Deň 10

Prvýkrát v kempe pod stanom

Marton a Bulls

Ráno na Hamishovu radosť lialo. Už včera sme sa dohodli, že ak bude zlé počasie, zoberie ma na kus cesty. Cesta na juh do Wellingtonu je ešte dlhá a ďalší deň bez odpracovaných kilometrov si nemôžem dovoliť. Je posledný marcový deň. Naložil som Rexa aj bagáž do auta, poďakoval a rozlúčil sa s Jo aj psíkom Sophie a vyšli sme do dažďa. Prešli sme okolo veľkého mesta Wanganui, rozloženého medzi kopcami. Pár kilometrov za ním je kemp pri jazere Duddings. Tu je to značené ako Holiday&Picnic Park. Prihlásil som sa jednoducho na meno Jozi a túto fintu som používal až do konca. Zaplatil som. Cena zodpovedala informácii. Ako zázrakom prestalo pršať. Postavil som stan na brehu jazierka a stál tam osamotený ako kôl v plote. Správkyňa moju otázku, či by som nemohol prespať v kuchynke, odmietla z obavy pred kontrolou. Škoda, mohol som prenocovať v suchu.
Aby som dobehol kilometre, prevezené v aute, osedlal som Rexa a prešiel som trojuholník kemp, Turakina, odtiaľ po vedľajšej ceste do Martonu a potom Bulls. Obe mestá sú staré obchodné centrá s trhmi s dobytkom a koňmi, Bulls už leží na hlavnej tepne č.3, ktorou pôjdem zajtra ďalej na juh. Odtiaľ som sa vrátil do kempu. Tých skoro 50 kilometrov ma potešilo. Takto naľahko "je to iné kafé", ako sa zvykne vravieť. Dokonca som mal chvíľu aj potešenie z jazdy, o čom som si myslel, že je definitívne pochované.
SMS od neznámej Evy z mesta Levin, kde som mal na ďalší deň prenocovať, ma naopak nepotešila. Zato náväzne na to sa ozval Miško, že v mestečku, asi 20 kilometrov ďalej, mi zohnal Honzo (zatiaľ neznámy Slovák s českým menom) nocľah u svojho priateľa.
Topinkový chlieb začína mať zelené vyrážky, treba kúpiť nový. Prebral som ovocie, niečo odložil na zajtrajšiu cestu, uvaril som jednu z polievok, zjedol polovicu sardiniek a pobral som sa zo sucha stavania do neistoty maličkého stanu. Je to vraj stan pre dve osoby, ale ja aj keď meriam iba 172 centimetrov, musel som v ňom ležať uhlopriečne a to som sa v jednom kúte dotýkal hlavou a v druhom nohami stanovej plachty. Skúsení vedia, čo to znamená: Mokrá hlava a mokré nohy. Navyše stan nemal druhú striešku proti dažďu a aj môj dych sa zrážal na vnútornej strane. Toto všetko je výsledkom váhového limitu leteckej spoločnosti, do ktorého sa museli zmestiť nielen Rexo, ale aj všetka batožina. Tento stan vážil len 1 a pol kila - a to rozhodlo. Bohužiaľ... Vlastne som ho po prvý raz testoval.
Samozrejme, že v noci sa rozpršalo ako obyčajne a ja som trnul, ako to stan a v ňom ja so všetkými vecami prežijeme. Večer som skontroloval ešte stav mojich financií, ktoré som doteraz musel vynaložiť na pobyt na konci sveta. Ak to takto ďalej pôjde, finančných suchôt sa nemusím obávať. A to mám štvrtinu cesty za sebou!

Kemping pri Duddings Lake ma prichýlil na jednu noc.

Malé mestečko Marton je ako vystrihnuté z filmových westernov

Môj ministan na brehu jazera - kemping zíval prázdnotou - je po sezóne!

Deň 9

"Konzervovanie kráv"

Rozlúčka s farmou

V noci sa posunul čas o jednu hodinu dozadu, pretože nastáva zimný čas. U nás sa pred chvíľou posunul opačným smerom, takže rozdiel medzi SELČ a NZZČ je len 10 hodín. Vstávame skoro, pretože dnes zažijem špeciálny deň: kravičky budú mať prázdniny! Na tri mesiace ich farmári nechajú odpočívať a po rannom poslednom dojení im skúsení odborníci "zakonzervujú" vemená, aby ich ochránili pred prípadnými zápami a inými chorobami. Mojim hostiteľom prišli na pomoc manželia z Holandska, ktorí majú v prenájme susednú farmu aj ďalšia sila. Vidieť, že sa vo veci vyznajú. Aj mne sa ušla dôležitá vec: spreyom som dezinfikoval kravské vemená zo všetkých strán. Že som musel ponoriť často ruky do horúceho lajna, som po chvíli bral ako samozrejmosť. Bolo dosť chladno a preto trošku tepla prišlo vhod... Obor Arjen a jeho manželka Anna spolu s domácou Julie sa činili ako včeličky a po štyroch hodinách bol statok ošetrený. Napriek tomu, že lialo ako z krhly, ma Jo zobrala autom do blízkeho mestečka Patea do miestneho múzea. Zaujímavý dokument histórie a najmä ťažkých začiatkov neskoršieho rozkvetu oblasti.
Je práve týždeň od nedele v Aucklande. Hamish mi na internete našiel ešte fungujúci kemp pri Martone za 10 dolárov, takže zajtra už zbohom teplým postieľkam! V noci si uvedomujem, že takýto zážitok, aký mi poskytla za tie dva a pol dňa táto farma, sa nevyrovná ani pol tisícky najazdených kilometrov po fádnych cestách. Je to pre mňa nové poznanie a tak to na mňa zapôsobilo, že som si do denníka zapísal vetu: "Tak by to malo byť, ty starý cap!"
Hamish mi preložil snímky z fotoaparátu na USB kľúč a odľahčil jeho útrobám. Mám o starosť menej.

Kravičky budú mať na tri mesiace "holydays"

Piesok na západnom pobreží je čierny, čo spôsobila láva z obrovskej sopky Mt. Taranaki

Deň 8

Kde sa rodí mlieko

Dvaja ľudia na 300 kráv

V sobotu ráno odchádzame "do boja". Už včera mi Jo sľubovala moju aktívnu účasť na dennom dojení ich "milkcows", čo znamená "mliečne kravy". Kým som neprišiel, 3 mesiace nepršalo a na pasienkach je to vidieť. Jo ma vezie na štvorkolke ako moderný cowboy medzi ich poklad: do tristo kusov pekných mladých kravičiek sa už pýta do boxov, v ktorých sa zbavia mlieka. Vlastne Jo a Hamish ich musia nielen zahnať do priestoru "salaša", ale ich aj po 15 ks umiestniť v špeciálnych miestach tak, aby sa kravička mohla pokojne podojiť. Je to pre mňa novinka, tak ako celá práca okolo. Fotografujem a pletiem sa zručnej dvojici pod nohami. Hamish mi vyhradil miesto, kde nebudem zavadzať. Nesmiem hlasno hovoriť, lebo by som vyrušoval kravičky z pokoja. Stojím v žľabe, kadiaľ chodí z jednej strany Jo a umýva vemená a neskôr na ne napája prísavky automatického dojenia. Nestačím sa uhýbať, lebo kravy sú predsa len živé tvory a idú z nich nielen hustejšie výkaly, ale aj tie redšie bez ohľadu na toho, kto tam práve stojí. Vzduch je plný čpavej vône dobytka, výkalov a mlieka, je to vzrušujúce. Je vidieť, že Jo a Hamish túto prácu robia denne a majú ju radi. Tak isto aj dobytok. Hamish má svoju obľúbenú kravičku s číslom 42.
Keď sme sa vrátili, po obede som išiel prehnať Rexa po okolí. Obdivujem školu v najbližšej obci: stojí na svahu vŕšku a je ako z rozprávky. Veru rád by som do nej chodil aj ja...
Ale to sa práve spustil dážď, ktorý ma sprevádzal až do Wellingtonu.
Hamish opravil pripojenie na internet a tak sa môžem poďakovať doterajším priateľom, poslať mail domov a tiež avizovať tým, kam ma cesta povedie, kde sa nachádzam. Už som sa chystal zaľahnúť, keď Jo vraví, že ideme na barbique k susedom, skrátka na grilovačku, tak populárnu v anglofónnych oblastiach. Stoly sa prehýbali pod váhou rôznych dobrôt, ale môj scvrknutý žalúdok veľa toho nechcel prijať. Škoda, také špeciality iste nebudem môcť tak skoro ochutnať.

Jo v plnej práci

A ja? Teším sa na štvorkolke ako chlapec, ktorý dostane darček...

Hamish je šéf a to vyjadruje aj jeho sústredený pohľad

Deň 7

Na farme v Altone

Jo a Hamish Gibbs

Už nad ránom som počul klopať dážď na okno. Vstávam skoro, aby som do večera stihol prísť do Altonu, kde ma už čakajú moji známi z Anglicka. Balím všetky veci do igelitových sáčkov, manipulácia s nimi bude komplikovanejšia. Otta ma vyváža z mesta, obracia sa a želá mi veľa šťastia aj s nádejov, že o rok sa stretneme. Určite! V noci som musel urobiť rázne rozhodnutie: mám už niekoľkodňový sklz a letenku na pevný termín. Čo s tým? Jediným riešením je vynechať oblúk na East Cape, Východný mys, a cestu strihnúť z Napieru hore na sever cez Taupo do Rotorui.

Okolo obeda prestalo pršať, ale pokračujem vo vetrovke a "nepremokavých" dlhých nohaviciach. Na ceste je voda a fúka chladný vietor. Pôvodne som chcel z New Plymouthu ísť cestou č.45 po západnom pobreží, ale kvôli nedostatku času som zvolil pokračovanie cesty č.3. Cestou sa mi páči mestečko Stratford s vystrihanými trávnikmi a príjemným prostredím. Eltham je zase mesto Maorov. V Hawere som už vedel, že k odbočke z hlavnej cesty, smerujúcej do 4 km vzdialenej osade Alton už mám iba 15 - 16 kilometrov. S väčšou chuťou tlačím na pedále a som vzrušený, ako ma farma prijme. Včera som poslal mail mladej dvojici a dostal som uspokojivú odpoveď: Príď kedy chceš a zostaň, koľko potrebuješ, čakáme Ťa... Cesta je pustá až na dve, tri osobáky, a ako na truc stúpa vlniacou sa krajinou, posiatou farmami. Je to kraj celý povykladaný mozaikou fariem. Väčšinou sa na pasienkoch pasú kravy pre mlieko.
Dokrútil som Rexa až k číslu, ktoré som mal napísané v zápisníku. Rozľahlé staršie stavanie je ľudoprázdne. Fotografujem, volám, hľadám vchod dovnútra. Všetky dvere z prednej strany pozamykané... Osmeľujem sa vojsť do dvora, tu tiež nikoho. Sklenené dvere na verande dokorán - a v klietke leží spiaci psík. Opäť volám, nikto neodpovedá. Až keď som sa vrátil ku vchodu, našiel som na zemi zaťažený lístok pre mňa, kde sa Hamish ospravedlňuje, ale je na rybách a vráti sa onedlho. A o chvíľu zvoní telefón, na ktorý nereagujem, asi sa ma netýka. Keď však zvoní opäť a opäť, zdvihol som slúchadlo - a to sa už stará Jo, či som tam a že príde o nejaký čas. Je to veterinárka a ošetruje dobytok aj kone v celom okolí. O chvíľu sa prirúti džíp a Hamish ma víta otvorenou náručou a hneď ma berie so sebou aj s partiou priateľov k ďalšiemu ranču, kde úlovok spracujú. Neváham, takúto príležitosť som doteraz nemal.
Najskôr chlapci zakúrili pod kotlom, vodou ostriekali langusty a ponorili ich do vriacej vody. Iné ryby spracovali tak, že z nich odrezali len časti z bokov, ostatné bude pokrmom pre psíkov. Keď bol čas a langusty získali krvavočervenú farbu ako naše raky, povyťahovali ich a ponúkli ma kúskami z ich nôh. Po odstránení tvrdej ochrannej škrupiny som sa dostal k mäkkej dužine: Delikatesa!
Po návrate som sa zvítal s Jo, ktorá so smiechom ukazuje, že o tri mesiace čakajú potomka. Večer sme sa bavili o čase, ktorý uplynul medzi našou rozlúčkou pred rokom v Anglicku. Ale po sprche si líham do širokej postele ako domáci pán. Spím s vedomím, že si tu, na vidieku, môžem dokonale odpočinúť a aspoň trošku vyhnať z tela chlad a únavu z tela.

Toto je farmársky dom, kde Hamish prežil detstvo a ktorý mi poskytol na dva dni azyl

Red Cryfish sú naše langusty. Neuveriteľná pochúka...

Jo, celým menom Joanna, ma privítala radostnou zvesťou: o pár mesiacov čaká potomka

Deň 5 a 6

Pod Mt. Taranaki

Betty a Otta Vesely

Na dnes som mal zabezpečené ubytovanie vo vzdialenosti 160 - 170 kilometrov. Holá nemožnosť! Najmä potom, čo som skoré vstávanie vyplytval na dĺžke 2,5 kilometra! Neuveriteľné! Niekedy som sa cítil, ako by som narazil do betónového múru. Šliapem čo mi sily stačia, keď nie, musím dolu a tlačiť naloženého Rexa k výšinám. Keď to takto pôjde ďalej, veru veľmi ďaleko sa nedostanem. O 15 kilometrov sa pozerám na hodiny - spotreboval som ich dve a tridsať minút! Ako sa hýbať rýchlejšie? Je síce pravda, že mám pri slimačom tempe čas vidieť detailne všetku špinu popri ceste, ale to je slabá útecha. Najviac ma šokujú sklenené črepiny z fliaš, ktoré lemujú skoro celú cestnú sieť Nového Zélandu. Robí sa proti tomu niečo? Veď som bol svedkom neobyčajnej starostlivosti o Národné parky a Chránené oblasti - a toto? Je mi jasné, že fľaše vyhadzujú spolujazdci, sediaci na mieste bližšie ku krajnici. Domáci tvrdia, že najmä mladí ľudia si nakúpia kartóny piva a spravia si "pánsku jazdu", pri ktorých je hrdinstvom fľašou niečo trafiť. Prešiel som už tisícky kilometrov, ale toľko sklenených črepín som nevidel ani v povestnom Dánsku! A žiadna výchova na plagátoch, upozornenie, napomenutie. Zato krížov vedľa ciest som tu videl viac, ako mi bolo milé... Veru, toto výchovný systém Nového Zélandu veľmi nectí.
Odbočil som. Keď tlačím bicykel, počítam kroky. Najviac 100, potom oddych. Meriam si tep, ten je divoký, radšej naň nemyslím. Čo keby ma tu niekde vystrelo? Ale pani doktorka povedala, že bicyklovanie mi nemôže uškodiť. Asi netušila, o čo tu ide...Aj tu mi prišla na pomoc vyššia moc. Keď som vytlačil Rexa na vrchol jedného zo stúpaní, na parkovisku stálo nákladné auto. Smetiarske. Vodič bol statný Maor. Nemal som na výber, musel som sa nejako dopraviť do New Plymouthu. Prečo sa ho nespýtať? Takáto šanca sa nezahadzuje. Domorodec sa zasmial a keď pochopil, o čo mi ide, vystúpil z auta a naložil Rexa aj s bagážou na korbu. Našťastie prázdnu. Nastúpil som do kabíny a rozpriadol sa rozhovor. Jedinou chybou bolo, že práve z toho kopca cesta neustále klesala. Ale ako som to mal vedieť? Vrchol debaty nastal vo chvíli, kedy som sa ho spýtal na meno. Odpoveď: Joseph! Je to možné? Dvaja Jozefovia vedľa seba! Je to náhoda? Ja som presvedčený o opaku. Približne po 20 km ma vyložil v malom mestečku Mokau na pobreží Tasmánovho mora v zálive North Taranaki. Po dlhom čase som uvidel modré šíravy oceánu. Osviežený sa púšťam do ďalších kilometrov, ale cieľ je stále v nedohľadne. Mapa prezrádza, že ma čaká ešte niečo nad 90 km. Je už krátko po poludní, sadám si k stolíku na odpočinkovom mieste a varím si hrachovú polievku. Vtedy ešte neviem, že malý horolezecký varič, ku ktorému som musel kúpiť plynovú bombu až v Aucklande, použijem iba párkrát. Prísne predpisy leteckých spoločností zakazujú prepravu týchto nebezpečných nádrží.Už pri študovaní mapy doma som videl, že za mestečkom Ahititi sa cesta krúti ako vretenica, čo znamená serpentíny a tým aj stúpanie, ktoré takto prekonáva. A na jej vrchole je vyznačený tunel. Môže ním prejsť aj cyklista? To je Hamletovská otázka, na ktorú som nevedel správnu odpoveď. A o chvíľu sa to začala, nehľadiac na moje unavené telo: Stúpanie je naozaj nenormálne a najmä bez konca. Po ľavej ruke sa na mňa škodoradostne smeje Mt. Messenger, ktorý výškou 306 metrov nad morom by nemal byť ťažkým orieškom. Ale pozor! Stúpam priamo od jeho hladiny! Tunel tam bol, ale dlhý len pár desiatok metrov. Terén sa po klesaní síce vyrovnal, ale kilometre pribúdajú veľmi opatrne. Dochádza mi voda a nikde po ceste nebola možnosť ju doplniť. Skúšam volať mobilom do New Plymouthu, ale ani tu nie je signál. Zrazu vidím pri niekoľkých domcoch tabuľku s označením MIMI School, pravdepodobne niečo na spôsob našej škôlky. Niečo ma núti zahnúť tým smerom. Keď vidím pred ňou odstavené auto, srdce mi poskočí. Oprel som Rexa pred vchod, vstúpil dovnútra a tu sa mi dostalo milého a najmä chápavého privítania. Dostal som vodu a aj telefón s pevnou linkou, ktorý iste netrpí chorobami nedostatočného signálu. A naozaj - po úvodných slovách v angličtine sa ozvala smíchovská čeština. Otta bol ochotný prísť mi na pomoc do mestečka Urenui, z ktorého je to ešte 30 kilometrov do cieľa. Je najvyšší čas, som na konci so silami a slnko ešte páli, ako by vedelo, že na dlhý čas sa mi bude skrývať za mraky.U Otta a jeho manželky Betty som našiel nielen pochopenie, ale aj domácu pohodu. Prvá ich otázka bola: Koľko dní tu zostaneš? Keď som odpovedal, že ráno idem ďalej, nechceli o tom ani počuť. Dlho som neodporoval, jeden deň regenerácie potrebuje moje telo ako soľ. Tú som si nasypal do vane a chvíľku si v nej poležal. Bola to príjemná polhodinka a myslím, že úponom aj svalom prospela. Otta je bezprostredný človek, o pár rokov starší ako ja, neustále sa smejúci a má "zlaté české ručičky. Slovo dalo slovo a po presviedčaní, že sa mám vykašľať na bicykel a zobrať si jedno z jeho áut, som mu prisľúbil, že tento variant použijem o rok... Zobrali ma pod obrovskú sopku Mt. Taranaki, dominujúcej celému regiónu, prezreli sme si mesto a najmä som s potešením ochutnal plody jeho záhradky. Figy, citróny, hrušky, fejioi (vyslovuje sa to fidžoa) a ktovie čo ešte mu tam rastie ako v skleníku. Večer mi ukázal najkrajšie súhvezdie tejto pologule - povestný Južný kríž. Neubránil som sa spomienkam na túto dominantu oblohy, ktorá nás sprevádzala pred dvanástimi rokmi počas prechodu cez Austráliu... Betty túži previezť sa loďou po "Krásnom modrom Dunaji", tak keď nám prídu oplatiť návštevu, prečo nie? Bol to posledný pekný deň na doterajšej ceste. Noc všetko zmenila na nepoznanie.

Slávna sopka skrytá v mrakoch.
Má dve mená - Mt. Egmont a Mt. Taranaki

Dvaja Jozefovia: Vodič smetiarskeho auta a šibnutý cyklista

Konečne som sa k nemu priblížil. Tunel pri Mt. Messenger ma sklamal

S Ottom pred informačným centrom Mt. Egmont

Deň 4

Ako na trampolíne

Cesta na juh

... a potom sa to začalo! Ráno po rozlúčke s Plzeňákom Bohušom a Emou zo Slovenska a po pár kilometroch sa cesta mení na U-rampu a vozím sa na nej ako skejborďák - hore, dolu, hore, ale zase hore. Problém je v tom, že dolu som za minútu, ale rovnako dlhý úsek k nebesiam ma stojí oveľa viac času. Počasie sa drží, slnko pripeká a ja sa mažem krémom s vysokým číslom ochranného faktora. Neskôr som sa poučil, že keď sa slnko vydralo spoza mrakov, tešilo ma len chvíľku, kým ma nerozmrazilo. Potom jeho lúče začali byť nepríjemne ostré a vysávali zo mňa viac energie, ako mi bolo milé. Prvých 5 kilometrov som "utlačil" za 1,5 hodiny! Niekedy som na hranici fyzických síl. Počítam kroky a po stovke dlho naberám dych a upravujem tep, aby som sa tam niekde nevystrel. A čas zase nemá zľutovanie! najmenej osem strmých a najmä dlhých stúpaní mi upravuje priemernú rýchlosť na 7 km/hod - a ranná pohoda je v háji. Čoraz jasnejšie vidím, že som príliš ťažko naložený a po včerajšom "zahrievacom dni" aj unavený. Na cestách sa neustále pracuje. Denne prejdem aj tri úseky, kde rozširujú alebo inak upravujú asfaltovú cestu. Cez jeden ma usmievavá Maorka naložila na malý nákladniak a previezla ma cez stavenisko. Bolo to - ako nakoniec všetky takéto pomocné ruky po ceste - práve v úseku, kde sa cesta uberala dolu. Škoda. Plánovaný počet kilometrov sa stáva nereálnym. Keď sa pred večerom terén na chvíľu upokojil, začínam rozmýšľať nad nocľahom. Skúsim to tak, ako som to mal od začiatku v programe: Niekde si položím karimatku a bez stavania stanu na nej v spacáku prespím. Po 95 km som v mestečku Pio Pio, pri zavretej benzínke si naberám vodu a hneď za ňou je zvláštna rozľahlá drevená konštrukcia, ako som neskôr zistil, sú to rampy pre nakladanie dobytka na kamióny. Našiel som si kútik, chvíľku sledoval, ako takéto nakladanie prebieha, niečo som zhltol a už v tme som sa natiahol. Vôňa dobytka a jeho trusu s celodennou únavou ma veľmi rýchlo uspala. Nevadil mi ani Mesiac, ktorý stál celú noc nado mnou a svietil tak, ako halogénka. V posledných fázach som už netrpezlivo čakal na brieždenie, aby som sa vydal ďalej. Šokovala ma silná rosa, ktorá mi premočila všetko, čo som mal na sebe aj pod sebou. Neskôr som sa presvedčil, že takto to bude každé ráno, nech som už pri mori alebo vo vnútrozemí. Po čaji a chlebe s maslom som vyštartoval o štvrť na osem, presne o hodinu skôr ako včera.

Kravy, býky a zase kravy, stále sa opakujúca panoráma. Po hodinách putovania to človek prestane vnímať

Pohľad z korby servisného auta, ktoré ma dva kilometre previezlo cez rozkopanú cestu

Presne tam, kde stojí Rexo, som sa uložil na nocľah aj ja. Drevené ohrady pre dobytok dodávali príchuť aj vôňu westernu

Deň 3

Hamilton

Ako ma Nový Zéland zaskočil

Na opačnom konci sveta výskajú dievčatá pri studených sprchách Veľkonočných šibačov, tu som nič také nezbadal. Včerajší stratený deň sme dobehli na Andrejovom aute, naložili batožinu a z malého mestečka Pukekawa, za hranicou chaotického veľkomesta, sadáme do sediel. Roztáčam Rexovu reťaz a načínam prvé stovky metrov na vedľajšej ceste s číslom 22, smerujúcu dolu na juh. Andrej ide za mnou naľahko a je zreteľné, že má z cesty radosť. Hneď prvé kilometre mi naznačili, čo ma tu čaká: Vŕšky sú tu ako vlny na mori a cesta sa po nich škriabe v strmých stúpaniach, aby sa za kadým spustila až k potoku alebo riečke a opäť hore... Stúpania sú pre mňa príli strmé a kruté. Nevážil som náklad, ale je ho riadne cítiť. Na Novom Zélande málokedy sneží a preto aj stúpania neriešia serpentínami, ale ženú dopravnú tepnu priamo na vrchol. Po pätnástich kilometroch sa červenám od hanby: Chcem alebo nie, musím z Rexa zosadnúť a strmým stúpaním ho vytlačiť hore. Lenže batožina ma nepúťa k nemu a musím ju obkračovať. Nie je to pohodlné, naviac veľmi, veľmi pomalé. Tachometer skáče medzi 3 a 4 kilometrami, ale nie je to oveľa menej, ako keď som sa trápil v sedle. Po dvadsiatke sa Andrej obracia, želá mi všetko najlepšie na cestu a ja zostávam sám.
Cesta nie je označená, vzdialenosti medzi riedkymi osadami neexistujú tak ako kilometrovníky. Navyše mimo mestečiek som bez signálu a tak mobil s novozélandskou kartou, ktorý mi poslal ďalšší z mojich "anjelov strážnych", Miško z Wellingtonu, je mi nanič. Okolo mňa sú len ohrady s pastvinami pre kone a rožný dobytok. Sem - tam ovce, ale žiadny človek. Dochádza mi voda, čas strane rýchlo beží a nemám potuchy, kde som. Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia najbližšia - to poznáme. V najhoršom neďaleko mňa zastalo auto a ochotní turisti z Nemecka mi na mape ukázali, kde sa nachádzam. Mal by som o desať kilometrov odbočiť z tejto cesty a dať sa doľava do mestečka Ngaruawahia, sídla domorodého parlamentu a odtiaľ je už len skok do väčšieho mesta Hamilton. Je to stredisko farmárov a mám tam dva kontakty. Táňa s Matúšom, Slováci, ktorí tu už pár rokov žijú, sa už obávajú, čo sa mi stalo, keď sa nehlásim, o mojich problémoch so spojením len tušia. Nakoniec mi prichádzajú naproti a spolu odchádzame k domčeku, kde bývajú starousadlíci Bohuš a Ema. Hrdlo mám vyschnuté a neborky nohy strhané a tak mi jedno pivko urobilo dobre, podobne ako sprcha a skvelá večera. Dlho sa nebavíme, ráno ma čakajú ďalšie kilometre. Ešte odovzdávam Bohušovi slovenské známky od priateľa a v posteli si naťahujem nečakane drasticky poznamenané svaly.

Krajina malebná, počasie ako vymaľované. Vidíte to zvlnenie predo mnou? Za každým kopčekom je klesanie k rieke a po ňom opäť vertikála k nebesám...

Deň 2

Nedeľa, Marec 23 2008

Veľkonočná nedeľa

Veľkonočnú nedeľu som prežil na jednom z predmestí veľkomesta. Nábožní hostitelia nechceli ani počuť, že na tento veľký kresťanský sviatok by som sa mal z ich mesta vydať na cestu. Ubralo mi to z tých 30 dní prvý, ale nie posledný deň. Prezrel som si okolie, vyskúšal zreparovaného Rexa a po milej oslave narodenín predsedu klubu som mal možnosť sa prvýkrát ponoriť do pravého novozélandského bušu. Pre Stredoeurópana to bol zážitok napriek tomu, že pri ceste Austráliou som v buši spával skoro každý deň. Ale večer so mnou už "čerti šili", Rexo už stál pripravený a nabalený. Pred dažďom veľký balík nad zadnými brašňami pre istotu chránilo čierne igelitové vrece. Letenku a iné nepotrebné veci som nachal tu.

Andrej sa rozhodol, že ma na pár kilometrov odprevadí - tiež na bicykli. Že som nebol na začiatku mojej púte v optimálnej fyzickej a psychickej kondícii svedčí aj táto fotografia.

Cieľ je cesta, alebo Cesta je cieľ?

Prvý krok budem mat o chvíľku za sebou - pristanem v tomto meste pod oceľovým vtákom - v Aucklande

Rexo dostal nové oblečenie - brašne od M.S.design so strieborným reflexným názvom KIWI 08, ktoré mal otestovať v týchto podmienkach

Ako ma vlastne napadlo letieť na opačný koniec sveta aj s nerozlučným priateľom, bicyklom Rexom? A čo tam?

V Anglicku som sa pred rokom stretol s dvojicou mladých manželov, ktorí pri prezeraní mojej knihy boli sklamaní, že tam nepíšem o ich krajine - Novom Zélande. Nemohol som, pretože na ich ostrovoch som nikdy nebol. Ale pozvanie bolo také úprimné a presvedčivé, že som zmenil pôvodné plány a začal sa zaujímať o túto časť sveta podrobnejšie. Postupne som spoznával prostredie, pomery, flóru, faunu a najmä históriu a ľudí, ktorí sem prišli z rôznych dôvodov. Potešilo ma, že aj mnohí Slováci a Česi tu našli nielen prechodný, ale aj trvalý nový domov. Práve ich zásluhou sa ukázalo, že táto, pre mňa záverečná veľká cesta, bola najviac posiata drahokamami - kontaktami s krajanmi, ochotnými prijať, spoznať a dať nocľah neznámemu pútnikovi.

Nový Zéland má všetky atribúty krajín na Južnej pologuli: Všetko je naopak. Keď je u nás deň, tam noc, keď u nás zima, tam je leto, Mesiac, Slnko aj všetky súhvezdia sú hore nohami, doprava po ľavej strane, dokonca aj voda pri odtekaní sa krúti opačným smerom ako u nás. Vlastne rovnakým, ale videným z druhého konca...

Na toto všetko som sa musel pripraviť a prispôsobiť dĺžku pobytu, aby som z novej krajiny aj niečo videl. Najskôr som chcel prebicyklovať oba ostrovy, potom som to pojal ako prvú časť - len Severný ostrov - a Južný som si nechal "pre budúcnosť". Aj tu som pri plánovaní vychádzal z predošlých skúseností a nadelil som si na tridsať dní poriadne prídely kilometrov. Postupne s novými informáciami som z nich niečo uberal, ale aj tak sa mi zdalo, že pod 120 km denne by som nemal klesnúť, ak by som sa nechcel za svoje výkony hambiť. Takže plán bol taký: Prejsť za tých tridsať dní cestu čo najbližšie pobrežiu celého Severného ostrova, čo predstavovalo približne 3600 kilometrov. Po neoceniteľných radách, prichádzajúcich najmä z Českého a Slovenského klubu na Novom Zélande a od jeho predsedu (tu Prezidenta) aucklandského klubu Mirka Pištoru, som itinerár niekoľkokrát prepracoval a myslel som si, že som pripravený na štart expedície, ktorej cieľ má svoju cyklocestovateľskú hodnotu.
S týmto pocitom som sadal do lietadla. Ako sa dozviete v ďalších riadkoch, veľmi, veľmi som sa mýlil. Realita ma zaskočila tak nečakane, že mohla vážne ohroziť pokračovanie či dokončenie expedície. Na toto som však nepomyslel: Doteraz nikdy som žiadnu z mojich expedícií nevzdal ani predčasne neskončil, tak som toto nepripúšťal ani v najťažších chvíľach celej tejto cesty.

Mirek je pánom aj v svojej novej kuchyni

Deň 1

Auckland z výšky aj blízka

Andrej ma vítal na letisku pre istotu s plagátikom s mojím menom

Ako vidieť, Maroš bol na svoju chirurgickú prácu na Rexovi hrdý

Na dovoz rôzneho tovaru platia na Novom Zélande prísne pravidlá a omedzenia. Napríklad potraviny patria medzi rizikové a pri pristihnutí nepriznania nepovoleného sortimentu nasledujú veľmi prísne tresty. Radšej som sa tomu vyhol. Chcel som si priviezť pár tabuliek horkej čokolády, ale keď mi Miško z Wellingtonu, s ktorým som sa stretol pár dní pred odletom v Olomouci, poslal v krabičke s mobilom aj dve veľké tabule tejto dobroty, nechal som ich doma. Kvôli nim nebudem podstupovať riziko prísnej a zdĺhavej kontroly...
Našiel som si batožinu, po chvilke aj Rexa. Pohľad naňho bol žalostný: Potrhaný igelit vial na ňom ako zástavky, nosič bol vrazený do zadného kolesa a viditeľne deformovaný, rám poškriabaný ako keby ho niekto pílil pílkou na železo a najhoršie dopadol prehadzovač, vyvrátený v neprirodzenej polohe... Striaslo ma. Pôvodne som chcel nastúpiť na cestu hneď z letiska. Takto to neprichádzalo do úvahy, Rexo potreboval chirurgický zákrok aby bol schopný postaviť sa na vlasné kolesá.
Ešte že z davu čakajúcich už vyčnievala hlava s krátkymi vlasmi, ktorej majiteľom nebol nik iný ako Andrej, rodený Šarišan z Gregoroviec. Ten sa podujal na nie vždy príjemnú úlohu odviezť pútnika s pochybným cieľom z letiska a poskytnúť mu aj ubytovanie na prvé momenty kontaktu s novým mestom, novým prostredím, inou pologuľou, podnebím, premávkou a najmä časovým posunom. Veď v tom čase rozdiel medzi SEČ a časom na Novom Zélande bol presných dvanásť hodín, čo znamenalo, že keď je u nás 6 hodín ráno, tu tiež majú 6 hodín, ale už večer. Keď je tu noc, u nás deň, keď je tu zima, u nás je leto, atď.
Batožina sa zmestila do auta aj s dorantaným bicyklom a Andrej už aj uháňal na druhý koniec mesta. Toľko ciest, ako tu, som dávno nevidel. Všemožne sa križujú, preplietajú, kraľujú tu diaľnice Motorway, na ktoré cyklista nesmie. Pri pohľade z lietadla sa mi prostredie zdalo ako oáza pokoja, ale v popoludnajšej premávke som z mesta veľa nevidel. Prehupli sme sa cez obrovský most a už sme boli v daľších štvrtiach, až sme zastali vo dvore jedného zo stoviek podobných prízemných domčekov. O chvíľu prišiel Maroš z Nitry, ktorý tu trávi dovolenku a jeho zázračné ruky a Andrejove pomôcky dali Rexa do stavu, že bol schopný ráno vydať sa na neznámu cestu.

Na letisku v austrálskom Melbourne svitá na môj Deň 1

Takto sa mi predstavil Auckland, pozliepaný z mnohých častí krásnej mozaiky

Let trval tri dni

Z viedenského letiska som neodchádzal s dobrým pocitom: Váhovy limit pre moju batožinu bol nemilosrdných 20 kg aj s Rexom, mojim trekingovým bicyklom. Ako to riešit? Rozhodol som sa, že sa vzdám kartónového boxu na jeho ochranu a zabalím ho len do igelitu. Priateľ Efa, ktorý ma do Schwechatu priviezol, pochybovačne krútil hlavou: Toto sa dobre neskonči... Aj tak všetky potrebné veci tento limit presahovali, ale prešiel som bez problémov nielen váhovou, ale aj bezpečnostnou kontrolou.
Bol štvrtok, 20. marca, deň po mojom sviatku. Nemal som ani pomyslenia ho osláviť ako po iné roky. Predsa bolo predo mnou nové neznáme dobrodružstvo. A najmä trojdenný let spoločnosťou Emirates. Čakali ma dokonca tri medzipristátia a medzi nimi neisté a určite nepohodlné čakanie na letiskách. Prvé bolo v Dubai, domovskom prístave Boeingu 777 500, ktorý si tu vymenil miesto s Airbusom 340 500, ktorý najskôr pristál v Singapure a skončil púť v austrálskom Melbourne. Ako cestujúci s tranzitom som sa ocitol v nezávideniahodnej situácii: Nemal som pochopiteľne vstupné austrálske víza a objekt letiska som nemohol opustiť. Bolo pol druhej ráno a odlet bol niečo po ôsmej, čakalo ma pár dlhých nočných hodín samoty. Ale kde? Letisko v Melbourne sa na noc uzaviera. Pomocnú ruku mi podali colníci, ktorí mi pridelili čakáreň s množstvom prázdnych sedadiel. Širokým veľkodušným gestom mi jeden z nich naznačil, že môžem si z nich vybrať podľa ľubovôle...
Konečne som ráno videl vychádzať slnko za sklenenými stenami letiska. Potom už len tri a pol hodinový skok cez Tasmánove more a ocitol som sa nad kamenným západným pobrežím najužšieho miesta celého Severného ostrova, kde je rozložené veľkomesto Auckland. Nové ráno naznačilo, že sa začína Deň 1, ako ho mám označený v itinerári.
Lietadlo spomalilo tak, ze sa mi zdalo, že vo vzduchu stojí ako balón, len ubiehajúce domy, ulice a pobrežie svedčilo o jeho pohybe. Po elegantnom oblúku pristálo presne načas na betónovej ploche ranway.