utorok, marca 10, 2009

Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (4)

Dokončenie rozprávania o ceste po Novom Zélande:


31. deň: 21. február: Som doma: Coromandel


Mapka 31. deň








Pohľad na nádherné západné pobrežie Coromandelu

Dnešný cieľ je pre mňa jedným za najvýznamnejších. Návštevu mladého sklára Jana, či Honzu, nosím od začiatku v sebe ako talizman. Keď budem tam, je to záruka, že cestu máme na 80% za sebou. No nielen tým, Honza je mi myslením, náturou aj filozofiou blízky. Ako vlastný syn.







 
Horúce pramene už vychladli..
 
Cesta k nemu však viedla ešte po ceste, dlhej viac ako 260 kilometrov. Prechádzame po čísle 2 okolo Katikati a vo Waihi z nej odbočujeme po pobreží hore po čísle 25. Na nej nás čaká Whangamata, Tairua, Whitianga a najsevernejšie miesto našej cesty na tomto polostrove Kuaotunu. Za Te Rerenga je zase najstrmšie stúpanie na celom Novom Zélande, v našom prípade to bolo klesanie, pretože do Coromandel Town prichádzame z východu. A tu sa otvára nádherný pohľad z vrcholu horského hrebeňa na pobrežie veľkého zálivu Hauraki, oddeľujúceho polostrov Coromandel od veľkého masívu Severného ostrova.
Ale tam ešte nie sme. Na všeobecné prekvapenie je krásne tiché ráno, víchor sa niekde skryl a zobral
so sebou aj mračná plné vody. Táňa celý týždeň vstáva o štvrtej, aby pripravila, navarila a napiekla dobroty pre svoj Lunchbar v centre mesta a preto ju nechávame trošku sa vyspať. Dostávam zlú správu od Vierky, že krutá zima u nás na chalupe spolu s chrípkou ju pripútali na lôžko. Som bezmocný jej v tom nejako pomôcť.
Pretože cesta je ďaleká, autom ideme do Waihi, kde nasadám na bicykel a cez Whiritou po hrebeni pobrežných pahorkov sa po 28 km dostávam do prístavu Whangamata. Ako mnoho ďalších miest
aj toto ponúka viacero atrakcií, medzi „naj“ patrí „Swimming with Dolphins“ – kúpanie sa s delfínmi.
Je dusno, pod mrakom, ale zatiaľ neprší. Mirko sedlá Demka a naša dohoda znie trochu inak:
Nie kilometre, ale čas mu dávam na najbližšie stretnutie. Aby sa „mohol kochať“ a fotografovať podľa toho, koľko ukazujú hodinky. Som sám zvedavý, ako to bude fungovať. Prechádzame nádherné prímorské strediská, ku ktorým patrí aj Tairua. Vo Whenuakite ponúkam priateľovi bonbónik: čľapkanie sa v horúcom piesku, ktorý vyhrieva voda z blízkych horúcich prameňov. Nemali sme šťastie, táto atrakcia „funguje“ len pri prílive, kedy vody Tichého oceánu zamedzia odtok teplých prúdov do jeho slaných vôd. Trošku sklamaní sa vraciame na hlavnú cestu a cez Coroglen, kde odbočuje kamenistá spojnica na západné pobrežie polostrova, stojíme v ďalšej perle pobrežia – Whitiange. Neskorý obed o štvrtej popoludní sa koná v krásnom parku na brehu oceánu pod košatými stromami. A odtiaľ už smerujeme domov – do Coromandelu.
V zošite mám na tomto mieste poznámku veľkými písmenami: “NEMÁM SILU DOPÍSAŤ CHÝBAJÚCE RIADKY zo strachu, že tie momenty nedokážem správne vystihnúť a opísať.“ Skrátka – Honza nám prišiel naproti s dvojicou synov, z ktorých je starší Tama, mladší, iba päťnásťmesačný Ryan. Pri poslednej kvapke whisky Jameson z Honzovej chladničky som si ho dovolil adoptovať za syna a mladšiu generáciu za vnukov. Janko, ako som mu poslovenčil meno, sa presne hodí medzi mojich dvoch chlapcov doma – a vnukov aj tak ešte nemám... Vlastne celým telom mi prebieha uvedomovanie si skutočnosti, že aj tu som doma.








Terajší domov mojich adoptovaných Novozélanďanov

Napriek tomu, že situácia v podnikaní nie je ružová, je Janko Honza optimista a náruživý športovec. Tieto vlastnosti vštepuje aj potomkom, čo viac si môžu v budúcnosti priať? Ich výchove sa venuje cieľavedome a s láskou. Na správaní ratolestí je hneď vidieť, čo do nich zaštepil... Dne už nikam nejdeme, zajtra máme deň voľna a program podľa chute každého z nás.

Janko Honza a jeho  deti
















32. deň: 22. február: Coromandel a jeho okolie


Cestou k osade Colville 
nad Whitete

Pamiatka z koloniálnych čias britskej ríše 
sa zmenila na luxusný motel

Dnes je nedeľa a zostávame v tomto nádhernom prostredí. Mirko s Jankom a chlapcami ide hore k Driving Creek Trailway, jednej z miestnych atrakcií. Túto pôvabnú železničku, ktorá sa serpentínami a cúvaním škriabe plná turistov na vyhliadkové miesto, som už obdivoval vlani. Odchádzam na bicykli prezrieť si cestu na sever do mestečka Colville. Sú to takto, keď mám dostatok času, príjemné stúpania a klesania. Prechádzam rybárskymi osadami Papaaroha a Amodeo Bay, aby som sa zase prehupol cez ďalší horský chrbát. Pritom výhľady z nich sú prekrásne. Pokojný a tichý kút napriek vysokej sezóne, potešenie pre cyklistu. Obraciam sa nad osadou Whitete, aby som odovzdal Demka možno už čakajúcemu partnerovi. Keďže zostalo pár minút, prezerám si Coromandel Town a pre mňa objavujem cestu k Long Bay, turistickému centru na jednom z výbežkov ostrova. Som plný nádherných okamihov a obrazov. Popoludní sa meníme: Mirko ide po ceste 309 (nespevnená cesta bez asfaltu) k ďalšej atrakcii – Waiau Waterworks, čo je sústava bizarných strojom a konštrukcií, poháňaných vodou z rovnomennej riečky. Vyššie nad ňou lákajú aj vodopády Waiau Falls.


V urputnom boji pri bezdotykovom rugby

Dávam sa „do pucu“, lebo zajtra odchádzame. Idem s Jankom autom dolu na miestne rugbyové ihrisko, kde so svojimi športovými priateľmi bude hrať rugbyový zápas medzi sebou v akejsi zjemnenej podobe. Potom si pešo vychutnávam možno posledné pohľady na srdcu blízke pohľady. Večer vybavujem agendu: dostávam správu, že zajtra nás v Aucklande čaká Andrej a že pri návrate do tohto mesta zo severu nás uchýli na noc Franta. Chudák má problémy s očami a ani operácia mu veľmi nepomohla. Janko nám tlačí zase mapky neznámych adries a cestu k nim. A samozrejme sa spájam
s domovom, kde stále zúri nečakane krutá zima.

 









    
V lúčoch zapadajúceho slnka  sa snami lúči Coromandel


33. deň: 23. február: Do Aucklandu



Rozlúčkový pohľad na môj druhý domov








„Diváci“ za mojim chrbtom v Thames

„V noci husto zapršalo, ale ráno bolo akceptovateľné...“ mám napísané v úvode poznámok. Pred odchodom nám Janko venoval igelitové vrecko už vylúpaných mušlí. Mením poradie: Mirko odchádza okolo deviatej, ja si ešte s adoptívnym synčekom vylievam srdce a potom sa už lúčim s mojim druhým domovom. Cesta do Thames po západnom pobreží Coromandelu je nádherná. Z prvého vrcholu stúpania posledný raz vidím nádheru tejto časti sveta. Pod obrovským Pohutukawa v Tapu, turistickej osade, čakám na cyklistu a fotografujem strom, ktorý som už vlani zvečnil. Lenže vtedy silne pršalo a teraz je nádherný deň. Je to presne 40 kilometrov, ale Mirko si pridáva ešte úsek do Thames, ktorý som už vlani prešiel dvakrát. Striedame sa pri klasickej tabuli za mestom, kde som dotankoval auto. Stojím na tráve vedľa cesty a keď sa obzriem – vidím, že mám za chrbtom zvedavé tváre. Nie ľudské, ale zvedavé mladé kravičky. V tomto okamihu máme za sebou 5480 kilometrov a Mirko pridáva ďalších 60 k tým cyklistickým.
Hneď po výmene som na križovatke prehliadol smer, ktorým pokračuje naša 25-ka, preto sa kúsok vraciam a pokračujem až k ústiu širokej rieke Waihou, vtekajúcej do Firth of Thames – Thamskej morskej úžiny, južnej časti veľkého zálivu Hauraki. Po jeho brehoch budeme pokračovať aj na tejto jeho západnej strane po ceste s riedkou premávkou s úchvatnými pohľadmi na záliv a s ježatými končiarmi za ním, ktorými sme ráno prešli.
Most je aj v atlase vyznačený ako jednosmerný, riadený svetlami. Už vlani som mal s tým problém, pretože je veľmi dlhý a ja som to za čas, ktorý svieti zelená z môjho smeru, nestihol prejsť. Situácia
sa opakuje do detailu s tým rozdielom, že v strede mosta je miesto na vyhnutie, kde pokorne čakám, kým sa prevalia obrie kamióny. Potom nás už čaká pobrežná rovina. Vo Waitakaruru opúšťame dvadsaťpäťku, aby sme pokračovali po spomínanom pobreží cez Mirandu. Je nádherný deň, ako stvorený na krútenie pedálov pri preberanie spomienok v plnej hlave. Medzi cestou a morom je v tŕstí a močiaroch ukrytá veľká vtáčia rezervácia. V Kaiaua mám za sebou 40 kilometrov a čas volá k obednému stolu. Dojedáme sendviče, ktoré nám na cestu pribalila ešte Táňa v Taurange. Našťastie vydržali až doteraz.
Opäť dopĺňame nádrž Hondy. Mirko pokračuje v bicyklovaní až do Orere, kde sa cesta odkláňa od pobrežia a kľučkuje v zalesnených pahorkoch. Odtiaľ ešte 9 km do Kawakawa Bay, kde bicyklovanie pre dnešný deň končíme na morskom pobreží. Cyklistický komputer ukazuje cifru 2531 kilometrov, ktorá v nás vyvoláva pocit spokojnosti. Musím už autom prekonať zostávajúcich sto kilometrov k Andrejovi do Glen Innes, východnej časti Aucklandu. Tento záver bude iste komplikovaný, po chaose a napätí na hlavných prístupových tepnách do tohto veľkomesta.
Na telefonát prichádza usmiaty Andrej a ponúka nám prenocovanie v Esterinom ateliéri, kde som už spal vlani. Kvitujem to ako gesto dobrej vôle a som zaň vďačný. Pôvodne sme chceli túto jedinú noc prespať na dvore v aute. Potom nasleduje večera, ktorej perlou sú grilované škeble. Andrej ich robí
po prvýkrát, ale výsledok je vynikajúci. Tak isto aj príjemný večer s milými priateľmi, ktorých ráno možno navždy opustíme.









Z tej druhej strany úžiny sme prišli











Odľahlo mi: Sme u Andreja, ktorý je náš maják v Aucklande


34. deň: 24. február: U priateľov na severe


Mapka 34. deň


Sopka Manaia a surfisti, utekajúci pred dažďom


Noc patrila k tým, ktorá nám ponúkla nádherné pohľady na Orion aj Južný kríž. Mám v nohách kŕče
a je mi na chodidlá zima, aj keď spíme vo vnútri budovy. Zaujímavé je, že teraz po silnej rose, ktorú som tu zažil vlani, nie je ani pamiatky.
Andrej nás naviguje na diaľnicu, ktorou sa dostaneme von z mesta smerom na sever. Ako inak? Počasie sa začína kaziť. Pred koncom diaľnice odbočujeme na vedľajšiu cestu smerom na Orewu. Odtiaľto sme podľa plánu mali už ísť na bicykli. Ale leje. Sedíme v aute a preberáme situáciu. Mirko navrhol ísť autom ďalej pokiaľ bude pršať. Toto sa ukázalo ako dobré riešenie. Pri mrholení nastupujem na bicykel, ale po pár kilometroch dážď tak silnie, že ho opäť skladáme dovnútra auta. Nakoniec sme sa predsa len dočkali – pokojná a príjemná „jednotka“ už nemá certifikát diaľnice a preto nám ponúka pekné miesto na realizáciu našich predstáv. Až na nekonečné opravy ciest, akoby na celom Zélande nerobili iné, ako sa snažili zlepšiť dopravné tepny.
Prechádzame okolo Puhoi, kde je silná komunita prisťahovalcov z Plzne. Majú nádhernú webovú stránku o ich histórii, bohužiaľ, už nik z nich nehovorí materskou rečou. Vo Warkworthe žil do nedávna slávny český stíhací pilot, ale práve počas našej cesty sme dostali správu o jeho úmrtí. Vyberáme si cestu na Leigh, ktorá kopíruje východné pobrežie. Cez Mangawhai Heads sa dostávame do Waipu, mesta s bohatou históriou. Popri ceste sú obrovské kusy lesov s mohutnými stromami kauri. Cez Ruakaka nás cesta vedie popri Whangarei Harbour, veľký záliv, na ktorého druhom brehu fotografujem dominantnú sopku Mt. Manaia. Do tretej má Mirko limit, potom sa už musíme naozaj ponáhľať, aby sme dlho očakávanú návštevu na severe stihli ešte dnes. Z mestečka Kawakawa odbočujeme na cestu číslo 11, ktorá nás vedie do Paihie na brehu Waikare Inlet, hlbokého zárezu mora do pevniny. Na druhom brehu je jedno z prvých miest, dokonca bývalé hlavné mesto Nového Zélandu, Russell.
Vo Waitangi na skok navštevujeme The Treaty House, dom, v ktorom bola podpísaná dohoda bielych kolonistov s domorodými Maormi. Pre bielych víťazstvo, pre Maorov podrobenie. Kopcovitým terénom popri mori sa vezieme do malého mestečka Kaeo, ktoré je významné tým, že tu bolo prvé osídlenie Európanmi na Severnom ostrove. Je to po prvý raz, čo ideme do takéhoto dobrodružstva: Cesta k našim ďalším hostiteľom sa na mape úplne stráca, je kamenistá a prašná, ale nakoniec nás
z pochybností vyvádza smerová papierová šípka s nápisom VITEJTE! Cesta sa strmo vnára do bušu, je vhodná pre terénne vozidlá. Vedie nás k veľkému drevenému domu, ktorý je otvorený, ale úplne prázdy. Až o chvíľu počujeme zospodu hlasy a vidíme mávanie. Tak sme sa dostali k rodine Jitky
a Shana s dvomi dcérkami Anneka a Kayle (7 a 5 a pol roka). Nasleduje nielen večera, s ktorou na nás dobrodinci čakali, ale zase otázky a odpovede. Uvedomujem si, že sme na výnimočnom mieste
u výnimočných ľudí. Jitka z Moravy si tu našla životného partnera a žijú aj vychovávajú potomstvo na veľkej farme, ktorá je roztiahnutá po strmých svahoch pohoria. Majú kone, kravy, teliatka, prasatá aj ovce, popritom si mäso zadovážia aj z divých prasiat. Skoro všetko, čo potrebujú k živobytiu, si dopestujú sami. Myslím si, že žijú skromne, ale nanajvýš spokojne.








The Trinity House – miesto poroby Maorov vo Waitangi

Sme u nových priateľov:
šípka to nepochybne potvrdzuje

Shane a Jitka pripravujú večeru



35. deň: 25. február: Nordland a Ninety Mills


Mapka 35. a 36. deň





Na vrchole brala celá rodinka










Aj tu, na opačnom konci zeme, sú tvorovia, vysadení na recesiu...

Ráno nás hostitelia berú na výlet na populárny vyhliadkový bod, ktorý tvorí kamenné bralo nad krajinou s množstvom zátok. To je náš najsevernejší bod, kam sme sa dostali. K mysu Reinga, maorsky Te Renengawairua, je už iba 150 kilometrov, ale čas je proti nám. S návratom sú to tri stovky a  potrebovali by sme na ich absolvovanie celý deň. A ten nemáme. Do plánu nám dieru urobil fakt, že požičané auto musíme vrátiť v Taurange, čo je o 500 km nad pôvodný plán.
Na vrcholci St. Paul's Rock,skaly, kam sa dá dostať po zabudovaných reťaziach, sa s celou famíliou lúčime. Lúčime so zvláštnymi, nevšednými ale rozhodne s ľuďmi, ktorí majú DOBRÉ SRDCE. Aj tu sa musíme za ponuku na ďalší deň bohužiaľ len poďakovať. Sú miesta, kde si človek na takejto púti oddýchne fyzicky, ale tu som si oddýchol najmä psychicky. Posledná z mojich kníh, ktoré som doviezol na Nový Zéland, urobila Jitke radosť. Odovzdal som im aj pozvanie na návštevu mojej chalupy keď v máji prídu na Moravu. Dnes, kedy píšem tieto riadky, sú už v Európe a práve zajtra by sme ich mohli u nás privítať.
Sadám na bicykel a pokračujem cestou 10 na Mangonui okolo zálivu Whangaroa Harbour, na ktorý sme sa ráno pozerali z vtáčej perspektívy. Prechádzam okolo brala, ktorý má akoby useknutú špičku. Povesť hovorí, že na tomto brale sídlil veľký miestny náčelník, vládca nad tunajším územím. Je pýcha nahnevala tak monstra Taniwhai, že sa rozohnal veľkým mečom a odsekol mu hlavu. Tá odletela niekoľko kilometrov ďaleko a premenila sa práve na tú skalu, kde sme ráno boli. Ale vraciam sa
k ceste: V Taipo tankujeme a meníme sa v sedle.



Táto hora s odseknutou špičkou predstavuje bájneho vládcu Taratara


V mestečku Awanui ideme pár kilometrov po 1 na sever, aby sme odbočili doľava na opačné pobrežie Nordlandu, Severnej zeme. Tu je dolný začiatok populárnej Ninety Mills Beach, Deväťdesiat míľovej pláže, kde sa na ňu dívame a fotografujeme v osade Waipapakauri Beach. Srdce mi stíska ľútosť nad tým, že nemôžeme pokračovať vyššie, až na úplný koniec cesty.
Vraciame sa do Awanui, kde pokračujeme jednotkou dolu na juh. Cez Kaitalu sa dostávame opäť
do kráľovstva hôr a strmých výjazdov. Plánovaného nocľahu pri jazere Omapere sme sa už kvôli hustnúcej tme nedočkali. Provizórne skúšame zaparkovať v rozostavanom grandióznom vchode
do farmy, ktorá je na predaj. Je to len kúsok pred osadou Okaihau, ako sme sa ráno dozvedeli.
O chvíľu nás odtiaľ prišiel vyhodiť (po prvý a zároveň posledný krát na celej ceste) sused oproti cesty, ale po vysvetlení, kto a čo sme a čo podnikáme, nás tu nechal prenocovať. Úžasné fotografie západu slnka a najmä dopravnej tepny , ktorú k nám stúpa akoby s podzemia krajiny. Tachometer prezrádza, že sme sa prehupli cez šiestu tisícku a aj na bicykli sme prešli dnes 140 kilometrov.




Statný Maor vytvára drevenou tyčou v mokrom piesku domorodé motívy.
Po nasledujúcom prílive môže začať znovu

 






Nádherná krajina, tento Nordland...
Nocľah  pri obci Okaihau








36. deň: 26. február: Návrat na juh – Te Mahuta



Delfín Opo, ako ho nazvali obyvatelia mestečka
 
Záliv Hokianga z vrcholu stúpania

Ráno vstávame do krásneho dňa. Pokračujeme po hlavnej tepne,
ale míňam spojnicu do mestečka Kaikohe a idem až na rázcestie
s cestou č. 12, pretože Mirko o nej netuší. Mohli by z toho  vzniknúť nepríjemnosti. Opäť sa húpem po kopcoch a dolinách, aby som v osade Ohaewai odbočil prudko doprava na spomínanú dvanástku. Je príjemné počasie, dookola sú Scenic Reservations, rezervácie s výhľadmi na krásu miestnej prírody. Iba chýbajú na nej akéhoľvek priestory na odpočinok či zaparkovanie auta.
A doprava? Len pár áut sa prehnalo okolo mňa, ideál pre cyklistu. Dostávame sa až k zálivu Hokianga, ktorý sa vrezáva niekoľko desiatok kilometrov do pevniny. Na jeho začiatku je turistické mestečko Opononi s pamätníkom na jednu so zaujímavostí prírody. Pred pár desiatkami rokov na miestne pobrežie priplával delfín, ktorý bol taký krotký, že vozil domorodé deti na svojom chrbte. Žiaľ, po dvoch-troch rokov na veľký žiaľ ratolestí, odplával opäť do šírav Tasmanovho mora.
Po načerpaní pitnej vody cesta s zrazu vychytila stúpať možno najstrmším stúpaním, aké sme tu zažili. Našťastie len krátko, ale Mirko dostal poriadne zabrať. On je však spokojný. Ako stále tvrdí, jemu kopce nevadia... Hneď ďalšia osada sa volá Omapere a konečne ju spoznávam aj z očí do očí, nielen pri plánovaní na mape. Nádhera, na druhom brehu zálivu je zvláštny kopec, žltý, nezarastený, akoby z piesku.


Te Mahuta – obrovský posvätný strom kauri

Odtiaľto sa naša cesta stáča do vnútrozemia a vedie – na prekvapenie – po hrebeňoch pohorí a nie v ich údoliach. Priviedla nás k jednej z najväčších novozélandských atrakcií – ku skupine obrovských stromov Kauri, z ktorých je najväčší a najposvätnejší Te Mahuta, Duch lesa.
Mirko objavuje ďalšie z ovocných kríkov a tak si cestou dopĺňame zásoby C vitamínu z miestnych zdrojov. Naľavo pár kilometrov od našej cesty nás láka kemping v Trounson Kauri Parku, lenže my máme na dnes iný cieľ – väčšie mestečko Dargaville. Aspoň na mape je tak vyznačené.
Prichádzam do mestečka, ktoré nie je ani veľké, ale ani malé. Je to stredisko dobytkárskeho priemyslu na brehu rieky Wairoa. Nachádzam podľa mňa vhodné miesto na prespanie. Môj prvý nocľah pri vlaňajšej ceste v prírode bol vedľa drevených ohrád, odkiaľ sa stock, dobytok, expeduje v kamiónoch tam, kam treba, najčastejšie na jatky. Tentoraz som aj tu,
pri našom poslednom nocľahu v prírode, našiel podobnú ohradu, dokonca s tečúcou vodou. Keď Mirko prišiel, odsúhlasil môj návrh a keď sa po prehliadke mesta na toto miesto vrátil, niekoľkokrát prešiel okolo bez toho, aby ma našiel. Tak som „dôkladne zašil“ našu Hondu. Dovŕšil celkový počet cyklistických kilometrov na 163,69.




Mirko „oberá“ úrodu marhúľ, ktoré nám venovaljeden z úsekov ciest




Vpravo posledný nocľah v lone novozélandskej prírody:
Vedľa ohrady na expedíciu dobytka v Dargaville


Skoro ju nenašiel:
posledná fľaša „životabudiča“
aj zdravotnej prevencie



37. deň: 27. február: Po tretíkrát v Aucklande

Mapka 37. - 40.  deň



Odchádzam smerom na juh popri mútnej rieke Wairoa





Atrtakcia pre turistov a história pre mladú generáciu:
Kauri múzeum

 
Posledný kúsok syra od Gustava, posledná kapusta od Marty a posledný dúšok kakaa, ktoré nám vydržalo od prvého dňa až po posledný. Po prechode mestom vedie naša dvanástka popri mohutnej kalnej až žltej rieke Wairoa, ktorá ústi do zálivu Kaipara, ktorý je akousi lagúnou Tasmanovho mora. Musíme ho obísť.
V mestečku Ruawai uhýba strmo doľava a cez kopce sa dostávame do Matakohe, kde je svetoznáme Kauri múzeum. Žiaľ, teraz, na konci cesty, je vstupné pre nás privysoké.

Ale ak ste zvedaví, môžete si jeho vnútro, tak ako iné atrakcie Nového Zélandu, veľmi ľahko vyhľadať na internete. V mestečku Maungaturoto dopĺňame benzín a obedujeme. Pokračujeme do Brynderville. Hneď za ním sa napájame na úsek cesty č. 1, ktorý vedie do Wellsfordu. Jej časťou sme už raz išli, lenže opačným smerom. To, čo nám predviedli cestári, nemá obdoby: veľké lámané kamene upravuje stroj do správnej polohy za neprerušenej premávky. Po bokoch jeho radlice je výška kamenia príliš vysoká pre osobné auto s nízkym podvozkom. Tak pre terénne autá, snáď... Ak kapota a jej lak trpia odlietujúcimi skalkami. Zdá sa mi to ako hrubá bezohľadnosť nielen voči autám, ale aj ich šoférom.
Ešte sa vrátim na moment ku predchádzajúcim dňom a najmä prejazdom cez obytné konglomeráty.
Z bývalých malých rybárskych osád sa stávajú príliš často turistické centrá a rybárske bárky čoraz viac prevalcujú luxusné cruisers, výletné niekoľkoposchodové lode, lákajúce turistov na plavby za ďalšími atrakciami. Žiaľ, taká je realita. Viac ako pôda prinášajú bohatí návštevníci, pre ktorých pohodlie a chúťky treba pripraviť všetko, po čom ich srdcia zapištia. Osobne som z toho smutný, radšej by som strávil čas v starom rybárskom prístave ako v lákajúcej herni.
Na hlavnej cesta nás čakajú dlhé, predlhé stúpania pod tmavými oblakmi, neveštiacim nič dobré. Vo Wellsforde musíme s cyklistikou pre dnešok (a možno aj pre celý čas trvania expedície končiť. Odbočujeme na scénickú cestu č. 16, vedúcu opäť po temene horského hrebeňa v dĺžke najmenej päťdesiat kilometrov. Sklamanie, aspoň mne, pripravilo mestečko s pôvabným menom Helensville. Jeho tvári však chýbala ženská jemnosť a krása. Na severozápadnom okraji Aucklande nás čaká Franta, u ktorého som bol vlani na skok. Teraz nám umožní stráviť noc v tomto meste, v ktorom sme už tretíkrát a ešte sa sem musíme raz vrátiť. Na medzinárodné letisko.








 Že by pozostatok z vojny?  Pravdepodobe reklamný putač miestneho záhradníctva
 



Frantova dobrácka tvár je stále usmiata,
aj keď to nemá ľahké

Franta má problémy so zrakom, skoro nevidí, nepomohla mu ani operácia. To mu však neprekáža, aby skoro ako slepec po hmate pripravil veľkolepé pohostenie pre pár krajanov, ktoré plánuje na zajtra v čase obeda. Áno, aj tento večer, tak ako všetky predchádzajúce, mal svoje čaro. Nielen atmosférou, ale aj pocitom bezpečia a sucha, ktorý nám, pútnikom, poskytol. Vonku sa totiž rozbesnela úžasná búrka a dážď, hustý s veľkými kvapkami, bije do okien a strechy. Víchor ohýba stromy a kríky akoby v zúrivosti. Ako dobre, že máme Frantu!



 




A tu je jeho domček priamo v buši, do ktorej búši príval dažďa


38. deň: 28.február: V „hlavnom stane“ menom Hamilton











V rozhovore s Andrejom starším, s ktorým sme si vlani veľmi rozumeli.Tentoraz sme na rozhovor mali len pár minút

Tak a máme tu posledný februárový deň! Na leto to ale nevyzerá ani náhodou. Celú noc prúdy dažďa nepoľavovali a neprestávajú ani ráno. Podľa dohovoru mal pre Mirka spraviť poznávací okruh po Aucklande najvhodnejší odborník, Slávek, ktorý túto láskavosť vlani preukázal mne. Keď sa ukázalo, že sú s Mirkom skoro susedia, obaja sa na stretnutie tešili. Len Svätý Peter bol proti. Nielen dážď, ale aj nízke oblaky úplne znemožnili výhľad a tak odborník odporučil preložiť prehliadku na iný termín. Možno, že sa Mirko do Aucklandu ešte  niekedy v budúcnosti pozrie... Ja ho na to nahováram neustále. Veď teraz má spústu kontaktov a pozná prírodné podmienky. Je hriech tam ešte raz neprísť. Možno sa do tejto pastičky chytí. Presne tak, ako som sa chytil ja.
Po skvelom obede a stretnutí s Mirkom, Andrejom starším a s Albínkou dostali udalosti a najmä naša cesta rýchly spád. Ešte dnes by sme chceli byť v Hamiltone u Táni a Matúša, ráno vrátiť v Taurange auto, cesta nazad je dohodnutá, že nás tam zavezie Petr a odtiaľ už na druhý deň ideme spoločne na letisko. Lenže... Je tu stále Matúšova pochybnosť, či sa do auta všetci aj s batožinou a najmä s bicyklom, zmestíme.
Celú cestu leje, našťastie ideme po diaľnici priamo do Hamiltonu, čo je niečo cez stoštyridsať kilometrov.
Nakoniec všetko dobre dopadlo, mračná vietor odfúkol navečer niekam nad oceán. Matúš nie je doma
a s Mirkom sa púšťame do balenia a triedenia vecí, ktoré chceme či môžeme odviezť domov. Premeral som auto, jeho vnútorné rozmery a tým sme sa upokojili a skorej večer zaľahli. Ráno by sme chceli byť v Taurange niekedy po ôsmej či pol deviatej, aby sme neplatili za auto ešte aj ten deň. Čo je zaujímavé, na tieto chvíle mám len jediný záber – aj to na zapadajúce slnko o dva dni neskôr. Že by vypomohol neúnavný fotograf Mirko?








A ten nesklamal. V jeho obrázkovom archíve som našiel aj izbu, kde sme v Hamiltone spávali. Tu kontrolujem, či mám vôbec pas...


39. deň: 1. marec: Každý sen sa raz skončí...

Ráno vstávame do tmy a najmä hustej hmly. Čaká nás niečo cez sto kilometrov, aby sme sa dostali do požičovne k sympatickému majiteľovi. Chceme odovzdať auto v čo najlepšom stave a tak sme ho včera vystriekali a povysávali. Petr ešte spí a tak sa do stredu mesta dostávame až okolo desiatej. Sympaťák si len zbežne obzrel auto, neskontroloval ani nádrž, ktorú sme ráno naplnili po okraj. Sme mu vďační za auto, ktoré nás verne a bez problémov sprevádzalo tých 6750 kilometrov, ako ukázal tachometer na dvore jeho servisu. Vraciame sa v Petrovom vane do Hamiltonu. Tam si podávame ruky, vyberáme kartónový obal pre Demka a lúčime sa.
Matúš nie je našťastie doma, pretože keď sme skúšobne vložili bicykel do škatule, zalial ma pot. Na to, aby sa zmestila dovnútra, chýbalo pár centimetrov! Záchranné lano, ktoré predstavoval Petr a jeho ponuka na odvoz na letisko, je už za horami. Čo teraz? Opäť sa ozval vnútorný hlas: Zmenši škatuľu! A naozaj, keď z výšky ukrojíme, pôjde to! Nebudem napínať, všetko sme rozobrali a poskladali tak, aby sme ju mohli o niekoľko centimetrov zrezať. S búšiacim srdcom ju sunieme, už prepásanú gurtňami a zalepenú páskou, do zadného priestoru auta. HURÁ! Podarilo sa! Som mokrý ako myš. Keď prišiel Matúš, všetko bolo vzorne poukladané, akoby konštruktér počítal s rozmermi našich batožín.
Oddýchol som si. Zorganizovať takúto expedíciu a stroskotať na poslednom bode by bolo neférové.

40. deň: 2. marec: Cesta na rodnú hrudu

Ráno sme prešli kontrolou na letisku ako nôž maslom. Aj poplatok 25 dolárov, ktorý som musel platiť vlani, je zrušený... Kým sem doviezť nemožno viacero artiklov, nazad je to obrátene: nesmieme vyviezť iba určité tovary. Pohodička, pohoda... Mením posledné zostávajúce bankovky za eurá a v spoločnosti Matúšovej mamy Janky sa usádzame v kreslách Jumba spoločnosti Korean Air. Spoločnosť tá istá, akou sme prileteli, ale program je úplne iný. Letíme priamo do Soulu a tam v hoteli prespíme. Poplatok je v cene letenky. Ráno vyspaní a najmä povystieraní pokračujeme priamo do Viedne. To je predstava, realita úplne iná. Z okna hotelovej izby vidím kopce snehu, čo neveští nič dobré. A naozaj, náš let mal jeden a polhodinové meškanie. Príčinu sme sa nedozvedeli. Pre tých, čo nás na letisku čakajú, je to určite nepríjemné.
Mirko fotografuje aj tu. Raz interiér, viackrát exteriér. Môj aparát odpočíva v kopci batožiny.
Šéfpilot zvýšil rýchlosť a do Schwechatu sme prišli „iba“ s 50-minutovým oneskorením. Vítame sa s priateľmi a konečne stojíme na rodnej pôde. Z Bratislavy idem rovno na Záhorie, kde má Mirko niekoľko zbytočností. Berieme ich a veziem ho na stanicu do Břeclavi, odkiaľ mu o niečo neskôr odchádza rýchlik do Frýdku-Místku. Posledný raz sme si stisli pravice.
Naše spoločné dobrodružstvo dopadlo dobre. Z mojej strany ho považujem za najpríjemnejšie
zo všetkých mojich expedícií.












Svitanie v exteriéri


Ďakujem vám za trpezlivosť, priatelia!
Jozef (Joži) Trabalka
Mobil: 0903 410 716, E-mail: trabalkajozi@yahoo.com

nedeľa, marca 08, 2009

Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (3)

Bohužiaľ, kopec zážitkov, vtesnaných do sloiv a obrázkov, sa mi ani do dvoch pokračovaní nezmestil. Preto otváram tretiu časť môjho rozprávania o ceste po Novom Zélande 2009.
Autor

****

23. deň 13. február: Piatok trinásteho

 Mapka 23. deň











Naozaj na Novom Zélande rarita: Cestný tunel! Pozor, musím ísť v tom ľavom...



Svitol piatok trinásteho! Bude to šťastný, alebo nešťastný deň? Zrána sa ukazuje tá prvá možnosť, lebo oblačnosť je pretrhaná a aj raňajky nemajú chybu. Domáci majster predvádza, čo vie: Prvý chod polievka z morských rias, potom uňho doma pečený chlieb s maslom a syrom a po tom japonský čaj Gen Mai, zelený, do ktorého patrí restovaná ryža. Polievka sa „varí“ iba 50 sekúnd! Ako stvorené pre „rýchlo odchádzajúcich do práce“... Keď nás Bronko vyprevádza na ďalšiu cestu, práve začína zase kropiť. To sú tie mínusy spomínaného termínu, ale tankovanie nám zase prihralo jeden podstatný plus: cena benzínu bola najnižšia za posledné dva týždne! Len nech to pokračuje takto ďalej... Aby som to trošku provokoval, napriek mrholeniu sadám na Demka a púšťam sa na cestu. To by však nebol ten piatok trinásteho – prešiel som iba 2.8 kilometra a zo studených mrakov, ktoré nás sprevádzajú od rána, sa valí nielen voda, ale aj krúpy. K plusom zase možno pridať nákup fazuľových konzerv a nejaké banány, ktoré máme po prvý krát, za úžasnú cenu 5 dolárov. Deje sa to v mestečku Cheliot, ktoré nielen znie, ale aj je francúzske. Keď ma už mrle žerú dostatočne silne, pokúšam šťastie a odchádzam. Prešiel som len k miestnym verejným toaletám, čo je asi 50 metrov, keď ma nová prietrž zahnala opäť do auta. Dôsledok toho sú ďalšie kilometre v aute až do chvíle, kedy dážď ustáva. Nasadám na Demka do tretice, tentoraz „definitívne“.











Tuleni toto počasie, ako sa zdá, považujú za vhodný čas na opaľovanie

Blížim sa k miestam, kde sídlia kolónie tuleňov. Máme šťastie, niekoľko z nich sa producíruje ako v cirkusovej manéži. Po ďalších kilometroch míňam Kaikuru, mesto známe ponukou výhľadových plavieb za veľrybami. Pokračujem, Mirka posielam prezrieť si toto iste zaujímavé centrum. O pol tretej mám za sebou iba 32 kilometrov na bicykli, čo je naozaj mizéria. Mirko nechce zmoknúť, ale v čase, kedy sme hľadali vhodné miesto na prenocovanie, si dal po pobreží pár kilometrov a ako nášup vytlačil Demka hore na vyhliadkové miesto nad cestou. Po návrate bicykel nepoznávam:
Je obalený blatom, zub času sa podpísal na jeho technickom stave: Objavuje sa hrdza na provodníkoch aj reťazi, je špinavý a lanká v bowdenoch sa posúvajú len s ťažkosťami. Potrebuje akútny servis, škoda, že tu nie je... Čo sa dá robiť? Stojíme na rozšírenom mieste pri mori, kde vietor búri a vrhá nám
do tvárí slanú vodnú triešť zmiešanú s prachom. Veď ráno sme cez okná auta ani nevideli... V tomto prípade musím použiť jeho záber, ktorý asi najlepšie dokumentuje meteorologickú situáciu.


More je rozbúrené, presne do tej miery, ako mu prikazuje dnešný dátum. Ale je krásne. K poslednému plusu dňa môžem pripočítať aj pizzu, ktorú nám na cestu pribalil Bronko. Pardon – ešte jedno plus tu je: Dnes Mirko dotiahol cyklistický tachometer na sumičku 1757,2 km a auto ukazuje 3855 km, čo nie je také zlé, keď počítame, že sme približne v polovici cesty (myslím tým pomer cyklo a auto kilometrov). V takomto počasí nie je med bicyklovať...


24. deň 14. február: Zbohom, Južný ostrov!


Mapka 24. deň


To nie je noc, ale posledný deň na Južnom ostrove. 
A tá voda je Tichý oceán..


Dnes teda opúšťame Južný ostrov, opradený povesťami, chýrmi, superlatívmi.
Aký bol? Čakal som od neho viac? Menej? Ťažko to viem teraz vyjadriť, doteraz sa nadšenie nedostavilo. Ak sa krása opakuje donekonečna, človek ju postupne považuje za samozrejmosť. Ani torta nechutí každý deň. Je krásny, ale ničím ma nešokoval. Možno šok príde neskôr, ak sa vnemy, ako Amorove šípy, zaryjú hlbšie do srdca. Aj tie nádherné hory všade naokolo mi pripomínali kulisy. Áno, zdalo sa mi to ako umelé: trávniky až k asfaltu ciest, vetrolamy zastrihnuté na centimetre ako na svetovej výstave, palmy ako atrakcie v Kalifornii, modrá farba riek a jazier úžasná na neuverenie, že aj to je možné... Ako vo filme.


Krajina, nazývaná Marlborough


 



Nie nadarmo na Novom Zélande sa točia najatraktívnejšie veľkofilmy ako na bežiacom páse. Len tí herci sme my dvaja a musíme prijať to, čo nám príroda ponúka. Či je nám to milé alebo proti srsti.
Ako hovoria štatistiky, ľudí je tu menej ako na Severnom, o to viac „vytŕčajú z radu“ a často svojou bezradnosťou a nemotornosťou prirodzený rytmus prírody v súlade s domorodcami necitlivo narúšajú. Ale – prinášajú peniaze.
Je však dobré, že som tu bol. Ešte pár hodín sa môžem kochať týmto pocitom.
Noc nebola ani veterná, ani veľmi chladná, ako sme sa obávali. Vyjasnilo sa a opäť sa opakovala klasika: Vľavo vidím Orion, vpravo zase Mirko Južný kríž. Ale spal som oblečený do všetkého čo mám aj v cyklistických nohaviciach, čo mi pri rannej toalete narobilo problémy.









Toto bol pre mňa šok – sýta zeleň vinohradov vo vyschnutej krajine

Pri sardinkách a kakau s obavami sledujeme opäť hroziace mračná, našťastie neprší. Idem cestou na sever, z ktorej kúsok včera otestoval Mirko. Zastavil ma nečakaný obraz. Najskôr tabuľa s informáciou, že na ceste sa stala dopravná nehoda. Našťastie jediná, ktorú sme tu zažili. Ani pohľad na kamión, ktorý visí dolu kabínou z nadjazdu nad železnicou, nie je príjemný. Plno policajných áut dokumentuje nehodu. Bŕŕŕ, stiahol sa mi žalúdok.
Aj dnes mám na sebe nepremokavú vetrovku, dlhé nohavice a najmä na rukách zimné rukavice. Zvnútra som spotený, ale ruky mám skrehnuté. „Tenhle spusob léta zdá se mi poněkud nevhodným..“ v duchu si citujem známu vetu pána Hrušinského. Veru, kto čakal, že sa budeme denne čľapkať v teplom oceáne, po ktorom pobreží sa už pár dní motáme, bude sklamaný. Ani raz som nemal chuť sa do mútnych, studených vĺn ponoriť...
Veľa času nemáme, hodinu pred odplávaním trajektu musíme byť v prístave. Dávam si tridsať kilometríkov, Mirko tiež. Prechádzame cez mestečko Blenheim, ktoré založili nemeckí prisťahovalci, ale čas nás tlačí a z prehliadky nie je nič. Po pár kilometroch prechádzame cez ústie širokej rieky  Wairau. Vyčasilo sa. Pokračujeme na sever smerom na Picton, kde nás už čaká trajekt, aby ukončil našu návštevu. Mirko si dáva na záver pekný zákusok – nádherné stúpania cez Robertson Range v krajine, ktorá vyzerá ako vlny rozbúreného mora. Len ich farba je žltá ako slama. Je to dôsledok dlhého sucha, na ktorý sa sťažujú najmä farmári. Práve v týchto chvíľach sa uprostred svahov objavil malý zázrak: Sýtozelené vinohrady! Toto je šok, na ktorý som celý čas čakal! Tento pohľad vo mne prebudil poznanie, že toto nie je kulisa, ale výsledok práce, určite ťažkej a najmä vytrvalej, aby sa neskutočný obraz v tejto suchej krajine mohol objaviť. Nakoniec to usilovní Nemci dotiahli tak ďaleko, že táto oblasť, nesúca meno Marlborough, produkuje kvalitné vína, známe po celom svete.
Plavba nazad bola už iná – osvetlená slnkom a preto ja zábery kamenných brál, strážiace prístup
po vodnej ceste, nenechávajú fotoaparáty v pokoji.
Miško s Jankou nás čakajú pri inom východe, než nás vypustil otvor lode. Telefonát všetko vyriešil
a o chvíľu sme všetci u Gustava, kde nasleduje dôkladné umytie ako auta, tak aj bicykla. Odovzdávame Janke bicykel, ktorý sa jej očividne páči, len ho ešte vyskúšať „live“. Pri debate s týmto dobrákom ma chytá nostalgia z poznania, že ho už asi nikdy neuvidím. Mám stiahnuté hrdlo ešte aj teraz, keď doma dopĺňam môj blog o túto pasáž. Ďakujem Gustík, za všetko, čo si mne aj partnerovi ponúkol
s ľahkosťou a akoby samozrejmosťou. Keď si odteraz oblečiem tričko, ktoré Ti je už úzke, vždy sa mi vynorí Tvoja milá tvár.
Ešte pár technických údajov. Tachometre ukazujú tieto čísla:
cyklo 1844, auto 3985 kilometrov. Dobré, nie?















Záver dňa: zľava Miško, Janka a domáci pán Gustík


25. deň 15. február: Wellington po druhýkrát





Janka (vpravo) riadi grilovanie

Manželia Marta a Ľudko patrili
k našim štedrým sponzorom: Nabalili nás zásobami z vlastnej komory

Po roku som sa stretol aj s filatelistom Chrisom,
s ktorým sa možno stretnem aj na Slovensku.

(Dodržal slovo a naozaj sa u mňa o rok objavil!)


Internet nám priniesol samé dobré správy: Ozvala sa Stanka aj Andrej z Aucklandu, že nás čakajú. Dobrý pocit.
Dnes sa po prvýkrát naše cesty s Mirkom rozchádzajú. On ide sám vlakom do stredu mesta, aby sa nasýtil najmä maorským oddelením v múzeu Te Papa a ešte pozrel nejaké suveníry.
Ja zostávam s Gustavom, aby som doplnil zásoby a natankoval presne po 4 tisíckach kilometrov našu Hondu. Stretneme sa až u Miška, kde bude stretnutie s krajanmi a mojimi priateľmi pri BBQ, čo u nás voláme gril.
Je nádherná nedeľa, dokonca slnko páli tak, že hľadám miesto v tieni,
od barbeque to strašne dobre rozvoniava. Zoznamujem sa s novými priateľmi či už odtiaľto, alebo z Európy a radostne vítam tých, ktorých poznám z minulej cesty. Nádhera!

 Michal bol alfou a omegou nášho tripu.
Všetko riadil, vybavil a pomohol nám, keď bolo treba. 
Voči vlaňajšku zhodil pár kíl najmä urputným športovaním

Vodáci meškali najmenej dve hodiny, to už bola párty v plnom behu. Pociťujem niečo ako uľahčenie, vydýchnutie, akoby som končil celú cestu. Napriek tomu, že máme pred sebou ešte pár stoviek kilometrov. Časť z nich už poznám, ale väčšina bude pre mňa opäť dobrodružstvom. Možno aj pre Mirka. Ten za meškanie, spôsobené plavbou na kajakoch
s Miškom na miestach, kde som podobný krst prežíval vlani aj ja, umýva bicykel. Spolu s Miškom dôkladne vyčistili reťaz, upevnili odtrhnutý kábel na tachometri, nastriekali sprayom prevody a najmä prečistili lanká. Skrátka malá generálka, možno na tých ďalších tisíc kilometrov, ktoré Demka čakajú, je slušne pripravený.

Tento krát idem spať skôr, aj keď do rovnakej postele, v akej som už dvakrát spal. Cez obrovské okno vidím, že obloha sa zakrýva tmavými mrakmi. Po krásnom dni – čo iné sme mohli čakať? Ale hlava nevypína, pomocou Miškovho laptopu posielam správy tým, ktorí nás ešte len čakajú. A čo je najdôležitejšie, v najbližšom meste, kde by sme mali prenocovať,
nás čaká Jim, moja známosť z vlaňajšej cesty.


26. deň 16. február: Do Napieru po známej ceste

Mapka 26. deň






Tu som už raz bol:
Múzeum maliara z Plzne
v mestečku Woodville

 


Toto je Paddy, šéf kampingu
v meste Waipukurau, 
 u ktorého som po roku vykonal zdvorilostnú návštevu


Stojím na parkovisku na začiatku Rimutaka Rail Trail, cyklistickej cesty na ruinách starej, dnes už neexistujúcej železnice. Vlani ju pre mňa pripravili ako bonbónik Miško s Jankou, dnes túto lahôdku prenechávam Mirkovi. Žiaľ, začína liať a hory okolo sú ponorené do hustých mračien. Dávam si hodinku na čas a potom sa vraciam na hlavnú tepnu číslo 2, vedúcu na sever. Stúpanie na Rimutaku nepoznám, vlani sme ho práve cez trosky železnice obišli. Ale dôrazne ma od tohto úseku odrádzal každý, s ktorým som o tom hovoril.
Teraz sedím v suchu auta a čo ma môže strašné čakať? Veď sme už prešli pár stoviek kilometrov
v krkolomných stúpaniach na cestách, doslova vyhlodaných v skalných svahoch a tienené zeleným pralesom. Keď som však začal stúpať, do spevu mi nebolo. Cesta sa zúžila a lemovala steny kaňonu pri viditeľnosti sotva na pár metrov. Pre cyklistu v tomto počasí je to nebezpečenstvo najvyššieho stupňa. Najmä pri míňaní sa s kamiónmi, zaberajúcimi niekde celú šírku cesty. O zákrutách ani nehovoriac.
Ale obraz je to úchvatný, škoda, že niet kde zastať, aby som ho zvečnil na pamiatku. Klesanie na druhú stranu je asi ešte strmšie, ako stúpanie. Odľahlo mi, keď sa cesta spustila do mestečka Featherston, 
kde sa máme s Mirkom stretnúť.
Prišiel celý nadšený. Prešiel ako ja vlani celým tunelom a bol tak aspoň chvíľu v suchu. Len čo sadol na bicykel, začalo liať a lialo najmenej niekoľko hodín. Blížime sa v mestečku Waipukurau priamo na pobreží. Chcem sa tu stoj čo stoj zastaviť v miestnom kempe, v ktorom som prenocoval pred rokom. Nie, dnes tu nebudeme spať. Chcem len pozdraviť milého správcu. Bol ešte tam, pamätal sa na mňa a dokonca sa so mnou aj vyfotografoval na pamiatku...
Teraz už mierime do Napieru. Niekoľko kilometrov pred ním prechádzam okolo miesta, kde som vlani posielal maily. Aj miesta, kde som v daždi dostal jeden z mála defektov...
Našťastie sa už vyčasilo a v Napieri hľadáme Jimov domček. Podľa jeho adresy sme ju poľahky našli. Jim nás už, stále s dlhými bielymi vlasmi, čakal - dokonca aj s milým štvornohým priateľom Tapom.
Keď sme mu dali "líznuť" z našej slivovice, poriadne ho striaslo. Dal do placu nejakú večeru a najmä konzervy domáceho pivka. Bol to úžasne príjemný večer, ktorý sa už asi nebude nikdy opakovať...
Bohužiaľ platí aj tu. Najmenej dvojnásobne!
Jim, dobrácky Ír z Napieru




27. deň 17. február: Kde sa začína Nový rok


Mapka 27. deň







Tapo, Jimov osobný bodygard
a lúčiaci sa Jim





Po super atmosfére u Jima. Ráno zvečňujem jeho psíka Tapo a Jim ma šokuje, keď si pamätá, že mám doma „German Shepherd“ - nemeckého vlčiaka. Ešte posledné spoločné foto s hostiteľom a odchádzam pod zatiahnutou oblohou v ústrety ďalším dobrodružstvám. Neprší a to je vždy dobrý začiatok.
Spomínam si, ako som do Napieru išiel vlani. Rovnaká cesta, rovnaký lejak, len teraz nás obišiel defekt a nie som sám. Ako cez kopirák...
 Od kopačiek až po trekingové topánky...

Dvadsať kilometrov pokračujem po vlaňajšej ceste po rovine. Tentoraz neodbočujem na číslo 5, kadiaľ som vlani smeroval k jazeru Taupo, ale pokračujem už neznámym úsekom cesty číslo 2. Z ničoho nič sa mi do cesty postavili stúpania, ktoré prekonáva úzka kľukatá cesta, plná kamiónov s nákladom dreva. Je to oblasť bohatej ťažby tejto čoraz vzácnejšej suroviny.

Po desiatich kilometroch som na vrchole
a konečne sa veziem dolu. Po ďalších piatich  dávam šancu Mirkovi. Pri striedaní zisťujem, že nie je vybitá batéria v aparáte, ale že moja karta je už plná. Odľahlo mi, vymenil som ju za druhú, 7 gigabajtovú, tá by mala vydržať až do konca. Pri čakaniach si väčšinou prezerám predchádzajúce zábery a hneď vyhadzujem tie nepodarené, aby ma to nemýlilo. Na túto druhú sa mi podarilo ako druhý záber zachytiť miestnu špecialitu – povešané topánky na plote vedľa cesty. Podobných kúskov sme cestou videli viac. Toto bolo za osadou Tutira v malebnom kopcovitom teréne, podobnom našim kopaniciam.

Týchto kamiónov, voziacich ozrutné kmene stromov, 
sú najmä v zalesnených oblastiach plné cesty

Cesta si kliesni cestu neďaleko pobrežia, ale akoby naschvál
cez nekonečné stúpania po vŕškoch a kopcoch tejto oblasti
pred Wairou, ležiacou na brehu Hawke Bay, Orlieho či Sokolieho obrovského zálivu. Cesta to strihá okolo polostrova Mahia preponou opäť cez vnútrozemie, aby sa k nemu vrátila vo veľkom meste Gisborne. Toto mesto je prvé z tých väčších na svete, ktoré vítajú nový deň aj Nový rok. Samozrejme, že smerom na východ je ešte viac menších osád, ale Gisborne si tento primát nechce nechať vziať. Chvíľu sme sa nepresnosťami v mape trápili s nájdením pamätníka Jamesa Cooka, anglického objaviteľa, ale nakoniec ho Mirko našiel na nábreží. Našim cieľom je East Cape – Východný mys – o ktorom sa včera večer vyjadroval Jim s dešpektom a varoval nás pred „zlými ľuďmi“. Už predtým som mal podobné informácie a preto sa budeme snažiť byť v tejto oblasti ešte za dňa, aby sme prespali už na „bezpečnom“ mieste. Možno sú to len fámy a strašiaky, ale musíme sa mať radšej na pozore. Je to oblasť s jedným z najväčších osídlení domorodými Maormi a nie všetci
z nich sú anjeli. Pravdepodobne aj turistov považujú za „dar Boží“.

 "Čoppperi" tvoria na cestách osobitnú kastu, 
napriek tomu nám blahosklonne zamávali

Ale to nechávame až na ďalší deň.
Za mestečkom s taliansky znejúcim menom Putorino čakám na jazdca a pritom mám bohatú ponuku záberov na nádhernú krajinu a jej neopakovateľnú atmosféru. Mirko o kilometer prešiel métou 2000 cyklistických kilometrov a po obede ho striedam, chcem doraziť rovnú päťdesiatku. Obed bol vzácny a tým výnimočný: Klobásky od Marty a Ľudka, zaliate plechovkou piva, tiež od nich! Muselo sa im veľmi čkať, keď sme si na ich daroch pochutnávali.
Pred Tokomaru Bay je v zátoke Anaura miesto druhého vylodenia legendárneho kapitána Cooka. Mestečko Tolanga Bay, kde sme chceli prenocovať, nás sklamalo, nenašli sme žiadne vhodné miesto. Preto pokračujeme už po rovine ďalej. Po desiatich kilometroch nachádzame v zarastenom kroví slepú uličku, vhodnú na prenocovanie. Dobre, že sme vôňu ovčej mršiny zacítili až po večeri. Auto doteraz prešlo 4463 kilometrov, z toho vidieť, „že sa nám tá dovolenka pekne kráti!“
Na môj popud ideme rozlúštiť hlavolam „Rotorua“, pretože odpoveď na moju SMS sme nedostali. Zisťujem, že som ju poslal na pevnú linku, tak to je príčina? Rozhodujeme sa jednoznačne: vytáčam číslo a dávam mobil Mirkovi. Ozval sa ženský hlas, Mirko hovorí lámanou poľštinou a výsledok? Spokojnosť, čakajú nás! Stojí to za menšiu oslavu...





Mirko ho našiel aj odfotografoval na nábreží v Gisborne:
Pamätník admirálovi Jamesovi Cookovi





28. deň 18. február: East Cape bez strašidiel


Mapka 28. deň



Trevor sa pri fotografovaní tváril príliš vážne. 
V skutočnosti je to usmievavý chlapík



Bodaj by sa všetky nepríjemné predpovede vyplnili tak ako dnes! Hlásený dážď neprišiel, v noci bola obloha jasná, Mesiac mi svietil priamo do tváre. Aj ráno boli nádherné zore, a do obeda, kedy som si robil poznámky, je krásny deň. Opúšťame nepríjemný puch
a odchádzam vyššie na sever – k dnešnému cieľu. Krása prírody okolo mňa akosi dáva zabudnúť na výstražné varovania z East Capu. Profil terénu sa opakuje: Po rovinke sa cesta vzďaľuje od pobrežia a vlní sa po kopčekoch. Rozmýšľam nad tým,
čo nútilo staviteľov viesť cestu tadiaľto? Nebolo by to jednoduchšie a iste aj lacnejšie ťahať túto spojnicu po pobreží? Na túto otázku neviem odpovedať. Možno že túto časť pobrežia tvoria skalné útesy, o ktorých nemám potuchy.














Te Araroa je "hlavné mesto" domorodých Maorov pri najvýchodnejšom myse

Nič to, húpem sa preto v pohode ďalej až po osadu (len pár domcov s historickým dreveným kostolíkom) Tokomaru Bay. Tu sa cesta na okamih dotýka morského zálivu, aby okamžite zase zahla doľava a prudko hore do lesov. V jednej zákrute vidím osamotený domček, pred ktorým sa rozvaľuje Maorka klasických rozmerov. Sleduje, ako v záhradke pracuje jej otrok v podobe vlastného manžela. On mi priateľsky kýva, ja odpovedám a dušu mi zalial príjemný pocit spolupatričnosti. Až v prítmí hustého lesa ma napadá, že som si tento obraz pohody mohol zvečniť. Neviem prečo, ale nohy neposlúchajú a ani Demko sa nevracia. Asi sa mu nechce štverať sa druhýkrát do tohto kopca. O pár kilometrov mi osud ponúkol reparát: Počujem klepanie a vidím statného Maora, ako opravuje plot okolo pastvín oviec. „Toto si už nemôžem nechať ujsť!“ blyslo mi hlavou a zastal som pri ňom s otázkou,
či si ho môžem odfotografovať. Nemal nič proti tomu, ale neviem prečo jeho prívetivý úsmev zmizol. Asi chcel vyzerať na fotografii reprezentačnejšie... Trevor mi na rozlúčku zaželal príjemnú cestu
už opäť so širokým úsmevom. Prianie sa mi zišlo, lebo kopčiská nemajú koniec. Tak sa dostávam až do malej osady Te Puia Springs, kde sú nejaké horúce bazény. Mám za sebou plánovaných 40 kilometrov. Potrebovali by sme doplniť hladné útroby Hondy, ale na ceste nikde nie sú čerpačky. Mirko pokračuje stále vyššie cez mestečká Ruatoria a Tikitiki sa stretneme v akomsi maorskom centre – mestečku
či osade Te Araroa. Nevchádzame do mestečka a ideme priamo k cieľu. Žiaľ, smerovku k nejakej pumpe nikde nevidím, začína to byť povážlivé.


Len pár desiatok metrov od tohto mysu prechádza nultý poludník.
S časovou hranicou je to oveľa komplikovanejšie...

Odtiaľ sa veziem na Demkovi ja. Jediná cesta k Východnému mysu je nečakane nekvalitná. Na to,
aký význam má pre turistiku, by si určite zaslúžila asfaltový povrch po celej asi 22 kilometrovej dĺžke. Delíme si tento bonbónik na polovicu – Ja mám prvý úsek ešte ako taký, ale Mirko ide po šotoline, lámanom kameni s množstvom prachu. Ale pohľady sú tu úchvatné. Vľavo modrý Pacifik,
vpravo vysoké pieskové duny, dnes už porastené trávou. Pri ceste sa pasie koník, ďalej stádo kráv.

Podobný záber sa mi podaril uloviť v Patagónii. Tu "cowboy" nesedlá koňa, ale auto

Aj tu je využitá každá piaď zeleňou posiatej plochy. Prichádzam k veľkému stromami porastenému kopcu, na ktorom svieti biely maják. Cesta ho obchádza od pevniny – a naraz sa končí zatvorenou bránou. To znamená, že na najvýchodnejší bol sa nedostaneme. Na malom parkovisku je však búdka
s toaletami a to je všetko okrem o niečo nižšie postavenej budovy s možnosťou občerstvenia a nákupu suvenírov. Na vrchol vedie popri nej úzky chodník. Mirko by aj nebol proti, ale ukazujem na hodinky. Bohužiaľ, ak sa chceme dostať do bezpečnejších končín, musíme sa ponáhľať. Za ním prechádza nultý poludník... Navyše zľava hrozia čierne búrkové mračná. Tachometer ukazuje, že Mirko prešiel doteraz 79 a ja 69 kilometrov, čo za pol dňa nie je zlý výsledok. Bohužiaľ, dnes k nim už asi ďalšie nepridáme. Ešte niekoľko dokumentárnych obrázkov a obraciame sa späť, tentoraz už v aute.
Zákaz kempovania platí na celý úsek, túto možnosť ponúka len Araroa. Tu by sme nechceli stvrdnúť, obavy sú veľmi silné. Ale čo s benzínom?
Napadlo ma prejsť a dôkladne prehliadnuť mestečko. Na akejsi hlavnej ulici vidím stojan a neváhame. Je to záchrana. Napriek najvyššej cene, akú sme na Novom Zélande za benzín zaplatili (1.880 NZD
za liter), tankujeme len také množstvo, s ktorým sa dostaneme „do bezpečia civilizácie“.
V oblasti Te Araroa je najdlhší pás nádherných Pohutukawa, Vianočných stromov, ktorý nás sprevádza desiatky kilometrov po ceste na západ. Za osadou Whangaparoa je miesto, kde pristáli v roku 1350 nášho letopočtu maorské kanoe. Všetky osady, ktorými prechádzame, sú súčasťou maorskej komodity a tak aj vyzerajú. Príliš mi pripomínajú osady v indiánskych rezerváciách Kanady či Spojených štátoch. Dážď prichádza v podobe hustých, ale malých kvapiek a v hustom poraste sa rýchlo stmieva. Teraz sa sústreďujeme na jedno – nájsť bezpečné miesto na prenocovanie. No v tom pralese na úzkej ceste nie sú osídlenia, ani odpočívadlá. A zase zázrak: Keď sa cesta spustila na úroveň mora, pred mostom cez ústie riečky Raukokore stojí pod košatým stromom vrak starého vanu a vedľa neho – drevený stôl
s lavičkami. Nádhera! Mirko nevydržal a už potme sa išiel do riečky vykúpať. Autom sme doteraz prešli 4861 kilometrov a blížime sa k päť tisícovej hranici. Vnútorne som spokojný: Žiadne strašidlá napriek predpovediam sme dnes nestretli.


Pri tomto vraku sme našli príjemné miesto na nocľah.
Aj so stolíkom a kúpeľom v blízkej rieke





29. deň 19. február: Rotorua

Mapka 29. a 30. deň





No, z ničoho nič som na Hawaji!

 Červené kultové vyrezávané brány Maorov

 Celú noc počasie vydržalo, ale ráno sa to spustilo! Leje naozaj
v trópoch a preto dlhšie relaxujeme a raňajkujeme uzavretí v skromných priestoroch auta. Rozhodujeme sa, či v daždi nastúpim
na bicykel alebo nasledujúce kilometre prejdeme autom. Tentoraz sa premočenia neobávam: na konci dňa nás čaká Rotorua, kde by sme mali mať zabezpečený nocľah u známych ešte z Tongariro Cross. Aj o pár dní by sme mali mať príjemný záver - včera mi volal Honza „sklár“ z Coromandel Town s tým, že nás čaká
a obaja sme z týchto pár viet mali stiahnuté hrdlá.

Cítim nie veľmi častú túžbu po slasti, ktorú prináša prechod krajinou vlastnou silou na bicykli. Obliekam sa len naľahko, aby som nepremočil viac vecí. Je teplo. Riziko sa vyplatilo, lebo o chvíľu prestáva kropiť a cestou hore – dolu sa dostávam k pobrežnému mestečku Te Kaha. Na okamih mi zatrnulo, lebo ani tu som benzínku nevidel. Našťastie nám benzín ešte vydrží. Ale pokiaľ? Príroda aj ľudia naokolo sú príjemní. Nadobúdam presvedčenie, že Vierke by sa tu páčilo. Ale neviem, ako by sme sa do auta zmestili. Bolo by to pre ňu určite veľmi náročné. Cesta 35 pomaly klesá po pobreží na juhozápad. Okolo nej vládne pokoj, žiadny zhon, až na pobehujúcich a večne zvedavých turistov. Často sa popri chatrčiach objavujú typické maorské kultové vyrezávané vstupné brány, natreté na červeno. Ani tu si cesta nevyberá, dlhými stúpaniami zdoláva pobrežné kopce a pahorky. O jednej popoludní stojím pred tabuľou, ktorú som už videl aj na východnom Slovensku: obec nesie meno Hawai. Neodfoť to!
Mobil dvakrát oznámil prijatú správu: Jedna bola z domova, druhá od Petra z Taurangi: „Ano, klidne se zastavte! Čau, Petr“. A je po probléme, ktorý ma už dlhšie tlačí. Veď treba už myslieť a vyriešiť posledné chvíle aj odvoz na letisko. Veru, koniec cesty sa neúprosne blíži.
V o väčšom meste Opotiki konečne ukájame smäd našej Hondy. Mirko si dal dnes 90 kilomterov a tak nerepcú, keď nasadáme do auta. Smerujeme do Rotorui, kultového mesta na brehu rovnomenného jazera. Nemám takéto „cirkusové atrakcie“ rád, prinášajú chaos a odvejú pokojný rytmus cestovania. Ale nevidieť to by bolo hriechom, nemôžem to Mirkovi spraviť. Ja som tam bol vlani, ale prešiel som mesto len zbežne. Tam nás dnes našťastie čakajú noví známi a podľa Miškovej mapky bez problémov nachádzame ich domček. Ukazuje sa, že máme ešte čas. Na odbočke cesty č. 30 pri mestečku Awateri nasadám na Demka a po rovine (!!!) a dolu vetrom uháňam až do Te Teko. Vyčasilo sa, je príjemné počasie, vymieňame sa a Mirko dosahuje dnešnú métu na rekordnej cifre 116 kilometrov. Ale to už musí stačiť, máme byť v cieli okolo šiestej a čas sa skracuje. Nakladáme bicykel, aby si trošku odpočinul (slúži doteraz na výbornú). Izabela, pôvodom z Poľska a jej manžel Richard spolu s dvomi synátormi nás už čakajú s pripravenou večerou. Pečené mäso s poľskou špecialitou, ktorú domáca pani prezentuje ako „kopýtka“, čo je cestovina ešte aj osmažená. Richard nezabúda a pridáva k tomu čierne pivko. No paráda! Sprcha zmyla prach a pot z cesty. Dobre nám padne takáto pohoda a priateľská atmosféra, plná otázok a odpovedí. Vonku sa zotmelo a spustil sa dážď. Predpoveď počasia neveští nič. Na celom Zélande bude zlé, možno strašné počasie, pretože k dažďu sa pridá silný víchor. Takéto nečakané zvraty sú tu skoro na dennom poriadku a sme s nimi vyrovnaní, len prehliadka horúcich prameňov a historických maorských pamiatok je vážne ohrozená. Spím na veľkej matraci ako maharadža... Prehúpli sme sa už cez hranicu 5100 kilometrov.







Večer otázok, odpovedí
a dobrej pohody u Izabely a Richarda
v Rotorue



30. deň 20. február: Smršť na ceste do Taurangy



Bublavé sivé blato
a sýrne horúce pramene
v Rotorue








Ráno stále leje. Tak husto, že o bicyklovaní nemôže byť ani reč. Vymieňame si adresy a kontakty a ľutujeme, že nemôžeme využiť ponuku domácich na predĺženie návštevy aspoň o deň. Začína sa bežný deň: Iza vezie deti do školy, Riško ide do práce. Autobusom. V tom daždi mu to nezávidím. Chlapcom som sľúbil nejaké mince do ich zbierky a práve v momente, kedy dopĺňam môj blog o tento deň, ich už mám pripravené pred sebou. Čakajú na vhodnú „expedíciu“, pretože poštou je to neisté.
Vstupné do maorských atrakcií je pre nás privysoké – pohybuje sa okolo 150 NZ$. Na radu hostiteľov ideme za nimi do verejného parku Kuirau. V daždi sa snažíme zachytiť bublajúce blato a sýrne výpary z horúcej vody. Pri slušnom počasí to musí byť úžasný zážitok. Premočení sadáme do auta a mažeme do Taurangi. Hustý dážď obmedzuje výhľad a bicyklovanie v ňom je hotovou samovraždou. V pláne máme odtiaľ ešte pár desiatok kilometrov ďalej, ale nad Zélandom zúri okrem dažďa aj veterná smršť. Našťastie je Petr doma, chudáčisko, maróduje s boľavými krížami. Celý dom sa trasie v nárazoch vetra. Keď som sa ho opatrne spýtal, či by sme tu nemohli prespať, súhlasil. Máme postarané o suchý nocľah, čo nám hneď pridalo na dobrej nálade. Aj Peťo je akýsi veselší... Tak nastal deň, kedy sme neprešli na bicykli ani kilometer. Nevadí, dobehneme to inokedy.
Táňa priniesla tri pizzy, ktoré vyhrala v akejsi rozhlasovej súťaži. Boli vynikajúce. Na záver spravila okrem koláčov aj avokádovú pomazánku, ktorú práve pripravujem aj ja teraz doma. Samozrejme sme prebrali najdôležitejší bod – návrat domov. Peťo sľúbil, že nás do Aucklandu zavezie. Sme mu vďační. Uvidíme, či jeho ponuku budeme môcť využiť. Tu nie je isté vôbec nič. Ale rozhodne sem budeme musieť prísť odovzdať auto.
Zaujímame sa o vývoj počasia: V noci má prechádzať tento front a sľubujú strašnú búrku! Liať možno prestane až niekedy cez ďalší deň. Takže budeme musieť opäť improvizovať. Neskoro v noci však víchor tíchne a bubnovanie dažďa na okno priamo nad nami slabne. Že by konečne niečo zahralo do kariet aj nám?



 









Táňa pri večernej "šichte" 
a Petr s malou Kim


Tu sa končí tretia časť. Prosím. otvorte si poslednú - štvrtú...
Jozef (Joži) Trabalka
Mobil: 0903 410 716, E-mail: trabalkajozi@yahoo.com