a Coromandel Town
"Z Thames idem čiastočne naľahko (stan, spacák, karimatka a iné veci nechávam vo veľkom čiernom pytli v hosteli u priateľského Simona) k českému sklárovi do mesta Coromandel. Koniec cesty v úplnom lejaku a stále prší a neprestáva."
Toto bol poslovenčený kometár, ktorý k tomuto dňu pri tvorbe blogu vložil Miško, čerpajúc z mojich SMS. Ja sa o tom rozpíšem trošku obšírnejšie:Je pondelok, 14. apríla. Už v informačnom centre ma včera upozornila pracovníčka, do čoho idem a čomu sa nemôžem vyhnúť. Dnes ľutujem, že okrem mapky, ktorú vidíte, som k tomuto i nasledujúcim dňom nemohol pridať meteorologickú mapku predpovede počasia. Na tej, kde je červenou farbou vyznačené najvyššie množstvo spadnutej vody, vyzerá celý Coromandel akoby sa kúpal v krvi. Keď píšem tieto riadky sa dozvedám, že o niekoľko dní ďalšie zrážky na tomto polostrove spôsobili obrovské záplavy. Takže som mal vlastne šťastie, že som im tak-tak ušiel. Vidíte, ako je všetko relatívne...
Teraz pár autentických riadkov z môjho zápisníka: "Leje tak, ako doteraz nikdy. Čo robiť? Ako sa dostať ďalej? Nemec z Hannoveru ide autom do Coromandelu, ale až popoludní. Asi zavolám Honzovi a vyriešime to spoločne... Odhadujem, kam by som sa mohol dostať. Prišla okamžitá odpoveď, neskôr sa stala klasikou: "Žádný problém, v 11 Ti vyrazím oproti..." A je to! Naozaj "Žiadny problém..." Prekladám veci, ktoré zostanú tu a veľký čierny vak odnášam na recepciu. O deviatej sa púšťam medzi šnúry dažďa s vedomím, že o pár hodín budem v suchu. Je prekvapujúco teplo. Cesta popri zálive musí byť v peknom počasí nádherná. Točí sa v miliónoch zákrut medzi morom a strmými, stromami a krovinami porastenými svahmi. Tu bol pradomov obrovských stromov kauri, ktoré predchádzajúce generácie bezohľadne vyklčovali. Jeden úsek je práve ten záber, ktorý som použil pri koncipovaní môjho pozdravu z NZ. Veľké čierne balvany lávy, ohlodané prílivom a vlnami, trčia z piesku. Je odliv a vôňa chalúh je intenzívna. Preškoda, že v tom lejaku sa neodvažujem vybaliť z igelitovej istoty fotoaparát. Na chvíľu sa zdalo, že dážď povoľuje, ale po 25 kilometroch, keď som prechádzal cez turistické centrum Tapu, sa spustila ďalšia hrôza. Do tohto mesta som sa pôvodne chcel dostať traverzom cez kopce z východného pobrežia. Je bez asfaltu a ešte že ma včas domáci pred ňou varovali. Čo by som si tam teraz počal? Po 35 km som vo Wilson Bay, čo je iba pár domčekov. Tu cesta opúšťa prvou zákrutou pobrežie a stúpa strmo do kopcov. Voda mi tečie aj cez nepremokavé dlhé nohavice po nohách a vyteká cez nepremokavé topánky... Paráda! Pomaly by sa mohol objaviť Honzo, ale netuším, na akom aute príde. V každom ho hľadám, bojím sa, aby sme sa neminuli. Chvíľu stojím pod konármi borovice, ale chlad ma núti ísť ďalej. Stúpam nad úroveň lesov a svahy sa stávajú holé, kde vietor naberá na sile. Cesta vedie opustaná a bičovaná dažďom stále vyššie a vyššie... Prsty na rukách mám necitlivé a fialové od zimy, aké som mal v dažďoch na Islande. Myslím na chybu, ktorú som urobil, keď som teplé veci poslal do Aucklandu. Teraz by sa veru zišli, aj tie teplé plné rukavice od Helgy! Mlynčekujem na najľahšom prevode odovzdaný osudu. V jednej zo zákrut sa vynorilo auto, vyhodilo smerovku a zastalo na jedinom mieste, kde sa dalo parkovať. Z neho vyskočil mladík, ktorého muskulatúra prezrádzala športovca a tvrdo makajúceho človeka. Honzo sa usmieva na plné ústa a stíska ma v otvorenej náruči. To je pocit! Nádhera! Kopce prestali byť nepriateľské pevnosti, dážď protivníkom. Konečne cesta klesá do zelených, hustou džungľou porastených údolí. Na obzore v clone vody vidím prízemné domčeky na brehu zálivu. Vytúžený Coromandel Town. Odtiaľto sa moja cesta definitívne obracia priamo domov...
Tridsaťjedenročný Honzo hovorí o sebe, o svojich dvoch malých deťoch a tvrdých začiatkoch. Presadil sa naozaj ťažkou a vytrvalou prácou, presadil sa ako sklár, vybudoval pec a teraz má naozaj dobré renomé v najprestížnejších výstavných sieňach. Na jeho vek dosiahol skutočne veľa. Teraz už iba čaká, že prídu aj dni, kedy sa mu všetka námaha a úsilie zúročia. V dokonalej buši ma vedie do domca, akoby pozlátaného z odpadov dreva. Zhadzujem ťažké premočené veci a Honzo ich hádže do sušičky, aby hneď odišiel k peci, ktorá horí nepretržitých 24 hodín. Ja sa prezliekam do suchého, využívam ponúknuté suché nohavice aj vetrovku do dažďa a odchádzam do Driving Creek Railway, čo je údolné depo malej úzkokoľajky, kde má dieľňu aj Honzo. Zoznamujem sa s majiteľom a tvorcom tejto atrakcie Barrym aj s Američanom Chrisom, vývarníkom, na čas Honzovým pomocníkom.
Večer sa ukázal môj nový mladý priateľ ako umelec aj v ďalšej oblasti - vykúzlil skvelú večeru z Kumary - ako tu volajú druh sladkých zemiakov, cibule, mrkvy, klobások a ešte mnohých ingrediencií. Na zohriatie a privítanie kúpil fľašku Tullarmore Whisky, čím dosiahol vrchol večera. Chrisa učíme spievať, pretože Honzo pochádza z Južnej Moravy, pesničku z tohto kraja. Ukladám sa na matrac k preskleneným dverám a spím, spím a spím pokojne až do rána za bubnovania dažďa, ktorého poryvy mi chvíľkami naháňali strach.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára