KONEČNE DOMA!

Pre všetkých priateľov a mojich prí­vržencov mám prí­jemnú správu:
Práca na doplnení chýbajúcich dní­ s textovými aj obrazovými informáciami je za mnou. Tento blog dostal približne takú podobu, akú sme si s Miškom predstavovali...

Deň 30 a 31

Predlhý let domov

Mirek sa o mňa postaral vzorne. Nielenže ma zaviezol na letisko, ale mi aj pomohol pri oficialitách, ktoré sú na cudzích letiskách hlavolamom o všetkých neznámych. Mám dojem, že prvýkrát zhodil úradnú masku a ukázal sa takým, akým je. Našťastie viac kíl batožiny oproti tomu, čo som navážil u Andreja, prešlo bez problémov.
Lietadlo roluje, neviem si vysvetliť, s akého dôvodu má meškanie: Trať je voľná! Opúšťam ostrovy Nového Zélandu. V duchu myslím na všetko, čo mi poskytli. Na to ťažké, nepríjemné, sa rýchlo (našťastie) zabudne. A to krásne, milé a príjemné zostane v mojom srdci navždy.
Zanechávam tu najkrajšie perly, aké som kedy našiel - mojich krajanov. Nemám síl ich všetkých menovať z obavy, že by som, nebodaj, na niekoho zabudol. Sú mi milí všetci - od Andreja, s ktorým som mal prvý kontakt, cez Miška s Jankou a Gustavom až po Mirka, ktorý bol posledným, s ktorým som sa objal na letisku.
Vták sa zdvihol a letím predlhý čas stále popri zvečerievaniu, neskôr popri noci. Čas nebeží proti mne, ale je rýchlejší ako lietadlo. Je to alchýmia času a priestoru. Sem som letel tri dni, nazad tú istú vzdialenosť tou istou rýchlosťou len necelé dva... Na sedadle vedľa mňa sedí dáma z Nepier. Keď sa dozvedela, čo som v tomto mestečku zažil, bez slova vytiahla papier a pero a napísala mi svoju adresu: Aby som ju a jej rodinu nezabudol o rok, keď sa vrátim, navštíviť.
Pohľadenie na koniec cesty, kde ma vo Schwechate čaká Efa a doma Vierka s Adinom.
Ešte sa v lietadle stretávam so známymi a utvrdzujem sa v presvedčení, že náš svet je naozaj malý...

Deň 28, 29 a 30

* Nádherný a nevšedný pohľad na veľkomesto

* Aj táto cesta ma utvrdila v presvedčení, že som PRIVOLÁVAČ DAŽĎA. Okolo je krásny deň - a vidíte v pozadí tie prúdy dažďa? Kto by ich privolal, ak nie ja? Kultovné sošky Maorov. Pri tejto je varovný nápis: Nedotýkať sa! Platí to najmä pre nežnejšie pohlavie

* Dvaja starousadlíci Franta a Slávek. Ponúkli mi vidieť viac, ako len ulice Aucklandu

* Túto sklenenú kreáciu si najviac vážim: Honzova práca predstavuje úhora, ktorý je podľa spisovateľa Otu Pavla Večný tulák. Je to asi aj môj osud...

Auckland po druhý raz

Privolávač dažďa a Večný tulák

medzi krajanmi

Pôvodne som chcel po návrate do Aucklandu pokračovať na sever. Lenže cesta hore sa pre cyklistov nezačína najšťastnejšie: Dominuje tu Motorway a to je pre nás neprekonateľná bariéra. Zostáva ferry do Devonportu a odtiaľ schodnými cestami smer sever. Aj tam som mal niekoľko dohodnutých stretnutí a nepochybujem, že veľmi milých. Ale čas bol proti tomu: Mirek, prezident klubu v Aucklande, preložil stretnutie s krajanmi zo soboty na piatok a mne prakticky zostávali iba necelé dva dni do odletu. Tie nestačili ani na slušný okruh. Tak som to vzdal s vedomím, že - snáď na rok...

V piatočné nádherné ráno sme sa s Adrejom boli na bicykloch prevetrať. Previezli sme sa "jeho okruhom". Aj teraz sa potvrdila moja povesť a o chvíľku sa prihnali mračná a z nich dážď. Pri nákupe čerstvého pečiva som vyjadril na adresu ľudí tmavej pleti názor iných našich krajanov. Andrej sa proti negatívnemnu pohľadu na Maorov aj ostatných "ostrovanov", ako ich nazýva (najmä Samoa, Tonga a okolité ostrovčeky) rázne ohradil. Veď aj z nich majú v ich náboženskej komunite viacero rodín a nikdy z nich nič zlé nevyplynulo. Teda nekradnú, nerobia neporiadok, správajú sa tak, ako sa na slušných, civilizovaných občanov Nového Zékandu. Pravý opak názoru tých, ktorí ma práve pred týmito vlastnosťami veľmi dôsledne varovali.

Na raňajky testujem párky, ktoré mi pribalila do batožiny starostlivá Tánička ešte v Taurange. Čakol som na výsledok - a nič! Boli aj po týždni bez vady.

Lúčim sa s Andrejom, jeho domčekom, s rodinkou aj s Marošom. Vezie ma k jeho rodičom aj s celou bagážou. Tam by som mal stráviť stráviť zostávajúce dva dni a noci. Andrej (otec) ma berie na malú prechádzku, zakončenú nádherným výhľadom z malého parčíka na vzdialené centrum mesta. Mama Albínka ma núka výbornou zeleninovou polievkou. Keď nadišiel čas, ideme pešo asi polhodinku k novému domku Mirka a Lydky, ktorý ešte prežíva posledné fázy rekonštrukcie. Keď nadišiel čas, priestranná izba sa naplnila novými tvárami. Najmä som sa potešil osobnému zoznámeniu sa s mladou dvojicou Slovákov Igora a Stanky, ktorí mi boli ochotní pomôcť pri prílete, ale osud rozhodol inak. Už pri vstupe ma upútala vysoká postava staršieho bielovlasého, pečlivo oblečeného pána, ktorý sa predstavil ako Slávek, Slávko. Hneď sme si potykali a dozvedel som sa o jeho osudoch po odchode z Európy. Nakoniec prisľúbil, že na druhý deň ma zoberie na prehliadku mesta, čo som s radosťou prijal. Beseda sa pretiahla do neskorých nočných hodín pod patronátom starostlivých domácich. Škoda, že fotografie, ktoré mohli dokumentovať príjemnú atmosféru a pohodu, sú pre absenciu blesku neostré. Polkovci nás s Andrejom starším spolu s kartónovou krabicou odviezli domov. Aké bolo moje zdesenie, keď jeden z účastníkov besedy skonštatoval, že mu za ten čas vykradli auto! Hneď ma napadol rozdiel medzi týmto incidentom a stále otvorenými dverami na domci v Coromandel Town...

Ráno sa definitívne balím. Rozoberám Rexa a z veľkej krabice mu šijem na jeho miery menšiu. Ukladám k nemu všetko, čo nezoberiem do príručnej batožiny. Ako sme sa dohodli, úderom deviatej sa objavuje Slávko a berie ma na miesta, z ktorých je vidieť jednotlivé štvrte rozťahaného Aucklandu. Po ceste vidím množstvo bežcov aj cyklistov so štartovnými číslami. Je predsa sobota, deň športových aktivít. Názvy ako Achilles Point, St. Haliers Bay, Mission Bay, Bastion Point, ktoré som poznal z plánovania trasy, sa mi pretvárajú do skutočnosti. Z mnohých vŕškov sú nádherné pohľady na prístav, ostrovy aj coentrum s typickou vežou. Som nadšený a Slávka to teší. Veď takých návštevníkov, akým som ja, tadiaľto previezol už určite stovky.

Hovorí o svojej, asi 50 kilometrov vzdialenej farme, kam sme sa nedostali. Priviezol ma však do ďalšej štvrte, položenej na pahorkoch severne od centra. Zastal pred domčekom, ukrytým v buši. Tu sa mala pôvodne konať beseda s krajanmi, miesto sa zmenilo pre mňa nečakane. Na verande sedí príjemne vyzerajúci "večný mladík" Franta z pražského Smíchova. Previedol ma po domčeku, pripomínajúcom tropický bungalov zatienený palmami, kauri a inou zeleňou buše. Dozvedel som sa aj príčinu zmeny: Franta ide o niekoľko dní na operáciu očí, už skoro nevidí. Bežný človek to na ňom a jeho vitalite ani nepostrehne.

Spoločne s ním mi Slávko ukazuje veľké múzeum Maorskej histórie. Výhľad na husté tmavozelené more buše kometuje príhodou, keď sa do tohto pralesa zrútilo malé lietadlo aj s posádkou. Napriek všemožnému hľadaniu, kde nepomohla ani termovízia, jeho trosky našiel až po troch rokoch náhodný lovec divých prasiat. Ako by hľadali vo vysokej tráve malý gombík.

Po obede vo výhliadkovej reštaurácii Elevation ma dvojica priviezla k vstupu na chodník, preplietajúci sa pravou, nefalšovanou džungľou. Vstúpil som do sveta obrovských stromov kauri, papradia a skrytej riečky. Trištvrte hodiny som v dokonalej samote vychutnával túto jedinečnú možnosť ponoriť sa do tohto zeleného sveta.

Priviezli ma k Albínke a Andrejovi, ktorý na rozlúčku otvára šampanské. Tak aj tu budem mať možnosť na konci mojej cesty ochutnať tak pre mňa milý nápoj, symbolizujúci koniec všetkých útrap neznámej cesty! Lúčim sa s dvojicou vdovcov a verím, že toto nie je posledná chvíľa, kedy sa vidíme. Veď možno o rok...

Vytúžený deň nedeľa 20. apríla, je tu. V zápisníku mám už iba krátke úryvky poznámok. Naskôr som si zopakoval Veľkonočnú nedeľu: Bol som na bohoslužbách v tom istom priestore s tým istým kazateľom. Možno ste o tom počuli, ale Novým Zélandom otriasla tragédia: šesť detí a jeden učiteľ zahynuli pri výcviku kajakizmu - vysoká voda sa následkom dažďov prevalila cez hrádzu a vodný živel zmietol žiakov. Práve toto bola téma dňa, pretože tie deti patrili práve do tohto spoločenstva.

Odchádzame s plným autom k Andrejovi. Jeho aoptívna dcéra Crystal oslavuje dnes šestnásť rokov. Tak ešte raz stojím na terase jeho domku, kde som prežil prvé i posledné chvíle môjho pobytu tu. Odtiaľto vedie iba jedna cesta - domov...

Albínka a Andrej otec mi poskytli príjemný azyl na posledné hodiny pobytu "na konci sveta". Neviem, ako sa im lepšie poďakovať, ako zverejniť ich fotografiu v tomto blogu

Deň 27

Som šťastný
z mnohých
dôvodov...

Game
is over!

Posledné
kilometre

Odchádzame v daždi, keď nie v lejaku. Honzo má prácu v Thames, tak tam ideme spoločne. On si ide spraviť vodičák, ja pre odložené veci v hosteli. Cestou fotografujem Vianočný strom v parku v mestečku Tapu, obrázok je uverejnený pri predošlom dni. Simon na recepcii nie je, čierny vak našťastie áno. Skúšam reparovaného Rexa a veľmi, veľmi nerád sa lúčim s príjemným a priateľským Honzom.
Prebaľujem veci a keď dvíham brašne - silná bolesť ma posadila na zem. "Seklo ma!" preletelo mi hlavou. Čo bude ďalej? Len to mi chýbalo v mojej Krížovej ceste! Našťastie až v posledný deň... Nejako som sa pozviechal a opatrne, opatrne roztáčam kolesá. Dážď ma kropí príjemnou rovinou. Cez rieku, mútnu a rozvodnenú, vedie drevený most, pravdepodobne ešte z pionierskych čias tejto dopravnej tepny. Po 30 km prechádzajú pasienky a rovina do miernych pahorkov. Ako inak? Aj v tento posledný deň nesmú chýbať! Míňam odbočku do mestečka Ngatea, kde je zaujímavá expozícia nádherných záhrad. Ich návštevu odkladám na budúci rok, som nových vnemov a obrazov preplnený a už na ďalšie nemám náladu. Chcem - a teším sa - putovanie skončiť. Bez ďalších problémov a trápenia. Dnes musím byť v Aucklande, pretože zajtra ma čaká avízovaná beseda s krajanmi aj v tomto meste. Narážam na cestu č.1, počasie sa trošku zlepšilo, dokonca občas vykukne aj slnko. Ale dvakrát som mal veľké šťastie: Keď som zbadal po vyšľapaní na temeno kopca pred sebou rozmazaný obraz mojej cesty, vedel som, že je zle. Tá šedá plocha predo mnou je hustý dážď, nekompromisne bijúci do matičky Zeme. Kde sa skryť? Hovoril som o šťastí - v tom momente, ako sa veľké kvapky dostali až ku mne, vidím portál, vedúci k miestnemu golfovému ihrisku a hneď za ním domček s verandou. To je ono! Hneď som sa tam prihnal, postavil Rexa k stene a klopem na dvere. Nič. Ešte raz - ešte raz nič. Otváram ich a volám - a žiadne odpoveď. Nechávam veciam voľný priebeh a medzi stromami vidím, že skupinka šialencov ani v tejto prietrži neprestáva odpaľovať golfovú loptičku. Nútenú prestávku využívam na občerstvenie a po chvíli môžem pokračovať ďalej. O niekoľko kilometrov sa podobná situácia na vlas opakovala s tým rozdielom, že to nebol golf, ale samota, ktorú dvaja remeselníci renovovali. Príjemná chvíľka v rozhovore a vzájomná úcta k výkonom oboch strán.
O pár kilometrov ma zastavuje značka, ktorá zakazuje vstúpiť cyklistom na začínajúcu sa Motorway. Posielaj ma doľava a mám nasledovať modrú cyklistickú značku. Poslušne vediem Rexa po vŕškoch, ale po niekoľkých desiatkach kilometrov sa mi to prestáva páčiť. Idem príliš doľava, na východ. Keď som dokonca našiel na ceste smerovku, že cesta vedie do Hamiltonu, zastavil som šoféra osobného auta a poprosil o informáciu, kde som a ako sa dostanem s bicyklom do Aucklandu. Dobre som spravil, bol by som si veru pekne nadišiel. Toto som upresnil ešte viackrát a ľudia boli veľmi ochotní. Nakoniec som sa ocitol - nechcel som ani veriť - na ceste, ktorou som išiel v prvý deň môjho putovania s Andrejom! Akýmsi zázrakom som tak dokončil obrovský oblúk a ocitol som sa vo veľkom meste Pukekoho, keď predtým opačným smerom bola Pukekawa, miesto štartu na Veľkonočný pondelok. Informujem sa ešte na benzínke, dostávam destilovanú vodu a volám Andrejovi. Odľahlo mi! Veľmi mi odľahlo keď súhlasil, že príde pre mňa do mestečka Drury, aby som sa vyhol blúdeniam po predmestiach veľkomesta.
Sen sa stal skutočnosťou. Pri benzínovej pumpe Mobil som mu poslal SMS a čakám asi pol hodinky. Mám za sebou 101 kilometrov, celkove niečo pod 1500, čo ma napĺňa uspokojením. Napriek tomu, že pôvodný plán hovoril o niečo vyššej cifre... Myslím na cyklistu Henrika z Patagónie a jeho tvrdenie, že 20 km v Patagónii sa rovná 40 km v Buenos Aires. Koľko by to muselo byť tu? Najmenej trojnásobne viac!
Zastavil sa u mňa domáci pán a živo sa zaujíma o moju cestu. Fotografuje ma a gratuluje. Posielam šťastný SMS tým, ktorí na to najviac čakajú, s jednoduchým textom:"GAME IS OVER!" - Hra sa končila! O chvíľu vidím škeriaceho sa Andreja za volantom auta - a o pár minút som pri slávnostne prestretom stole so sviečkami a priateľmi z prvých dní. Opäť ďakujem Pánu Bohu za to, že mi dovolil dokončiť aj toto dobrodružstvo...

Deň 26

Aj Rexo potrebuje ošetrenie

Tie prietrže mračien, trvajúce doteraz 50 hodín, boli na niečo dobré. Šikovné ruky sklára Honzu si ho vzali do parády a premasírovali jeho choré časti. Najmä jeho prešmýkač a prehadzovač už majú svoje najlepšie roky za sebou a bezohľadnosť personálu štyroch letísk pri lete sem ho len dorazila. Mal som aj možnosť previezť sa v prestávke medzi dažďom aj na krásnej malebnej úzkokolajke Driving Creek Railway, ktorej trať vedie cez pravý prales na kopce nad Coromandel Town. Je to zážitok, ktorý si, ak sa sem dostanete, nenechajte ujsť.

Ron je nielen strojvodcom, ale aj výborným sprievodcom

Z "konečnej stanice" je nádherný výhľad na bušom pokryté svahy pohoria a Coromandel

Honzove zručné ruky postavili Rexa opäť na nohy...

"Odpočinkový deň"

Na vysvetlenie k pojmu
"odpočinkový deň":

Buš v prietrži mračien

Leje tak, že som to ešte v živote nevidel, ide z toho nepretržitého prívalu vôd z nebies hrôza...

Nemôžem sa pohnúť, ani keby som chcel. Cesta po pobreží aj cez hory do mestecka Thames je úzka a plná zákrut, niet miesta na odpočinok, hrozí neustála kolízia s turistickými karavanmi. A v tom lejaku sa nedá ani vytiahnuť foťák, ktorým robim obrazovú dokumentáciu. Je to škoda, pretože práve jedno z týchto miest na pobreží som použil pri vytvorení pozdravu z NZ... Aspoň dvojitým prejazdom som mu dodal autentickosti...

Pre Ivana: Je to niekedy veľmi, veľmi ťažké to Keep...

Toto je jeden z Vianočných stromov v parku v mestečku Tapu. Maorsky sa volá "pohutukawa", kvitne okolo Vianoc krásnymi červenými kvetmi v rôznych odtieňoch. Dokáže to, čo nedokážu ľudia: Už počas dozrievania (dožívajú sa viac ako 1000 rokov) si z konárov púšťajú dlhé hnedé závoje, podobné silným pavučinám. Sú to rezervné korene, ktoré sa ujímajú funkcie výživy stromu, keď sa v starobe rozpadne. Tieto sa zakorenia - a strom žije ďalší nový život... Práve zlé počasie sa podpísalo na ostrosť fotografie, čo je iste škoda.

Deň 25

Coromandel a Honza

V závere cesty stoja dve vysoké hory s neuveriteľným prevýšením. Víchor a dážď nemajú prekážku, cesta sa zdvíha z údolia na holé strmé končiare. Nie div, neďaleko Coromandel Town smerom na východ sú dve stúpania, označené ako najstrmšie na celej Južnej pologuli! Na 3 km cesta prekonava prevýšenie viac ako o 300 metrov a šplhá sa ešte vyššie...
Pobyt u Honzu Kociana je jedinečným zážitkom. Sledujem jeho prácu pri rozpálenej sklárskej peci na kreácii sklenených čaši a váz, prezeram si jeho práce a mám možnosť aj ja fúkať do sklárskej píšťale. Je to prima mladý človek s vynikajúcimi sklárskymi nápadmi. Pre tých, ktorých táto oblasť výtvarného umenia zaujíma, viac aj obrazom na http://www.kocian.co.nz/, adresa glass@kocian.co.nz

* Honzo a jeho vlastnoručne postavená pec
* Majster a učeň
* Takáto váza váži okolo 7 kíl
* Fúkam moju prvú a možno aj poslednú kreáciu v živote

Deň 24

Môj dočasný domov a útočište pred dažďom a jeho majiteľ Chris

Coromandel Peninsula/polostrov

a Coromandel Town

"Z Thames idem čiastočne naľahko (stan, spacák, karimatka a iné veci nechávam vo veľkom čiernom pytli v hosteli u priateľského Simona) k českému sklárovi do mesta Coromandel. Koniec cesty v úplnom lejaku a stále prší a neprestáva."

Toto bol poslovenčený kometár, ktorý k tomuto dňu pri tvorbe blogu vložil Miško, čerpajúc z mojich SMS. Ja sa o tom rozpíšem trošku obšírnejšie:
Je pondelok, 14. apríla. Už v informačnom centre ma včera upozornila pracovníčka, do čoho idem a čomu sa nemôžem vyhnúť. Dnes ľutujem, že okrem mapky, ktorú vidíte, som k tomuto i nasledujúcim dňom nemohol pridať meteorologickú mapku predpovede počasia. Na tej, kde je červenou farbou vyznačené najvyššie množstvo spadnutej vody, vyzerá celý Coromandel akoby sa kúpal v krvi. Keď píšem tieto riadky sa dozvedám, že o niekoľko dní ďalšie zrážky na tomto polostrove spôsobili obrovské záplavy. Takže som mal vlastne šťastie, že som im tak-tak ušiel. Vidíte, ako je všetko relatívne...
Teraz pár autentických riadkov z môjho zápisníka: "Leje tak, ako doteraz nikdy. Čo robiť? Ako sa dostať ďalej? Nemec z Hannoveru ide autom do Coromandelu, ale až popoludní. Asi zavolám Honzovi a vyriešime to spoločne... Odhadujem, kam by som sa mohol dostať. Prišla okamžitá odpoveď, neskôr sa stala klasikou: "Žádný problém, v 11 Ti vyrazím oproti..." A je to! Naozaj "Žiadny problém..." Prekladám veci, ktoré zostanú tu a veľký čierny vak odnášam na recepciu. O deviatej sa púšťam medzi šnúry dažďa s vedomím, že o pár hodín budem v suchu. Je prekvapujúco teplo. Cesta popri zálive musí byť v peknom počasí nádherná. Točí sa v miliónoch zákrut medzi morom a strmými, stromami a krovinami porastenými svahmi. Tu bol pradomov obrovských stromov kauri, ktoré predchádzajúce generácie bezohľadne vyklčovali. Jeden úsek je práve ten záber, ktorý som použil pri koncipovaní môjho pozdravu z NZ. Veľké čierne balvany lávy, ohlodané prílivom a vlnami, trčia z piesku. Je odliv a vôňa chalúh je intenzívna. Preškoda, že v tom lejaku sa neodvažujem vybaliť z igelitovej istoty fotoaparát. Na chvíľu sa zdalo, že dážď povoľuje, ale po 25 kilometroch, keď som prechádzal cez turistické centrum Tapu, sa spustila ďalšia hrôza. Do tohto mesta som sa pôvodne chcel dostať traverzom cez kopce z východného pobrežia. Je bez asfaltu a ešte že ma včas domáci pred ňou varovali. Čo by som si tam teraz počal? Po 35 km som vo Wilson Bay, čo je iba pár domčekov. Tu cesta opúšťa prvou zákrutou pobrežie a stúpa strmo do kopcov. Voda mi tečie aj cez nepremokavé dlhé nohavice po nohách a vyteká cez nepremokavé topánky... Paráda! Pomaly by sa mohol objaviť Honzo, ale netuším, na akom aute príde. V každom ho hľadám, bojím sa, aby sme sa neminuli. Chvíľu stojím pod konármi borovice, ale chlad ma núti ísť ďalej. Stúpam nad úroveň lesov a svahy sa stávajú holé, kde vietor naberá na sile. Cesta vedie opustaná a bičovaná dažďom stále vyššie a vyššie... Prsty na rukách mám necitlivé a fialové od zimy, aké som mal v dažďoch na Islande. Myslím na chybu, ktorú som urobil, keď som teplé veci poslal do Aucklandu. Teraz by sa veru zišli, aj tie teplé plné rukavice od Helgy! Mlynčekujem na najľahšom prevode odovzdaný osudu. V jednej zo zákrut sa vynorilo auto, vyhodilo smerovku a zastalo na jedinom mieste, kde sa dalo parkovať. Z neho vyskočil mladík, ktorého muskulatúra prezrádzala športovca a tvrdo makajúceho človeka. Honzo sa usmieva na plné ústa a stíska ma v otvorenej náruči. To je pocit! Nádhera! Kopce prestali byť nepriateľské pevnosti, dážď protivníkom. Konečne cesta klesá do zelených, hustou džungľou porastených údolí. Na obzore v clone vody vidím prízemné domčeky na brehu zálivu. Vytúžený Coromandel Town. Odtiaľto sa moja cesta definitívne obracia priamo domov...
Tridsaťjedenročný Honzo hovorí o sebe, o svojich dvoch malých deťoch a tvrdých začiatkoch. Presadil sa naozaj ťažkou a vytrvalou prácou, presadil sa ako sklár, vybudoval pec a teraz má naozaj dobré renomé v najprestížnejších výstavných sieňach. Na jeho vek dosiahol skutočne veľa. Teraz už iba čaká, že prídu aj dni, kedy sa mu všetka námaha a úsilie zúročia. V dokonalej buši ma vedie do domca, akoby pozlátaného z odpadov dreva. Zhadzujem ťažké premočené veci a Honzo ich hádže do sušičky, aby hneď odišiel k peci, ktorá horí nepretržitých 24 hodín. Ja sa prezliekam do suchého, využívam ponúknuté suché nohavice aj vetrovku do dažďa a odchádzam do Driving Creek Railway, čo je údolné depo malej úzkokoľajky, kde má dieľňu aj Honzo. Zoznamujem sa s majiteľom a tvorcom tejto atrakcie Barrym aj s Američanom Chrisom, vývarníkom, na čas Honzovým pomocníkom.
Večer sa ukázal môj nový mladý priateľ ako umelec aj v ďalšej oblasti - vykúzlil skvelú večeru z Kumary - ako tu volajú druh sladkých zemiakov, cibule, mrkvy, klobások a ešte mnohých ingrediencií. Na zohriatie a privítanie kúpil fľašku Tullarmore Whisky, čím dosiahol vrchol večera. Chrisa učíme spievať, pretože Honzo pochádza z Južnej Moravy, pesničku z tohto kraja. Ukladám sa na matrac k preskleneným dverám a spím, spím a spím pokojne až do rána za bubnovania dažďa, ktorého poryvy mi chvíľkami naháňali strach.

Deň 23

Z Taurangi do Thames

Po dvoch nádherných dňoch sa všetko vrátilo do normálu. V noci už kvapky bubnujú na strechu hostiteľovho domu a tuším, že sa krátka selanka skončila. Z Taurangi smerom na sever treba prekonať niekoľko horských pásiem, co by mi zobralo najmenej pol dňa. Peťo nechce ani počuť o tom, že by ma v takom počasí púšťal na horské cesty plné kamiónov. Preváža ma cez ne a ušetril mi pár kilometrov, určite nie ľahkých. Keď sa na rovine lúči, aj keď je to tvrdý chlap, krúti nado mnou hlavou. Fičí vietor a ženie z hôr, zabalených do čiernych mračien na rovinu závoje dažďa. Radšej šliapnem do pedálov, lebo budem na mäkko... Aj keď sa chvíľu zdalo, že nebudem "durch" mokrý, záver dňa bol v tomto smere nekompromisný. Našťastie v informačnom centre na začiatku Thames sa dozvedám dobrú správu - hneď za jeho chrbtom je maličký Gateway Hostel. Skúšam šťastie a po chvíli čakania sa objavuje usmievavý recepčný - mladík Simon. A môžem sa začať sušiť. Cena je pre členov BBH 20 NZ$, pre mňa ako nečlena 23. Strácam doláre, ale získavam konečne suchú posteľ.

* Peťo sa so mnou lúči, na ceste a v daždi zostávam sám
* Pohorie Kaimai zachytáva vlahu z mora a bolo mojim sprievodcom dlhé kilometre
* Takto víta každého návštevníka mestečko Thames
* ...A takto zase Office v Hosteli Gateway

Deň 22

Aj "Sladká sobota"

Na love rýb

O pár kilometrov som bol raji! Tak sa mi javil domček, kde Táňa s Peťom a malou Kim majú domovský prístav. V ten deň som prešiel v pohode 98 km a považujem ho z pohľadu cyklistického vyžitia za doteraz najpríjemnejší.
Petr kúpil starší motorový čln, ktorý bolo treba preveriť priamo v akcii na mori. Našťastie som sa ocitol na správnom mieste v správnom čase aj ja a tak som sa tohto krstu mohol zúčastniť. Už som sa plavil po moriach na veľkých lodiach, trajektoch, windsurfere a pred pár dňami aj na kajaku, ale na silnom motorovom člne s rybárskymi palicami nie.
Ráno s Petrom plánujem ďalšiu cestu: v nedeľu do Thames, tam prespať v kempe, nechať tam veci a naľahko do Coromandel Town, tam prespať a jeden deň rezerva, vrátiť sa pre veci do Thames a na druhý deň - voštvrtok - doraziť do Aucklandu. Toto zrýchlenie zavinilo preloženie besedy s krajanmi zo soboty na piatok. Ako vidieť, času som už veľa nemal. Cez internel sa dohováram s Andrejom v Auklande záverečné kilometre s nocovaním uňho.
Počasie nám konečne prialo. Bol to druhý deň bez dažďa po sebe (aj posledný), len silný vietor vzdúval vysoké vlny na otvorenom mori a preto sme sa museli uchýliť do tichých vôd jedného z rôznych zálivov. Dostal som do ruky udicu, návnadu z mladých lososov - a čakal som. Bola to príjemná zmena voči neustálemu vrteniu pedálov v napätí, ako dopadnú nasledujúce kilometre. Čakanie nie je ťažká práca, chce len trpezlivosť. Ryby sa nám asi pod vodou smiali, pretože nepomohli ani tri udice - zostali bez záberu. Tánička to vykompenzovala po svojom: Očakávanú rybu na večeru nahradila (teraz pozor!) pravá kačka s kapustou a chlpatými knedlíkmi... Dokázala to za neuveriteľne krátky čas! A že sa zázraky nedejú! O to ťažšie bolo z takého raja vrhnúť sa po hlave do ďalšej driny v daždi. Ale taký je život, nie? Určite budem na rodinku Pribramskych spomínať v tom najlepšom. Keby ste aj vy blúdili po Taurange, zastavte sa Táninom bare. Je neďaleko centra mesta. Velmi si zakladá na tom, že všetko, čo tam nájdete, je určite čerstvé. Jej adresa je Tana Luch Bar, Cameron Road 304, Tauranga a jej mobil je 0064 21 259 7079.

Petr, Táňa a hanbiaca sa Kim v ich kráľovstve

Nie je to krása tá brázda za člnom v modrých vodách?

Na krátku, ale krásnu chvíľu nestískam v rukách kormidlo bicykla, ale plechovku piva.

Deň 21

Slunce! No konečně, to se věci vysuší a cesta hned lépe ubíhá. (Miškov komentár)

Šťastný piatok

Konečne v Taurange

Aká bola noc? Rozmýšľam nad tým, ležiac na čerstvo zkosenej tráve popri ceste. Vedľa za plotíkom je obrovská trávnatá plocha a na nej najmenej päť rugbyových ihrísk. Rugby je novozélandský fenomén a iba málo obcí nemá svoje ihrisko. Dokonca niektoré sa pýšia ja rugbyovým múzeom oblasti. Aby som nepreskakoval príliš, bola konečne príjemná. Dokonalé zababušenie bránilo chladu, v tejto oblasti typickému, vojsť mi do špiku kostí. Nielen to, ale keď som sa oprel o dlážku stanu, zacítil som teplo. Tak predsa len Miško mal pravdu! Je to tým, že pod povrchom (trávnikom sa to neodvážim nazvať) vedú potrubia horúcej vody a tak ho vyhrievajú bezplatne. Tej je všade dosť. Rosa sa však dostavila v plnej paráde a stan aj spacák som mal totálne mokrý.
Do Taurangi, veľkého prístavného mesta, ma nič neťahalo. Iba ak milé pozvanie od Táni a Petra. Ani jedného som z nich nepoznal a tak idem do neznáma – ako vždy. Z Rotorui tam vedú dve cesty: Jedna kratšia, merajúca niečo nad 50 kilometrov, druhá dlhšia s číslom 33, ktorá vedie k pobrežiu a tam sa napája na č.2 a tá ide okolo tohto mesta. Tušenie potvrdzuje aj Tánička, že ísť kratšou neznamená ľahšou cestou. Vraj sú tam vysoké stúpania, z čoho mi naskočila husia koža.
Je 11.30 čo znamená, že som v sedle iba tri hodiny. Zapríčinilo to čakanie na vyschnuitie stanu, ale aj tak som ho balil mokrý. Teraz ho mám postavený pekne na slniečku a to ho, aj spacák, karimatku a ostatné mokré veci rýchlo vysušilo. Na tachometri mám 50 kilometrov. Zdá sa, že hory mám dnes definitívne za sobou. Priemer 16,7 km/h o tom jasne svedčí. Vyzerá to, že toto je prvý deň, ktorý ma dokonale potešil. Ráno ma strašila sova, v kuchynke som si pripravil teplé raňajky, pozdravil sa s dvojicou mladých Švajčiarov z Bernu, ktorí stanovali vedľa mňa, pobalil veci a podľa mapky, v ktorej mi vyznačil najleší smer k ceste č. 33 ešte včera Ross, som sa pohol do krásneho rána. Fotografujem hydroplány na hladine jazera, pariace sa mesto. Na prehliadku ich najväčších atrakcií a komplexov nemám čas, ani ma nelákajú. Keď váham kadiaľ ďalej, dve domorodé členky „rýchlej roty“ ma previedli za svojou multikárou až k výpadovke. Nádherná široká cesta PO ROVINE ma vyvádza okolo letiska von z mesta. Ale hory čakali v úkryte. Po 20 km som k nim dorazil a nasledujúcich 25 kilometrov som sa v nich točil, stúpal a klesal, tak stále dookola. Kamióny na cestách už nevozia dobytok, ale obrovské kmene stromov. Ťažba dreva je tu nosným pilierom priemyslu. Keď toto píšem, odskakujem obracať stan, aby uschol celý a všade. Nikam sa neponáhľam, niečo zahryzujem a teším sa z Nového Zélandu, tejto pre niekoho najkrajšej krajiny na svete. Ja sa to bojím tvrdiť. Ale sú tu pasáže, ktoré sú určite veľmi pekné. Obed, lunch, si vždy ráno pripravím do prednej tašky, aby som ho mal poruke. Obyčajne dva chleby s maslom a niečo k tomu. Zajedám to najdenými jabĺčkami. Konečne otváram okrúhle balenie keksov, ktoré som kúpil ešte v Aucklande.
Do cieľa mi zostáva asi 35 kilometrov. Sila slnka sa prejavuje v rýchlosti schnutia stanu. Bude mi pražiť cez helmu na hlavu, preto pod ňou mám bielu plátenú šiltovku. Mapa ukazuje, že do väčšieho mestečka Te Puke je 11 kilometrov s odtiaľ do Taurangi 25, spočítané a zrátané – viac ako 37 kilometrov to nebude. Na túto vzdialenosť mám viac ako štyri hodiny, aby som bol okolo pol piatej v Táninom Lunch Bare, ako sme sa dohodli. Zapínam mobil, pípa prijatá správa od Miška, ktorý sa o mňa takto stará.
Až k odbočke z cesty č. 2 do Tauranga City to bola jedna báseň. Nádherná cesta viedla popri mori, kde bol práve odliv. Kríky mangrovníka rastú aj tu, chaluhy voňajú podobne ako inde na plážach. Pohoda sa zmenila skoro na traumu, keď na odbočke do centra ma skoro zrazilo auto. Pýtam sa na cestu, ktorú hľadám, musím ísť o niečo severnejšie, Pokračujem do centra ale vidím, že sa čísla zvyšujú. Obraciam sa, po chodníku opatrne, aby som to neprešiel, hľadám číslo 340. Konečne som ho našiel. Dvere sú zamknuté. Na zaklopanie sa zdvihla z temnoty maorka meter krát meter a vysvetlila mi, že tu žiadny Lunch Bar nie je. Volám Táni, ako je to možné, ale nik mobil neberie. No som v peknej kaši! Všetko doteraz jasné a krásne sa rúti. Čo mám robiť? Vraciam sa po číslach nižšie a pýtam sa okoloidúceho pána na Lunchbar. Ukazuje mi na blízky roh. Už som tadiaľ išiel, ale nápis som nezbadal. Konečne stojím vo dverách úzkeho bufetíku, z ktorého sa na mňa usmieva tmavovlasá Slovenka s modrými očami. A mám po starostiach aspoň na deň... Táňa si považuje za najväčší tromf, že všetky jedlá sú čerstvé. Vstáva o štvrtej ráno a priamo v Bare pečie, smaží, mixuje a ponúka čím ďalej tým širšiemu okruhu zákazníkov. Má milé reklamné pútače a určite má v sebe dušu dobrého obchodníka. Jasné, že som ochutnal po celom dni z jej maškŕt.
Večer spoznávam ďalších členov rodiny - Petra a malú Kim. Peťo je sklamaný mojou vizážou. Niekde si na internete našiel nejakého iného Trabalku, ktorý podľa obrázku meria do dvoch metrov. Mojich 172 centimetrov mu nestačí... Že by som mal menovca? O nikom takom neviem. Nádherná pohoda sa večer rozhostila v ich domčeku. Kvôli mne kúpili širokú nafukovaciu matracu. Domček šikovný majster stále upravuje, ale teraz dostal prednosť Táničkin Bar. Peťo nezabudol ani na kalíšok slivovice a pivko po večeri. Ukladám sa na novučičkú matracu a som šťastný: Ocitol som sa aspoň na pár hodín v raji.

* Sušenie mokrého stanu pri ceste
* Vysoké ploty zo stromov dokonale kryjú háklivé stromy s plodmi kiwi pred nepohodou
* Kim sa už nehanbí v maminej kuchyni

Deň 20

Rotorua

Kemp s "vyhrievaným trávnikom"

V noci bola strašná kosa! V duchu nadávam na myšlienku poslať teplé veci do Aucklandu. Od zimy sa trepem viac, ako v predchádzajúcej noci. Obúvam si topánky, v nich sa suniem do spacáku a ešte aj s ním do ruksaku. Nič nepomáha. Ráno ma šokuje ešte viac: Všetko je mokré a navyše zahalené hustou hmlou. Som ďaleko od mora a už som zabudol na silnú tunajšiu rosu. Je tu však veľké jazero. Nedovidím ani na svetlá, ktoré osvetľujú priestory kempingu. Na toalete mi nohy skáču v snahe vyrobiť si aspoň trošku tepla nekontrolovane, nedokážem ich zastaviť. Na brašnách, ktoré som nechal vonku, nechtom zoškrabujem biely povlak: Je to zmrznutá inovatka. Teda teplota klesla pod bod mrazu. A čo tá hmla? Zabráni mi včas sa pobrať hľadať pomoc v servise?
Nakoniec všetko dobre dopadlo, Rexo má nové lanko za 28 dolárov, ale správne zladenie radenia prevodov má ďaleko od dokonalosti. Vyšlo slnko a ukazuje sa krásny deň. Zdržanie v servise ma núti využiť každú minútu a tak odporúčaná odbočka k Huka Falls, k vodopádom, ktoré majú od normálnych veľmi ďaleko, ma rozladila. Strata času a naviac ďalšie kilometre. Nebola to rovina, ale po 32 kilometroch sedím pod borovicou a čítam dve SMS: V jednej ma Miško teší tým, že v Rotorue pozná kemp s vyhrievaným trávnikom, druhá zmätená o problémoch v Taurange. O ďalších 30 km zase opieram Rexa o bránu farmy, ktorá je na predaj a obedujem to, čo mi zostalo. Odtiaľto sa bežná tvár cesty mení na reprezentačnú, ale to jej nevadí, že prechádza pohoria priamo k vrcholom. Je to prvý deň pod dlhom čase bez dažďa od Wellingtonu. V tieni cítiť nočný chlad. V malom zhluku domkov, hrdo nesúcich názov Golden Springs, Zlaté pramene, sa zastavujem v otvorenom obchodíku doplniť vodu. Stúpania ma obrali o čas a začínam mať pochybnosti, či do tmy nájdem spomínaný kemp. Naviac mám nejaký ťažkosti s radením prevodov, už po niekoľkýkrát mi spadla reťaz. Je to problém, pretože ženúce sa kamióny neberú ohľad na cyklistu, mordujúceho sa s poruchou. Vtom ďalší "zázrak": Po prvýkrát za selú cestu za mnou zastala dodávka sama od seba a vyšiel z nej vodič s výrečným gestom: Naložíme ho na korbu? Ako by nie! Slnko už dávno zapadlo za lesy a hory a ja na tých 12 zostávajúcich kilometrov budem cez kopce potrebovať najmenej hodinu. Ross je lesný robotník, akých práve tento kraj má na tisíce. Je to poznať aj na kamiónoch, tri z piatich vezú obrovské kmene borovíc. Aj okolo vidieť následky ťažby. Sú to štvorcové kilometre vykácaného lesa, posiate vyvrátenými koreňmi. A len tak, medzi ne, sadia robotníci nové stromčeky. O dvadsať rokov ich stihne rovnaký osud, ako ich predchodcov.
Ross ma vezie priamo k "môjmu" kempu, ťažko by som ho našiel sám. Dostávam mailovú adresu, ale zabudol som si ho zvečniť. Možno o rok..? Poplatok nie je nízky - 16 dolárov, ale úroveň je najmenej o dve triedy nižšia ako v kempe v Taupo. Medzitým sa zotmelo. Nachádzam vyhradené miesto v kúte, kde trávnik pripomína zodratú plyšovú loptu. Kladiem na ňu ruku - žiadne teplo necítim. Iba niekoľko metrov odo mňa niečo stále syčí a chrchle. Takto ma víta jeden z mnohých bubľajúcich sírnych prameňov, ktorých má práve táto oblasť stovky. Nemal som chuť ani ochutnať horúci bazén, začína mi byť zima. Po dvojnočných skúsenostiach nenechávam nič na náhodu: Obliekam si na seba všetko, čo mám, nohy balím do ruksaku a spokojný po správe z Taurangi, že všetko je O.K., zaspávam. SMS s povzbudením od Maroša z Aucklanu ma zohriala pri srdci. S takýmto doppingom sa hneď ľahšie ide čelom proti prekážkam. Zápisník dopisujem pri čelovke, ktorú som dostal na narodeniny od môjho mladšieho brata Miloška. Cítim spokojnosť a úľavu, napriek stupňujúcej sa únave. Na raňajky niečo mám, bude aj na lunch a potom sa uvidí. Veď Táňa v Taurange otvorila novučičký Lunch Bar...

* Voda je síce pekná, ale Huka Falls žiadne vodopády nie sú
* Toto má byť ten sľubovaný "vyhrievaný trávnik"
* Para nad celým mestečkom Rotorua

Deň 19

Stále prší, už tretí den. Přes kopce až do kempu v Taupo s teplou koupelí. Technická závada na kole – prasklé lanko na presmykovači. (Miškov komentár)

Taupo s horúcim bazénom

ale s mrazivou nocou

Ráno sa poberám preč čím skôr. Už o šiestej púšťam naloženého Rexa dolu zo Summitu a teším sa, že bude nasledovať najmenej také dlhé stúpanie, ako bol výšľap hore. Omyl, vidieť, že som ešte stále v tejto krajine zelenáč.

Pôvodne som aj napriek Mirkovej rade: "Hřích nevidět!" chcel Taupo mesto aj s jeho rovnomenným nádherným jazerom vynachať. Keď som chcel absolvovať Východný mys, nepasovala mi táto perla do itineráru. Keď ma okolnosti prinútili zmeniť trasu, naraz sa ocitlo priamo na mojej novej ceste. Zaplatil som ale daň v tom, že nebudem v Gisborne, prvom väčšom meste na svete, kde sa začína každý nový deň, týždeň, mesiac aj rok, dokonca aj storočie. Leží totiž blízko Dátumovej hranici. Je samozrejmé, že bližšie k nej smerom na východ je viac osád a ostrovčekov, ale medzi veľkými mestami drží oprávnene primát.

Rannú toaletu som zvládol v buši ešte za šera, zhltol som kúsok čokolády a banán. Po kúsku klesania prišla opäť "silná káva". Presviedčam sa, že tieto úseky by som včera nezvládol. Po 15 km klesám k Tarawere, ktorá predstavuje zhluk pár domcov pri riečke Waipunga. Zdá sa mi, že na okraji je niečo ako kemp a vidím osamotený modrý stan. Fabian teda došiel včera až sem. Zima ma trasie v silnom vetre. Ako predpovedal profil z jeho sprievodcu, hneď za Tarawerou sa mi do cesty postavila stena. Krútenie sa mení na tlačenie, tlačenie a opäť tlačenie Rexa s nákladom. Za Hotelom s ďalším kempom a naberám normálny tep. Keď krútim ďalej, považujem za chybu, že som sa v ňom nezastavil. Dochádza mi voda a aj sily odchádzajú ako cez veľkú dieru. Nie div, pri takejto strave... Filozofujem nad tým, s akou radosťou si ľudia mojej krvnej skupiny pripravujú takéto utrpenia. Veď je to hotová Krížová cesta x 10! Ešte že tých pádov nie je veľa.

Terén sa pomaly vyrovnáva, prekonal som pohoria. Ale terénne vlny, ktoré ma verne sprevádzajú, mi robia problémy. Ešte že vyšlo slniečko a dá sa natiahnuť v tráve vedľa cesty. Odpočinkových parkovísk je ako šafránu. Možno pre automobilistov je ich frekvencia dostatočná, ale pre plaziaceho sa cyklistu nie. Zväčšujúci smäd ma núti vypiť poslednú záchranu - energetický nápoj od Miška. Nútim sa niečo zjesť, aj keď nemám chuť. Trošku z laloku s kúskom papriky a druhý chlebík natretý marmeládou ešte z Napieru. Cesta sa na rovine začína rozlievať do šírky a zrazu sa veziem ako na parádnej diaľnici, kde by sa dalo aj pretekať. Ale... nemám na to síl, chýba mi predovšetkým voda. Našťastie do Taupa chýbajú iba zo dve desiatky kilometrov. Ale v tomto stave je to pre mňa dlhá štreka. Predomnou zastavuje dodávka s vozíkom, na ktorom vezie veľkú kosačku. Bielovlasý majiteť vychádze seba aj psíka Tima vyvenčiť. Volám na neho, aby počkal a prosím ho o vodu. Ochotne otvára veľký kanister a napĺňa moju fľašku. Keď vidí môj stav a dozvedá sa cieľ, ponúka mi pomoc v podobe zvezenia tých pár kilometrov. Bojujem s tým len pár sekúnd. Takáto šanca sa nezahadzuje, je to iste ďalší so zázrakov. Navyše mi nejako hapruje prešmýkač, radiaci reťaz cez predné ozubené kolesá. Pri pohľade zblízka zisťujem, že lanko je akoby preseknuté a drží iba na jedinom vlákne! Takto sa k nejakej opravovni nedostanem... Dozvedám sa, že je práve z Napieru. Ja mám 66, on so smieroch hovorí, že on 77! Je to už na prvý pohľad exoticky vyzerajúci samotár s dlhými bielymi neupraveným vlasmi. Možno práve preto vie chápať aj iných čudákov. Ochotne a trpezlivo pózuje pritom, keď si ho chcem zvečniť. Dáva mi adresu s telefónnym číslom a ja v tej chvíli túžim strašne ho niekedy navštíviť. Pred Taupom Jim odbočuje a vykladáme Rexa. Za tých pár minút mi prirástol k srdcu.

Obchádzam centrum a nachádzam Holiday Park, čo je luxusný kemping. Je síce za 19 dolárov, skoro dvojnásobok iných kempov, ale zato mi sľubuje pochúťku - bazén s horúcou vodou, ktoré moje kosti potrebujú rovnako, ako soľ. Je bližšie k výpadovke a je len zázrak, že ma sem dorantaný Rexo dovliekol. Miško mi na moju jobovu správu posiela adresu cyklistického obchodu v meste. Nechávam to na ráno, teraz sa potrebujem najskôr telesne zotaviť. Rozkladám na stole aj lavičkách všetko premočené imanie a hľadám sľúbený bazén. Je skromne zastrčený, ale parí sa z jeho modrej vody lákavá para. Super! Aké to bolo potešenie, si dokážete predstaviť. Prezerám si komfortne vybavenú kuchyňu, sprchy aj toalety. Taký luxus som ešte nenavštívil. Našiel som to, po čom mi už niekoľko dní srdce piští. Pokoj, sucho, slnko a teplo. Mám za sebou necelých 60 kilometrov, ale originálna cesta na Golgotu merala omnoho menej. Tachometer ukazuje, že práve v tomto mieste som dovŕšil prvú tisícku kilometrov po Novom Zélande. Chúlostivé veci ukladám do spoločnej chladničky a dopĺňam kalórie výdatnou večerou. Robím poriadok v papieroch, už nepotrebné mapy odkladám, tie, ktoré budem potrebovať zajtra, kladiem do prednej taške na riadidlách. Zajtra ma čaká okolo 95 kilometrov, ale podľa Jima ma veľké stúpania nečakajú. Miško mi pribalil mapku, kde sa v Rotorue nachádza kemp, kde aj oni strávili noc.

* Jim, môj záchranca. Verím, že sa niekedy u tohoto exota budem môcť zastaviť

* Luxusný kemping na svahoch mesta Taupo mi dal príležitosť na dôkladnú očistu aj vysušenie

* Toto je najväčšie potešenie: Bazén s 39 stupňovou vodou na po nočnom mrznutí mal postaviť na nohy

Deň 18

Z Napier do kopcu směrem na Taupo. Stále lije. Nocleh na pozemku u staré maorky ve vesnici Titiokura Summit. (Miškov komentár)

Nocľah na Titiokura Summit

V poradí asi 2. či 3. najhorší deň

Ako naschváľ - celú noc lialo. Dážď búši do plastikovej strechy prístrešku v hosteli a ja strácam chuť šlapať ďalej. Čo takto prečkať tu, v teple a suchu, ďalší deň? Ale kto za mňa bude ťahať stratené kilometre? Odolal som pokušeniu. Ráno sa lúčim s Geoffreyom, odchádza skôr ako ja. Pozývam ho na Slovensko keď počujem, že aj tak má naplánovanú cestu do južných Čiech. Bob mi o nasledujúcich kilometroch nerobil žiadne ilúzie. Prechádzam zase krížom cez niekoľko pohorí a to tu vždy znamená permanentné stúpania a klesania. Po desiatej som vyštartoval do dažďa. Skúšam urobiť jednu fotografiu, ale cez dážď more nevidieť a ilúzia krásneho mestečka je utopená vo vode. Prechádzam za letiskom vedľa kempu, kam som sa chcel včera dostať. Po odbočke za Bay View na cestu č. 5, ktorá ma povedie až do Rotorui, prechádzam oblasťou nádherných jablčných sadov. Pri benzínke sa prezliekam: Podcenil som chlad a preto si dávam pod dres a ostatné oblečenie moirové tričko s dlhými rukávmi. Doteraz som ho nemusel použiť. Ale cesta sa, akoby sa nič nedialo, zdvihla ako stena a zdvíhala sa neuveriteľných 40 kilometrov! To som ešte nezažil. 3 krát som musel Rexa tlačiť, raz ma z cesty vytlačil kamión. Ale mal som aj darček z neba - v zákrute vidím vysypaný náklad čerstvých jabĺk. Vzal som si niekoľko do vrecka, ale keď sa podobné prípady opakovali, začal som si vyberať tie najkrajšie.

Cestou ma predbehol mladý cyklista - Francúz Fabian. Mladík s brašnami a ešte aj závesným vozíkom! Ten mal iný tlak na pedále ako ja! Dobehol som ho, keď obedoval. Ja som sa pridal a odfotografoval som si ho. Prekvapil ma knižkou, akýmsi sprievodcom pre cyklistov po NZ a ukázal mi, kde sme a čo nás ešte čaká na veľmi, veľmi tvrdom grafe profilu cesty. Podľa nej mám pred sebou ešte dve úžasné stúpania a to, kam sa driapem teraz, je strmé najmenej ako na strechu kostola.

A naozaj, toto bola riadna sila! Pomáham si Gustovou čokoládou, ale Fabien ma predbieha druhýkrát, zdraví - Hi, Jozi ale v stúpaní aj on si musí pomáhať kľučkovaním zo strany na stranu celej šírky vozovky. Je mi hrozne, do kempu, ktorý mi poradil Miško, zostáva ešte viac kilometrov, ako je mi milé. O piatej som v daždi a studenom vetre vystúpal na Titiokura Summit, čo znamená vrchol stúpania. Ale som mokrý, unavený a podchladený. Po ľavej strane je dom, ale bez známky života. Po pravej strane vo svahu je druhý a posledný a z jeho komínu sa derie prúžok dymu. Ďalej nejdem! Protestuje telo. Obraciam bicykel a po kamennej prístupovej ceste v tejto divočine vediem Rexa k domčeku. Ten má svoje najlepšie roky dávno za sebou. V tom momente ma teší, že má akúsi verandu, zo strany vetra zabezpečenú sklenenou tabuľou. Ako ma prijmú? Kto mi otvorí dvere? Zaklepal som. Prekvapenie bolo obojstranné: Z dverí vykukla stará šedovlasá Maorka s hrubým copom, ktorej skoro oči vypadli, keď videla mňa ako návštevníka. Keď som jej rukami a iným spôsobom dokázal vysvetliť, že som unavený a chcel by som tu prespať, chvíľku jej trvalo, kým to strávila. Ale keď som jej povedal, že mi stačí veranda, mala obavu, či ma od betónu nebude chladiť. Priniesla mi na pomoc igelit a tým mi dala súhlas. Poďakoval som a začal som sa udomácňovať. Na igelite som postavil stan (konečne nepretečie), vyzliekol mokré veci a obliekol suché. Odvážil som sa zaklepať ešte raz: Tentokrát mi otvoril jej syn, statný Maor, ale moju žiadosť, či si moje mokré veci môžem usušiť vo vnútri, rezolútne odmietol. Je jasné, že som mal šťastie, že mi on neotvoril prvý dvere. Určite by som tu nespal... V suchu si chcem uvariť polievku na zohriatie, ale zostalo len pri želaní. Pozerám sa na tachometer. Na dnešných 76 kilometrov som spotreboval 8 hodín! Teda priemerná rýchlosť bola pod 10 km za hodinu. Strašné! Horšie je, že zima kulminuje. Celú noc nespím, môj spací vak nie je na to stavaný. Trasiem sa ako osika, vlhké nohy mám úplne premrznuté. Dobre že som chránený sklom, vonku prší a fičí studený vietor. Ani nemám chuť jesť. Kúsok čokolády a vyšok syra s kúskom chleba. Ako dezert - jedno z jabĺčok, darovaných cestou.

* Francúz Geffrey sa rád príde pozrieť na Slovensko

* Na Francúzov som mal šťastie, aj Fabian pochádza z krajiny Galského kohúta

* Toto je môj azyl - presklenená veranda ošarpaného domca

Deň 17

Už zase sám do Napieru

Kritický deň - dážď, defekt, problém s ubytovaním

A už zase sólo, a se všemi věcmi na kole. Z Waipukurau do Napier, domluvené ubytování v Napier nevyšlo, takže vše nakonec vyřešil hostel. A prší a prší. (Miškov komentár)

Tak jednoduché to zase nebolo. Ako by ma odchodom priateľov opustilo aj šťastie. Cestou sa stále pokúšam spojiť sa s kontaktom v Napieri, ale bezúspešne. Od rána leje. Ležím v stane tak, aby som sa nedotýkal jeho stien, čo je naozaj umenie. Mám čas, veď dnes ma čaká len približne 70 kilometrov po rovine. Miško mi na moje problémy posiela adresu kempu, kde v krajnom prípade zostanem cez noc. Stavať stan v daždi nie je nič príjemné...
Až do Hastingsu vedie cesta po mierne zvlnenom teréne, s vinohradmi a sadmi. Je to kraj vína a vidím to aj na tabuľkách, že práve idem po Vínnej ceste. Jabloňové sady sú príležitosťou pre sezónne zarobenie si peňazí. Mladí Európania, aj naši, to využívajú, ale zárobok je nízky (asi 10-11 dolárov na hodinu, čo je na tamojšie pomery veľmi málo) a práca je ťažká. Dostanú zabrať kríže a chrbát, pretože vak na ovocie sa nosí okolo krku a jeho váha ťahá oberača dopredu.
Leje aj vo väčšom meste Hastings, kde sa pýtam na cestu do Napieru. Zastavil som sa v i-site, informačnom stredisku, kde som okrem niekoľkých máp s vyznačením cesty a rád dostal aj príležitosť pozrieť za na internet: 10 minút bezplatne. Prezrel som si poštu, či tam nemám niečo dôležité. Zostávam na ceste č.2. Ale dážď eskaluje. Je hustejší a hustejší. Približne v polovici cesty do Napieru v dedinke Cives cítim prázdnu pneumatiku! Ešte včera sa ma Miško pýtal, ako to robím, že jazdím celý čas bez defektu. Len som sa usmial. Mám od firmy Dema v Senici, vyrábajúcej vynikajúce bicykle (aj detské kočíky), novučičké plášte s fóliou proti prepichnutiu. Že by to nebola pravda? Ešte že je to na prednom kolese, pretože v lejaku skladať batožinu zo zadného by bol horor. Zahol som za živý plot pred jedným z domčekov a pustil som sa do práce. Vybral som dušu a vymenil ju za novú, tiež od Demy. Skúšam starú dofúkať a vzduch hneď uniká. Znamená to veľkú dieru! Pozorne prstami ohmatávam vnútro plášťa, či tam nenájdem zapichnuté sklo alebo klinec, ale nič. Znamená to, že nie defekt, ale nevydržala staršia duša, už s niekoľkými záplatami. Skúsim ju opraviť v kempe. Vždy, keď dostanem defekt, trpím nasledujúce desiatky kilometrov fóbiou ďalšieho defektu. Našťastie sa mi to nestáva často.
Do mesta Napier, ktoré mi Miško opísal ako nádherné, prichádzam úplne premočený. Nepomohla vetrovka do dažďa ani podobné nohavice. Vidím vedľa mora zelený pás parku, o ktorom viem, že tam vedie príjemná vychádzková cyklistická trasa, ale teraz ma zaujíma niečo iné: Kde je spomínaný kemp? Náhoda alebo Božia ruka chcela, že z auta vychádza muž a mieri do dverí domčeka v mestskej zástavbe. Oslovujem ho, on ma posiela dnu. Nechávam Rexa napospas dažďu a vchádzam do sucha. Vidím recepciu a pýtam sa na kemp recepčnej. Opäť pár máp, vyznačenie trasy a môžem ísť ďalej. Ale kemp je ešte nejakých 5 kilometrov ďalej, až za mestom a mne sa nechce. Voda zo mňa kvapká po pulte, ospravedlňujem sa a skúšam opäť volať. Tentoraz som sa dovolal pravdepodobne svokre, ktorá mi nakoniec sprostredkovala, že som o chvíľu v mobile mohol vypočuť výhovorky, že to nejde... Ešte telefonáty na neistých ľudí s neistými číslami. Tie telefonáty bez výsledku ma obrali o 10 dolárov... Stavať stan a v noci prechladnúť v tom daždi? Nemožné! Vnuknutie mi káže spýtať sa na recepcii, kde dievčinu za ten čas vymenil starší pán. Zisťujem, že je to YHA Hostel a ubytovanie je 23 dolárov (primeraná cena) pre členov YHA, pre nečlenov o 4 doláre viac. Nebolo o čom rozhodovať. Tlačím Rexa dovnútra, hneď za recepciou a dostávam izbu s dvomi poschodovými posteľami. Bob, ako sa mi recepčný predstavil, mi dáva cenu ako členovi a ochotne zapol elektrický ohrievač, aby som mohol vysušiť mokré veci, porozvešané po celej izbe. Zatiaľ som sám... O chvíľu však vrzli dvere a vošiel do izby mladík. Vyšlo z neho, že je Francúz, študent anglického jazyka, a ešte nevie, ako dlho sa na NZ zdrží - možno až niekoľko mesiacov. Na požiadanie mi pózuje, aby som si spravil pamiatku, ale svetelné podmienky sa podpísali aj na túto vzácnu otografiu - nie je ostrá. Ale mám na neho príjemnú spomienku a budem rád, keď sa naše kontakty, ktoré sme si vymenili, udržia čím dlhšie. Ešte som mal rozhovor s Bobom, ktorý pochádza z grófstva Wiltshire, kde som strávil kus vlaňajška. Koniec dobrý, všetko dobré - len aby ráno nepršalo!

Recepčný Bob je môj rovesník. Príjemný chlapík...

Pláž a more v Napieri, ktoré splýva s vodami hustého dažďa

Deň 16

Nielen Janku, ale aj jej životného partnera postihol defekt práve pred pivovarom

Toto je tá "slávna fotografia": Miško ma vždy nútil, aby som sa pri fotografovaní obzrel, lenže ja som mal takú stuhnutú šiju, že som sa nedokázal v tej polohe usmiať

Janka čaká na autobus, aby sa mohla vrátiť pre auto a naše veci

Další den v doprovodu Michala a Jany. V noci se menil cas takze jsme rano vyrazili vlastne o hodinu dřív. Většina dne po rovině a až na pár minut prakticky nepršelo, takže se tachometr v kempu ve vesnici Waipukurau zastavil na rekordnich 163 km. (Miškov komentár)

Rekodných 163 kilometrov

Z Mastertonu do Waipukurau

Ako je hore spomínané, v noci zo soboty na nedeľu sa aj tu menil čas. Na rozdiel od nás, keď k tomu prišlo o týždeň skôr, tu sa čas posunul na "normálny" čas, teda zimný. U nás naopak a tak sa rozdiel z 12 hodín, pri ktorom sa veľmi ľahko prepočítaval aktuálny čas, zmenil na 10. Miško to zhrnul do maličkej kocky, ja k tomu niečo pridám:

Na bicykle sme sadli normálne o ôsmej, ale hodinky už ukazovali 7. Ideme len my dvaja, Janka zostala dospávať, dobehne nás cestou pravdepodobne až v mestečku Woodville. Áno, bola to rovina, až na stúpanie na Mt. Bruce. Jeho výška je 365 m n.m., ale ako som už spomenul, stúpať treba vlastne od hladiny mora. Je to oblasť KIWI, ako zvestovali mnohé tabule. Teraz neviem, či vtákov, ovocia alebo ľudí. Miško ma fotografuje pri tabuľke s populárnym vtákom, obrázok ktorý neskôr použil v mojom blogu. Teš, sa, hovorí Miško, o chvíľu pôjdeme okolo najpopulárnejšieho pivovaru Tui, nazvaného podľa najznámejšieho vtáka. Ale čo to? Dnes sa defekt nevyhol ani majstrovi. Lenže pumpa je v aute. Presne pred pivovarom nás dobehla Janka a tu si dáva tátoša do poriadku majiteľ. Woodville nie je ďaleko. Stojíme v informačnom stredisku hneď vedľa malého múzea výtvarníka, pochádzajúceho z českej Plzne. Obedujeme - čo iné - Fish and Chips, ale naozaj skvelé. Auto nechávame tam a Janka ide s nami. Keďže ju zase stihol problém s mäkkou dušou, púšťam sa na cestu sám. Je to zase niečo iné, samotárovi samota vyhovuje, aj keď milá spoločnosť vždy poteší. Cestou fotografujem andskú lamu, pózujúcu mi pri jednej farme. Adkiaľ sa tu vzala, veď jej domovinou je Južná Amerika! Už to nie je rovina, ale príjemne zvlnený terén s farmami a ovcami, sem - tam aj s dobytkom. Na 107 kilometri je mestečko Dennkirke s krásnym vstupným pútačom. Založili asi ho Dáni, musím si to zistiť na internete. Tu som dvojicu počkal, neboli už ďaleko. Dobre som spravil, lebo ako šibnutím zázračného prútika sa do cesty postavili strmé stúpania a klesania k riekam - môj zlý sen. Našťastie idem ešte dnes naľahko a tak to zvládam bez problémov. Ale mám toho plné zuby, priznávam. V malej osade Norsewood, ktoré pre zmenu založili Nóri aj s ich trolmi, má Janka poslednú šancu nastúpiť na autobus a vrátiť sa pre auto. začína popŕchať a fúkať vietor. zase ako zázrakom - hneď po zjazde z Norsewoodu sa pred nami chlapmi otvorila rovina ako tortilla (aby som citoval Steibecka). Sme v takej pohode, že skoro šprintujeme a striedame sa na špici. Okolo piatej už hľadáme v mestečku Waipukurau kemp, v ktorom našla Janka ubytovanie.

Na recepcii platím sympaťákovi, pripomínajúcemu známeho amerického herca so širokou bradou, požadovaných 10 dolárov. Nachádzame vhodné miesto pod stromom, kde si postavím stan. S Miškom sa ponárame do otvárania vzájomných súkromí a cítim, že takého syna by som prijal... Vidím prichádzať okolo nás Paddy a v rukách má dve 5dolárovky. Tlačí mi ich do ruky. Reagoval tak spontánne na otázku, či by som ako cyklista z Európy, idúci na bicykli okolo Severnéhoi ostrova, nemohol dostať nejakú zľavu. Dobrák Peddy sa rozhodol, že áno - stopercentnú! Takíto ľudia sú soľou mojich putovaní. Je to len pár grošov, ale snaha nejako pomôcť tulákovi, ma dojala.

Spojenie s Luciou v Napieri, kde by som mal nasledujúcu noc prespať, sa nedarí. Neodpovedá ani na SMS, ani nezdvíha telefón. Bude to ešte zaujímavé - takúto situáciu som ešte nezažil.

Už pri svetle čelovky staviam stan a pomaly začína prvá, druhá a neskôr celý rad dažďových kvapiek. Lúčim sa s mojimi priateľmi, ktorí sa počas celej mojej cesty starali ako o vlastného otca. Mám silný dojem, že im to nebudem asi nikdy vedieť odplatiť... Majú pred sebou dlhú cestu až do Wellingtonu. Ak by ste niekedy mali v hlavnom meste vážne problémy, jeho adresa je michal.solc@seznam.cz. Ale prosím, nezneužite to!

Pri svetle čelovky:

Posledná fotografia, ktorú mi Miško urobil na pamiatku