Mapky Donauradweg

Bohužiaľ, nepodarilo sa mi dostať do blogu mapky celej trasy. Pretoodporúčam už spomínanú webovú stránku http://www.donautalradweg.de/, kde je nielen celkový náčrt trasy, ale kliknutím na jej jednotlivé časti sa otvoria detailnejšie podstránky aj s mapkami miest, kadiaľ trasa vedie.

Piaty deň - Regensburg - Passau

Takto to malo ísť od začiatku
Ráno sme v pohodičke vyprevadili z veľkej zelenej lúky dvojicu Miloš & Stanči, prebrali trasu a miesto prvého stretnutia. K plynulej a presnejšej orientácii už slúžil cyklistom atlas cyklocesty s vyznačeným bodom stretnutia. Dunajská cesta vedie po ľavom brehu, skoro presne ho kopíruje až na niekoľko alternatív. Prechádza južným okrajom mestečka Tegemheim a Donaustauf aj dedinkou Demling. Stretnúť sme sa mali po 30 km pri mestečku Kiefenholz, čo sa nám konečne aj podarilo „na prvý raz“.

Po prvom stretnutí. Miloš aj Stanči sú ešte oblečení do teplých vecí
Oddýchli sme si všetci, dvojica pokračuje stále po ľavom brehu cez Straubing, kam bolo treba prejsť na pravý breh, aby sa za mestom zase vrátila na severnú stranu. Za mestečkom Bogen je len niekoľko kilometrov ku kaplnke Salvator kapele, kde odbočuje alternatíva na juh. Dvojica po 34 km stojí, obedujeme a ja sa prezliekam do cyklistického a vymieňam Miloša. Stanči sa obetuje a poctivo ide ďalej. Hneď za týmto miestom nastávajú zaujímavé, často strmé stúpania a odbočky do obrobených polí. Stretnúť s autom sa máme v mestečku Winzer, už za väčším mestom Deggendorf, čo je 42 km. Dostali sme sa tam z Niederalteichu alternatívou, spoločnou so zelenou značkou, vedúcou stále po ľavom brehu, kým hlavná trasa prechádza na pravý breh. Stretávame sa pod mostom, vedúcim na druhý breh, my si vyberáme si aj ďalej alternatívnu trasu stále po ľavom brehu.

Prekrásne zábery na veľrieku nám ponúka najmä táto trasa

Prechádzame okrajmi malých malebných mestečiek či dedín do Hofkirchenu, aby sme sa po 17 km stretli s autom pri veľkom moste, smerujúcom na druhý breh do mesta Vilshofen. Hneď za ním je malé letisko, ktoré je v živej prevádzke – veď je nedeľa! Miloš sa obleka do „reprezentačného“ dresu a mení Stana, ktorý podal veľmi hrdinský výkon – 126 kilometrov. Je to jeho rekord, toľko kilometrov ešte v živote za jeden deň nespravil... Srdečná gratulácia!

Tu je náš cieľ - plavebné komory nad Passau
Už máme len pár kilometrov do cieľa. Pokračujeme stále po ľavom brehu cez Windorf až k mostu, prevádzajúci trasu do Passau na bruhom brehu. Nechceme sa zamotať v ruchu dopravy a končíme na malom odpočívadle pre niekoľkých plavebných komorách. Sme spokojní, stihli sme to do 17.30 po 18 km z Vilshoffenu. V tento posledný deň sme prešli 141 km. Spolu z Donaueschingenu naša trasa predstavovala cifru 611 kilometrov, ktorú sme „zvládli“ pomerne v pohode za päť dní.

Poprosili sme okoloidúceho "kolegu", aby nám spravil dokument na pamiatku. Zľava: Stanči, ja, Miloško a Milan. Aj napriek zopár problémom mám dojem, že všetci štyria sme boli v tomto okamihu spokojní... Veď porekadlo hovorí: Koniec dobrý, všetko dobré...

Štvrtý deň - Donauwoerth - Regensburg

Záver predposledného dňa je v pohode
Takto si to predstavujú stovky cyklistických pútnikov pri plánovaní trasy: Cez deň pohoda, užívanie si pocitu voľnosti a nádhernej prírody a na záver slušné ubytovanie s perfektným ukončením.
Takto nejako sa nám to zhruba aj podarilo. Z vodáckeho kempu odchádza Miloš so Stanom v pohode. Do Weicheringu, kde sa máme stretnúť, je dosť na dopoludnie - 47 km. S Milanom volíme rýchlu trasu po ceste č. 16 a tak sme o chvíľu na mieste. Parkujeme auto tak, aby naň bolo vidieť z každej strany: aj z cesty, aj vedľa prechádzajúcej Donauradweg. Ale nejako sme sa nemohli dočkať - márne čakám s fotoaparátom na cyklistickej trase. Nakoniec sa vynorili opäť z iného smeru - z hlavnej cesty. Pri striedaní zisťujem, že na zadnom kolese uchádza vzduch. Vyzujem plášť a vidím, že chyba je vo ventilku, ktorý je odtrhnutý od duše. Zázrak, že to Miloškovi nevypovedalo počas cesty! Takto som vymenil dušu za novú, dofúkal a po obede, za hrejúceho slniečka, sme sa ešte s Milošom, ktorý presedlal na Stanov bicykel, pohli po pravom brehu cez veľké mesto Ingolstadt do Grossmeringu, čo bolo 19 km. Tu preberá svoj bike Stanči s rozhodnutím, že na ňom príde až do kempu v Regensburgu.
Miloško si našiel miesto na odpočinok, kým ja sa trápim s kolesom
Cesta sa vlní cez chmelnice a polia so špargľou. Ochutnávam, je to vítaná zmena chute. V úplnej pohode obdivujem Stana, ako zvláda takúto dlhú trasu. Na chvíľu si odpočinieme na svahu hrádze, ale statočne točí pedálmi ďalej. Veď do miesta ďalšiehho stretnutia v Bad Abbachu je to úctyhodných 66 km.
Relax na dunajskej hrádzi
Zaskočilo nás pokračovanie trasy za výletným miestom Weltenburgom, ktorá sa dostala medzi skalné útesy a jediné riešenie je kompa. Odmietame čakať, vraciame sa nazad a po normálnej ceste sa šplháme na Steinberg, ktorého vrchol je vo výške 472 mnm. Nádherný zjazd do Kelheimu dostáva Stana do vytrženia. Tu prechádzame alternatívou po pravom brehu a po niekoľkých informáciách sme v Bad Abbachu. Posádka nás čaká pri vysutom moste iba pre cyklistov a chodcov. Dohodli sme sa, že pôjdu hľadať vyznačený kemp, v ktorom sa večer stretneme. Po občerstvení nás posielajú "skratkou" lokálnou cestou cez Kalkofen, Grasslfing do Untenradingu, kde sa napájame na Donauradweg. Táto skratka nám dala poriadne zabrať, stúpania boli veľmi strmé a po kamenistej ceste to nebolo to pravé orechové. Potom sa už priamo po pravom brehu Dunaja obchádzame veľkomesto Regensburg a nachádzame príjemný kemp. Majiteľ nás posiela za našim autom, chlapci už majú miesto na prenocovanie. Žiaľ, auto musí parkovať pred kempingom. Mne to nevadí. Na drevenom stolíku s lavičkami sa odohrá niečo, čo sme zatiaľ nestihli: Každý vyberie niečo zo svojich zásob, dáva to "na oltár vlasti" a nastáva dlho očakávaná pohodička. Nielen posledné plechovky piva, ale aj Milanovo červené vínku pridali na nálade. Krásne zapadajúce slnko nás utužuje v presvedčení, že tento deň bol asi najpríjemnejší. Prešli sme 148 kilometrov a ako sa ukázalo, bola to na najdlhšia etapa.
Toto je zaslúžená pohoda. Škoda, že ju pre nefajčiarov kazí Miloškova cigaretka...
Škoda, že večer sa zamračilo a v noci (spím v aute so Stančim, ktorý ma svojím spôsobom spánku nenechá relaxovať) bubnuje dážď na strechu. Ráno som na rozpakoch, či pokračovať ďalej aj v daždi, alebo to už dnes zabaliť. Našťastie Milošovi to nevadilo a tak sme sa vydali dokončiť započaté dielo.

Tretí deň - Guenzburg - Donauwoerth

Stratili, co sme ziskali

Keď som moje rozhodnutie nejazdiť na bicykli a nechať všetko na ňom oznámil Milošovi, iba preglgol horku slinu. Čo mal robiť? Ráno som ho aj so Stanom po bohatých švédskych raňajkách, ktorými si hostitelia u nás totálne šplhli, vyprevadil z pred hotela na cestu, podrobne mu popísal dennú trasu a zamával na šťastnú cestu.

Takto pansky sme uz viac nenocovali

Zo štartu do Offingenu je po cyklotrase 12 kilometrov. Tu sa napája aj alternatíva, ktorá vedie po pravom brehu, kým tá pravá prechádza cez Dunaj na jeho ľavý breh. Ešte že sme pod mostom na nich čakali, inak by zablúdili už na začiatku. Spokojní sme s Luskáčom, ako voláme môjho švagra Milana, pokračovali v autíčku pekne v pohodlí okolo Gundelfingenu cez Lauingen a za kruhovým objazdom Ludwigsau sme si pri reštaurácii našli príjemné miesto na čakanie. Bolo to pár kilometrov pred Dillingenom, presne tam, kde sme sa ráno dohodli.

Čas bežal. Z nedostatku inej činnosti som sa išiel pozrieť aj na o pár kilometrov vzdialenú južnú alternatívu, ale nikde nikoho. Keď sme už zjedli aj obedňajšiu polievku, objavila sa dvojica z úplne ineho smeru, s ktorým sme nemohli rátať. Vykašlali sa na značenú cyklotrasu cez dediny a pustili sa obchvatom po dopravnej tepne č.16. To by ich toľko času nestálo, lenže pri Offingene sa namiesto pokračovania pustili spomínanou alternatívou, vedúcou ako naschváľ po kopcoch, aby ich po 25 km doviedla - na miesto, kde ráno začínali.

Miloška asi bolia zuby, ale cigaretka mu rozhodne prospela

Nič to, najedli sa a pobrali ďalej. Cez Dillingen, Hoechstädt a.d. Donau, Blindheim do klasického nemeckého mesta na brehu Dunaja Donauwoerthu. Presne tam, kde sa má končiť tretí deň pôvodnej cesty. Teda za celý deň prešli iba 62 km a stratili náskok, ktorý som včera pomohol nadobudnúť. Ešte že nezablúdili, lebo kamping vodáckeho Kanu-clubu bol na sýtozelenej lúke pri ramenách Dunaja a nijako sa mi odtiaľ nechcelo. Navyše parsonál mal toľko starostí s akousi vodáckou akciou, že sa s nami veľmi nezaťažoval. Príjemná zmena po predchádzajúcom nocľahu.

Vo vodáckom kempe sme sa cítili ako ryby vo vode

Druhý deň - Sigmaringen - Guenzburg

Najdlhší a najdrahší
Ráno odchádzame so Stanom, pretože sme rozhodnutí dohnať vcerajšiu stratu. Pôjdem celý deň a pri mne sa bude na Stanovom bicykli striedať aj Miloš. Skoro ráno sa po niekoľkých kilometroch vraciam do kempu pre fotoaparát. Cyklocesta vedie zalesneným aj holým pravým brehom cez Sigmaringendorf a Scheer do Mengenu. Najmä Scheer, malé mestečko v prudkom ohybe rieky, sa mi obzvlášť páčil. So Stanom môžem pridať na priemernej rýchlosti, cestovná sa pohybuje niečo nad 20 km/h, kým s Milošom musim opatrne, najviac 17 km/h. Ale aj tak v jeho jazde aj postojom k celej ceste proti vlaňajšku výrazné zlepšenie. Žiadne protesty, žiadne vynútené prestávky na odpočinok unavených nôh, využité na cigaretku...
Vyzeráme ako alkoholici: Vínová fľaša v rukách Miloška je prázdna, mne desiatka dodá potrebné vypotené soli
Trasa sa často vzďaľuje od toku, aby sa k nemu po kľučkovaní poliami zase vrátila. Nádherné strmé vápencové bralá, medzi ktoré si Dunaj preráža cestu, sú úchvatné. Z Mengenu do Binzwangenu je to až poríliš jednoduché, len v ňom je možnosť zase využiť severnejšiu alternatívu. Prechádzame Riedlingenom a za ním trasa prechádza na ľavý breh, aby sa v mestečku Zell vrátila späť. Aj do Obermachtalu sú dve možnosti, využívame kratšiu južnú, vedúcu čiastočne popri ceste č.311. Do Untermachtalu prichádzame v pohode po niekoľkých prudkých výšvihoch. Nachádzame vzorne zaparkované auto a jeho posádku, ktorá konečne objavila informačné stredisko s mapkami aj atlasom DonauRadwandern von Donaueschingen bis Passau. Kupujem si ju pre seba, pretože ostatní nemajú o ňu záujem. Aká chyba! Takáto pomôcka musí byť nielen u cyklistov, ale presne taká aj v aute! Ale vyháňať niekomu eurá z vrecka som nechcel. Stála 11.20 eur a myslím, že stojí za to. Niečo si dáme do žalúdka, pretože 52 km sem nás upozorňuje na jeho prázdnotu. Tu si sadá na Stanov bicykel Miloš.
Striedanie, za Miloša nastupuje Stano
Cesta stúpa nečakane prudko do svahov z údolia, kde sa skrýva mestečko - a asi som spravil chybu, keď som nechal Miloša, aby odišiel skôr ako ja. Samozrejme, že na prvom problémovom mieste sme si každý z nás vybral inú trasu. V mestečku Rottenacker ho čakám, našťastie už má pri sebe fungujúci mobil. Prechádzame cez klasické staré mesto Ehingen. Tu treba upozorniť, že originálna trasa Donauradweg tu prudko odbočuje na sever, kým trasa označená Deutsche Donau, ktorou zatiaľ ideme my, prechádza na pravú stranu a cez Griesingen, Opflingen a Ersingen sa dostávame do Erbachu. Pred ním zase trasa alternuje, severnejšia vedie cez mesto, južná ho spodom obchádza. Máme za sebou ďalších 45 km a Miloškovi stačí.
Po niekoľkonásobných križovaniach Dunaja aj po štrkových cestičkách sa dostávame do Ulmu. Dohodli sme sa, že dnes pôjdeme ďalej. So Stančim sme v pohode prešli popri Dunaji k centru, prezreli sme si ho, nafotili a v pohode odišli ďalej po ľavom brehu našej rieky. Thalfingen, Elchingen a Weissingen nás popri Leipheime privádzajú do cieľového mesta Guenzburg. Na mape je tu vyznačený kemping, takže aké problémy?
Katedrála v Ulme je dôkaz, že sme tam boli
Tie nás však neobišli. Týchto ďalších 44 km navŕšili celkový stav na 141 km a začínalo sa stmievať. Hľadáme kemp, nikto nám nevie poradiť a naše auto nikde. Po zbytočnom blúdení a nervozite sme sa stretli, žiaľ, v kempe nás bez stanu nechceli ubytovať. Čo robiť? Miestni policajti, kde už bola naša posádka ako doma, poradili ako najvýhodnejšie riešenie nocľah v neďalekom hoteli. Hotel? S takým ubytovaním sme nerátali! Nakoniec čo robiť? Nervy z neúspešného hľadania nocľahu vyliečili pohodlné postele a najmä horúca sprcha. Spím so Stanom, lebo minulú noc som sa v aute nevyspal kvôli Milošovmu chrápaniu. Bohužiaľ, ani teraz to bolo iné. Mám skrátka smolu - nesmiem sa v noci zobudiť... Cena hotela Betina? Pre Nemcov nízka, pre nás vysoká - 30 euro na osobu. Čo však máme robiť? Už je tma a bicyklovať sa už nedá. Hlavná vec, že som pomohol natiahnuť kilometre na prijateľný počet, pretože inak by sme museli cestu buď o deň predĺžiť alebo ju nedokončiť v určenom termíne. Priznám sa, že ma napálila neschopnosť posádky za celý deň nenájsť vhodné ubytovanie. Rozhodol som sa, že ďalší deň nechám na ostatných, ja sa len poveziem v aute.

Prvý deň - Donaueschingen - Sigmaringen

Ťažké hľadanie začiatku
Márne sme sa pýtali v tých skorých ranných hodinách, kde sa vlastne začína tá slávna cyklistická cesta. Chceli sme kúpiť mapku, ale v jedinom otvorenom obchode - trafike - ju nemali. A na internete som našiel vyčačkaný sútok niekoľkých potôčikov, kde je oficiálny "začiatok" veľrieky bez problémov.
Prvé kilometre potvrdili, ze Murphyho zákony platia aj tu. Samozrejme, nastala klasika - cyklisti a auto sa stratili. Miloš so Stanom išli cestou, kadiaľ auto nemôže a bez dôkladného určenia, kde sa v takomto prípade stretnúť, to inak ani nemohlo dopadnúť. Navyše keď som volal na Stanov mobil, ozval sa jeho syn v Bratislave. Paráda! A pritom sa zdala trasa taká jednoduchá...
Pred prvými kilometrami: zľava ja s bratom Milošom a Stanom
Takto vyzerá pôvodná trasa podľa oficiálne stránky Donautalradweg od prameňa po Passau
Značka trás bez označenia "Donauradweg" často dokáže poriadne rozochvieť nervy...

Pred Geisingenom čakáme, dokonca im varím čaj, lebo je odporne chladno a pod mrakmi. Nič. Trasa vedie ďalej cez Immendingen a Moehringen do Tuttlingenu, veľkého mesta, kde sme sa mali stretnúť. Na začiatku je stanica s veľkým parkoviskom a tam v napätí rozmýšľame, kde môžu byť a akým zázrakom sa stretneme. Na veľké šťastie sa po hodinke odbjavila dvojica celkom v pohode. Tachometer na mojom bicykli, na ktorom sa s Milošom striedame, ukázal 62 kilometrov. Tu sme si vysvetlili presné pravidlá a zákonitosti, podľa ktorých musí prebiehať kontakt auto - cyklisti, vystriedal som brata a so Stanom sme sa pohli ďalej. Po opustení mesta cyklotrasa vedie vedľa Nendingenu, pred Muehlheimom a.d. Donau aj tu alternuje - klasická ide cez mestečko, alternatíva ho juhom obchádza, aby sa na jeho konci spojili. Dunaj tu robí oblúk a ďalšie mestečko je Fridingen a.d. Donau, v ktorom hneď na začiatku odbočuje alternatívny oblúk smerom na SV, aby sa na toto miesto aj vrátil. Trasa prechádza niekoľko km za mestom na pravý breh (kde je ďalšia alternatíva), podobná je aj pred Beuronom. Stále po pravom brehu vidíme na druhom brehu dedinku Hausen, potom prechádzame Gutensteinom a Inzigkotenom, aby sme sa hneď na začiatku cieľového mesta Sigmaringen stertli s čakajúcim autom. Hneď máme všetci lepšiu náladu, vyšlo na chvíľu aj slniečko. Chlapci našli vhodný kemping (vodácky), kde sme za 25 eur (auto + 4 osoby bez stanov) urobili bodku za prvým dňom cesty. Večer prehliadka mesta s kaštieľom a historickými uličkami a už sa ukladáme na prvú noc. Ja s Milošom budeme spať v mojom an spanie upravenom aute, Stano s Milanom "pod širákom". Nech je k nim nočné počasie milostivé! Tento úsek meral 57 km a spolu sme ich prešli 119, nie všetky ortodoxnou trasou. Sme len na konci prvého "turistického" dňa, tie, ktoré musíme pridať, sa rozplynuli v kľučkovaní, vracaní sa a hľadaní správnej trasy. Možno zajtra?
Majestátny kaštieľ či hrad v Sigmaringene na brehu "jednodňového"Dunaja

Donau Quelle

Takto sme sa v chlade chúlili nad prameňom slávnej rieky






Začiatky a skúsenosti

Z Bratislavy do Čierneho lesa k prameňu Dunaja

Za priehrštie rád
Mnohí cykloturisti, majúci už za sebou prvé kontakty s kratšími trasami, nesmelo poškuľujú po preslávenej trase, v Nemecku nazývanej "Donauradweg", teda Dunajská cyklistická cesta. Základné nformácie o nej sme získali na webovej stránke http://www.donautalradweg.de/, žiaľ jej aktuálnosť už stratila platnosť napríklad pri poplatkoch, uvádzaných v DM. Podobne je to aj v brožúrke DONAU Radwandern von Donaueschingen bis Passau, ktorú sme si kúpili cestou v informačnom stredisku (11.2 euro). Aj tu v mapkách chýbali alebo ešte neboli zaznačené zmeny nielen na cyklistickej trase, ale ani na ostatných verejných komunikáciách. Pri pravidelných stretnutiach posádky auta s cyklistami to hralo niekedy dôležitú úlohu a bolo príčinou niekoľkých nedorozumení.
Podľa mňa ospevovaná nemecká dôslednosť a precíznosť tu dostala riadne trhliny. Nielen nejednostnosť označenia celej trasy, merajúcej cez 600 kilometrov (narátal som postupne tri či štyri druhy tabuliek), ale aj ich spôsob upevnenia a inštalácie najma v oblasti obcí narobí neskúsenému cestovateľovi poriadne vrásky na čele a niekoľko kilometrov naviac. S touto trasou sa prelína, súbežne prebieha alebo ju križuje ešte niekoľko iných cyklistických a turistických ciest. Je preto dobré sa dokonale zorientovať v ich značení a nenechať sa pomýliť inými skupinkami cyklistov. Za najzásadnejší nedostatok týchto tabuliek považujem absenciu základného smeru - napríklad smer z Donaueschingen do Passau by mal byť všade označený "Passau" a opačným smerom naopak. Pretože v niektorých častiach vedie aj alternatívna trasa, ktorá sa na hlavnú pripája alebo odpája podľa úmyslu ponúknuť cestovateľovi aj iný uhol pohľadu na kraj, oblasť či mesto, zákonite musí narobiť neskúseným problémy. My sme na to doplatili v mestečku Guenzburg, kde dvojica cyklistov sa po viacero kilometroch po rovnako značenej trase dostala opäť k východiskovému bodu. Preto je namieste dobrá rada: Ak idete či sami, alebo vás čiastočne sprevádza automobil, je nevyhnutné mať v rukách dobrú mapu či brožúrku cyklistickej cesty. V nej sú vyznačené najmä vjazdy, prejazdy a výjazdy z väčších miest a obcí, či smerovanie jej pokračovania. Pre prípadný kontakt buď dvoch skupín alebo s dopravným prostriedkom odporúčam mobilný telefón, samozrejme s roamingom. Vyhnete sa tým mnohým nedorozumeniam, nervozite a najmä strate času.

Už tu, po pár kilometroch od zrodenia, malý Dunajko veselo meandruje a hadí sa po lúkach údolí Čierneho lesa

Ak máte predstavu, že slávna Donauradweg je nádherne vyasfaltovaná, pre cyklistov vyhradená cesta či cestička, veľmi sa mýlite. Aj takéto úseky sme prechádzali. Ale veľmi často trasa viedla po štrkových, pieskových a poľných cestách, dokonca po frekventovaných dopravných tepnách, mostoch a križovatkách. Dobré je najmä pred väčšími (ale aj menšími) križovatkami či odbočkami sa dôkladne presvedčiť, že značka pokračuje smerom, ktorým sa chcete uberať ďalej. Veľmi často sa stávalo, že sme ju našli niekde zastrčenú po niekoľkonásobných otázkach domácim. Je to škoda, trošku to dehonestuje jej veľkoleposť, pretože krajina, ktorou Dunaj v Nemecku prechádza, je prekrásna. Práve zasnenie a kochanie sa ňou môže zapríčiniť stratu pozornosti - a už sa zase hľadáte...
Tieto úvodné riadky nemajú za cieľ nadšencov odradiť, ale ukázať cestu v pravom svetle. Ak budete viacerí, nezabúdajte, že rôzna vyspelosť môže spôsobiť meškanie slabších a na problémovom bode nastane "malý problémik". Ten sa môže počas dňa vyskytnúť niekoľkokrát a korigovať dobrý pocit z celodenného výletu.
Donauradweg sa začína nie pri prameni, ale cca o 22 kilometrov nižšie v meste Donaueschingen, založenom Karlom Veľkým, ktorý podporoval zmapovanie a zameranie jediného prameňa. Trasa je rozdelená do 6 dní s priemernou dĺžkou niečo cez 100 km (najkratší úsek je prvý, merajúci 87 km, najdlhší druhý s 111 km do Ulmu). Veľkou neznámou položkou býva pri plánovaní počasie, ktoré môže predĺžiť, alebo úplne zrušiť plánovaný čas.
Nám chýbal jeden deň a tak sme trasu museli natlačiť do piatich dní, čím sme boli nútení pridať na každý deň 20 kilometrov.
Aby som nezabudol na dôležitú vec, ktorou je výber typu bicykla. Kvôli častým prašným úsekom sa zdá najvhodnejšia ľahká trekingová verzia, pri cestnej treba obuť plášte, ktoré vydržia aj kamenný povrch. Horská sa mi zdá zbytočná, stúpaní alebo prudkých zjazdov nie je veľa.

Aká bola zostava?
Za volantom sme sa striedali Milan a ja, cyklisti boli dvaja: môj najmladší brat Miloš a náš priateľ Stano. Miloš prekonal operáciu bipasu a to ho priviedlo k bicyklu. Jeho vôľové vlastnosti nie sú najsilnejšie, navyše je fajčiar. Stano je jeho opak, aj keď sú rovesníci, šesťdesiatnici. Ja som sa podujal na úlohu samaritána: Keď nebude jeden z nich vládať, vymením ho. Vzal som preto pre Miloša môj oblúbený a najmä spoľahlivý trekingový bicykel, ktorý ma sprevádzal už po mnohých častiach sveta, najčerstvejšie na Novom Zélande. Po vyliečení z rán, ktoré na tejto ceste utŕžil, bol pripravený na takéto zaťaženie.
K prameňu najdlhšej európskej rieky sme sa z Bratislavy dostali mojim osobným autom. Štart bol 22.5. večer o 19.30 h. v centre Bratislavy. Za volantom som sa striedal so švagrom Milanom. Ideme v hustom daždi celú noc, našťastie v okolí Scharzwaldu dážď ustal. Podľa navigátora sme išli priamo na miesto, kde Dunaj vyviera. Je to v značnej nadmorskej výške a Čierny les nás privítal teplotou okolo 2 stupňov, takže pri rozhovore nám z úst vychádzala para. Bolo 05.20 a práve po "troch zmrzlých mužoch" - Serváca, Pankráca a Bonifáca, ktorí prinášajú pravidelné ochladenie. Tachometer nameral 907 kilometrov po trase, vedúcej najmä autostrádami.
2888 kilometrov - tento údaj sa každý návštevník dozvie z kovovej tabule, umiestnenej na kameni nad prameňom. Toľko presne meria Dunaj od tohto miesta po ústie... Vlastne naopak: od ústia sem. Plavebné kilometre sa rátajú tak, že kilometer 0 je pri Čiernom mori, kilometer 2888 je v Čiernom lese, kde práve stojíme.
Ideálne je už tu sadnúť na bicykle a spustiť sa tých dvadsaťdva kilometrov k začiatku Donauradweg. Nám bola taká zima a ani sme neboli pripravení poskladať bicykle do pojazdného stavu, že sme sa autom zviezli na ortodoxný štart.


Milan bol nielen navigátor, ale aj výborný dokumentarista

KONEČNE DOMA!

Pre všetkých priateľov a mojich prí­vržencov mám prí­jemnú správu:
Práca na doplnení chýbajúcich dní­ s textovými aj obrazovými informáciami je za mnou. Tento blog dostal približne takú podobu, akú sme si s Miškom predstavovali...

Deň 30 a 31

Predlhý let domov

Mirek sa o mňa postaral vzorne. Nielenže ma zaviezol na letisko, ale mi aj pomohol pri oficialitách, ktoré sú na cudzích letiskách hlavolamom o všetkých neznámych. Mám dojem, že prvýkrát zhodil úradnú masku a ukázal sa takým, akým je. Našťastie viac kíl batožiny oproti tomu, čo som navážil u Andreja, prešlo bez problémov.
Lietadlo roluje, neviem si vysvetliť, s akého dôvodu má meškanie: Trať je voľná! Opúšťam ostrovy Nového Zélandu. V duchu myslím na všetko, čo mi poskytli. Na to ťažké, nepríjemné, sa rýchlo (našťastie) zabudne. A to krásne, milé a príjemné zostane v mojom srdci navždy.
Zanechávam tu najkrajšie perly, aké som kedy našiel - mojich krajanov. Nemám síl ich všetkých menovať z obavy, že by som, nebodaj, na niekoho zabudol. Sú mi milí všetci - od Andreja, s ktorým som mal prvý kontakt, cez Miška s Jankou a Gustavom až po Mirka, ktorý bol posledným, s ktorým som sa objal na letisku.
Vták sa zdvihol a letím predlhý čas stále popri zvečerievaniu, neskôr popri noci. Čas nebeží proti mne, ale je rýchlejší ako lietadlo. Je to alchýmia času a priestoru. Sem som letel tri dni, nazad tú istú vzdialenosť tou istou rýchlosťou len necelé dva... Na sedadle vedľa mňa sedí dáma z Nepier. Keď sa dozvedela, čo som v tomto mestečku zažil, bez slova vytiahla papier a pero a napísala mi svoju adresu: Aby som ju a jej rodinu nezabudol o rok, keď sa vrátim, navštíviť.
Pohľadenie na koniec cesty, kde ma vo Schwechate čaká Efa a doma Vierka s Adinom.
Ešte sa v lietadle stretávam so známymi a utvrdzujem sa v presvedčení, že náš svet je naozaj malý...

Deň 28, 29 a 30

* Nádherný a nevšedný pohľad na veľkomesto

* Aj táto cesta ma utvrdila v presvedčení, že som PRIVOLÁVAČ DAŽĎA. Okolo je krásny deň - a vidíte v pozadí tie prúdy dažďa? Kto by ich privolal, ak nie ja? Kultovné sošky Maorov. Pri tejto je varovný nápis: Nedotýkať sa! Platí to najmä pre nežnejšie pohlavie

* Dvaja starousadlíci Franta a Slávek. Ponúkli mi vidieť viac, ako len ulice Aucklandu

* Túto sklenenú kreáciu si najviac vážim: Honzova práca predstavuje úhora, ktorý je podľa spisovateľa Otu Pavla Večný tulák. Je to asi aj môj osud...

Auckland po druhý raz

Privolávač dažďa a Večný tulák

medzi krajanmi

Pôvodne som chcel po návrate do Aucklandu pokračovať na sever. Lenže cesta hore sa pre cyklistov nezačína najšťastnejšie: Dominuje tu Motorway a to je pre nás neprekonateľná bariéra. Zostáva ferry do Devonportu a odtiaľ schodnými cestami smer sever. Aj tam som mal niekoľko dohodnutých stretnutí a nepochybujem, že veľmi milých. Ale čas bol proti tomu: Mirek, prezident klubu v Aucklande, preložil stretnutie s krajanmi zo soboty na piatok a mne prakticky zostávali iba necelé dva dni do odletu. Tie nestačili ani na slušný okruh. Tak som to vzdal s vedomím, že - snáď na rok...

V piatočné nádherné ráno sme sa s Adrejom boli na bicykloch prevetrať. Previezli sme sa "jeho okruhom". Aj teraz sa potvrdila moja povesť a o chvíľku sa prihnali mračná a z nich dážď. Pri nákupe čerstvého pečiva som vyjadril na adresu ľudí tmavej pleti názor iných našich krajanov. Andrej sa proti negatívnemnu pohľadu na Maorov aj ostatných "ostrovanov", ako ich nazýva (najmä Samoa, Tonga a okolité ostrovčeky) rázne ohradil. Veď aj z nich majú v ich náboženskej komunite viacero rodín a nikdy z nich nič zlé nevyplynulo. Teda nekradnú, nerobia neporiadok, správajú sa tak, ako sa na slušných, civilizovaných občanov Nového Zékandu. Pravý opak názoru tých, ktorí ma práve pred týmito vlastnosťami veľmi dôsledne varovali.

Na raňajky testujem párky, ktoré mi pribalila do batožiny starostlivá Tánička ešte v Taurange. Čakol som na výsledok - a nič! Boli aj po týždni bez vady.

Lúčim sa s Andrejom, jeho domčekom, s rodinkou aj s Marošom. Vezie ma k jeho rodičom aj s celou bagážou. Tam by som mal stráviť stráviť zostávajúce dva dni a noci. Andrej (otec) ma berie na malú prechádzku, zakončenú nádherným výhľadom z malého parčíka na vzdialené centrum mesta. Mama Albínka ma núka výbornou zeleninovou polievkou. Keď nadišiel čas, ideme pešo asi polhodinku k novému domku Mirka a Lydky, ktorý ešte prežíva posledné fázy rekonštrukcie. Keď nadišiel čas, priestranná izba sa naplnila novými tvárami. Najmä som sa potešil osobnému zoznámeniu sa s mladou dvojicou Slovákov Igora a Stanky, ktorí mi boli ochotní pomôcť pri prílete, ale osud rozhodol inak. Už pri vstupe ma upútala vysoká postava staršieho bielovlasého, pečlivo oblečeného pána, ktorý sa predstavil ako Slávek, Slávko. Hneď sme si potykali a dozvedel som sa o jeho osudoch po odchode z Európy. Nakoniec prisľúbil, že na druhý deň ma zoberie na prehliadku mesta, čo som s radosťou prijal. Beseda sa pretiahla do neskorých nočných hodín pod patronátom starostlivých domácich. Škoda, že fotografie, ktoré mohli dokumentovať príjemnú atmosféru a pohodu, sú pre absenciu blesku neostré. Polkovci nás s Andrejom starším spolu s kartónovou krabicou odviezli domov. Aké bolo moje zdesenie, keď jeden z účastníkov besedy skonštatoval, že mu za ten čas vykradli auto! Hneď ma napadol rozdiel medzi týmto incidentom a stále otvorenými dverami na domci v Coromandel Town...

Ráno sa definitívne balím. Rozoberám Rexa a z veľkej krabice mu šijem na jeho miery menšiu. Ukladám k nemu všetko, čo nezoberiem do príručnej batožiny. Ako sme sa dohodli, úderom deviatej sa objavuje Slávko a berie ma na miesta, z ktorých je vidieť jednotlivé štvrte rozťahaného Aucklandu. Po ceste vidím množstvo bežcov aj cyklistov so štartovnými číslami. Je predsa sobota, deň športových aktivít. Názvy ako Achilles Point, St. Haliers Bay, Mission Bay, Bastion Point, ktoré som poznal z plánovania trasy, sa mi pretvárajú do skutočnosti. Z mnohých vŕškov sú nádherné pohľady na prístav, ostrovy aj coentrum s typickou vežou. Som nadšený a Slávka to teší. Veď takých návštevníkov, akým som ja, tadiaľto previezol už určite stovky.

Hovorí o svojej, asi 50 kilometrov vzdialenej farme, kam sme sa nedostali. Priviezol ma však do ďalšej štvrte, položenej na pahorkoch severne od centra. Zastal pred domčekom, ukrytým v buši. Tu sa mala pôvodne konať beseda s krajanmi, miesto sa zmenilo pre mňa nečakane. Na verande sedí príjemne vyzerajúci "večný mladík" Franta z pražského Smíchova. Previedol ma po domčeku, pripomínajúcom tropický bungalov zatienený palmami, kauri a inou zeleňou buše. Dozvedel som sa aj príčinu zmeny: Franta ide o niekoľko dní na operáciu očí, už skoro nevidí. Bežný človek to na ňom a jeho vitalite ani nepostrehne.

Spoločne s ním mi Slávko ukazuje veľké múzeum Maorskej histórie. Výhľad na husté tmavozelené more buše kometuje príhodou, keď sa do tohto pralesa zrútilo malé lietadlo aj s posádkou. Napriek všemožnému hľadaniu, kde nepomohla ani termovízia, jeho trosky našiel až po troch rokoch náhodný lovec divých prasiat. Ako by hľadali vo vysokej tráve malý gombík.

Po obede vo výhliadkovej reštaurácii Elevation ma dvojica priviezla k vstupu na chodník, preplietajúci sa pravou, nefalšovanou džungľou. Vstúpil som do sveta obrovských stromov kauri, papradia a skrytej riečky. Trištvrte hodiny som v dokonalej samote vychutnával túto jedinečnú možnosť ponoriť sa do tohto zeleného sveta.

Priviezli ma k Albínke a Andrejovi, ktorý na rozlúčku otvára šampanské. Tak aj tu budem mať možnosť na konci mojej cesty ochutnať tak pre mňa milý nápoj, symbolizujúci koniec všetkých útrap neznámej cesty! Lúčim sa s dvojicou vdovcov a verím, že toto nie je posledná chvíľa, kedy sa vidíme. Veď možno o rok...

Vytúžený deň nedeľa 20. apríla, je tu. V zápisníku mám už iba krátke úryvky poznámok. Naskôr som si zopakoval Veľkonočnú nedeľu: Bol som na bohoslužbách v tom istom priestore s tým istým kazateľom. Možno ste o tom počuli, ale Novým Zélandom otriasla tragédia: šesť detí a jeden učiteľ zahynuli pri výcviku kajakizmu - vysoká voda sa následkom dažďov prevalila cez hrádzu a vodný živel zmietol žiakov. Práve toto bola téma dňa, pretože tie deti patrili práve do tohto spoločenstva.

Odchádzame s plným autom k Andrejovi. Jeho aoptívna dcéra Crystal oslavuje dnes šestnásť rokov. Tak ešte raz stojím na terase jeho domku, kde som prežil prvé i posledné chvíle môjho pobytu tu. Odtiaľto vedie iba jedna cesta - domov...

Albínka a Andrej otec mi poskytli príjemný azyl na posledné hodiny pobytu "na konci sveta". Neviem, ako sa im lepšie poďakovať, ako zverejniť ich fotografiu v tomto blogu

Deň 27

Som šťastný
z mnohých
dôvodov...

Game
is over!

Posledné
kilometre

Odchádzame v daždi, keď nie v lejaku. Honzo má prácu v Thames, tak tam ideme spoločne. On si ide spraviť vodičák, ja pre odložené veci v hosteli. Cestou fotografujem Vianočný strom v parku v mestečku Tapu, obrázok je uverejnený pri predošlom dni. Simon na recepcii nie je, čierny vak našťastie áno. Skúšam reparovaného Rexa a veľmi, veľmi nerád sa lúčim s príjemným a priateľským Honzom.
Prebaľujem veci a keď dvíham brašne - silná bolesť ma posadila na zem. "Seklo ma!" preletelo mi hlavou. Čo bude ďalej? Len to mi chýbalo v mojej Krížovej ceste! Našťastie až v posledný deň... Nejako som sa pozviechal a opatrne, opatrne roztáčam kolesá. Dážď ma kropí príjemnou rovinou. Cez rieku, mútnu a rozvodnenú, vedie drevený most, pravdepodobne ešte z pionierskych čias tejto dopravnej tepny. Po 30 km prechádzajú pasienky a rovina do miernych pahorkov. Ako inak? Aj v tento posledný deň nesmú chýbať! Míňam odbočku do mestečka Ngatea, kde je zaujímavá expozícia nádherných záhrad. Ich návštevu odkladám na budúci rok, som nových vnemov a obrazov preplnený a už na ďalšie nemám náladu. Chcem - a teším sa - putovanie skončiť. Bez ďalších problémov a trápenia. Dnes musím byť v Aucklande, pretože zajtra ma čaká avízovaná beseda s krajanmi aj v tomto meste. Narážam na cestu č.1, počasie sa trošku zlepšilo, dokonca občas vykukne aj slnko. Ale dvakrát som mal veľké šťastie: Keď som zbadal po vyšľapaní na temeno kopca pred sebou rozmazaný obraz mojej cesty, vedel som, že je zle. Tá šedá plocha predo mnou je hustý dážď, nekompromisne bijúci do matičky Zeme. Kde sa skryť? Hovoril som o šťastí - v tom momente, ako sa veľké kvapky dostali až ku mne, vidím portál, vedúci k miestnemu golfovému ihrisku a hneď za ním domček s verandou. To je ono! Hneď som sa tam prihnal, postavil Rexa k stene a klopem na dvere. Nič. Ešte raz - ešte raz nič. Otváram ich a volám - a žiadne odpoveď. Nechávam veciam voľný priebeh a medzi stromami vidím, že skupinka šialencov ani v tejto prietrži neprestáva odpaľovať golfovú loptičku. Nútenú prestávku využívam na občerstvenie a po chvíli môžem pokračovať ďalej. O niekoľko kilometrov sa podobná situácia na vlas opakovala s tým rozdielom, že to nebol golf, ale samota, ktorú dvaja remeselníci renovovali. Príjemná chvíľka v rozhovore a vzájomná úcta k výkonom oboch strán.
O pár kilometrov ma zastavuje značka, ktorá zakazuje vstúpiť cyklistom na začínajúcu sa Motorway. Posielaj ma doľava a mám nasledovať modrú cyklistickú značku. Poslušne vediem Rexa po vŕškoch, ale po niekoľkých desiatkach kilometrov sa mi to prestáva páčiť. Idem príliš doľava, na východ. Keď som dokonca našiel na ceste smerovku, že cesta vedie do Hamiltonu, zastavil som šoféra osobného auta a poprosil o informáciu, kde som a ako sa dostanem s bicyklom do Aucklandu. Dobre som spravil, bol by som si veru pekne nadišiel. Toto som upresnil ešte viackrát a ľudia boli veľmi ochotní. Nakoniec som sa ocitol - nechcel som ani veriť - na ceste, ktorou som išiel v prvý deň môjho putovania s Andrejom! Akýmsi zázrakom som tak dokončil obrovský oblúk a ocitol som sa vo veľkom meste Pukekoho, keď predtým opačným smerom bola Pukekawa, miesto štartu na Veľkonočný pondelok. Informujem sa ešte na benzínke, dostávam destilovanú vodu a volám Andrejovi. Odľahlo mi! Veľmi mi odľahlo keď súhlasil, že príde pre mňa do mestečka Drury, aby som sa vyhol blúdeniam po predmestiach veľkomesta.
Sen sa stal skutočnosťou. Pri benzínovej pumpe Mobil som mu poslal SMS a čakám asi pol hodinky. Mám za sebou 101 kilometrov, celkove niečo pod 1500, čo ma napĺňa uspokojením. Napriek tomu, že pôvodný plán hovoril o niečo vyššej cifre... Myslím na cyklistu Henrika z Patagónie a jeho tvrdenie, že 20 km v Patagónii sa rovná 40 km v Buenos Aires. Koľko by to muselo byť tu? Najmenej trojnásobne viac!
Zastavil sa u mňa domáci pán a živo sa zaujíma o moju cestu. Fotografuje ma a gratuluje. Posielam šťastný SMS tým, ktorí na to najviac čakajú, s jednoduchým textom:"GAME IS OVER!" - Hra sa končila! O chvíľu vidím škeriaceho sa Andreja za volantom auta - a o pár minút som pri slávnostne prestretom stole so sviečkami a priateľmi z prvých dní. Opäť ďakujem Pánu Bohu za to, že mi dovolil dokončiť aj toto dobrodružstvo...

Deň 26

Aj Rexo potrebuje ošetrenie

Tie prietrže mračien, trvajúce doteraz 50 hodín, boli na niečo dobré. Šikovné ruky sklára Honzu si ho vzali do parády a premasírovali jeho choré časti. Najmä jeho prešmýkač a prehadzovač už majú svoje najlepšie roky za sebou a bezohľadnosť personálu štyroch letísk pri lete sem ho len dorazila. Mal som aj možnosť previezť sa v prestávke medzi dažďom aj na krásnej malebnej úzkokolajke Driving Creek Railway, ktorej trať vedie cez pravý prales na kopce nad Coromandel Town. Je to zážitok, ktorý si, ak sa sem dostanete, nenechajte ujsť.

Ron je nielen strojvodcom, ale aj výborným sprievodcom

Z "konečnej stanice" je nádherný výhľad na bušom pokryté svahy pohoria a Coromandel

Honzove zručné ruky postavili Rexa opäť na nohy...

"Odpočinkový deň"

Na vysvetlenie k pojmu
"odpočinkový deň":

Buš v prietrži mračien

Leje tak, že som to ešte v živote nevidel, ide z toho nepretržitého prívalu vôd z nebies hrôza...

Nemôžem sa pohnúť, ani keby som chcel. Cesta po pobreží aj cez hory do mestecka Thames je úzka a plná zákrut, niet miesta na odpočinok, hrozí neustála kolízia s turistickými karavanmi. A v tom lejaku sa nedá ani vytiahnuť foťák, ktorým robim obrazovú dokumentáciu. Je to škoda, pretože práve jedno z týchto miest na pobreží som použil pri vytvorení pozdravu z NZ... Aspoň dvojitým prejazdom som mu dodal autentickosti...

Pre Ivana: Je to niekedy veľmi, veľmi ťažké to Keep...

Toto je jeden z Vianočných stromov v parku v mestečku Tapu. Maorsky sa volá "pohutukawa", kvitne okolo Vianoc krásnymi červenými kvetmi v rôznych odtieňoch. Dokáže to, čo nedokážu ľudia: Už počas dozrievania (dožívajú sa viac ako 1000 rokov) si z konárov púšťajú dlhé hnedé závoje, podobné silným pavučinám. Sú to rezervné korene, ktoré sa ujímajú funkcie výživy stromu, keď sa v starobe rozpadne. Tieto sa zakorenia - a strom žije ďalší nový život... Práve zlé počasie sa podpísalo na ostrosť fotografie, čo je iste škoda.

Deň 25

Coromandel a Honza

V závere cesty stoja dve vysoké hory s neuveriteľným prevýšením. Víchor a dážď nemajú prekážku, cesta sa zdvíha z údolia na holé strmé končiare. Nie div, neďaleko Coromandel Town smerom na východ sú dve stúpania, označené ako najstrmšie na celej Južnej pologuli! Na 3 km cesta prekonava prevýšenie viac ako o 300 metrov a šplhá sa ešte vyššie...
Pobyt u Honzu Kociana je jedinečným zážitkom. Sledujem jeho prácu pri rozpálenej sklárskej peci na kreácii sklenených čaši a váz, prezeram si jeho práce a mám možnosť aj ja fúkať do sklárskej píšťale. Je to prima mladý človek s vynikajúcimi sklárskymi nápadmi. Pre tých, ktorých táto oblasť výtvarného umenia zaujíma, viac aj obrazom na http://www.kocian.co.nz/, adresa glass@kocian.co.nz

* Honzo a jeho vlastnoručne postavená pec
* Majster a učeň
* Takáto váza váži okolo 7 kíl
* Fúkam moju prvú a možno aj poslednú kreáciu v živote

Deň 24

Môj dočasný domov a útočište pred dažďom a jeho majiteľ Chris

Coromandel Peninsula/polostrov

a Coromandel Town

"Z Thames idem čiastočne naľahko (stan, spacák, karimatka a iné veci nechávam vo veľkom čiernom pytli v hosteli u priateľského Simona) k českému sklárovi do mesta Coromandel. Koniec cesty v úplnom lejaku a stále prší a neprestáva."

Toto bol poslovenčený kometár, ktorý k tomuto dňu pri tvorbe blogu vložil Miško, čerpajúc z mojich SMS. Ja sa o tom rozpíšem trošku obšírnejšie:
Je pondelok, 14. apríla. Už v informačnom centre ma včera upozornila pracovníčka, do čoho idem a čomu sa nemôžem vyhnúť. Dnes ľutujem, že okrem mapky, ktorú vidíte, som k tomuto i nasledujúcim dňom nemohol pridať meteorologickú mapku predpovede počasia. Na tej, kde je červenou farbou vyznačené najvyššie množstvo spadnutej vody, vyzerá celý Coromandel akoby sa kúpal v krvi. Keď píšem tieto riadky sa dozvedám, že o niekoľko dní ďalšie zrážky na tomto polostrove spôsobili obrovské záplavy. Takže som mal vlastne šťastie, že som im tak-tak ušiel. Vidíte, ako je všetko relatívne...
Teraz pár autentických riadkov z môjho zápisníka: "Leje tak, ako doteraz nikdy. Čo robiť? Ako sa dostať ďalej? Nemec z Hannoveru ide autom do Coromandelu, ale až popoludní. Asi zavolám Honzovi a vyriešime to spoločne... Odhadujem, kam by som sa mohol dostať. Prišla okamžitá odpoveď, neskôr sa stala klasikou: "Žádný problém, v 11 Ti vyrazím oproti..." A je to! Naozaj "Žiadny problém..." Prekladám veci, ktoré zostanú tu a veľký čierny vak odnášam na recepciu. O deviatej sa púšťam medzi šnúry dažďa s vedomím, že o pár hodín budem v suchu. Je prekvapujúco teplo. Cesta popri zálive musí byť v peknom počasí nádherná. Točí sa v miliónoch zákrut medzi morom a strmými, stromami a krovinami porastenými svahmi. Tu bol pradomov obrovských stromov kauri, ktoré predchádzajúce generácie bezohľadne vyklčovali. Jeden úsek je práve ten záber, ktorý som použil pri koncipovaní môjho pozdravu z NZ. Veľké čierne balvany lávy, ohlodané prílivom a vlnami, trčia z piesku. Je odliv a vôňa chalúh je intenzívna. Preškoda, že v tom lejaku sa neodvažujem vybaliť z igelitovej istoty fotoaparát. Na chvíľu sa zdalo, že dážď povoľuje, ale po 25 kilometroch, keď som prechádzal cez turistické centrum Tapu, sa spustila ďalšia hrôza. Do tohto mesta som sa pôvodne chcel dostať traverzom cez kopce z východného pobrežia. Je bez asfaltu a ešte že ma včas domáci pred ňou varovali. Čo by som si tam teraz počal? Po 35 km som vo Wilson Bay, čo je iba pár domčekov. Tu cesta opúšťa prvou zákrutou pobrežie a stúpa strmo do kopcov. Voda mi tečie aj cez nepremokavé dlhé nohavice po nohách a vyteká cez nepremokavé topánky... Paráda! Pomaly by sa mohol objaviť Honzo, ale netuším, na akom aute príde. V každom ho hľadám, bojím sa, aby sme sa neminuli. Chvíľu stojím pod konármi borovice, ale chlad ma núti ísť ďalej. Stúpam nad úroveň lesov a svahy sa stávajú holé, kde vietor naberá na sile. Cesta vedie opustaná a bičovaná dažďom stále vyššie a vyššie... Prsty na rukách mám necitlivé a fialové od zimy, aké som mal v dažďoch na Islande. Myslím na chybu, ktorú som urobil, keď som teplé veci poslal do Aucklandu. Teraz by sa veru zišli, aj tie teplé plné rukavice od Helgy! Mlynčekujem na najľahšom prevode odovzdaný osudu. V jednej zo zákrut sa vynorilo auto, vyhodilo smerovku a zastalo na jedinom mieste, kde sa dalo parkovať. Z neho vyskočil mladík, ktorého muskulatúra prezrádzala športovca a tvrdo makajúceho človeka. Honzo sa usmieva na plné ústa a stíska ma v otvorenej náruči. To je pocit! Nádhera! Kopce prestali byť nepriateľské pevnosti, dážď protivníkom. Konečne cesta klesá do zelených, hustou džungľou porastených údolí. Na obzore v clone vody vidím prízemné domčeky na brehu zálivu. Vytúžený Coromandel Town. Odtiaľto sa moja cesta definitívne obracia priamo domov...
Tridsaťjedenročný Honzo hovorí o sebe, o svojich dvoch malých deťoch a tvrdých začiatkoch. Presadil sa naozaj ťažkou a vytrvalou prácou, presadil sa ako sklár, vybudoval pec a teraz má naozaj dobré renomé v najprestížnejších výstavných sieňach. Na jeho vek dosiahol skutočne veľa. Teraz už iba čaká, že prídu aj dni, kedy sa mu všetka námaha a úsilie zúročia. V dokonalej buši ma vedie do domca, akoby pozlátaného z odpadov dreva. Zhadzujem ťažké premočené veci a Honzo ich hádže do sušičky, aby hneď odišiel k peci, ktorá horí nepretržitých 24 hodín. Ja sa prezliekam do suchého, využívam ponúknuté suché nohavice aj vetrovku do dažďa a odchádzam do Driving Creek Railway, čo je údolné depo malej úzkokoľajky, kde má dieľňu aj Honzo. Zoznamujem sa s majiteľom a tvorcom tejto atrakcie Barrym aj s Američanom Chrisom, vývarníkom, na čas Honzovým pomocníkom.
Večer sa ukázal môj nový mladý priateľ ako umelec aj v ďalšej oblasti - vykúzlil skvelú večeru z Kumary - ako tu volajú druh sladkých zemiakov, cibule, mrkvy, klobások a ešte mnohých ingrediencií. Na zohriatie a privítanie kúpil fľašku Tullarmore Whisky, čím dosiahol vrchol večera. Chrisa učíme spievať, pretože Honzo pochádza z Južnej Moravy, pesničku z tohto kraja. Ukladám sa na matrac k preskleneným dverám a spím, spím a spím pokojne až do rána za bubnovania dažďa, ktorého poryvy mi chvíľkami naháňali strach.

Deň 23

Z Taurangi do Thames

Po dvoch nádherných dňoch sa všetko vrátilo do normálu. V noci už kvapky bubnujú na strechu hostiteľovho domu a tuším, že sa krátka selanka skončila. Z Taurangi smerom na sever treba prekonať niekoľko horských pásiem, co by mi zobralo najmenej pol dňa. Peťo nechce ani počuť o tom, že by ma v takom počasí púšťal na horské cesty plné kamiónov. Preváža ma cez ne a ušetril mi pár kilometrov, určite nie ľahkých. Keď sa na rovine lúči, aj keď je to tvrdý chlap, krúti nado mnou hlavou. Fičí vietor a ženie z hôr, zabalených do čiernych mračien na rovinu závoje dažďa. Radšej šliapnem do pedálov, lebo budem na mäkko... Aj keď sa chvíľu zdalo, že nebudem "durch" mokrý, záver dňa bol v tomto smere nekompromisný. Našťastie v informačnom centre na začiatku Thames sa dozvedám dobrú správu - hneď za jeho chrbtom je maličký Gateway Hostel. Skúšam šťastie a po chvíli čakania sa objavuje usmievavý recepčný - mladík Simon. A môžem sa začať sušiť. Cena je pre členov BBH 20 NZ$, pre mňa ako nečlena 23. Strácam doláre, ale získavam konečne suchú posteľ.

* Peťo sa so mnou lúči, na ceste a v daždi zostávam sám
* Pohorie Kaimai zachytáva vlahu z mora a bolo mojim sprievodcom dlhé kilometre
* Takto víta každého návštevníka mestečko Thames
* ...A takto zase Office v Hosteli Gateway

Deň 22

Aj "Sladká sobota"

Na love rýb

O pár kilometrov som bol raji! Tak sa mi javil domček, kde Táňa s Peťom a malou Kim majú domovský prístav. V ten deň som prešiel v pohode 98 km a považujem ho z pohľadu cyklistického vyžitia za doteraz najpríjemnejší.
Petr kúpil starší motorový čln, ktorý bolo treba preveriť priamo v akcii na mori. Našťastie som sa ocitol na správnom mieste v správnom čase aj ja a tak som sa tohto krstu mohol zúčastniť. Už som sa plavil po moriach na veľkých lodiach, trajektoch, windsurfere a pred pár dňami aj na kajaku, ale na silnom motorovom člne s rybárskymi palicami nie.
Ráno s Petrom plánujem ďalšiu cestu: v nedeľu do Thames, tam prespať v kempe, nechať tam veci a naľahko do Coromandel Town, tam prespať a jeden deň rezerva, vrátiť sa pre veci do Thames a na druhý deň - voštvrtok - doraziť do Aucklandu. Toto zrýchlenie zavinilo preloženie besedy s krajanmi zo soboty na piatok. Ako vidieť, času som už veľa nemal. Cez internel sa dohováram s Andrejom v Auklande záverečné kilometre s nocovaním uňho.
Počasie nám konečne prialo. Bol to druhý deň bez dažďa po sebe (aj posledný), len silný vietor vzdúval vysoké vlny na otvorenom mori a preto sme sa museli uchýliť do tichých vôd jedného z rôznych zálivov. Dostal som do ruky udicu, návnadu z mladých lososov - a čakal som. Bola to príjemná zmena voči neustálemu vrteniu pedálov v napätí, ako dopadnú nasledujúce kilometre. Čakanie nie je ťažká práca, chce len trpezlivosť. Ryby sa nám asi pod vodou smiali, pretože nepomohli ani tri udice - zostali bez záberu. Tánička to vykompenzovala po svojom: Očakávanú rybu na večeru nahradila (teraz pozor!) pravá kačka s kapustou a chlpatými knedlíkmi... Dokázala to za neuveriteľne krátky čas! A že sa zázraky nedejú! O to ťažšie bolo z takého raja vrhnúť sa po hlave do ďalšej driny v daždi. Ale taký je život, nie? Určite budem na rodinku Pribramskych spomínať v tom najlepšom. Keby ste aj vy blúdili po Taurange, zastavte sa Táninom bare. Je neďaleko centra mesta. Velmi si zakladá na tom, že všetko, čo tam nájdete, je určite čerstvé. Jej adresa je Tana Luch Bar, Cameron Road 304, Tauranga a jej mobil je 0064 21 259 7079.

Petr, Táňa a hanbiaca sa Kim v ich kráľovstve

Nie je to krása tá brázda za člnom v modrých vodách?

Na krátku, ale krásnu chvíľu nestískam v rukách kormidlo bicykla, ale plechovku piva.