štvrtok, apríla 10, 2008

Deň 20

Rotorua

Kemp s "vyhrievaným trávnikom"

V noci bola strašná kosa! V duchu nadávam na myšlienku poslať teplé veci do Aucklandu. Od zimy sa trepem viac, ako v predchádzajúcej noci. Obúvam si topánky, v nich sa suniem do spacáku a ešte aj s ním do ruksaku. Nič nepomáha. Ráno ma šokuje ešte viac: Všetko je mokré a navyše zahalené hustou hmlou. Som ďaleko od mora a už som zabudol na silnú tunajšiu rosu. Je tu však veľké jazero. Nedovidím ani na svetlá, ktoré osvetľujú priestory kempingu. Na toalete mi nohy skáču v snahe vyrobiť si aspoň trošku tepla nekontrolovane, nedokážem ich zastaviť. Na brašnách, ktoré som nechal vonku, nechtom zoškrabujem biely povlak: Je to zmrznutá inovatka. Teda teplota klesla pod bod mrazu. A čo tá hmla? Zabráni mi včas sa pobrať hľadať pomoc v servise?
Nakoniec všetko dobre dopadlo, Rexo má nové lanko za 28 dolárov, ale správne zladenie radenia prevodov má ďaleko od dokonalosti. Vyšlo slnko a ukazuje sa krásny deň. Zdržanie v servise ma núti využiť každú minútu a tak odporúčaná odbočka k Huka Falls, k vodopádom, ktoré majú od normálnych veľmi ďaleko, ma rozladila. Strata času a naviac ďalšie kilometre. Nebola to rovina, ale po 32 kilometroch sedím pod borovicou a čítam dve SMS: V jednej ma Miško teší tým, že v Rotorue pozná kemp s vyhrievaným trávnikom, druhá zmätená o problémoch v Taurange. O ďalších 30 km zase opieram Rexa o bránu farmy, ktorá je na predaj a obedujem to, čo mi zostalo. Odtiaľto sa bežná tvár cesty mení na reprezentačnú, ale to jej nevadí, že prechádza pohoria priamo k vrcholom. Je to prvý deň pod dlhom čase bez dažďa od Wellingtonu. V tieni cítiť nočný chlad. V malom zhluku domkov, hrdo nesúcich názov Golden Springs, Zlaté pramene, sa zastavujem v otvorenom obchodíku doplniť vodu. Stúpania ma obrali o čas a začínam mať pochybnosti, či do tmy nájdem spomínaný kemp. Naviac mám nejaký ťažkosti s radením prevodov, už po niekoľkýkrát mi spadla reťaz. Je to problém, pretože ženúce sa kamióny neberú ohľad na cyklistu, mordujúceho sa s poruchou. Vtom ďalší "zázrak": Po prvýkrát za selú cestu za mnou zastala dodávka sama od seba a vyšiel z nej vodič s výrečným gestom: Naložíme ho na korbu? Ako by nie! Slnko už dávno zapadlo za lesy a hory a ja na tých 12 zostávajúcich kilometrov budem cez kopce potrebovať najmenej hodinu. Ross je lesný robotník, akých práve tento kraj má na tisíce. Je to poznať aj na kamiónoch, tri z piatich vezú obrovské kmene borovíc. Aj okolo vidieť následky ťažby. Sú to štvorcové kilometre vykácaného lesa, posiate vyvrátenými koreňmi. A len tak, medzi ne, sadia robotníci nové stromčeky. O dvadsať rokov ich stihne rovnaký osud, ako ich predchodcov.
Ross ma vezie priamo k "môjmu" kempu, ťažko by som ho našiel sám. Dostávam mailovú adresu, ale zabudol som si ho zvečniť. Možno o rok..? Poplatok nie je nízky - 16 dolárov, ale úroveň je najmenej o dve triedy nižšia ako v kempe v Taupo. Medzitým sa zotmelo. Nachádzam vyhradené miesto v kúte, kde trávnik pripomína zodratú plyšovú loptu. Kladiem na ňu ruku - žiadne teplo necítim. Iba niekoľko metrov odo mňa niečo stále syčí a chrchle. Takto ma víta jeden z mnohých bubľajúcich sírnych prameňov, ktorých má práve táto oblasť stovky. Nemal som chuť ani ochutnať horúci bazén, začína mi byť zima. Po dvojnočných skúsenostiach nenechávam nič na náhodu: Obliekam si na seba všetko, čo mám, nohy balím do ruksaku a spokojný po správe z Taurangi, že všetko je O.K., zaspávam. SMS s povzbudením od Maroša z Aucklanu ma zohriala pri srdci. S takýmto doppingom sa hneď ľahšie ide čelom proti prekážkam. Zápisník dopisujem pri čelovke, ktorú som dostal na narodeniny od môjho mladšieho brata Miloška. Cítim spokojnosť a úľavu, napriek stupňujúcej sa únave. Na raňajky niečo mám, bude aj na lunch a potom sa uvidí. Veď Táňa v Taurange otvorila novučičký Lunch Bar...

* Voda je síce pekná, ale Huka Falls žiadne vodopády nie sú
* Toto má byť ten sľubovaný "vyhrievaný trávnik"
* Para nad celým mestečkom Rotorua

Žiadne komentáre: