Deň 5 a 6

Pod Mt. Taranaki

Betty a Otta Vesely

Na dnes som mal zabezpečené ubytovanie vo vzdialenosti 160 - 170 kilometrov. Holá nemožnosť! Najmä potom, čo som skoré vstávanie vyplytval na dĺžke 2,5 kilometra! Neuveriteľné! Niekedy som sa cítil, ako by som narazil do betónového múru. Šliapem čo mi sily stačia, keď nie, musím dolu a tlačiť naloženého Rexa k výšinám. Keď to takto pôjde ďalej, veru veľmi ďaleko sa nedostanem. O 15 kilometrov sa pozerám na hodiny - spotreboval som ich dve a tridsať minút! Ako sa hýbať rýchlejšie? Je síce pravda, že mám pri slimačom tempe čas vidieť detailne všetku špinu popri ceste, ale to je slabá útecha. Najviac ma šokujú sklenené črepiny z fliaš, ktoré lemujú skoro celú cestnú sieť Nového Zélandu. Robí sa proti tomu niečo? Veď som bol svedkom neobyčajnej starostlivosti o Národné parky a Chránené oblasti - a toto? Je mi jasné, že fľaše vyhadzujú spolujazdci, sediaci na mieste bližšie ku krajnici. Domáci tvrdia, že najmä mladí ľudia si nakúpia kartóny piva a spravia si "pánsku jazdu", pri ktorých je hrdinstvom fľašou niečo trafiť. Prešiel som už tisícky kilometrov, ale toľko sklenených črepín som nevidel ani v povestnom Dánsku! A žiadna výchova na plagátoch, upozornenie, napomenutie. Zato krížov vedľa ciest som tu videl viac, ako mi bolo milé... Veru, toto výchovný systém Nového Zélandu veľmi nectí.
Odbočil som. Keď tlačím bicykel, počítam kroky. Najviac 100, potom oddych. Meriam si tep, ten je divoký, radšej naň nemyslím. Čo keby ma tu niekde vystrelo? Ale pani doktorka povedala, že bicyklovanie mi nemôže uškodiť. Asi netušila, o čo tu ide...Aj tu mi prišla na pomoc vyššia moc. Keď som vytlačil Rexa na vrchol jedného zo stúpaní, na parkovisku stálo nákladné auto. Smetiarske. Vodič bol statný Maor. Nemal som na výber, musel som sa nejako dopraviť do New Plymouthu. Prečo sa ho nespýtať? Takáto šanca sa nezahadzuje. Domorodec sa zasmial a keď pochopil, o čo mi ide, vystúpil z auta a naložil Rexa aj s bagážou na korbu. Našťastie prázdnu. Nastúpil som do kabíny a rozpriadol sa rozhovor. Jedinou chybou bolo, že práve z toho kopca cesta neustále klesala. Ale ako som to mal vedieť? Vrchol debaty nastal vo chvíli, kedy som sa ho spýtal na meno. Odpoveď: Joseph! Je to možné? Dvaja Jozefovia vedľa seba! Je to náhoda? Ja som presvedčený o opaku. Približne po 20 km ma vyložil v malom mestečku Mokau na pobreží Tasmánovho mora v zálive North Taranaki. Po dlhom čase som uvidel modré šíravy oceánu. Osviežený sa púšťam do ďalších kilometrov, ale cieľ je stále v nedohľadne. Mapa prezrádza, že ma čaká ešte niečo nad 90 km. Je už krátko po poludní, sadám si k stolíku na odpočinkovom mieste a varím si hrachovú polievku. Vtedy ešte neviem, že malý horolezecký varič, ku ktorému som musel kúpiť plynovú bombu až v Aucklande, použijem iba párkrát. Prísne predpisy leteckých spoločností zakazujú prepravu týchto nebezpečných nádrží.Už pri študovaní mapy doma som videl, že za mestečkom Ahititi sa cesta krúti ako vretenica, čo znamená serpentíny a tým aj stúpanie, ktoré takto prekonáva. A na jej vrchole je vyznačený tunel. Môže ním prejsť aj cyklista? To je Hamletovská otázka, na ktorú som nevedel správnu odpoveď. A o chvíľu sa to začala, nehľadiac na moje unavené telo: Stúpanie je naozaj nenormálne a najmä bez konca. Po ľavej ruke sa na mňa škodoradostne smeje Mt. Messenger, ktorý výškou 306 metrov nad morom by nemal byť ťažkým orieškom. Ale pozor! Stúpam priamo od jeho hladiny! Tunel tam bol, ale dlhý len pár desiatok metrov. Terén sa po klesaní síce vyrovnal, ale kilometre pribúdajú veľmi opatrne. Dochádza mi voda a nikde po ceste nebola možnosť ju doplniť. Skúšam volať mobilom do New Plymouthu, ale ani tu nie je signál. Zrazu vidím pri niekoľkých domcoch tabuľku s označením MIMI School, pravdepodobne niečo na spôsob našej škôlky. Niečo ma núti zahnúť tým smerom. Keď vidím pred ňou odstavené auto, srdce mi poskočí. Oprel som Rexa pred vchod, vstúpil dovnútra a tu sa mi dostalo milého a najmä chápavého privítania. Dostal som vodu a aj telefón s pevnou linkou, ktorý iste netrpí chorobami nedostatočného signálu. A naozaj - po úvodných slovách v angličtine sa ozvala smíchovská čeština. Otta bol ochotný prísť mi na pomoc do mestečka Urenui, z ktorého je to ešte 30 kilometrov do cieľa. Je najvyšší čas, som na konci so silami a slnko ešte páli, ako by vedelo, že na dlhý čas sa mi bude skrývať za mraky.U Otta a jeho manželky Betty som našiel nielen pochopenie, ale aj domácu pohodu. Prvá ich otázka bola: Koľko dní tu zostaneš? Keď som odpovedal, že ráno idem ďalej, nechceli o tom ani počuť. Dlho som neodporoval, jeden deň regenerácie potrebuje moje telo ako soľ. Tú som si nasypal do vane a chvíľku si v nej poležal. Bola to príjemná polhodinka a myslím, že úponom aj svalom prospela. Otta je bezprostredný človek, o pár rokov starší ako ja, neustále sa smejúci a má "zlaté české ručičky. Slovo dalo slovo a po presviedčaní, že sa mám vykašľať na bicykel a zobrať si jedno z jeho áut, som mu prisľúbil, že tento variant použijem o rok... Zobrali ma pod obrovskú sopku Mt. Taranaki, dominujúcej celému regiónu, prezreli sme si mesto a najmä som s potešením ochutnal plody jeho záhradky. Figy, citróny, hrušky, fejioi (vyslovuje sa to fidžoa) a ktovie čo ešte mu tam rastie ako v skleníku. Večer mi ukázal najkrajšie súhvezdie tejto pologule - povestný Južný kríž. Neubránil som sa spomienkam na túto dominantu oblohy, ktorá nás sprevádzala pred dvanástimi rokmi počas prechodu cez Austráliu... Betty túži previezť sa loďou po "Krásnom modrom Dunaji", tak keď nám prídu oplatiť návštevu, prečo nie? Bol to posledný pekný deň na doterajšej ceste. Noc všetko zmenila na nepoznanie.