Deň 11

U filatelistu Chrisa

Skoro po rovine do Otaki

Prežili sme to všetci, ale stan je mokrý ako handra. Ráno sa dážď zmenil na mrholenie. Hotový november! A je presne Deň vtákov. Naviac deň, kedy si zvykne každý z každého vystreliť. Skladám stan, odnášam ho do sucha kuchyňky, aby aspoň trošku odkvapkal. Varím si teplý čaj. Mám dostatok času, pretože na otázku, aké ma čakajú po ceste stúpania, som dostal odpoveď: Gently, teda príjemné, uhladené, mierne... No preto! Počkám, kým uschne aj cesta - ak nezačne liať znovu. V noci mi nebolo zima, spal som bosý a len v ľahkom oblečení, cítim sa príjemne odpočinutý. Tak isto aj Rexo je pripravený niesť náklad aj mňa "ku krajším zajtrajškom." Nad jazierkom sa so mnou lúči kŕdeľ divých husí...
O pol tretej popoludní sedím v parčíku vedľa Info Centra pred mestečkom Levin, v ktorom som mal pôvodne prenocovať. Neznámy dobrodinec býva o 20 km ďalej a prichádza z práce až okolo piatej, nemusím sa ponáhľať. Čas venujem ho rekapitulácii cesty: Úsek z kempu do Bulls, merajúci 13 kilometrov, som prešiel priemernou rýchlosťou 19 km/h! Hu! To tu ešte nebolo! Ale tam, keď dofukujem zadnú pneumatiku, začína pršať. Čítam SMS od Miška. Mobil môžem používať iba v mestách, pretože mimo nich strácam spojenie. V mestečku Sanson odbočujem z č.3 na č.1 a touto cestou pôjdem až do hlavného mesta. 8 km pred Foxtonom zisťujem, že je signál aj tu a píšem Miškovi správu. Ani som ju nestihol dopísať, keď sa spustil taký lejak, že nebolo vidieť na pár metrov. Skryl som sa pod riedke konáre borovíc, stojacich za plotom pri ceste, iný úkryt by ste na Novom Zélande ťažko hľadali. Po chvíli lejak poľavil, ale potom sa systematicky prietrž vracala a to som už na ňu nedbal. Bol som premočený skrz na skrz, voda mi tiekla už cez topánky von. Silný vietor nesie mraky zprava - od oceánu. Cestou som musel prejsť dva veľmi úzke a pritom dlhé mosty s obavou, že sa s niekým "skontaktujem". Značku, ktorá cyklistov ženie niekam pod most na zaplavený chodník, som ignoroval. Našťastie ma anjel strážny aj v tomto prípade previedol cez klasickú lávku bez pohromy. Tu v Levine už síce neprší, ale stále idem vo vetrovke a dlhých nohaviciach. Pred mestom sa terén zvlnil a pribudli aj dlhšie stúpania.
Do Otaki, kde by som mal prespať, prichádzam v pohode v optimálnom čase. Na benzínke sa informujem presnejšie na cestu. Posielajú ma až za mesto, kde za mostom bude cesta s hľadaným menom odbočovať doľava. Super! Nachádzam odbočku, ale cesta je akoby viedla do bušu. Na otázku, kde je číslo 157, mávol jednen z domorodcov rukou do neznáma a povedal, že je to dosť ďaleko. Od Chrisa som sa dozvedel, že tu čísla znamenajú počet metrov od križovatky. Zaujímevé, nie? Našťastie po chvíli svojím pri poštovej búdke s týmto číslom, vchádzam cez bránku k domčeku, topiacemu sa v zeleni. Nikde nikoho. Fotografujem a o niekoľko minút počuje zvuk auta, prichádza domáci pán. Približne päťdesiatnik s príjemným úsmevom sa ospravedlňuje, že ma nechal čakať. Vykľul sa z neho filatelista a až neskôr som sa dozvedel, že je milionár. Našiel som uňho všetko, čo som potreboval: sprchu, vysušenie odevu aj topánok, červené vínko aj vynikajúci steak na večeru. Ešte pred zotmením ma zobral na malý výlet do divej prírody s dravou riečkou a lanovým mostom. Vybavil som telefonáty s Honzom a skoro odišiel do ríše snov. Vlastne nie hneď, lebo sme nad obrovským atlasom prebrali všetky krásy Severného, ale najmä Južného ostrova. Toľko lákadiel ma úplne ohúrilo. Keď som mu povedal, že sa misky váh nakláňajú na stranu, kde leží rozhodnutie prísť sem aj na budúci rok, ale už na aute, srdečne ma pozýva aj k nemu. Má vo Wellingtone palác, ten že musím vidieť...