piatok, marca 28, 2008

Deň 7


Na farme v Altone
Jo a Hamish Gibbs
Už nad ránom som počul klopať dážď na okno. Vstávam skoro, aby som do večera stihol prísť do Altonu, kde ma už čakajú moji známi z Anglicka. Balím všetky veci do igelitových sáčkov, manipulácia s nimi bude komplikovanejšia. Otta ma vyváža z mesta, obracia sa a želá mi veľa šťastia aj s nádejov, že o rok sa stretneme. Určite! V noci som musel urobiť rázne rozhodnutie: mám už niekoľkodňový sklz a letenku na pevný termín. Čo s tým? Jediným riešením je vynechať oblúk na East Cape, Východný mys, a cestu strihnúť z Napieru hore na sever cez Taupo do Rotorui.
Okolo obeda prestalo pršať, ale pokračujem vo vetrovke a "nepremokavých" dlhých nohaviciach. Na ceste je voda a fúka chladný vietor. Pôvodne som chcel z New Plymouthu ísť cestou č.45 po západnom pobreží, ale kvôli nedostatku času som zvolil pokračovanie cesty č.3. Cestou sa mi páči mestečko Stratford s vystrihanými trávnikmi a príjemným prostredím. Eltham je zase mesto Maorov. V Hawere som už vedel, že k odbočke z hlavnej cesty, smerujúcej do 4 km vzdialenej osade Alton už mám iba 15 - 16 kilometrov. S väčšou chuťou tlačím na pedále a som vzrušený, ako ma farma prijme. Včera som poslal mail mladej dvojici a dostal som uspokojivú odpoveď: Príď kedy chceš a zostaň, koľko potrebuješ, čakáme Ťa... Cesta je pustá až na dve, tri osobáky, a ako na truc stúpa vlniacou sa krajinou, posiatou farmami. Je to kraj celý povykladaný mozaikou fariem. Väčšinou sa na pasienkoch pasú kravy pre mlieko.
Dokrútil som Rexa až k číslu, ktoré som mal napísané v zápisníku. Rozľahlé staršie stavanie je ľudoprázdne. Fotografujem, volám, hľadám vchod dovnútra. Všetky dvere z prednej strany pozamykané... Osmeľujem sa vojsť do dvora, tu tiež nikoho. Sklenené dvere na verande dokorán - a v klietke leží spiaci psík. Opäť volám, nikto neodpovedá. Až keď som sa vrátil ku vchodu, našiel som na zemi zaťažený lístok pre mňa, kde sa Hamish ospravedlňuje, ale je na rybách a vráti sa onedlho. A o chvíľu zvoní telefón, na ktorý nereagujem, asi sa ma netýka. Keď však zvoní opäť a opäť, zdvihol som slúchadlo - a to sa už stará Jo, či som tam a že príde o nejaký čas. Je to veterinárka a ošetruje dobytok aj kone v celom okolí. O chvíľu sa prirúti džíp a Hamish ma víta otvorenou náručou a hneď ma berie so sebou aj s partiou priateľov k ďalšiemu ranču, kde úlovok spracujú. Neváham, takúto príležitosť som doteraz nemal.
Najskôr chlapci zakúrili pod kotlom, vodou ostriekali langusty a ponorili ich do vriacej vody. Iné ryby spracovali tak, že z nich odrezali len časti z bokov, ostatné bude pokrmom pre psíkov. Keď bol čas a langusty získali krvavočervenú farbu ako naše raky, povyťahovali ich a ponúkli ma kúskami z ich nôh. Po odstránení tvrdej ochrannej škrupiny som sa dostal k mäkkej dužine: Delikatesa!
Po návrate som sa zvítal s Jo, ktorá so smiechom ukazuje, že o tri mesiace čakajú potomka. Večer sme sa bavili o čase, ktorý uplynul medzi našou rozlúčkou pred rokom v Anglicku. Ale po sprche si líham do širokej postele ako domáci pán. Spím s vedomím, že si tu, na vidieku, môžem dokonale odpočinúť a aspoň trošku vyhnať z tela chlad a únavu z tela.

Toto je farmársky dom, kde Hamish prežil detstvo a ktorý mi poskytol na dva dni azyl

Red Cryfish sú naše langusty. Neuveriteľná pochúka...

Jo, celým menom Joanna, ma privítala radostnou zvesťou: o pár mesiacov čaká potomka

Žiadne komentáre: