Deň 27

Som šťastný
z mnohých
dôvodov...

Game
is over!

Posledné
kilometre

Odchádzame v daždi, keď nie v lejaku. Honzo má prácu v Thames, tak tam ideme spoločne. On si ide spraviť vodičák, ja pre odložené veci v hosteli. Cestou fotografujem Vianočný strom v parku v mestečku Tapu, obrázok je uverejnený pri predošlom dni. Simon na recepcii nie je, čierny vak našťastie áno. Skúšam reparovaného Rexa a veľmi, veľmi nerád sa lúčim s príjemným a priateľským Honzom.
Prebaľujem veci a keď dvíham brašne - silná bolesť ma posadila na zem. "Seklo ma!" preletelo mi hlavou. Čo bude ďalej? Len to mi chýbalo v mojej Krížovej ceste! Našťastie až v posledný deň... Nejako som sa pozviechal a opatrne, opatrne roztáčam kolesá. Dážď ma kropí príjemnou rovinou. Cez rieku, mútnu a rozvodnenú, vedie drevený most, pravdepodobne ešte z pionierskych čias tejto dopravnej tepny. Po 30 km prechádzajú pasienky a rovina do miernych pahorkov. Ako inak? Aj v tento posledný deň nesmú chýbať! Míňam odbočku do mestečka Ngatea, kde je zaujímavá expozícia nádherných záhrad. Ich návštevu odkladám na budúci rok, som nových vnemov a obrazov preplnený a už na ďalšie nemám náladu. Chcem - a teším sa - putovanie skončiť. Bez ďalších problémov a trápenia. Dnes musím byť v Aucklande, pretože zajtra ma čaká avízovaná beseda s krajanmi aj v tomto meste. Narážam na cestu č.1, počasie sa trošku zlepšilo, dokonca občas vykukne aj slnko. Ale dvakrát som mal veľké šťastie: Keď som zbadal po vyšľapaní na temeno kopca pred sebou rozmazaný obraz mojej cesty, vedel som, že je zle. Tá šedá plocha predo mnou je hustý dážď, nekompromisne bijúci do matičky Zeme. Kde sa skryť? Hovoril som o šťastí - v tom momente, ako sa veľké kvapky dostali až ku mne, vidím portál, vedúci k miestnemu golfovému ihrisku a hneď za ním domček s verandou. To je ono! Hneď som sa tam prihnal, postavil Rexa k stene a klopem na dvere. Nič. Ešte raz - ešte raz nič. Otváram ich a volám - a žiadne odpoveď. Nechávam veciam voľný priebeh a medzi stromami vidím, že skupinka šialencov ani v tejto prietrži neprestáva odpaľovať golfovú loptičku. Nútenú prestávku využívam na občerstvenie a po chvíli môžem pokračovať ďalej. O niekoľko kilometrov sa podobná situácia na vlas opakovala s tým rozdielom, že to nebol golf, ale samota, ktorú dvaja remeselníci renovovali. Príjemná chvíľka v rozhovore a vzájomná úcta k výkonom oboch strán.
O pár kilometrov ma zastavuje značka, ktorá zakazuje vstúpiť cyklistom na začínajúcu sa Motorway. Posielaj ma doľava a mám nasledovať modrú cyklistickú značku. Poslušne vediem Rexa po vŕškoch, ale po niekoľkých desiatkach kilometrov sa mi to prestáva páčiť. Idem príliš doľava, na východ. Keď som dokonca našiel na ceste smerovku, že cesta vedie do Hamiltonu, zastavil som šoféra osobného auta a poprosil o informáciu, kde som a ako sa dostanem s bicyklom do Aucklandu. Dobre som spravil, bol by som si veru pekne nadišiel. Toto som upresnil ešte viackrát a ľudia boli veľmi ochotní. Nakoniec som sa ocitol - nechcel som ani veriť - na ceste, ktorou som išiel v prvý deň môjho putovania s Andrejom! Akýmsi zázrakom som tak dokončil obrovský oblúk a ocitol som sa vo veľkom meste Pukekoho, keď predtým opačným smerom bola Pukekawa, miesto štartu na Veľkonočný pondelok. Informujem sa ešte na benzínke, dostávam destilovanú vodu a volám Andrejovi. Odľahlo mi! Veľmi mi odľahlo keď súhlasil, že príde pre mňa do mestečka Drury, aby som sa vyhol blúdeniam po predmestiach veľkomesta.
Sen sa stal skutočnosťou. Pri benzínovej pumpe Mobil som mu poslal SMS a čakám asi pol hodinky. Mám za sebou 101 kilometrov, celkove niečo pod 1500, čo ma napĺňa uspokojením. Napriek tomu, že pôvodný plán hovoril o niečo vyššej cifre... Myslím na cyklistu Henrika z Patagónie a jeho tvrdenie, že 20 km v Patagónii sa rovná 40 km v Buenos Aires. Koľko by to muselo byť tu? Najmenej trojnásobne viac!
Zastavil sa u mňa domáci pán a živo sa zaujíma o moju cestu. Fotografuje ma a gratuluje. Posielam šťastný SMS tým, ktorí na to najviac čakajú, s jednoduchým textom:"GAME IS OVER!" - Hra sa končila! O chvíľu vidím škeriaceho sa Andreja za volantom auta - a o pár minút som pri slávnostne prestretom stole so sviečkami a priateľmi z prvých dní. Opäť ďakujem Pánu Bohu za to, že mi dovolil dokončiť aj toto dobrodružstvo...