Nielen pešo, ale aj na kajaku
Ve čtvrtek prohlídka Wellingtonu, v pátek projížďka na sea kayaku (viz prilozena mapka), údržba kola a rozloučení s místními krajany. (Miškov komentár)
Tak a mám prvú časť, skoro polovicu cesty za sebou! Upokojujúci pocit, najmä keď ležím zase na chvíľku vo vani a v horúcej slanej vode reparujem moje svalové úpony. S nedočkavosťou čakám na výsledku skúšky tlaku. Gusto má spoľahlivý tlakomer a s radosťou mi ho pripína na ruku. Po toľkej enormnej námahe si myslím, že sľub pani lekárke pred cestou, že moje bicyklovanie bude len rekreačné a nie pretekárske, som nedodržal. Teraz sa ukáže, ako to na mňa zapôsobilo. Prvé meranie a nemôžem tomu uveriť: tep 69, tlak 150/65! Omnoho nižší ako pred cestou. A výsledok druhého merania o niekoľko hodín neskôr? tep rovnaký, tlak 143/72. Ešte lepší. Asi ma niekde v jarku nenájdu bezvládneho po infarkte... Hneď posielam túto radostnú správu domov. Hneď aj mladšiemu zo synov - Riškovi - k meninám.
Teším sa Gustovej ochote ukázať mi hlavné mesto pešou prechádzkou. Rozkladá sa nielen pri Cookovom prielive, ale doslova sa rozlieva po okolitých svahoch pahorkov, utopené v zeleni. Podobne ako Auckland, aj ono sa skladá z mozaiky samostatných častí, ktoré sú od seba vzdialené aj niekoľko desiatok kilometrov. Gusto ma berie na Mt. Victoria, odkiaľ je reprezentatívny výhľad na všetky strany. Vidím mesto, prístav a na opačnej strane aj prekvapujúco malé letisko s jedinou runway, končiacou sa vodami zálivu. Preto aj medzinárodné lety pristávajú buď v Aucklande, alebo v Christchurchi na Južnom ostrove. Hore je nielen maorský totém, ale aj oceľové delo, symbol boja Nového Zélandu o svoju nezávislosť.
Gusto mi ukázal aj miesto tragédie, ktorá sa v zálive neďaleko letiska odohrala pred niekoľkými rokmi. Silný uragán s rýchlosťou okolo 250 km/h tu prevrátil loď Wahine s pasažiermi. Napriek tomu, že breh bol na dohod kameňom, tragédiu neprežilo 51 ľudí... Kotva aj komíny z lode sú dnes súčasťou parčíka na brehu nešťastia. Koho to zaujíma viac, kliknite si na www.museumofwellington.co.nz/activities/events.shtml.
Na obed sme pozvaní do indickej reštaurácie. Je to prvá a zároveň predposledná návšteva takéhoto zariadenia počas celej cesty. Neľutujem, na reštaurácie si naozaj nepotrpím. Ale spoznávam iný druh stravy, iné servírovanie a iných ľudí. Ďakujem.
Miško nás sprevádza do obrovskej modernej budovy múzea maorskej kultúry aj histórie NZ. Pre človeka, zvyknutého na prepchaté európske múzeá tisíckami exponátov, pôsobí vnútro tohto múzea veľmi stroho až neosobne. Vo veľkých miestnostiach sa krčí iba zopár exponátov, takže ich prehliadka netrvá dlho. Výnimku tvorí asi len sekcia fauna a flóry s originálnymi zvukovými efektami. A potom malý domček, ktorý sa trasie a poskakuje ako medveď na rozpálenej platni. Je v ňom umiestnená prezentácia strašného zemetrasenia s originálnymi zábermi na dvoch obrazovkách, ktorým autentickosť dodáva práve to trasenie domčeka.
Potom sme sa prešli prístavom, kde práve parkuje slávna plachetnica s dúhovými pásmi na prove trupu - loď Rainbow Warrior - Dúhový bojovník, pýcha ekologického hnutia Greenpeace.
Konečne vstupujem do priestorov populárnych bufetov Fish and chips, vyprážaná ryba s hranolkami. Tie, ktoré som doteraz videl, ma svojim výzorom aj návštevníkmi skôr odrádzali ako lákali vstúpiť, nedajbože tam niečo aj zjesť. Toto bola svetlá výnimka. A cena? 8$50 c za porciu, ktorú sme nezjedli ani dvaja. Niečo mi zostalo aj na raňajky. Bol to taký nádherný deň, že Gusto sám navrhol kalíštek čerešňovice, ktorá mu tam straší už niekoľko rokov.
PIATOK, 4. 4.
Skoro dokonale som sa vyspal. Vonku je len 8 stupňov, je zamračené, ale predpoveď je priaznivá. Vážim sa: oblečení je moja váha 62,5 kg, čo znamená, že som príliš veľa nestratil. Dávam veci do poriadku, balím vyschnutý stan, spacák a ostatné veci, lebo popoludní bude presun do Lower Hutt k Miškovi. Ten dobrák si kvôli nám vzal v práci popoludňajšie voľno a tak máme dostatok času na všetko. Domček je ponorený v zeleni, jednou stranou je skoro opretý o kamennú stenu kameňolomu. Super bývanie! Pokoj a príroda, ticho, miesto izolované od hluku mesta.
Miško sa hneď púšťa do zušľachťovania Rexa: dôkladné umytie reťaze, vyčistenie, potom konzervovanie. Hneď na to veľkou pumpou dofúkame jeho duše, perieme špinavé a prepotené prádlo. Čakám, či nezíde zo sľubovaného extra zážitku - z kajakovania na mori. Keď sme pripravení, začína čo? - kontrolná otázka - samozrejme pršať. O zrušení nechcem ani počuť. Štartujeme z plytkého brehu, vyznačeného na mapke. V hmle dažďa vidím v strede zálivu černať sa nejaká ostrov. Vlastne je tých ostrovčekov viac, je to prísna prírodná rezervácia. Vietor vzdúva vlny a ja vpredu dostávam údery, ako naráža dno kajaku na ne, do tela a spŕšku slanej vody priamo do tváre. O pár minút sme obaja, napriek ochrannej vestičke, durch. Obišli sme ostrov, v jeho závetrí sa na chvíľu pokochali vtáctvom aj starým majákom a vydali sa k cieľu, strácajúceho sa v daždi. Proti vetru to nebolo jednoduché. Obdivujem Miška, ktorý vlastne ťahá za dvoch, ja sa neviem poriadne nohami zaprieť a veľmi mu nepomáham. Možno nabudúce budem platnejším partnerom. Po návrate balím teplé veci a iné "nepotrebné" veci do škatule, ktorú Miško pošle do Aucklandu. Vychádzam z toho, že odteraz pojdem smerom na sever, za teplom. Chcem tak znížiť aspoň o niečo váhu batožiny, ktorú vláčim so sebou. Aké riziko a omyl to bol, ukázala budúcnosť.
Večer sa obývačka plní hosťami - krajanmi. Honzu s Ilonou už poznám, ale Julka a Martou, pochádzajúcich z Oravy, odkiaľ pochádza aj moja rodina, ešte nie. Prekvapili ma veľkou a najmä ťažkou igelitkou, plnou prilepšenia na ďalšiu cestu. Kam to len dám? Ale dnes môžem povedať, že mi najmä údený podbradok slúžil až do posledného kúska ako lahôdka. Pred rozlúčkou premietanie záberov z ciest mladých cestovateľov a rozlúčka až pred polnocou. Pre Gustíka bolo lúčenie očividne ťažké. Veď zase o ... Miško mi ponúka zavolať domov cez Skype. Vierku to tak dojalo, že hovorila cez slzy. Nakoniec aj mne nebolo všetko jedno.
Pri kanóne nad Wellingtonom, za mnou letisko
V múzeu Te Papa majú ukážku zemetrasenia v tejto oblasti, ktorú môžu diváci sledovať nielen na obrazovkách vo vnútri tohto domčeka, ale ten pre zvýšenie reality prežitku sa počas erupcií celý trasie. Super myšlienka!
Na kajaku sme sa dostali k prvému majáku, ktorý chránil lode pred vjazdom do zálivu na ostrovoch Somes. Samozrejme v lejaku a vetre s veľkými vlnami
Rexo konečne dostáva to, po čom najviac túžil: hygienickú očistu! Miško mu dôkladne umyl a nakonzervoval jeho najnamáhanejšiu časť - reťaz
Gusto ma zaviezol k Miškovi a Janke, ktorí žijú v domčeku na okraji bušu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára