Deň 10

Prvýkrát v kempe pod stanom

Marton a Bulls

Ráno na Hamishovu radosť lialo. Už včera sme sa dohodli, že ak bude zlé počasie, zoberie ma na kus cesty. Cesta na juh do Wellingtonu je ešte dlhá a ďalší deň bez odpracovaných kilometrov si nemôžem dovoliť. Je posledný marcový deň. Naložil som Rexa aj bagáž do auta, poďakoval a rozlúčil sa s Jo aj psíkom Sophie a vyšli sme do dažďa. Prešli sme okolo veľkého mesta Wanganui, rozloženého medzi kopcami. Pár kilometrov za ním je kemp pri jazere Duddings. Tu je to značené ako Holiday&Picnic Park. Prihlásil som sa jednoducho na meno Jozi a túto fintu som používal až do konca. Zaplatil som. Cena zodpovedala informácii. Ako zázrakom prestalo pršať. Postavil som stan na brehu jazierka a stál tam osamotený ako kôl v plote. Správkyňa moju otázku, či by som nemohol prespať v kuchynke, odmietla z obavy pred kontrolou. Škoda, mohol som prenocovať v suchu.
Aby som dobehol kilometre, prevezené v aute, osedlal som Rexa a prešiel som trojuholník kemp, Turakina, odtiaľ po vedľajšej ceste do Martonu a potom Bulls. Obe mestá sú staré obchodné centrá s trhmi s dobytkom a koňmi, Bulls už leží na hlavnej tepne č.3, ktorou pôjdem zajtra ďalej na juh. Odtiaľ som sa vrátil do kempu. Tých skoro 50 kilometrov ma potešilo. Takto naľahko "je to iné kafé", ako sa zvykne vravieť. Dokonca som mal chvíľu aj potešenie z jazdy, o čom som si myslel, že je definitívne pochované.
SMS od neznámej Evy z mesta Levin, kde som mal na ďalší deň prenocovať, ma naopak nepotešila. Zato náväzne na to sa ozval Miško, že v mestečku, asi 20 kilometrov ďalej, mi zohnal Honzo (zatiaľ neznámy Slovák s českým menom) nocľah u svojho priateľa.
Topinkový chlieb začína mať zelené vyrážky, treba kúpiť nový. Prebral som ovocie, niečo odložil na zajtrajšiu cestu, uvaril som jednu z polievok, zjedol polovicu sardiniek a pobral som sa zo sucha stavania do neistoty maličkého stanu. Je to vraj stan pre dve osoby, ale ja aj keď meriam iba 172 centimetrov, musel som v ňom ležať uhlopriečne a to som sa v jednom kúte dotýkal hlavou a v druhom nohami stanovej plachty. Skúsení vedia, čo to znamená: Mokrá hlava a mokré nohy. Navyše stan nemal druhú striešku proti dažďu a aj môj dych sa zrážal na vnútornej strane. Toto všetko je výsledkom váhového limitu leteckej spoločnosti, do ktorého sa museli zmestiť nielen Rexo, ale aj všetka batožina. Tento stan vážil len 1 a pol kila - a to rozhodlo. Bohužiaľ... Vlastne som ho po prvý raz testoval.
Samozrejme, že v noci sa rozpršalo ako obyčajne a ja som trnul, ako to stan a v ňom ja so všetkými vecami prežijeme. Večer som skontroloval ešte stav mojich financií, ktoré som doteraz musel vynaložiť na pobyt na konci sveta. Ak to takto ďalej pôjde, finančných suchôt sa nemusím obávať. A to mám štvrtinu cesty za sebou!