Deň 12

V hlavnom meste

Cesta z Otaki do Wellingtonu

Dnes má moja manželka Vierka narodeniny! Ktoré? U žien sa nepatrí prezrádzať skutočný vek... Poviem len, že je o niečo mladšia a určite lepšie vyzerá ako ja. Už v minulých dňoch, keď som bol pri internete, som jej poslal mailom blahoželanie. Určite ju potešilo, že na ňu myslím. Sme v styku cez internet a tak viem, čo sa robí na chalupe. Jej maily ma na tejto ceste upokojujú a vždy potešia.
Ráno je jasné, ale nečakane studené. Stále jazdím vo vetrovke, vietor, ktorý fúka priamo zpredu, je silný a chladný. Na poslednom úseku mi takto vracia jeho doterajšiu náklonnosť? Idem v pohode, po hodinke mám priemer 16 km/h, čo je potešiteľné. Farmy sa stratili, pribudli kopce porastené stromami. Správa od Miška, že u Gustava, ktorého zatial nepoznám a ktorý mi poskytuje azyl vo Wellingtone na dve noci, je všetko dohovorené. Je to výborný pocit mať nejakú istotu na konci (či na každom konci) dňa i celej cesty. Ani tu sa mi kopce neskryli: dlhé a strmé stúpanie medzi kamiónmi vedie k osade Pukerua Bay. Cesta sa hadí blízko pobrežia a tak vietor nemá zábrany. Natieram si tvár ochranným krémom nie proti slnku, ale proti vetru. Pri mestečku Plimmerton si robím prestávku. Mám za sebou už 50 km a je polhodinka pred poludním. Dojedám kúsok beafsteaku zo včerajška a jabĺčko z Chrisovej záhrady. Niektoré úseky tejto dopravnej tepny sú nádherne široké, niektoré ako kontrast príliš úzke. Ale práce na nej pokračujú a verím, že o rok bude všetko k radosti vodičov (aj cyklistov). Zase ma strašia obchádzky úzkych mostov, ktoré tak ako včera, aj dnes ignorujem.
Dostávam sa na začiatok motorway, kde tabuľa cyklistov elegante, ale nekompromisne odkláňa na vedľajšiu trasu. Dostávam sa do centra mesta Porirua, kde sa pýtam na správnu cestu do wellingtonskej štvrte Johnsonville, kde Gustav býva. Z okraja mestečka sa hlásim telefonicky môjmu dnešnému hostiteľovi. Ešte jedna korekcia smeru, ešte stúpanie ako na strechu - a ocitám sa v malom mestečku, kde márne hľadám cestu, ktorú mám vyznačenú na mapke. Keď vidím, že som už prešiel na južnú stranu mesta, vraciam sa späť a používam najbežnejšiu fintu na stretnutie: Prvá pumpa z južnej strany. Mobilom upresňujem moje stanovisko a o chvíľu, napriek tomu, že vetrisko znemožňovalo plynulú komunikáciu, zastalo pri mne červené autíčko a z neho priateľsky kýva sivovlasý pán.
Batožinu ukladáme do kufra a odvádza ma k jeho domčeku. Ako by som to tušil: Posledný úsek cesty sa podobá záveru horskej prémie na Tour de France! Pripomína mi, že nie som v Európe, ale na Novom Zélande. Dychčím s vedomím, že sa toto trápenie o chvíľu musí skončiť. Tak sa aj stalo. Gustava, ktorý alkohol nemusí, som prinútil pripiť si na potykanie. Nespravilo mu to zle...
Hustá polievka ma nielen zohriala, ale aj nasýtila. Sprcha mi uvoľnila svaly, na vetre a slnku, ktoré ma prišlo pozdraviť, suším premočený stan, spacák a iné veci ešte z kempu pri jazere. O šiestej prišla návšteva - Miško, s ktorým som sa stretol dva dni pred jeho svadbou v Olomouci a jeho nová (jediná) manželka Janka. Bezprostrední ľudia, ktorí sa od začiatku starajú ako o vlastného otca. Mailom posielam blahoželanie aj môjmu mladšiemu synovi Riškovi, ktorý má o dva dni meniny, a je rovnako starý (mladý!) ako Miško. Plánujeme, čo prezrieme a ako strávime dva nasledujúce dni v metropole aj ďalšiu cestu a už aj sa vezieme na druhý koniec rozvláčne položeného mesta na stretnutie členov Českého a Slovenského Klubu vo Wellingtone. Tam beseda, pohoda. Prekvapuje ma stanovisko najmä mladých párov, ktorí tu neplánujú dlhší pobyt ako dva roky. Aj Miško s Jankou tu nechcú stvrdnúť navždy... Spoznávam sa aj s Honzom, ktorý mi vybavil predchádzajúci nocľah. Nosí mi plechovky piva, ktoré vysušené a odsolené telo vstrebáva s povďakom. Ale úprimne: Zdá sa mi slabé napriek označeniu 4,5% alkoholu!
Potom už len zaľahnúť do ďalšej postieľky a poďakovať Prozreteľnosti za všetko, čo po doterajšej ceste pre mňa urobila...