Nielen Janku, ale aj jej životného partnera postihol defekt práve pred pivovarom
Další den v doprovodu Michala a Jany. V noci se menil cas takze jsme rano vyrazili vlastne o hodinu dřív. Většina dne po rovině a až na pár minut prakticky nepršelo, takže se tachometr v kempu ve vesnici Waipukurau zastavil na rekordnich 163 km. (Miškov komentár)
Rekodných 163 kilometrov
Z Mastertonu do Waipukurau
Ako je hore spomínané, v noci zo soboty na nedeľu sa aj tu menil čas. Na rozdiel od nás, keď k tomu prišlo o týždeň skôr, tu sa čas posunul na "normálny" čas, teda zimný. U nás naopak a tak sa rozdiel z 12 hodín, pri ktorom sa veľmi ľahko prepočítaval aktuálny čas, zmenil na 10. Miško to zhrnul do maličkej kocky, ja k tomu niečo pridám:
Na bicykle sme sadli normálne o ôsmej, ale hodinky už ukazovali 7. Ideme len my dvaja, Janka zostala dospávať, dobehne nás cestou pravdepodobne až v mestečku Woodville. Áno, bola to rovina, až na stúpanie na Mt. Bruce. Jeho výška je 365 m n.m., ale ako som už spomenul, stúpať treba vlastne od hladiny mora. Je to oblasť KIWI, ako zvestovali mnohé tabule. Teraz neviem, či vtákov, ovocia alebo ľudí. Miško ma fotografuje pri tabuľke s populárnym vtákom, obrázok ktorý neskôr použil v mojom blogu. Teš, sa, hovorí Miško, o chvíľu pôjdeme okolo najpopulárnejšieho pivovaru Tui, nazvaného podľa najznámejšieho vtáka. Ale čo to? Dnes sa defekt nevyhol ani majstrovi. Lenže pumpa je v aute. Presne pred pivovarom nás dobehla Janka a tu si dáva tátoša do poriadku majiteľ. Woodville nie je ďaleko. Stojíme v informačnom stredisku hneď vedľa malého múzea výtvarníka, pochádzajúceho z českej Plzne. Obedujeme - čo iné - Fish and Chips, ale naozaj skvelé. Auto nechávame tam a Janka ide s nami. Keďže ju zase stihol problém s mäkkou dušou, púšťam sa na cestu sám. Je to zase niečo iné, samotárovi samota vyhovuje, aj keď milá spoločnosť vždy poteší. Cestou fotografujem andskú lamu, pózujúcu mi pri jednej farme. Adkiaľ sa tu vzala, veď jej domovinou je Južná Amerika! Už to nie je rovina, ale príjemne zvlnený terén s farmami a ovcami, sem - tam aj s dobytkom. Na 107 kilometri je mestečko Dennkirke s krásnym vstupným pútačom. Založili asi ho Dáni, musím si to zistiť na internete. Tu som dvojicu počkal, neboli už ďaleko. Dobre som spravil, lebo ako šibnutím zázračného prútika sa do cesty postavili strmé stúpania a klesania k riekam - môj zlý sen. Našťastie idem ešte dnes naľahko a tak to zvládam bez problémov. Ale mám toho plné zuby, priznávam. V malej osade Norsewood, ktoré pre zmenu založili Nóri aj s ich trolmi, má Janka poslednú šancu nastúpiť na autobus a vrátiť sa pre auto. začína popŕchať a fúkať vietor. zase ako zázrakom - hneď po zjazde z Norsewoodu sa pred nami chlapmi otvorila rovina ako tortilla (aby som citoval Steibecka). Sme v takej pohode, že skoro šprintujeme a striedame sa na špici. Okolo piatej už hľadáme v mestečku Waipukurau kemp, v ktorom našla Janka ubytovanie.
Na recepcii platím sympaťákovi, pripomínajúcemu známeho amerického herca so širokou bradou, požadovaných 10 dolárov. Nachádzame vhodné miesto pod stromom, kde si postavím stan. S Miškom sa ponárame do otvárania vzájomných súkromí a cítim, že takého syna by som prijal... Vidím prichádzať okolo nás Paddy a v rukách má dve 5dolárovky. Tlačí mi ich do ruky. Reagoval tak spontánne na otázku, či by som ako cyklista z Európy, idúci na bicykli okolo Severnéhoi ostrova, nemohol dostať nejakú zľavu. Dobrák Peddy sa rozhodol, že áno - stopercentnú! Takíto ľudia sú soľou mojich putovaní. Je to len pár grošov, ale snaha nejako pomôcť tulákovi, ma dojala.
Spojenie s Luciou v Napieri, kde by som mal nasledujúcu noc prespať, sa nedarí. Neodpovedá ani na SMS, ani nezdvíha telefón. Bude to ešte zaujímavé - takúto situáciu som ešte nezažil.
Už pri svetle čelovky staviam stan a pomaly začína prvá, druhá a neskôr celý rad dažďových kvapiek. Lúčim sa s mojimi priateľmi, ktorí sa počas celej mojej cesty starali ako o vlastného otca. Mám silný dojem, že im to nebudem asi nikdy vedieť odplatiť... Majú pred sebou dlhú cestu až do Wellingtonu. Ak by ste niekedy mali v hlavnom meste vážne problémy, jeho adresa je michal.solc@seznam.cz. Ale prosím, nezneužite to!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára