Štvrtý deň - Donauwoerth - Regensburg

Záver predposledného dňa je v pohode
Takto si to predstavujú stovky cyklistických pútnikov pri plánovaní trasy: Cez deň pohoda, užívanie si pocitu voľnosti a nádhernej prírody a na záver slušné ubytovanie s perfektným ukončením.
Takto nejako sa nám to zhruba aj podarilo. Z vodáckeho kempu odchádza Miloš so Stanom v pohode. Do Weicheringu, kde sa máme stretnúť, je dosť na dopoludnie - 47 km. S Milanom volíme rýchlu trasu po ceste č. 16 a tak sme o chvíľu na mieste. Parkujeme auto tak, aby naň bolo vidieť z každej strany: aj z cesty, aj vedľa prechádzajúcej Donauradweg. Ale nejako sme sa nemohli dočkať - márne čakám s fotoaparátom na cyklistickej trase. Nakoniec sa vynorili opäť z iného smeru - z hlavnej cesty. Pri striedaní zisťujem, že na zadnom kolese uchádza vzduch. Vyzujem plášť a vidím, že chyba je vo ventilku, ktorý je odtrhnutý od duše. Zázrak, že to Miloškovi nevypovedalo počas cesty! Takto som vymenil dušu za novú, dofúkal a po obede, za hrejúceho slniečka, sme sa ešte s Milošom, ktorý presedlal na Stanov bicykel, pohli po pravom brehu cez veľké mesto Ingolstadt do Grossmeringu, čo bolo 19 km. Tu preberá svoj bike Stanči s rozhodnutím, že na ňom príde až do kempu v Regensburgu.
Miloško si našiel miesto na odpočinok, kým ja sa trápim s kolesom
Cesta sa vlní cez chmelnice a polia so špargľou. Ochutnávam, je to vítaná zmena chute. V úplnej pohode obdivujem Stana, ako zvláda takúto dlhú trasu. Na chvíľu si odpočinieme na svahu hrádze, ale statočne točí pedálmi ďalej. Veď do miesta ďalšiehho stretnutia v Bad Abbachu je to úctyhodných 66 km.
Relax na dunajskej hrádzi
Zaskočilo nás pokračovanie trasy za výletným miestom Weltenburgom, ktorá sa dostala medzi skalné útesy a jediné riešenie je kompa. Odmietame čakať, vraciame sa nazad a po normálnej ceste sa šplháme na Steinberg, ktorého vrchol je vo výške 472 mnm. Nádherný zjazd do Kelheimu dostáva Stana do vytrženia. Tu prechádzame alternatívou po pravom brehu a po niekoľkých informáciách sme v Bad Abbachu. Posádka nás čaká pri vysutom moste iba pre cyklistov a chodcov. Dohodli sme sa, že pôjdu hľadať vyznačený kemp, v ktorom sa večer stretneme. Po občerstvení nás posielajú "skratkou" lokálnou cestou cez Kalkofen, Grasslfing do Untenradingu, kde sa napájame na Donauradweg. Táto skratka nám dala poriadne zabrať, stúpania boli veľmi strmé a po kamenistej ceste to nebolo to pravé orechové. Potom sa už priamo po pravom brehu Dunaja obchádzame veľkomesto Regensburg a nachádzame príjemný kemp. Majiteľ nás posiela za našim autom, chlapci už majú miesto na prenocovanie. Žiaľ, auto musí parkovať pred kempingom. Mne to nevadí. Na drevenom stolíku s lavičkami sa odohrá niečo, čo sme zatiaľ nestihli: Každý vyberie niečo zo svojich zásob, dáva to "na oltár vlasti" a nastáva dlho očakávaná pohodička. Nielen posledné plechovky piva, ale aj Milanovo červené vínku pridali na nálade. Krásne zapadajúce slnko nás utužuje v presvedčení, že tento deň bol asi najpríjemnejší. Prešli sme 148 kilometrov a ako sa ukázalo, bola to na najdlhšia etapa.
Toto je zaslúžená pohoda. Škoda, že ju pre nefajčiarov kazí Miloškova cigaretka...
Škoda, že večer sa zamračilo a v noci (spím v aute so Stančim, ktorý ma svojím spôsobom spánku nenechá relaxovať) bubnuje dážď na strechu. Ráno som na rozpakoch, či pokračovať ďalej aj v daždi, alebo to už dnes zabaliť. Našťastie Milošovi to nevadilo a tak sme sa vydali dokončiť započaté dielo.