Deň 17

Už zase sám do Napieru

Kritický deň - dážď, defekt, problém s ubytovaním

A už zase sólo, a se všemi věcmi na kole. Z Waipukurau do Napier, domluvené ubytování v Napier nevyšlo, takže vše nakonec vyřešil hostel. A prší a prší. (Miškov komentár)

Tak jednoduché to zase nebolo. Ako by ma odchodom priateľov opustilo aj šťastie. Cestou sa stále pokúšam spojiť sa s kontaktom v Napieri, ale bezúspešne. Od rána leje. Ležím v stane tak, aby som sa nedotýkal jeho stien, čo je naozaj umenie. Mám čas, veď dnes ma čaká len približne 70 kilometrov po rovine. Miško mi na moje problémy posiela adresu kempu, kde v krajnom prípade zostanem cez noc. Stavať stan v daždi nie je nič príjemné...
Až do Hastingsu vedie cesta po mierne zvlnenom teréne, s vinohradmi a sadmi. Je to kraj vína a vidím to aj na tabuľkách, že práve idem po Vínnej ceste. Jabloňové sady sú príležitosťou pre sezónne zarobenie si peňazí. Mladí Európania, aj naši, to využívajú, ale zárobok je nízky (asi 10-11 dolárov na hodinu, čo je na tamojšie pomery veľmi málo) a práca je ťažká. Dostanú zabrať kríže a chrbát, pretože vak na ovocie sa nosí okolo krku a jeho váha ťahá oberača dopredu.
Leje aj vo väčšom meste Hastings, kde sa pýtam na cestu do Napieru. Zastavil som sa v i-site, informačnom stredisku, kde som okrem niekoľkých máp s vyznačením cesty a rád dostal aj príležitosť pozrieť za na internet: 10 minút bezplatne. Prezrel som si poštu, či tam nemám niečo dôležité. Zostávam na ceste č.2. Ale dážď eskaluje. Je hustejší a hustejší. Približne v polovici cesty do Napieru v dedinke Cives cítim prázdnu pneumatiku! Ešte včera sa ma Miško pýtal, ako to robím, že jazdím celý čas bez defektu. Len som sa usmial. Mám od firmy Dema v Senici, vyrábajúcej vynikajúce bicykle (aj detské kočíky), novučičké plášte s fóliou proti prepichnutiu. Že by to nebola pravda? Ešte že je to na prednom kolese, pretože v lejaku skladať batožinu zo zadného by bol horor. Zahol som za živý plot pred jedným z domčekov a pustil som sa do práce. Vybral som dušu a vymenil ju za novú, tiež od Demy. Skúšam starú dofúkať a vzduch hneď uniká. Znamená to veľkú dieru! Pozorne prstami ohmatávam vnútro plášťa, či tam nenájdem zapichnuté sklo alebo klinec, ale nič. Znamená to, že nie defekt, ale nevydržala staršia duša, už s niekoľkými záplatami. Skúsim ju opraviť v kempe. Vždy, keď dostanem defekt, trpím nasledujúce desiatky kilometrov fóbiou ďalšieho defektu. Našťastie sa mi to nestáva často.
Do mesta Napier, ktoré mi Miško opísal ako nádherné, prichádzam úplne premočený. Nepomohla vetrovka do dažďa ani podobné nohavice. Vidím vedľa mora zelený pás parku, o ktorom viem, že tam vedie príjemná vychádzková cyklistická trasa, ale teraz ma zaujíma niečo iné: Kde je spomínaný kemp? Náhoda alebo Božia ruka chcela, že z auta vychádza muž a mieri do dverí domčeka v mestskej zástavbe. Oslovujem ho, on ma posiela dnu. Nechávam Rexa napospas dažďu a vchádzam do sucha. Vidím recepciu a pýtam sa na kemp recepčnej. Opäť pár máp, vyznačenie trasy a môžem ísť ďalej. Ale kemp je ešte nejakých 5 kilometrov ďalej, až za mestom a mne sa nechce. Voda zo mňa kvapká po pulte, ospravedlňujem sa a skúšam opäť volať. Tentoraz som sa dovolal pravdepodobne svokre, ktorá mi nakoniec sprostredkovala, že som o chvíľu v mobile mohol vypočuť výhovorky, že to nejde... Ešte telefonáty na neistých ľudí s neistými číslami. Tie telefonáty bez výsledku ma obrali o 10 dolárov... Stavať stan a v noci prechladnúť v tom daždi? Nemožné! Vnuknutie mi káže spýtať sa na recepcii, kde dievčinu za ten čas vymenil starší pán. Zisťujem, že je to YHA Hostel a ubytovanie je 23 dolárov (primeraná cena) pre členov YHA, pre nečlenov o 4 doláre viac. Nebolo o čom rozhodovať. Tlačím Rexa dovnútra, hneď za recepciou a dostávam izbu s dvomi poschodovými posteľami. Bob, ako sa mi recepčný predstavil, mi dáva cenu ako členovi a ochotne zapol elektrický ohrievač, aby som mohol vysušiť mokré veci, porozvešané po celej izbe. Zatiaľ som sám... O chvíľu však vrzli dvere a vošiel do izby mladík. Vyšlo z neho, že je Francúz, študent anglického jazyka, a ešte nevie, ako dlho sa na NZ zdrží - možno až niekoľko mesiacov. Na požiadanie mi pózuje, aby som si spravil pamiatku, ale svetelné podmienky sa podpísali aj na túto vzácnu otografiu - nie je ostrá. Ale mám na neho príjemnú spomienku a budem rád, keď sa naše kontakty, ktoré sme si vymenili, udržia čím dlhšie. Ešte som mal rozhovor s Bobom, ktorý pochádza z grófstva Wiltshire, kde som strávil kus vlaňajška. Koniec dobrý, všetko dobré - len aby ráno nepršalo!

Recepčný Bob je môj rovesník. Príjemný chlapík...

Pláž a more v Napieri, ktoré splýva s vodami hustého dažďa