Auckland z výšky aj blízka
Andrej ma vítal na letisku pre istotu s plagátikom s mojím menom
Na dovoz rôzneho tovaru platia na Novom Zélande prísne pravidlá a omedzenia. Napríklad potraviny patria medzi rizikové a pri pristihnutí nepriznania nepovoleného sortimentu nasledujú veľmi prísne tresty. Radšej som sa tomu vyhol. Chcel som si priviezť pár tabuliek horkej čokolády, ale keď mi Miško z Wellingtonu, s ktorým som sa stretol pár dní pred odletom v Olomouci, poslal v krabičke s mobilom aj dve veľké tabule tejto dobroty, nechal som ich doma. Kvôli nim nebudem podstupovať riziko prísnej a zdĺhavej kontroly...
Našiel som si batožinu, po chvilke aj Rexa. Pohľad naňho bol žalostný: Potrhaný igelit vial na ňom ako zástavky, nosič bol vrazený do zadného kolesa a viditeľne deformovaný, rám poškriabaný ako keby ho niekto pílil pílkou na železo a najhoršie dopadol prehadzovač, vyvrátený v neprirodzenej polohe... Striaslo ma. Pôvodne som chcel nastúpiť na cestu hneď z letiska. Takto to neprichádzalo do úvahy, Rexo potreboval chirurgický zákrok aby bol schopný postaviť sa na vlasné kolesá.
Ešte že z davu čakajúcich už vyčnievala hlava s krátkymi vlasmi, ktorej majiteľom nebol nik iný ako Andrej, rodený Šarišan z Gregoroviec. Ten sa podujal na nie vždy príjemnú úlohu odviezť pútnika s pochybným cieľom z letiska a poskytnúť mu aj ubytovanie na prvé momenty kontaktu s novým mestom, novým prostredím, inou pologuľou, podnebím, premávkou a najmä časovým posunom. Veď v tom čase rozdiel medzi SEČ a časom na Novom Zélande bol presných dvanásť hodín, čo znamenalo, že keď je u nás 6 hodín ráno, tu tiež majú 6 hodín, ale už večer. Keď je tu noc, u nás deň, keď je tu zima, u nás je leto, atď.
Batožina sa zmestila do auta aj s dorantaným bicyklom a Andrej už aj uháňal na druhý koniec mesta. Toľko ciest, ako tu, som dávno nevidel. Všemožne sa križujú, preplietajú, kraľujú tu diaľnice Motorway, na ktoré cyklista nesmie. Pri pohľade z lietadla sa mi prostredie zdalo ako oáza pokoja, ale v popoludnajšej premávke som z mesta veľa nevidel. Prehupli sme sa cez obrovský most a už sme boli v daľších štvrtiach, až sme zastali vo dvore jedného zo stoviek podobných prízemných domčekov. O chvíľu prišiel Maroš z Nitry, ktorý tu trávi dovolenku a jeho zázračné ruky a Andrejove pomôcky dali Rexa do stavu, že bol schopný ráno vydať sa na neznámu cestu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára