Deň 28, 29 a 30

* Nádherný a nevšedný pohľad na veľkomesto

* Aj táto cesta ma utvrdila v presvedčení, že som PRIVOLÁVAČ DAŽĎA. Okolo je krásny deň - a vidíte v pozadí tie prúdy dažďa? Kto by ich privolal, ak nie ja? Kultovné sošky Maorov. Pri tejto je varovný nápis: Nedotýkať sa! Platí to najmä pre nežnejšie pohlavie

* Dvaja starousadlíci Franta a Slávek. Ponúkli mi vidieť viac, ako len ulice Aucklandu

* Túto sklenenú kreáciu si najviac vážim: Honzova práca predstavuje úhora, ktorý je podľa spisovateľa Otu Pavla Večný tulák. Je to asi aj môj osud...

Auckland po druhý raz

Privolávač dažďa a Večný tulák

medzi krajanmi

Pôvodne som chcel po návrate do Aucklandu pokračovať na sever. Lenže cesta hore sa pre cyklistov nezačína najšťastnejšie: Dominuje tu Motorway a to je pre nás neprekonateľná bariéra. Zostáva ferry do Devonportu a odtiaľ schodnými cestami smer sever. Aj tam som mal niekoľko dohodnutých stretnutí a nepochybujem, že veľmi milých. Ale čas bol proti tomu: Mirek, prezident klubu v Aucklande, preložil stretnutie s krajanmi zo soboty na piatok a mne prakticky zostávali iba necelé dva dni do odletu. Tie nestačili ani na slušný okruh. Tak som to vzdal s vedomím, že - snáď na rok...

V piatočné nádherné ráno sme sa s Adrejom boli na bicykloch prevetrať. Previezli sme sa "jeho okruhom". Aj teraz sa potvrdila moja povesť a o chvíľku sa prihnali mračná a z nich dážď. Pri nákupe čerstvého pečiva som vyjadril na adresu ľudí tmavej pleti názor iných našich krajanov. Andrej sa proti negatívnemnu pohľadu na Maorov aj ostatných "ostrovanov", ako ich nazýva (najmä Samoa, Tonga a okolité ostrovčeky) rázne ohradil. Veď aj z nich majú v ich náboženskej komunite viacero rodín a nikdy z nich nič zlé nevyplynulo. Teda nekradnú, nerobia neporiadok, správajú sa tak, ako sa na slušných, civilizovaných občanov Nového Zékandu. Pravý opak názoru tých, ktorí ma práve pred týmito vlastnosťami veľmi dôsledne varovali.

Na raňajky testujem párky, ktoré mi pribalila do batožiny starostlivá Tánička ešte v Taurange. Čakol som na výsledok - a nič! Boli aj po týždni bez vady.

Lúčim sa s Andrejom, jeho domčekom, s rodinkou aj s Marošom. Vezie ma k jeho rodičom aj s celou bagážou. Tam by som mal stráviť stráviť zostávajúce dva dni a noci. Andrej (otec) ma berie na malú prechádzku, zakončenú nádherným výhľadom z malého parčíka na vzdialené centrum mesta. Mama Albínka ma núka výbornou zeleninovou polievkou. Keď nadišiel čas, ideme pešo asi polhodinku k novému domku Mirka a Lydky, ktorý ešte prežíva posledné fázy rekonštrukcie. Keď nadišiel čas, priestranná izba sa naplnila novými tvárami. Najmä som sa potešil osobnému zoznámeniu sa s mladou dvojicou Slovákov Igora a Stanky, ktorí mi boli ochotní pomôcť pri prílete, ale osud rozhodol inak. Už pri vstupe ma upútala vysoká postava staršieho bielovlasého, pečlivo oblečeného pána, ktorý sa predstavil ako Slávek, Slávko. Hneď sme si potykali a dozvedel som sa o jeho osudoch po odchode z Európy. Nakoniec prisľúbil, že na druhý deň ma zoberie na prehliadku mesta, čo som s radosťou prijal. Beseda sa pretiahla do neskorých nočných hodín pod patronátom starostlivých domácich. Škoda, že fotografie, ktoré mohli dokumentovať príjemnú atmosféru a pohodu, sú pre absenciu blesku neostré. Polkovci nás s Andrejom starším spolu s kartónovou krabicou odviezli domov. Aké bolo moje zdesenie, keď jeden z účastníkov besedy skonštatoval, že mu za ten čas vykradli auto! Hneď ma napadol rozdiel medzi týmto incidentom a stále otvorenými dverami na domci v Coromandel Town...

Ráno sa definitívne balím. Rozoberám Rexa a z veľkej krabice mu šijem na jeho miery menšiu. Ukladám k nemu všetko, čo nezoberiem do príručnej batožiny. Ako sme sa dohodli, úderom deviatej sa objavuje Slávko a berie ma na miesta, z ktorých je vidieť jednotlivé štvrte rozťahaného Aucklandu. Po ceste vidím množstvo bežcov aj cyklistov so štartovnými číslami. Je predsa sobota, deň športových aktivít. Názvy ako Achilles Point, St. Haliers Bay, Mission Bay, Bastion Point, ktoré som poznal z plánovania trasy, sa mi pretvárajú do skutočnosti. Z mnohých vŕškov sú nádherné pohľady na prístav, ostrovy aj coentrum s typickou vežou. Som nadšený a Slávka to teší. Veď takých návštevníkov, akým som ja, tadiaľto previezol už určite stovky.

Hovorí o svojej, asi 50 kilometrov vzdialenej farme, kam sme sa nedostali. Priviezol ma však do ďalšej štvrte, položenej na pahorkoch severne od centra. Zastal pred domčekom, ukrytým v buši. Tu sa mala pôvodne konať beseda s krajanmi, miesto sa zmenilo pre mňa nečakane. Na verande sedí príjemne vyzerajúci "večný mladík" Franta z pražského Smíchova. Previedol ma po domčeku, pripomínajúcom tropický bungalov zatienený palmami, kauri a inou zeleňou buše. Dozvedel som sa aj príčinu zmeny: Franta ide o niekoľko dní na operáciu očí, už skoro nevidí. Bežný človek to na ňom a jeho vitalite ani nepostrehne.

Spoločne s ním mi Slávko ukazuje veľké múzeum Maorskej histórie. Výhľad na husté tmavozelené more buše kometuje príhodou, keď sa do tohto pralesa zrútilo malé lietadlo aj s posádkou. Napriek všemožnému hľadaniu, kde nepomohla ani termovízia, jeho trosky našiel až po troch rokoch náhodný lovec divých prasiat. Ako by hľadali vo vysokej tráve malý gombík.

Po obede vo výhliadkovej reštaurácii Elevation ma dvojica priviezla k vstupu na chodník, preplietajúci sa pravou, nefalšovanou džungľou. Vstúpil som do sveta obrovských stromov kauri, papradia a skrytej riečky. Trištvrte hodiny som v dokonalej samote vychutnával túto jedinečnú možnosť ponoriť sa do tohto zeleného sveta.

Priviezli ma k Albínke a Andrejovi, ktorý na rozlúčku otvára šampanské. Tak aj tu budem mať možnosť na konci mojej cesty ochutnať tak pre mňa milý nápoj, symbolizujúci koniec všetkých útrap neznámej cesty! Lúčim sa s dvojicou vdovcov a verím, že toto nie je posledná chvíľa, kedy sa vidíme. Veď možno o rok...

Vytúžený deň nedeľa 20. apríla, je tu. V zápisníku mám už iba krátke úryvky poznámok. Naskôr som si zopakoval Veľkonočnú nedeľu: Bol som na bohoslužbách v tom istom priestore s tým istým kazateľom. Možno ste o tom počuli, ale Novým Zélandom otriasla tragédia: šesť detí a jeden učiteľ zahynuli pri výcviku kajakizmu - vysoká voda sa následkom dažďov prevalila cez hrádzu a vodný živel zmietol žiakov. Práve toto bola téma dňa, pretože tie deti patrili práve do tohto spoločenstva.

Odchádzame s plným autom k Andrejovi. Jeho aoptívna dcéra Crystal oslavuje dnes šestnásť rokov. Tak ešte raz stojím na terase jeho domku, kde som prežil prvé i posledné chvíle môjho pobytu tu. Odtiaľto vedie iba jedna cesta - domov...

Albínka a Andrej otec mi poskytli príjemný azyl na posledné hodiny pobytu "na konci sveta". Neviem, ako sa im lepšie poďakovať, ako zverejniť ich fotografiu v tomto blogu