Hamilton
Ako ma Nový Zéland zaskočil
Na opačnom konci sveta výskajú dievčatá pri studených sprchách Veľkonočných šibačov, tu som nič také nezbadal. Včerajší stratený deň sme dobehli na Andrejovom aute, naložili batožinu a z malého mestečka Pukekawa, za hranicou chaotického veľkomesta, sadáme do sediel. Roztáčam Rexovu reťaz a načínam prvé stovky metrov na vedľajšej ceste s číslom 22, smerujúcu dolu na juh. Andrej ide za mnou naľahko a je zreteľné, že má z cesty radosť. Hneď prvé kilometre mi naznačili, čo ma tu čaká: Vŕšky sú tu ako vlny na mori a cesta sa po nich škriabe v strmých stúpaniach, aby sa za kadým spustila až k potoku alebo riečke a opäť hore... Stúpania sú pre mňa príli strmé a kruté. Nevážil som náklad, ale je ho riadne cítiť. Na Novom Zélande málokedy sneží a preto aj stúpania neriešia serpentínami, ale ženú dopravnú tepnu priamo na vrchol. Po pätnástich kilometroch sa červenám od hanby: Chcem alebo nie, musím z Rexa zosadnúť a strmým stúpaním ho vytlačiť hore. Lenže batožina ma nepúťa k nemu a musím ju obkračovať. Nie je to pohodlné, naviac veľmi, veľmi pomalé. Tachometer skáče medzi 3 a 4 kilometrami, ale nie je to oveľa menej, ako keď som sa trápil v sedle. Po dvadsiatke sa Andrej obracia, želá mi všetko najlepšie na cestu a ja zostávam sám.
Cesta nie je označená, vzdialenosti medzi riedkymi osadami neexistujú tak ako kilometrovníky. Navyše mimo mestečiek som bez signálu a tak mobil s novozélandskou kartou, ktorý mi poslal ďalšší z mojich "anjelov strážnych", Miško z Wellingtonu, je mi nanič. Okolo mňa sú len ohrady s pastvinami pre kone a rožný dobytok. Sem - tam ovce, ale žiadny človek. Dochádza mi voda, čas strane rýchlo beží a nemám potuchy, kde som. Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia najbližšia - to poznáme. V najhoršom neďaleko mňa zastalo auto a ochotní turisti z Nemecka mi na mape ukázali, kde sa nachádzam. Mal by som o desať kilometrov odbočiť z tejto cesty a dať sa doľava do mestečka Ngaruawahia, sídla domorodého parlamentu a odtiaľ je už len skok do väčšieho mesta Hamilton. Je to stredisko farmárov a mám tam dva kontakty. Táňa s Matúšom, Slováci, ktorí tu už pár rokov žijú, sa už obávajú, čo sa mi stalo, keď sa nehlásim, o mojich problémoch so spojením len tušia. Nakoniec mi prichádzajú naproti a spolu odchádzame k domčeku, kde bývajú starousadlíci Bohuš a Ema. Hrdlo mám vyschnuté a neborky nohy strhané a tak mi jedno pivko urobilo dobre, podobne ako sprcha a skvelá večera. Dlho sa nebavíme, ráno ma čakajú ďalšie kilometre. Ešte odovzdávam Bohušovi slovenské známky od priateľa a v posteli si naťahujem nečakane drasticky poznamenané svaly.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára