Koniec apríla 2010 nebol pre Grécko šťastný. Nielen pre túto kolísku európskej civilizácie, ale aj pre celú Európsku úniu. Vlna štrajkov a protestných akcií proti chystaným úsporným opatreniam na zaplátanie dier na príliš štedrom mešci s financiami otriasala Európou.
Ísť či cestu odložiť?
V Grécku som už bol. Nie na chýrnych turistických plážach Egejského mora, ale krížom cez hory tohto polostrova. Spomienka na Meteoru, Delfskú veštiareň, Akropolis a najmä tvrdých horalov, ochotných pomôcť vždy a všade, potlačila obavy. Pravda, pred desiatkou rokov som tam bol na bicykli, teraz sme sa s manželkou rozhodli pre pohodlnejšiu cestu autom. Navyše si pozrieme Balkán s novými krajinami po rozpadnutí Titovho režimu.
V nedeľu 25. apríla sme prespali u priateľov v Rajke a skoro ráno už trielime po diaľnici smerom na Budapešť. Nejako som prehliadol odbočku na obchvat tejto metropoly a stálo nás to nielen stratu času, ale aj 4 000 Forintov. Len za túto cenu nás bol ochotný miestny taxikár vyviezť z labyrintu na správnu výpadovku.
Odškodnením bola nádherná diaľnica s ešte krajšími priestormi na odpočinok. Toto sa už, žiaľ, na ďalšej ceste neopakovalo. Srbsko nás prekvapilo poloprázdnymi diaľnicami najmä južne od Belehradu. Nenamietam, je to ako z dobrého sna. Máme to naplánované tak, že pred hranicami vo Vranje natankujeme a niekde prespíme. Aj tak bolo, auto sme postavili vedľa cesty, ktorá nahradila diaľnicu, a v pokoji spíme do skorého rána.
Prechod do Macedónska a pohľad na súčasný stav vozidiel jednoznačne ukázal rozdiel medzi týmito krajinami. Ale okolo cesty sa ježí more horských hrebeňov a štítov. Skutočná pastva pre oči. O službách pre cestujúcich tu nechyrovať. Našťastie úsek na hranice Grécka nie je dlhý a s očakávaním prekračujeme hraničnú strážnicu.
Pod horou gréckych bohov
Dnes budeme spať pod pohorím po grécky Óros Olympos. Z diaľnice, ktorá nás viedla popri mori, odbočujeme na západ smerom na Litochoro. Už sa pred nami ježia ostré štíty, kráľovstvo najvyšších gréckych bohov. Ešte pár serpentín a sme na konečnej, ktorú predstavuje malé parkovisko na konci cesty s chatou, kde sa dá aj prespať a najmä najesť. Vyjsť až na vrchol pre nás neprichádza do úvahy. Máme čas tak akurát spraviť si malý výstup horským chodníkom potiaľ, pokiaľ nás čas aj nohy pustia. Hore sa blýskajú končiare posypané snehobielym, len noc starým snehom. Takže aj toto stálo proti nám. Zajtra nás čaká priateľ Rasťo a tak hodín, dokonca ani minút nemáme navyše.
Keď sa slnečné lúče skryli za kamennú hradbu, citeľne sa ochladilo.
Budíme sa na drkotanie zubov, ale cítim sa vyspaný a odpočinutý. A natešený, že uvidím nielen bývalého soka Sparty, ale aj našich priateľov. Po ceste sme sa zastavili v meste, ktorému vďačíme za vierozvestcov Cyrila a Konštantína. Sme v Solúne alebo Tessaloniki. Tu vidíme, ako žijú „chudobní“ Gréci: posedávajú v otvorených reštauráciách a baroch, fajčia a spokojne debatujú. Stredom hlavnej triedy práve prebiehajú práce asi na výstavbe metra, ale prácu im komplikuje nález nejakej staršej pamiatky. Ľudí je tu síce ako mravcov, ale pracovať som nevidel nikoho. Ani tých, ktorí mali pred sebou pod stanovou plachtou, kryjúcou ich pred ostrými lúčami slnka, hromádku črepín z keramiky. Pracovné tempo ustrnulo na nule. Veď pri platoch, ktoré patria medzi najvyššie v Európe, by mali ešte aj robiť?
Veľké sklamanie nám prinieslo hľadanie mohyly či inak menovaného miesta neďaleko mestečka Maratón, kde sa uskutočnila slávna bitka medzi Peržanmi a Aténčanmi. Najmenej desiatich ľudí som sa na miesto pýtal, ale nikto mi nevedel určiť miesto, nie to ešte cestu k nemu. Neboli sme ďaleko, ale na informačnej tabuli bola napísaná iná atrakcia. Škoda. Neskôr som sa dozvedel, že táto pamiatka nie je na takej úrovni, akú by si zasluhovala.
Chorá Akropolis
Večer sa stretávame s Rasťom a trávime koniec dňa s priateľmi. Hltáme informácie na ďalšiu cestu. Ráno odchádzame na prehliadku metropoly. Na vlastné oči vidíme stopy výtržností, ktoré neberú ohľad na historickú hodnotu jedinečných klenotov. Našťastie posledná demonštrácia priamo pred parlamentom prebehla včera a ďalšia bude zajtra! Je to pohladenie po duši. Napriek tomu však cítim, že úcta k dnešným Grékom rapídne klesá.
Aj dotyk z ďalšími perlami Atén je poznamenaná: buď hlukom a večným cvakaním fotoaparátov dychtivých Japoncov, Kórejcov, Číňanov či iných tvárí so šikmými očami, alebo vyčíňaním protestujúcich. Na skale, na ktorej stojí najvzácnejší chrám, je našťastie iba natiahnutý obrovský transparent, hlásajúci akési požiadavky a protesty. Neverím, že raz nepostriekajú sprejmi priamo posvätnú skalu...
Mám dušu rozladenú. Veď protesty organizujú bohatí ľudia, ktorí chcú byť ešte bohatšími.
Epidaurus
Je piatok 30. apríla a my opúšťame Atény a valíme sa kúskom diaľnice na cestu naprieč Gréckom. Najskôr sa však zastavujeme na najjužnejšom bode našej cesty, pri amfiteátri neďaleko mestečka Epidaurus. S úctou sa dotýkam starobylých kamenným sedadiel a obdivujem dôvtip, akým vtedajší vedci dokázali zosilniť ľudský hlas rétora či herca napriek tomu, že nepoznali elektrinu a amplióny.
Nasleduje nádherná, dušu upokojujúca cesta cez grécke hory. Dnešný cieľ je dedinka Olympia, kde v posvätnom háji kňažky pred každými Olympijskými hrami zapaľujú oheň, ktorý sa fakľami dostane do všetkých kútov sveta, najmä na miesto konania aktuálnych hier. Či to bolo pred tisícmi rokmi alebo dnes. Bohužiaľ, prišli sme 15 minút pred piatou a otvorené je len do piatej! Nepomáhajú prosby, musíme hľadať náhradné riešenie.
Prespíme v miestnom kempe, veď ráno si to vynahradíme.
Prvý máj na červeno
Máš ho vidieť! Je krásne ráno a sme prví pri pokladnici. Je otvorená, máme šťastie! Ale čo to mrmle dievča v nej? Skoro nahnevane ukazuje na nejakú čerstvo nalepenú papierovú tabuľku. Čo to? Našťastie je tam aj malý riadok v angličtine, ktorý nám zvestoval smutnú, skoro neuveriteľnú správu: Dnes je 1. máj! A všetky pamiatky v Grécku sú zavreté! V tom momente som preklial všetky červené odbory či už v Grécku alebo na celom svete. Koľko peňazí stráca hospodárstvo týmito vydupanými zákazmi a protestmi? Viem, že posvätný hájik už nikdy neuvidím. Už sa sem nevrátim. Ale čo tie stovky aziatov, s očakávaním vyskakujúcich z desiatok autobusov?
Cez nový most cez Korintský záliv sme prešli na jeho severný breh, kde na nás čakala slávna veštiareň v Delfách. Naše očakávania skalila podobná tabuľka: Je 1. máj! Zatvorené! Toto nemá logiku a chce to silné nervy.
Skončiť deň sme chceli v Meteore, sústave kláštorov na vysokých skalných bralách. Slnko sa blíži k morskej hladine a prichádzame tak-tak. Ale pol hodiny po návštevných hodinách. Našťastie sem červená farba nesiaha, dnes bolo všetko otvorené. Narýchlo beháme ako kamzíky, aby sme dychčiac zachytili túto nádheru. Spíme v neďalekom kempe v Kalambake s rozhádzanými myšlienkami.
Albánsko
O Albánsku mi vraveli viacerí priatelia: Tí s autami varovali, tí na bicykloch upokojovali – nie je to také zlé! Pre istotu som zmenil trasu a miesto cez oblasť Kosova som zvolil cestu cez hlavné mesto Tiranu a potom po pobreží až na hranice s Čiernou horou.
Až na chaotické ukazovatele smeru, ktorých zásluhou som sa ocitol dvakrát v Tirane, to bola pohoda. Trošku nám znepríjemňovali státie na svetelných semaforoch deti, ktoré každému vnucovali kytičky a venčeky zo žltých kvietkov. Jeden by som aj prijal, ale stovky?
Zaujímavosťou boli prašné úseky inak celkom slušných povrchov ciest, za ktorými hneď boli k dispozícii provizórne umyvárne. Ako keby sa rodinka dohodla... Albánsko je vtesnané na úzky pruh pobrežia, všetko smerom na východ sú špicaté vrchy, veľmi riedko obývané. Ale že tu bývajú aj boháči, je vidieť pri prvom pohľade po príchode do mesta, mestečka alebo osady. A tie sú natesnané jedna vedľa druhej. Obrovské vily z tehál a betónu sa tu predbiehajú vo fantastických tvaroch. Benzínové pumpy z každej strany najmenej štyri, ale cena benzínu je dvakrát tak vysoká ako inde. Výrastkovia trasú chytenými úhormi, aby ukázali, že sú živé – a keď nereagujete na ich ponuku, tresknú úhorom po kapote auta... Niektoré úseky ciest však pripomínajú tankodróm. Cesta na hranice je taká úzka, že po tejto jedinej prístupovej komunikácii dva turistické autobusy vedľa seba neprejdú. A dier, hlbokých a zradných, je požehnane. Jednej sa vyhneš a do druhej vletíš. Veru, oddýchol som si, keď sa objavila búdka hranice, oddeľujúca Albánsko od civilizovanejšieho sveta.
Čo zostalo z Juhoslávie
Netrúfali sme si spať v zemi Skanderbega, národného hrdinu Albáncov. Chceli sme nájsť nejaký kemp v okolí Podgorice už na území Čiernej hory. Cesta mi pripravila nepríjemné prekvapenie: Zjem všetko a nemávam žiadne žalúdočné problémy. Aj tu som pil iba nápoje, kúpené ešte doma a jedol jedlá, prinesené so sebou. Napriek tomu som dostal takú hnačku ako doteraz nikdy. Našťastie si to odniesli toalety na benzínovom čerpadle, ktorej obsluha sa nestačili čudovať mojej frekvencii. Bohužiaľ, trvalo to až domov.
Ešte pred opustením krajiny nám MonteNegro pripravilo krásnu rozlúčku: Cesta vedie okolo Pivského jazera s prekrásnym Pivským kláštorom. A potom nádherné preplietanie sa vedľa riečky Bistrice v kaňone, ktorým sa musí predierať tunelmi, vytesanými v bralách. My sme ich prešli 56.
Neskôr nám cesta pripravila rébusy: Kde vlastne sme? V Srbsku? V Bosne? V Hercegovine? Miestni vyvoňavkovaní policajti mi odpovedali jednoznačne: V Srbsku! Ale nad hlavou mali tabuľu Bosna i Hercegovina. Tej zástavu som nevidel, zato majú svoju menu. Iný svet! Balkán!
Sarajevu sme sa vyhli a rozhodli sme sa prejsť Chorvátskom a Maďarskom. Pri mojom „zdravotnom stave“ dôjsť až domov už dnes, bolo pochybné. Veď deň ukáže.
Doma
Chorvátskom sme prešli ako horúci nôž maslom napriek tomu, že nás po prvý a posledný raz na hraniciach policajti odstavili bokom a prehliadli. Čo hľadali, zostalo ich tajomstvom. Našťastie táto stopka trvala iba pár minút. Vedľa Moháča sme Maďarskom smerovali priamo na sever. Počasie sa začalo kaziť, mračná zastreli oblohu a spustil sa dážď. Idem ďalej, nejako to už zvládnem! Z maďarskej diaľnice sme zbehli pri Rajke na štátnu cestu do Bratislavy, priateľom, aj keď už bola hlboká noc, som položil k dverám balík čerstvých pomarančov a okolo polnoci som si vydýchol. Tachometer ukazoval 1026 km. Za osem dní.
Posledná veta? Som rád, že som si mohol „odfajknúť“ v mojom zozname aj tieto novovytvorené krajiny a vidieť, ako sa tam žije. Aj keď v rýchlikovom tempe. Po absolvovaní týchto krajín sa skláňam pred výkonom mojich priateľov, ktorí často štartujú na tieto dlhé trasy z mojej chalupy. V týchto končinách ich roviny, najmä na juhu, nečakajú...
Borský Svätý Jur
