Deň 8

Kde sa rodí mlieko

Dvaja ľudia na 300 kráv

V sobotu ráno odchádzame "do boja". Už včera mi Jo sľubovala moju aktívnu účasť na dennom dojení ich "milkcows", čo znamená "mliečne kravy". Kým som neprišiel, 3 mesiace nepršalo a na pasienkach je to vidieť. Jo ma vezie na štvorkolke ako moderný cowboy medzi ich poklad: do tristo kusov pekných mladých kravičiek sa už pýta do boxov, v ktorých sa zbavia mlieka. Vlastne Jo a Hamish ich musia nielen zahnať do priestoru "salaša", ale ich aj po 15 ks umiestniť v špeciálnych miestach tak, aby sa kravička mohla pokojne podojiť. Je to pre mňa novinka, tak ako celá práca okolo. Fotografujem a pletiem sa zručnej dvojici pod nohami. Hamish mi vyhradil miesto, kde nebudem zavadzať. Nesmiem hlasno hovoriť, lebo by som vyrušoval kravičky z pokoja. Stojím v žľabe, kadiaľ chodí z jednej strany Jo a umýva vemená a neskôr na ne napája prísavky automatického dojenia. Nestačím sa uhýbať, lebo kravy sú predsa len živé tvory a idú z nich nielen hustejšie výkaly, ale aj tie redšie bez ohľadu na toho, kto tam práve stojí. Vzduch je plný čpavej vône dobytka, výkalov a mlieka, je to vzrušujúce. Je vidieť, že Jo a Hamish túto prácu robia denne a majú ju radi. Tak isto aj dobytok. Hamish má svoju obľúbenú kravičku s číslom 42.
Keď sme sa vrátili, po obede som išiel prehnať Rexa po okolí. Obdivujem školu v najbližšej obci: stojí na svahu vŕšku a je ako z rozprávky. Veru rád by som do nej chodil aj ja...
Ale to sa práve spustil dážď, ktorý ma sprevádzal až do Wellingtonu.
Hamish opravil pripojenie na internet a tak sa môžem poďakovať doterajším priateľom, poslať mail domov a tiež avizovať tým, kam ma cesta povedie, kde sa nachádzam. Už som sa chystal zaľahnúť, keď Jo vraví, že ideme na barbique k susedom, skrátka na grilovačku, tak populárnu v anglofónnych oblastiach. Stoly sa prehýbali pod váhou rôznych dobrôt, ale môj scvrknutý žalúdok veľa toho nechcel prijať. Škoda, také špeciality iste nebudem môcť tak skoro ochutnať.