Stále prší, už tretí den. Přes kopce až do kempu v Taupo s teplou koupelí. Technická závada na kole – prasklé lanko na presmykovači. (Miškov komentár)
Taupo s horúcim bazénom
ale s mrazivou nocou
Ráno sa poberám preč čím skôr. Už o šiestej púšťam naloženého Rexa dolu zo Summitu a teším sa, že bude nasledovať najmenej také dlhé stúpanie, ako bol výšľap hore. Omyl, vidieť, že som ešte stále v tejto krajine zelenáč.
Pôvodne som aj napriek Mirkovej rade: "Hřích nevidět!" chcel Taupo mesto aj s jeho rovnomenným nádherným jazerom vynachať. Keď som chcel absolvovať Východný mys, nepasovala mi táto perla do itineráru. Keď ma okolnosti prinútili zmeniť trasu, naraz sa ocitlo priamo na mojej novej ceste. Zaplatil som ale daň v tom, že nebudem v Gisborne, prvom väčšom meste na svete, kde sa začína každý nový deň, týždeň, mesiac aj rok, dokonca aj storočie. Leží totiž blízko Dátumovej hranici. Je samozrejmé, že bližšie k nej smerom na východ je viac osád a ostrovčekov, ale medzi veľkými mestami drží oprávnene primát.
Rannú toaletu som zvládol v buši ešte za šera, zhltol som kúsok čokolády a banán. Po kúsku klesania prišla opäť "silná káva". Presviedčam sa, že tieto úseky by som včera nezvládol. Po 15 km klesám k Tarawere, ktorá predstavuje zhluk pár domcov pri riečke Waipunga. Zdá sa mi, že na okraji je niečo ako kemp a vidím osamotený modrý stan. Fabian teda došiel včera až sem. Zima ma trasie v silnom vetre. Ako predpovedal profil z jeho sprievodcu, hneď za Tarawerou sa mi do cesty postavila stena. Krútenie sa mení na tlačenie, tlačenie a opäť tlačenie Rexa s nákladom. Za Hotelom s ďalším kempom a naberám normálny tep. Keď krútim ďalej, považujem za chybu, že som sa v ňom nezastavil. Dochádza mi voda a aj sily odchádzajú ako cez veľkú dieru. Nie div, pri takejto strave... Filozofujem nad tým, s akou radosťou si ľudia mojej krvnej skupiny pripravujú takéto utrpenia. Veď je to hotová Krížová cesta x 10! Ešte že tých pádov nie je veľa.
Terén sa pomaly vyrovnáva, prekonal som pohoria. Ale terénne vlny, ktoré ma verne sprevádzajú, mi robia problémy. Ešte že vyšlo slniečko a dá sa natiahnuť v tráve vedľa cesty. Odpočinkových parkovísk je ako šafránu. Možno pre automobilistov je ich frekvencia dostatočná, ale pre plaziaceho sa cyklistu nie. Zväčšujúci smäd ma núti vypiť poslednú záchranu - energetický nápoj od Miška. Nútim sa niečo zjesť, aj keď nemám chuť. Trošku z laloku s kúskom papriky a druhý chlebík natretý marmeládou ešte z Napieru. Cesta sa na rovine začína rozlievať do šírky a zrazu sa veziem ako na parádnej diaľnici, kde by sa dalo aj pretekať. Ale... nemám na to síl, chýba mi predovšetkým voda. Našťastie do Taupa chýbajú iba zo dve desiatky kilometrov. Ale v tomto stave je to pre mňa dlhá štreka. Predomnou zastavuje dodávka s vozíkom, na ktorom vezie veľkú kosačku. Bielovlasý majiteť vychádze seba aj psíka Tima vyvenčiť. Volám na neho, aby počkal a prosím ho o vodu. Ochotne otvára veľký kanister a napĺňa moju fľašku. Keď vidí môj stav a dozvedá sa cieľ, ponúka mi pomoc v podobe zvezenia tých pár kilometrov. Bojujem s tým len pár sekúnd. Takáto šanca sa nezahadzuje, je to iste ďalší so zázrakov. Navyše mi nejako hapruje prešmýkač, radiaci reťaz cez predné ozubené kolesá. Pri pohľade zblízka zisťujem, že lanko je akoby preseknuté a drží iba na jedinom vlákne! Takto sa k nejakej opravovni nedostanem... Dozvedám sa, že je práve z Napieru. Ja mám 66, on so smieroch hovorí, že on 77! Je to už na prvý pohľad exoticky vyzerajúci samotár s dlhými bielymi neupraveným vlasmi. Možno práve preto vie chápať aj iných čudákov. Ochotne a trpezlivo pózuje pritom, keď si ho chcem zvečniť. Dáva mi adresu s telefónnym číslom a ja v tej chvíli túžim strašne ho niekedy navštíviť. Pred Taupom Jim odbočuje a vykladáme Rexa. Za tých pár minút mi prirástol k srdcu.
Obchádzam centrum a nachádzam Holiday Park, čo je luxusný kemping. Je síce za 19 dolárov, skoro dvojnásobok iných kempov, ale zato mi sľubuje pochúťku - bazén s horúcou vodou, ktoré moje kosti potrebujú rovnako, ako soľ. Je bližšie k výpadovke a je len zázrak, že ma sem dorantaný Rexo dovliekol. Miško mi na moju jobovu správu posiela adresu cyklistického obchodu v meste. Nechávam to na ráno, teraz sa potrebujem najskôr telesne zotaviť. Rozkladám na stole aj lavičkách všetko premočené imanie a hľadám sľúbený bazén. Je skromne zastrčený, ale parí sa z jeho modrej vody lákavá para. Super! Aké to bolo potešenie, si dokážete predstaviť. Prezerám si komfortne vybavenú kuchyňu, sprchy aj toalety. Taký luxus som ešte nenavštívil. Našiel som to, po čom mi už niekoľko dní srdce piští. Pokoj, sucho, slnko a teplo. Mám za sebou necelých 60 kilometrov, ale originálna cesta na Golgotu merala omnoho menej. Tachometer ukazuje, že práve v tomto mieste som dovŕšil prvú tisícku kilometrov po Novom Zélande. Chúlostivé veci ukladám do spoločnej chladničky a dopĺňam kalórie výdatnou večerou. Robím poriadok v papieroch, už nepotrebné mapy odkladám, tie, ktoré budem potrebovať zajtra, kladiem do prednej taške na riadidlách. Zajtra ma čaká okolo 95 kilometrov, ale podľa Jima ma veľké stúpania nečakajú. Miško mi pribalil mapku, kde sa v Rotorue nachádza kemp, kde aj oni strávili noc.
* Jim, môj záchranca. Verím, že sa niekedy u tohoto exota budem môcť zastaviť
* Luxusný kemping na svahoch mesta Taupo mi dal príležitosť na dôkladnú očistu aj vysušenie
* Toto je najväčšie potešenie: Bazén s 3
9 stupňovou vodou na po nočnom mrznutí mal postaviť na nohy
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára