piatok, apríla 11, 2008

Deň 21

Slunce! No konečně, to se věci vysuší a cesta hned lépe ubíhá. (Miškov komentár)

Šťastný piatok

Konečne v Taurange

Aká bola noc? Rozmýšľam nad tým, ležiac na čerstvo zkosenej tráve popri ceste. Vedľa za plotíkom je obrovská trávnatá plocha a na nej najmenej päť rugbyových ihrísk. Rugby je novozélandský fenomén a iba málo obcí nemá svoje ihrisko. Dokonca niektoré sa pýšia ja rugbyovým múzeom oblasti. Aby som nepreskakoval príliš, bola konečne príjemná. Dokonalé zababušenie bránilo chladu, v tejto oblasti typickému, vojsť mi do špiku kostí. Nielen to, ale keď som sa oprel o dlážku stanu, zacítil som teplo. Tak predsa len Miško mal pravdu! Je to tým, že pod povrchom (trávnikom sa to neodvážim nazvať) vedú potrubia horúcej vody a tak ho vyhrievajú bezplatne. Tej je všade dosť. Rosa sa však dostavila v plnej paráde a stan aj spacák som mal totálne mokrý.
Do Taurangi, veľkéh
o prístavného mesta, ma nič neťahalo. Iba ak milé pozvanie od Táni a Petra. Ani jedného som z nich nepoznal a tak idem do neznáma – ako vždy. Z Rotorui tam vedú dve cesty: Jedna kratšia, merajúca niečo nad 50 kilometrov, druhá dlhšia s číslom 33, ktorá vedie k pobrežiu a tam sa napája na č.2 a tá ide okolo tohto mesta. Tušenie potvrdzuje aj Tánička, že ísť kratšou neznamená ľahšou cestou. Vraj sú tam vysoké stúpania, z čoho mi naskočila husia koža.
Je 11.30 čo znamená, že som v sedle iba tri hodiny. Zapríčinilo to čakanie na vyschnuitie stanu, ale aj tak som ho balil mokrý. Teraz ho mám postavený pekne na slniečku a to ho, aj spacák, karimatku a ostatné mokré veci rýchlo vysušilo. Na tachometri mám 50 kilometrov. Zdá sa, že hory mám dnes definitívne za sobou. Priemer 16,7 km/h o tom jasne svedčí. Vyzerá to, že toto je prvý deň, ktorý ma dokonale potešil. Ráno ma strašila sova, v kuchynke som si pripravil teplé raňajky, pozdravil sa s dvojicou m
ladých Švajčiarov z Bernu, ktorí stanovali vedľa mňa, pobalil veci a podľa mapky, v ktorej mi vyznačil najleší smer k ceste č. 33 ešte včera Ross, som sa pohol do krásneho rána. Fotografujem hydroplány na hladine jazera, pariace sa mesto. Na prehliadku ich najväčších atrakcií a komplexov nemám čas, ani ma nelákajú. Keď váham kadiaľ ďalej, dve domorodé členky „rýchlej roty“ ma previedli za svojou multikárou až k výpadovke. Nádherná široká cesta PO ROVINE ma vyvádza okolo letiska von z mesta. Ale hory čakali v úkryte. Po 20 km som k nim dorazil a nasledujúcich 25 kilometrov som sa v nich točil, stúpal a klesal, tak stále dookola. Kamióny na cestách už nevozia dobytok, ale obrovské kmene stromov. Ťažba dreva je tu nosným pilierom priemyslu. Keď toto píšem, odskakujem obracať stan, aby uschol celý a všade. Nikam sa neponáhľam, niečo zahryzujem a teším sa z Nového Zélandu, tejto pre niekoho najkrajšej krajiny na svete. Ja sa to bojím tvrdiť. Ale sú tu pasáže, ktoré sú určite veľmi pekné. Obed, lunch, si vždy ráno pripravím do prednej tašky, aby som ho mal poruke. Obyčajne dva chleby s maslom a niečo k tomu. Zajedám to najdenými jabĺčkami. Konečne otváram okrúhle balenie keksov, ktoré som kúpil ešte v Aucklande.
Do cieľa mi zostáva asi 35 kilometrov. Sila slnka sa prejavuje v rýchlosti schnutia stanu. Bude mi pražiť cez helmu na hlavu, preto pod ňou mám bielu plátenú šiltovku. Mapa ukazuje, že do väčšieho mestečka Te Puke je 11 kilometrov s odtiaľ do Taurangi 25, spočítané a zrátané – viac ako 37 kilometrov to nebude. Na túto vzdialenosť mám viac ako štyri
hodiny, aby som bol okolo pol piatej v Táninom Lunch Bare, ako sme sa dohodli. Zapínam mobil, pípa prijatá správa od Miška, ktorý sa o mňa takto stará.
Až k odbočke z cesty č. 2 do Tauranga City to bola jedna báseň. Nádherná cesta viedla popri mori, kde bol práve odliv. Krík
y mangrovníka rastú aj tu, chaluhy voňajú podobne ako inde na plážach. Pohoda sa zmenila skoro na traumu, keď na odbočke do centra ma skoro zrazilo auto. Pýtam sa na cestu, ktorú hľadám, musím ísť o niečo severnejšie, Pokračujem do centra ale vidím, že sa čísla zvyšujú. Obraciam sa, po chodníku opatrne, aby som to neprešiel, hľadám číslo 340. Konečne som ho našiel. Dvere sú zamknuté. Na zaklopanie sa zdvihla z temnoty maorka meter krát meter a vysvetlila mi, že tu žiadny Lunch Bar nie je. Volám Táni, ako je to možné, ale nik mobil neberie. No som v peknej kaši! Všetko doteraz jasné a krásne sa rúti. Čo mám robiť? Vraciam sa po číslach nižšie a pýtam sa okoloidúceho pána na Lunchbar. Ukazuje mi na blízky roh. Už som tadiaľ išiel, ale nápis som nezbadal. Konečne stojím vo dverách úzkeho bufetíku, z ktorého sa na mňa usmieva tmavovlasá Slovenka s modrými očami. A mám po starostiach aspoň na deň... Táňa si považuje za najväčší tromf, že všetky jedlá sú čerstvé. Vstáva o štvrtej ráno a priamo v Bare pečie, smaží, mixuje a ponúka čím ďalej tým širšiemu okruhu zákazníkov. Má milé reklamné pútače a určite má v sebe dušu dobrého obchodníka. Jasné, že som ochutnal po celom dni z jej maškŕt.
Večer spoznávam ďalších členov rodiny - Petra a malú Kim. Peťo je sklamaný mojou vizážou. Niekde si na internete našiel neja
kého iného Trabalku, ktorý podľa obrázku meria do dvoch metrov. Mojich 172 centimetrov mu nestačí... Že by som mal menovca? O nikom takom neviem. Nádherná pohoda sa večer rozhostila v ich domčeku. Kvôli mne kúpili širokú nafukovaciu matracu. Domček šikovný majster stále upravuje, ale teraz dostal prednosť Táničkin Bar. Peťo nezabudol ani na kalíšok slivovice a pivko po večeri. Ukladám sa na novučičkú matracu a som šťastný: Ocitol som sa aspoň na pár hodín v raji.

* Sušenie mokrého stanu pri ceste
* Vysoké ploty zo stromov dokonale kryjú háklivé stromy s plodmi kiwi pred nepohodou
* Kim sa už nehanbí v maminej kuchyni

Žiadne komentáre: