Deň 21

Slunce! No konečně, to se věci vysuší a cesta hned lépe ubíhá. (Miškov komentár)

Šťastný piatok

Konečne v Taurange

Aká bola noc? Rozmýšľam nad tým, ležiac na čerstvo zkosenej tráve popri ceste. Vedľa za plotíkom je obrovská trávnatá plocha a na nej najmenej päť rugbyových ihrísk. Rugby je novozélandský fenomén a iba málo obcí nemá svoje ihrisko. Dokonca niektoré sa pýšia ja rugbyovým múzeom oblasti. Aby som nepreskakoval príliš, bola konečne príjemná. Dokonalé zababušenie bránilo chladu, v tejto oblasti typickému, vojsť mi do špiku kostí. Nielen to, ale keď som sa oprel o dlážku stanu, zacítil som teplo. Tak predsa len Miško mal pravdu! Je to tým, že pod povrchom (trávnikom sa to neodvážim nazvať) vedú potrubia horúcej vody a tak ho vyhrievajú bezplatne. Tej je všade dosť. Rosa sa však dostavila v plnej paráde a stan aj spacák som mal totálne mokrý.
Do Taurangi, veľkého prístavného mesta, ma nič neťahalo. Iba ak milé pozvanie od Táni a Petra. Ani jedného som z nich nepoznal a tak idem do neznáma – ako vždy. Z Rotorui tam vedú dve cesty: Jedna kratšia, merajúca niečo nad 50 kilometrov, druhá dlhšia s číslom 33, ktorá vedie k pobrežiu a tam sa napája na č.2 a tá ide okolo tohto mesta. Tušenie potvrdzuje aj Tánička, že ísť kratšou neznamená ľahšou cestou. Vraj sú tam vysoké stúpania, z čoho mi naskočila husia koža.
Je 11.30 čo znamená, že som v sedle iba tri hodiny. Zapríčinilo to čakanie na vyschnuitie stanu, ale aj tak som ho balil mokrý. Teraz ho mám postavený pekne na slniečku a to ho, aj spacák, karimatku a ostatné mokré veci rýchlo vysušilo. Na tachometri mám 50 kilometrov. Zdá sa, že hory mám dnes definitívne za sobou. Priemer 16,7 km/h o tom jasne svedčí. Vyzerá to, že toto je prvý deň, ktorý ma dokonale potešil. Ráno ma strašila sova, v kuchynke som si pripravil teplé raňajky, pozdravil sa s dvojicou mladých Švajčiarov z Bernu, ktorí stanovali vedľa mňa, pobalil veci a podľa mapky, v ktorej mi vyznačil najleší smer k ceste č. 33 ešte včera Ross, som sa pohol do krásneho rána. Fotografujem hydroplány na hladine jazera, pariace sa mesto. Na prehliadku ich najväčších atrakcií a komplexov nemám čas, ani ma nelákajú. Keď váham kadiaľ ďalej, dve domorodé členky „rýchlej roty“ ma previedli za svojou multikárou až k výpadovke. Nádherná široká cesta PO ROVINE ma vyvádza okolo letiska von z mesta. Ale hory čakali v úkryte. Po 20 km som k nim dorazil a nasledujúcich 25 kilometrov som sa v nich točil, stúpal a klesal, tak stále dookola. Kamióny na cestách už nevozia dobytok, ale obrovské kmene stromov. Ťažba dreva je tu nosným pilierom priemyslu. Keď toto píšem, odskakujem obracať stan, aby uschol celý a všade. Nikam sa neponáhľam, niečo zahryzujem a teším sa z Nového Zélandu, tejto pre niekoho najkrajšej krajiny na svete. Ja sa to bojím tvrdiť. Ale sú tu pasáže, ktoré sú určite veľmi pekné. Obed, lunch, si vždy ráno pripravím do prednej tašky, aby som ho mal poruke. Obyčajne dva chleby s maslom a niečo k tomu. Zajedám to najdenými jabĺčkami. Konečne otváram okrúhle balenie keksov, ktoré som kúpil ešte v Aucklande.
Do cieľa mi zostáva asi 35 kilometrov. Sila slnka sa prejavuje v rýchlosti schnutia stanu. Bude mi pražiť cez helmu na hlavu, preto pod ňou mám bielu plátenú šiltovku. Mapa ukazuje, že do väčšieho mestečka Te Puke je 11 kilometrov s odtiaľ do Taurangi 25, spočítané a zrátané – viac ako 37 kilometrov to nebude. Na túto vzdialenosť mám viac ako štyri hodiny, aby som bol okolo pol piatej v Táninom Lunch Bare, ako sme sa dohodli. Zapínam mobil, pípa prijatá správa od Miška, ktorý sa o mňa takto stará.
Až k odbočke z cesty č. 2 do Tauranga City to bola jedna báseň. Nádherná cesta viedla popri mori, kde bol práve odliv. Kríky mangrovníka rastú aj tu, chaluhy voňajú podobne ako inde na plážach. Pohoda sa zmenila skoro na traumu, keď na odbočke do centra ma skoro zrazilo auto. Pýtam sa na cestu, ktorú hľadám, musím ísť o niečo severnejšie, Pokračujem do centra ale vidím, že sa čísla zvyšujú. Obraciam sa, po chodníku opatrne, aby som to neprešiel, hľadám číslo 340. Konečne som ho našiel. Dvere sú zamknuté. Na zaklopanie sa zdvihla z temnoty maorka meter krát meter a vysvetlila mi, že tu žiadny Lunch Bar nie je. Volám Táni, ako je to možné, ale nik mobil neberie. No som v peknej kaši! Všetko doteraz jasné a krásne sa rúti. Čo mám robiť? Vraciam sa po číslach nižšie a pýtam sa okoloidúceho pána na Lunchbar. Ukazuje mi na blízky roh. Už som tadiaľ išiel, ale nápis som nezbadal. Konečne stojím vo dverách úzkeho bufetíku, z ktorého sa na mňa usmieva tmavovlasá Slovenka s modrými očami. A mám po starostiach aspoň na deň... Táňa si považuje za najväčší tromf, že všetky jedlá sú čerstvé. Vstáva o štvrtej ráno a priamo v Bare pečie, smaží, mixuje a ponúka čím ďalej tým širšiemu okruhu zákazníkov. Má milé reklamné pútače a určite má v sebe dušu dobrého obchodníka. Jasné, že som ochutnal po celom dni z jej maškŕt.
Večer spoznávam ďalších členov rodiny - Petra a malú Kim. Peťo je sklamaný mojou vizážou. Niekde si na internete našiel nejakého iného Trabalku, ktorý podľa obrázku meria do dvoch metrov. Mojich 172 centimetrov mu nestačí... Že by som mal menovca? O nikom takom neviem. Nádherná pohoda sa večer rozhostila v ich domčeku. Kvôli mne kúpili širokú nafukovaciu matracu. Domček šikovný majster stále upravuje, ale teraz dostal prednosť Táničkin Bar. Peťo nezabudol ani na kalíšok slivovice a pivko po večeri. Ukladám sa na novučičkú matracu a som šťastný: Ocitol som sa aspoň na pár hodín v raji.

* Sušenie mokrého stanu pri ceste
* Vysoké ploty zo stromov dokonale kryjú háklivé stromy s plodmi kiwi pred nepohodou
* Kim sa už nehanbí v maminej kuchyni

Deň 20

Rotorua

Kemp s "vyhrievaným trávnikom"

V noci bola strašná kosa! V duchu nadávam na myšlienku poslať teplé veci do Aucklandu. Od zimy sa trepem viac, ako v predchádzajúcej noci. Obúvam si topánky, v nich sa suniem do spacáku a ešte aj s ním do ruksaku. Nič nepomáha. Ráno ma šokuje ešte viac: Všetko je mokré a navyše zahalené hustou hmlou. Som ďaleko od mora a už som zabudol na silnú tunajšiu rosu. Je tu však veľké jazero. Nedovidím ani na svetlá, ktoré osvetľujú priestory kempingu. Na toalete mi nohy skáču v snahe vyrobiť si aspoň trošku tepla nekontrolovane, nedokážem ich zastaviť. Na brašnách, ktoré som nechal vonku, nechtom zoškrabujem biely povlak: Je to zmrznutá inovatka. Teda teplota klesla pod bod mrazu. A čo tá hmla? Zabráni mi včas sa pobrať hľadať pomoc v servise?
Nakoniec všetko dobre dopadlo, Rexo má nové lanko za 28 dolárov, ale správne zladenie radenia prevodov má ďaleko od dokonalosti. Vyšlo slnko a ukazuje sa krásny deň. Zdržanie v servise ma núti využiť každú minútu a tak odporúčaná odbočka k Huka Falls, k vodopádom, ktoré majú od normálnych veľmi ďaleko, ma rozladila. Strata času a naviac ďalšie kilometre. Nebola to rovina, ale po 32 kilometroch sedím pod borovicou a čítam dve SMS: V jednej ma Miško teší tým, že v Rotorue pozná kemp s vyhrievaným trávnikom, druhá zmätená o problémoch v Taurange. O ďalších 30 km zase opieram Rexa o bránu farmy, ktorá je na predaj a obedujem to, čo mi zostalo. Odtiaľto sa bežná tvár cesty mení na reprezentačnú, ale to jej nevadí, že prechádza pohoria priamo k vrcholom. Je to prvý deň pod dlhom čase bez dažďa od Wellingtonu. V tieni cítiť nočný chlad. V malom zhluku domkov, hrdo nesúcich názov Golden Springs, Zlaté pramene, sa zastavujem v otvorenom obchodíku doplniť vodu. Stúpania ma obrali o čas a začínam mať pochybnosti, či do tmy nájdem spomínaný kemp. Naviac mám nejaký ťažkosti s radením prevodov, už po niekoľkýkrát mi spadla reťaz. Je to problém, pretože ženúce sa kamióny neberú ohľad na cyklistu, mordujúceho sa s poruchou. Vtom ďalší "zázrak": Po prvýkrát za selú cestu za mnou zastala dodávka sama od seba a vyšiel z nej vodič s výrečným gestom: Naložíme ho na korbu? Ako by nie! Slnko už dávno zapadlo za lesy a hory a ja na tých 12 zostávajúcich kilometrov budem cez kopce potrebovať najmenej hodinu. Ross je lesný robotník, akých práve tento kraj má na tisíce. Je to poznať aj na kamiónoch, tri z piatich vezú obrovské kmene borovíc. Aj okolo vidieť následky ťažby. Sú to štvorcové kilometre vykácaného lesa, posiate vyvrátenými koreňmi. A len tak, medzi ne, sadia robotníci nové stromčeky. O dvadsať rokov ich stihne rovnaký osud, ako ich predchodcov.
Ross ma vezie priamo k "môjmu" kempu, ťažko by som ho našiel sám. Dostávam mailovú adresu, ale zabudol som si ho zvečniť. Možno o rok..? Poplatok nie je nízky - 16 dolárov, ale úroveň je najmenej o dve triedy nižšia ako v kempe v Taupo. Medzitým sa zotmelo. Nachádzam vyhradené miesto v kúte, kde trávnik pripomína zodratú plyšovú loptu. Kladiem na ňu ruku - žiadne teplo necítim. Iba niekoľko metrov odo mňa niečo stále syčí a chrchle. Takto ma víta jeden z mnohých bubľajúcich sírnych prameňov, ktorých má práve táto oblasť stovky. Nemal som chuť ani ochutnať horúci bazén, začína mi byť zima. Po dvojnočných skúsenostiach nenechávam nič na náhodu: Obliekam si na seba všetko, čo mám, nohy balím do ruksaku a spokojný po správe z Taurangi, že všetko je O.K., zaspávam. SMS s povzbudením od Maroša z Aucklanu ma zohriala pri srdci. S takýmto doppingom sa hneď ľahšie ide čelom proti prekážkam. Zápisník dopisujem pri čelovke, ktorú som dostal na narodeniny od môjho mladšieho brata Miloška. Cítim spokojnosť a úľavu, napriek stupňujúcej sa únave. Na raňajky niečo mám, bude aj na lunch a potom sa uvidí. Veď Táňa v Taurange otvorila novučičký Lunch Bar...

* Voda je síce pekná, ale Huka Falls žiadne vodopády nie sú
* Toto má byť ten sľubovaný "vyhrievaný trávnik"
* Para nad celým mestečkom Rotorua

Deň 19

Stále prší, už tretí den. Přes kopce až do kempu v Taupo s teplou koupelí. Technická závada na kole – prasklé lanko na presmykovači. (Miškov komentár)

Taupo s horúcim bazénom

ale s mrazivou nocou

Ráno sa poberám preč čím skôr. Už o šiestej púšťam naloženého Rexa dolu zo Summitu a teším sa, že bude nasledovať najmenej také dlhé stúpanie, ako bol výšľap hore. Omyl, vidieť, že som ešte stále v tejto krajine zelenáč.

Pôvodne som aj napriek Mirkovej rade: "Hřích nevidět!" chcel Taupo mesto aj s jeho rovnomenným nádherným jazerom vynachať. Keď som chcel absolvovať Východný mys, nepasovala mi táto perla do itineráru. Keď ma okolnosti prinútili zmeniť trasu, naraz sa ocitlo priamo na mojej novej ceste. Zaplatil som ale daň v tom, že nebudem v Gisborne, prvom väčšom meste na svete, kde sa začína každý nový deň, týždeň, mesiac aj rok, dokonca aj storočie. Leží totiž blízko Dátumovej hranici. Je samozrejmé, že bližšie k nej smerom na východ je viac osád a ostrovčekov, ale medzi veľkými mestami drží oprávnene primát.

Rannú toaletu som zvládol v buši ešte za šera, zhltol som kúsok čokolády a banán. Po kúsku klesania prišla opäť "silná káva". Presviedčam sa, že tieto úseky by som včera nezvládol. Po 15 km klesám k Tarawere, ktorá predstavuje zhluk pár domcov pri riečke Waipunga. Zdá sa mi, že na okraji je niečo ako kemp a vidím osamotený modrý stan. Fabian teda došiel včera až sem. Zima ma trasie v silnom vetre. Ako predpovedal profil z jeho sprievodcu, hneď za Tarawerou sa mi do cesty postavila stena. Krútenie sa mení na tlačenie, tlačenie a opäť tlačenie Rexa s nákladom. Za Hotelom s ďalším kempom a naberám normálny tep. Keď krútim ďalej, považujem za chybu, že som sa v ňom nezastavil. Dochádza mi voda a aj sily odchádzajú ako cez veľkú dieru. Nie div, pri takejto strave... Filozofujem nad tým, s akou radosťou si ľudia mojej krvnej skupiny pripravujú takéto utrpenia. Veď je to hotová Krížová cesta x 10! Ešte že tých pádov nie je veľa.

Terén sa pomaly vyrovnáva, prekonal som pohoria. Ale terénne vlny, ktoré ma verne sprevádzajú, mi robia problémy. Ešte že vyšlo slniečko a dá sa natiahnuť v tráve vedľa cesty. Odpočinkových parkovísk je ako šafránu. Možno pre automobilistov je ich frekvencia dostatočná, ale pre plaziaceho sa cyklistu nie. Zväčšujúci smäd ma núti vypiť poslednú záchranu - energetický nápoj od Miška. Nútim sa niečo zjesť, aj keď nemám chuť. Trošku z laloku s kúskom papriky a druhý chlebík natretý marmeládou ešte z Napieru. Cesta sa na rovine začína rozlievať do šírky a zrazu sa veziem ako na parádnej diaľnici, kde by sa dalo aj pretekať. Ale... nemám na to síl, chýba mi predovšetkým voda. Našťastie do Taupa chýbajú iba zo dve desiatky kilometrov. Ale v tomto stave je to pre mňa dlhá štreka. Predomnou zastavuje dodávka s vozíkom, na ktorom vezie veľkú kosačku. Bielovlasý majiteť vychádze seba aj psíka Tima vyvenčiť. Volám na neho, aby počkal a prosím ho o vodu. Ochotne otvára veľký kanister a napĺňa moju fľašku. Keď vidí môj stav a dozvedá sa cieľ, ponúka mi pomoc v podobe zvezenia tých pár kilometrov. Bojujem s tým len pár sekúnd. Takáto šanca sa nezahadzuje, je to iste ďalší so zázrakov. Navyše mi nejako hapruje prešmýkač, radiaci reťaz cez predné ozubené kolesá. Pri pohľade zblízka zisťujem, že lanko je akoby preseknuté a drží iba na jedinom vlákne! Takto sa k nejakej opravovni nedostanem... Dozvedám sa, že je práve z Napieru. Ja mám 66, on so smieroch hovorí, že on 77! Je to už na prvý pohľad exoticky vyzerajúci samotár s dlhými bielymi neupraveným vlasmi. Možno práve preto vie chápať aj iných čudákov. Ochotne a trpezlivo pózuje pritom, keď si ho chcem zvečniť. Dáva mi adresu s telefónnym číslom a ja v tej chvíli túžim strašne ho niekedy navštíviť. Pred Taupom Jim odbočuje a vykladáme Rexa. Za tých pár minút mi prirástol k srdcu.

Obchádzam centrum a nachádzam Holiday Park, čo je luxusný kemping. Je síce za 19 dolárov, skoro dvojnásobok iných kempov, ale zato mi sľubuje pochúťku - bazén s horúcou vodou, ktoré moje kosti potrebujú rovnako, ako soľ. Je bližšie k výpadovke a je len zázrak, že ma sem dorantaný Rexo dovliekol. Miško mi na moju jobovu správu posiela adresu cyklistického obchodu v meste. Nechávam to na ráno, teraz sa potrebujem najskôr telesne zotaviť. Rozkladám na stole aj lavičkách všetko premočené imanie a hľadám sľúbený bazén. Je skromne zastrčený, ale parí sa z jeho modrej vody lákavá para. Super! Aké to bolo potešenie, si dokážete predstaviť. Prezerám si komfortne vybavenú kuchyňu, sprchy aj toalety. Taký luxus som ešte nenavštívil. Našiel som to, po čom mi už niekoľko dní srdce piští. Pokoj, sucho, slnko a teplo. Mám za sebou necelých 60 kilometrov, ale originálna cesta na Golgotu merala omnoho menej. Tachometer ukazuje, že práve v tomto mieste som dovŕšil prvú tisícku kilometrov po Novom Zélande. Chúlostivé veci ukladám do spoločnej chladničky a dopĺňam kalórie výdatnou večerou. Robím poriadok v papieroch, už nepotrebné mapy odkladám, tie, ktoré budem potrebovať zajtra, kladiem do prednej taške na riadidlách. Zajtra ma čaká okolo 95 kilometrov, ale podľa Jima ma veľké stúpania nečakajú. Miško mi pribalil mapku, kde sa v Rotorue nachádza kemp, kde aj oni strávili noc.

* Jim, môj záchranca. Verím, že sa niekedy u tohoto exota budem môcť zastaviť

* Luxusný kemping na svahoch mesta Taupo mi dal príležitosť na dôkladnú očistu aj vysušenie

* Toto je najväčšie potešenie: Bazén s 39 stupňovou vodou na po nočnom mrznutí mal postaviť na nohy

Deň 18

Z Napier do kopcu směrem na Taupo. Stále lije. Nocleh na pozemku u staré maorky ve vesnici Titiokura Summit. (Miškov komentár)

Nocľah na Titiokura Summit

V poradí asi 2. či 3. najhorší deň

Ako naschváľ - celú noc lialo. Dážď búši do plastikovej strechy prístrešku v hosteli a ja strácam chuť šlapať ďalej. Čo takto prečkať tu, v teple a suchu, ďalší deň? Ale kto za mňa bude ťahať stratené kilometre? Odolal som pokušeniu. Ráno sa lúčim s Geoffreyom, odchádza skôr ako ja. Pozývam ho na Slovensko keď počujem, že aj tak má naplánovanú cestu do južných Čiech. Bob mi o nasledujúcich kilometroch nerobil žiadne ilúzie. Prechádzam zase krížom cez niekoľko pohorí a to tu vždy znamená permanentné stúpania a klesania. Po desiatej som vyštartoval do dažďa. Skúšam urobiť jednu fotografiu, ale cez dážď more nevidieť a ilúzia krásneho mestečka je utopená vo vode. Prechádzam za letiskom vedľa kempu, kam som sa chcel včera dostať. Po odbočke za Bay View na cestu č. 5, ktorá ma povedie až do Rotorui, prechádzam oblasťou nádherných jablčných sadov. Pri benzínke sa prezliekam: Podcenil som chlad a preto si dávam pod dres a ostatné oblečenie moirové tričko s dlhými rukávmi. Doteraz som ho nemusel použiť. Ale cesta sa, akoby sa nič nedialo, zdvihla ako stena a zdvíhala sa neuveriteľných 40 kilometrov! To som ešte nezažil. 3 krát som musel Rexa tlačiť, raz ma z cesty vytlačil kamión. Ale mal som aj darček z neba - v zákrute vidím vysypaný náklad čerstvých jabĺk. Vzal som si niekoľko do vrecka, ale keď sa podobné prípady opakovali, začal som si vyberať tie najkrajšie.

Cestou ma predbehol mladý cyklista - Francúz Fabian. Mladík s brašnami a ešte aj závesným vozíkom! Ten mal iný tlak na pedále ako ja! Dobehol som ho, keď obedoval. Ja som sa pridal a odfotografoval som si ho. Prekvapil ma knižkou, akýmsi sprievodcom pre cyklistov po NZ a ukázal mi, kde sme a čo nás ešte čaká na veľmi, veľmi tvrdom grafe profilu cesty. Podľa nej mám pred sebou ešte dve úžasné stúpania a to, kam sa driapem teraz, je strmé najmenej ako na strechu kostola.

A naozaj, toto bola riadna sila! Pomáham si Gustovou čokoládou, ale Fabien ma predbieha druhýkrát, zdraví - Hi, Jozi ale v stúpaní aj on si musí pomáhať kľučkovaním zo strany na stranu celej šírky vozovky. Je mi hrozne, do kempu, ktorý mi poradil Miško, zostáva ešte viac kilometrov, ako je mi milé. O piatej som v daždi a studenom vetre vystúpal na Titiokura Summit, čo znamená vrchol stúpania. Ale som mokrý, unavený a podchladený. Po ľavej strane je dom, ale bez známky života. Po pravej strane vo svahu je druhý a posledný a z jeho komínu sa derie prúžok dymu. Ďalej nejdem! Protestuje telo. Obraciam bicykel a po kamennej prístupovej ceste v tejto divočine vediem Rexa k domčeku. Ten má svoje najlepšie roky dávno za sebou. V tom momente ma teší, že má akúsi verandu, zo strany vetra zabezpečenú sklenenou tabuľou. Ako ma prijmú? Kto mi otvorí dvere? Zaklepal som. Prekvapenie bolo obojstranné: Z dverí vykukla stará šedovlasá Maorka s hrubým copom, ktorej skoro oči vypadli, keď videla mňa ako návštevníka. Keď som jej rukami a iným spôsobom dokázal vysvetliť, že som unavený a chcel by som tu prespať, chvíľku jej trvalo, kým to strávila. Ale keď som jej povedal, že mi stačí veranda, mala obavu, či ma od betónu nebude chladiť. Priniesla mi na pomoc igelit a tým mi dala súhlas. Poďakoval som a začal som sa udomácňovať. Na igelite som postavil stan (konečne nepretečie), vyzliekol mokré veci a obliekol suché. Odvážil som sa zaklepať ešte raz: Tentokrát mi otvoril jej syn, statný Maor, ale moju žiadosť, či si moje mokré veci môžem usušiť vo vnútri, rezolútne odmietol. Je jasné, že som mal šťastie, že mi on neotvoril prvý dvere. Určite by som tu nespal... V suchu si chcem uvariť polievku na zohriatie, ale zostalo len pri želaní. Pozerám sa na tachometer. Na dnešných 76 kilometrov som spotreboval 8 hodín! Teda priemerná rýchlosť bola pod 10 km za hodinu. Strašné! Horšie je, že zima kulminuje. Celú noc nespím, môj spací vak nie je na to stavaný. Trasiem sa ako osika, vlhké nohy mám úplne premrznuté. Dobre že som chránený sklom, vonku prší a fičí studený vietor. Ani nemám chuť jesť. Kúsok čokolády a vyšok syra s kúskom chleba. Ako dezert - jedno z jabĺčok, darovaných cestou.

* Francúz Geffrey sa rád príde pozrieť na Slovensko

* Na Francúzov som mal šťastie, aj Fabian pochádza z krajiny Galského kohúta

* Toto je môj azyl - presklenená veranda ošarpaného domca

Deň 17

Už zase sám do Napieru

Kritický deň - dážď, defekt, problém s ubytovaním

A už zase sólo, a se všemi věcmi na kole. Z Waipukurau do Napier, domluvené ubytování v Napier nevyšlo, takže vše nakonec vyřešil hostel. A prší a prší. (Miškov komentár)

Tak jednoduché to zase nebolo. Ako by ma odchodom priateľov opustilo aj šťastie. Cestou sa stále pokúšam spojiť sa s kontaktom v Napieri, ale bezúspešne. Od rána leje. Ležím v stane tak, aby som sa nedotýkal jeho stien, čo je naozaj umenie. Mám čas, veď dnes ma čaká len približne 70 kilometrov po rovine. Miško mi na moje problémy posiela adresu kempu, kde v krajnom prípade zostanem cez noc. Stavať stan v daždi nie je nič príjemné...
Až do Hastingsu vedie cesta po mierne zvlnenom teréne, s vinohradmi a sadmi. Je to kraj vína a vidím to aj na tabuľkách, že práve idem po Vínnej ceste. Jabloňové sady sú príležitosťou pre sezónne zarobenie si peňazí. Mladí Európania, aj naši, to využívajú, ale zárobok je nízky (asi 10-11 dolárov na hodinu, čo je na tamojšie pomery veľmi málo) a práca je ťažká. Dostanú zabrať kríže a chrbát, pretože vak na ovocie sa nosí okolo krku a jeho váha ťahá oberača dopredu.
Leje aj vo väčšom meste Hastings, kde sa pýtam na cestu do Napieru. Zastavil som sa v i-site, informačnom stredisku, kde som okrem niekoľkých máp s vyznačením cesty a rád dostal aj príležitosť pozrieť za na internet: 10 minút bezplatne. Prezrel som si poštu, či tam nemám niečo dôležité. Zostávam na ceste č.2. Ale dážď eskaluje. Je hustejší a hustejší. Približne v polovici cesty do Napieru v dedinke Cives cítim prázdnu pneumatiku! Ešte včera sa ma Miško pýtal, ako to robím, že jazdím celý čas bez defektu. Len som sa usmial. Mám od firmy Dema v Senici, vyrábajúcej vynikajúce bicykle (aj detské kočíky), novučičké plášte s fóliou proti prepichnutiu. Že by to nebola pravda? Ešte že je to na prednom kolese, pretože v lejaku skladať batožinu zo zadného by bol horor. Zahol som za živý plot pred jedným z domčekov a pustil som sa do práce. Vybral som dušu a vymenil ju za novú, tiež od Demy. Skúšam starú dofúkať a vzduch hneď uniká. Znamená to veľkú dieru! Pozorne prstami ohmatávam vnútro plášťa, či tam nenájdem zapichnuté sklo alebo klinec, ale nič. Znamená to, že nie defekt, ale nevydržala staršia duša, už s niekoľkými záplatami. Skúsim ju opraviť v kempe. Vždy, keď dostanem defekt, trpím nasledujúce desiatky kilometrov fóbiou ďalšieho defektu. Našťastie sa mi to nestáva často.
Do mesta Napier, ktoré mi Miško opísal ako nádherné, prichádzam úplne premočený. Nepomohla vetrovka do dažďa ani podobné nohavice. Vidím vedľa mora zelený pás parku, o ktorom viem, že tam vedie príjemná vychádzková cyklistická trasa, ale teraz ma zaujíma niečo iné: Kde je spomínaný kemp? Náhoda alebo Božia ruka chcela, že z auta vychádza muž a mieri do dverí domčeka v mestskej zástavbe. Oslovujem ho, on ma posiela dnu. Nechávam Rexa napospas dažďu a vchádzam do sucha. Vidím recepciu a pýtam sa na kemp recepčnej. Opäť pár máp, vyznačenie trasy a môžem ísť ďalej. Ale kemp je ešte nejakých 5 kilometrov ďalej, až za mestom a mne sa nechce. Voda zo mňa kvapká po pulte, ospravedlňujem sa a skúšam opäť volať. Tentoraz som sa dovolal pravdepodobne svokre, ktorá mi nakoniec sprostredkovala, že som o chvíľu v mobile mohol vypočuť výhovorky, že to nejde... Ešte telefonáty na neistých ľudí s neistými číslami. Tie telefonáty bez výsledku ma obrali o 10 dolárov... Stavať stan a v noci prechladnúť v tom daždi? Nemožné! Vnuknutie mi káže spýtať sa na recepcii, kde dievčinu za ten čas vymenil starší pán. Zisťujem, že je to YHA Hostel a ubytovanie je 23 dolárov (primeraná cena) pre členov YHA, pre nečlenov o 4 doláre viac. Nebolo o čom rozhodovať. Tlačím Rexa dovnútra, hneď za recepciou a dostávam izbu s dvomi poschodovými posteľami. Bob, ako sa mi recepčný predstavil, mi dáva cenu ako členovi a ochotne zapol elektrický ohrievač, aby som mohol vysušiť mokré veci, porozvešané po celej izbe. Zatiaľ som sám... O chvíľu však vrzli dvere a vošiel do izby mladík. Vyšlo z neho, že je Francúz, študent anglického jazyka, a ešte nevie, ako dlho sa na NZ zdrží - možno až niekoľko mesiacov. Na požiadanie mi pózuje, aby som si spravil pamiatku, ale svetelné podmienky sa podpísali aj na túto vzácnu otografiu - nie je ostrá. Ale mám na neho príjemnú spomienku a budem rád, keď sa naše kontakty, ktoré sme si vymenili, udržia čím dlhšie. Ešte som mal rozhovor s Bobom, ktorý pochádza z grófstva Wiltshire, kde som strávil kus vlaňajška. Koniec dobrý, všetko dobré - len aby ráno nepršalo!

Recepčný Bob je môj rovesník. Príjemný chlapík...

Pláž a more v Napieri, ktoré splýva s vodami hustého dažďa

Deň 16

Nielen Janku, ale aj jej životného partnera postihol defekt práve pred pivovarom

Toto je tá "slávna fotografia": Miško ma vždy nútil, aby som sa pri fotografovaní obzrel, lenže ja som mal takú stuhnutú šiju, že som sa nedokázal v tej polohe usmiať

Janka čaká na autobus, aby sa mohla vrátiť pre auto a naše veci

Další den v doprovodu Michala a Jany. V noci se menil cas takze jsme rano vyrazili vlastne o hodinu dřív. Většina dne po rovině a až na pár minut prakticky nepršelo, takže se tachometr v kempu ve vesnici Waipukurau zastavil na rekordnich 163 km. (Miškov komentár)

Rekodných 163 kilometrov

Z Mastertonu do Waipukurau

Ako je hore spomínané, v noci zo soboty na nedeľu sa aj tu menil čas. Na rozdiel od nás, keď k tomu prišlo o týždeň skôr, tu sa čas posunul na "normálny" čas, teda zimný. U nás naopak a tak sa rozdiel z 12 hodín, pri ktorom sa veľmi ľahko prepočítaval aktuálny čas, zmenil na 10. Miško to zhrnul do maličkej kocky, ja k tomu niečo pridám:

Na bicykle sme sadli normálne o ôsmej, ale hodinky už ukazovali 7. Ideme len my dvaja, Janka zostala dospávať, dobehne nás cestou pravdepodobne až v mestečku Woodville. Áno, bola to rovina, až na stúpanie na Mt. Bruce. Jeho výška je 365 m n.m., ale ako som už spomenul, stúpať treba vlastne od hladiny mora. Je to oblasť KIWI, ako zvestovali mnohé tabule. Teraz neviem, či vtákov, ovocia alebo ľudí. Miško ma fotografuje pri tabuľke s populárnym vtákom, obrázok ktorý neskôr použil v mojom blogu. Teš, sa, hovorí Miško, o chvíľu pôjdeme okolo najpopulárnejšieho pivovaru Tui, nazvaného podľa najznámejšieho vtáka. Ale čo to? Dnes sa defekt nevyhol ani majstrovi. Lenže pumpa je v aute. Presne pred pivovarom nás dobehla Janka a tu si dáva tátoša do poriadku majiteľ. Woodville nie je ďaleko. Stojíme v informačnom stredisku hneď vedľa malého múzea výtvarníka, pochádzajúceho z českej Plzne. Obedujeme - čo iné - Fish and Chips, ale naozaj skvelé. Auto nechávame tam a Janka ide s nami. Keďže ju zase stihol problém s mäkkou dušou, púšťam sa na cestu sám. Je to zase niečo iné, samotárovi samota vyhovuje, aj keď milá spoločnosť vždy poteší. Cestou fotografujem andskú lamu, pózujúcu mi pri jednej farme. Adkiaľ sa tu vzala, veď jej domovinou je Južná Amerika! Už to nie je rovina, ale príjemne zvlnený terén s farmami a ovcami, sem - tam aj s dobytkom. Na 107 kilometri je mestečko Dennkirke s krásnym vstupným pútačom. Založili asi ho Dáni, musím si to zistiť na internete. Tu som dvojicu počkal, neboli už ďaleko. Dobre som spravil, lebo ako šibnutím zázračného prútika sa do cesty postavili strmé stúpania a klesania k riekam - môj zlý sen. Našťastie idem ešte dnes naľahko a tak to zvládam bez problémov. Ale mám toho plné zuby, priznávam. V malej osade Norsewood, ktoré pre zmenu založili Nóri aj s ich trolmi, má Janka poslednú šancu nastúpiť na autobus a vrátiť sa pre auto. začína popŕchať a fúkať vietor. zase ako zázrakom - hneď po zjazde z Norsewoodu sa pred nami chlapmi otvorila rovina ako tortilla (aby som citoval Steibecka). Sme v takej pohode, že skoro šprintujeme a striedame sa na špici. Okolo piatej už hľadáme v mestečku Waipukurau kemp, v ktorom našla Janka ubytovanie.

Na recepcii platím sympaťákovi, pripomínajúcemu známeho amerického herca so širokou bradou, požadovaných 10 dolárov. Nachádzame vhodné miesto pod stromom, kde si postavím stan. S Miškom sa ponárame do otvárania vzájomných súkromí a cítim, že takého syna by som prijal... Vidím prichádzať okolo nás Paddy a v rukách má dve 5dolárovky. Tlačí mi ich do ruky. Reagoval tak spontánne na otázku, či by som ako cyklista z Európy, idúci na bicykli okolo Severnéhoi ostrova, nemohol dostať nejakú zľavu. Dobrák Peddy sa rozhodol, že áno - stopercentnú! Takíto ľudia sú soľou mojich putovaní. Je to len pár grošov, ale snaha nejako pomôcť tulákovi, ma dojala.

Spojenie s Luciou v Napieri, kde by som mal nasledujúcu noc prespať, sa nedarí. Neodpovedá ani na SMS, ani nezdvíha telefón. Bude to ešte zaujímavé - takúto situáciu som ešte nezažil.

Už pri svetle čelovky staviam stan a pomaly začína prvá, druhá a neskôr celý rad dažďových kvapiek. Lúčim sa s mojimi priateľmi, ktorí sa počas celej mojej cesty starali ako o vlastného otca. Mám silný dojem, že im to nebudem asi nikdy vedieť odplatiť... Majú pred sebou dlhú cestu až do Wellingtonu. Ak by ste niekedy mali v hlavnom meste vážne problémy, jeho adresa je michal.solc@seznam.cz. Ale prosím, nezneužite to!

Pri svetle čelovky:

Posledná fotografia, ktorú mi Miško urobil na pamiatku

Deň 15

Z Wellingtonu do Mastertonu

Paráda: Naľahko s Miškom a Jankou

Z Upper Huttu (předměsti Wellingtonu) na kole kousek po dálnici a pak po bývalé železniční trati (Rimutaka Incline, na mapce naznačeno červeně) pres pohoří Rimutaka. No a potom v mírném dešti poklidně temeř po rovince až do kempu v Mastertonu. (Miškov komentár)

Je sobota a mladí majú víkend pred sebou. Kvôli zdržaniu korigujem príchod do Taurangi. Dnes a zajtra budem mať výnimočné dva dni: Pôjdem pomerne dlhý úsek v sprievode dvojice mladých, vyšportovaných mladých ľudí. Už pri nasadaní na horské bicykle je vidieť, že sú v plnom "nasadení", výborne trénovaní a radosť z pohybu z nich len tak svieti. Moje veci sme naložili do auta, to nechali na stanici v Lower Hutt a len s ľahkými batôžkami sme sa pustili do odkrajovaní kilometrov. Pred nami stál strašiak - stúpanie na Rimutaku, od ktorého ma včera každý odrádzal. Miško s Jankou to vyriešili šalamúnsky a vynikajúco: obídeme ho cez krásnu časť prírody, kde po bývalej železnici, spájajúcej dve údolia, po odstránení koľajníc vytvorili príjemnú trasu pere peších aj cykloturistov. Najskôr mierne stúpanie na Summit, kde odpočívajú zhrdzavené vraky bývalých oceľových tátošov, odtiaľ strmé klesanie po kameňmi posiatom úzkom chodníku. Na údolnej stanici po približne 10 km sme si mohli prezrieť dokumenty z histórie tejto trate, ktorej sa nešťastia nevyhýbali. V prudkom klesaní lokomotívy museli brzdiť tak intenzívne, že do cieľa prišli s do červena rozpálenými brzdami, ktoré po niekoľkých jazdách museli robotníci v depe vymeniť. Že to nebolo lízanie medu najmä v zimnom období, je zrejmé aj z obrázku.
Potom sme klesli do údolia a po širokej rovine popri pohoriu sme pokračovali ďalej. Janka tu chytila prvý defekt a jej novomanžel predviedol, že opraviť ho je vlastne jeho koníčkom. Pomohli mu aj nové fľaky, ktorými sa dierka zalepí sa okamih. Po 40 km od štartu sme sa dostali do mestečka Feathtown, kde sme si v bufete dali ako lunch výborný koláč. Je to rovina s takým množstvom ovcí, že prechádzajú oči. Pri vstupe do Greytownu dostáva Janka ďalší defekt, ale to už leje ako z krhly. 14 kilometrov pred cieľom sme sa zastavili zohriať sa horúcou čokoládou v Café. Janka sa vlakom vracia k autu a privezie ho do kempu v Mastertone, kam my dvaja doslova šprintujeme na tátošoch v silnejúcom daždi. Janka už rezervovala jednu bunku, kde je kuchynka a spálňa s dvomi poschodovými posteľami. Cena za dvoch 50 doláčov, za ďalšiu osobu, teda mňa, ďalších 10. Sprchy a sociálky sú spoločné s kľúčom na kód.
S Miškom sa prezliekame a pokúšame rozvešať mokré veci, hltáme nejaké to jedlo a čakáme na Janku. Prešli sme 79 kilometrov, ale stáli za to. Najmä prvá časť po pohorí bola čarovná. Podbradok od Oravčanov bol kalorickou bombou po dnešnom dni.
Myslím, že až na Janku s defektami super deň. Vážim si jej bezprostrednú ochotu urobiť pre zdar akcie hocičo.

* Na Summite, ako Angličania, Američania aj Novozélanďania hovoria vrcholu stúpania medzi zhrdzavenými pamätníkmi zašlej slávy
* V tejto rokline víchor zhodil z mosta celý vlak a nešťastie bolo hotové
* Pariace sa lokomotívy po absolvovaní Sizyfovskej práce
* Nie príliš šťastná Janka a pokojný Miško pri práci

Deň 13 a 14

Wellington, hlavné mesto

Nielen pešo, ale aj na kajaku

Ve čtvrtek prohlídka Wellingtonu, v pátek projížďka na sea kayaku (viz prilozena mapka), údržba kola a rozloučení s místními krajany. (Miškov komentár)

Tak a mám prvú časť, skoro polovicu cesty za sebou! Upokojujúci pocit, najmä keď ležím zase na chvíľku vo vani a v horúcej slanej vode reparujem moje svalové úpony. S nedočkavosťou čakám na výsledku skúšky tlaku. Gusto má spoľahlivý tlakomer a s radosťou mi ho pripína na ruku. Po toľkej enormnej námahe si myslím, že sľub pani lekárke pred cestou, že moje bicyklovanie bude len rekreačné a nie pretekárske, som nedodržal. Teraz sa ukáže, ako to na mňa zapôsobilo. Prvé meranie a nemôžem tomu uveriť: tep 69, tlak 150/65! Omnoho nižší ako pred cestou. A výsledok druhého merania o niekoľko hodín neskôr? tep rovnaký, tlak 143/72. Ešte lepší. Asi ma niekde v jarku nenájdu bezvládneho po infarkte... Hneď posielam túto radostnú správu domov. Hneď aj mladšiemu zo synov - Riškovi - k meninám.
Teším sa Gustovej ochote ukázať mi hlavné mesto pešou prechádzkou. Rozkladá sa nielen pri Cookovom prielive, ale doslova sa rozlieva po okolitých svahoch pahorkov, utopené v zeleni. Podobne ako Auckland, aj ono sa skladá z mozaiky samostatných častí, ktoré sú od seba vzdialené aj niekoľko desiatok kilometrov. Gusto ma berie na Mt. Victoria, odkiaľ je reprezentatívny výhľad na všetky strany. Vidím mesto, prístav a na opačnej strane aj prekvapujúco malé letisko s jedinou runway, končiacou sa vodami zálivu. Preto aj medzinárodné lety pristávajú buď v Aucklande, alebo v Christchurchi na Južnom ostrove. Hore je nielen maorský totém, ale aj oceľové delo, symbol boja Nového Zélandu o svoju nezávislosť.
Gusto mi ukázal aj miesto tragédie, ktorá sa v zálive neďaleko letiska odohrala pred niekoľkými rokmi. Silný uragán s rýchlosťou okolo 250 km/h tu prevrátil loď Wahine s pasažiermi. Napriek tomu, že breh bol na dohod kameňom, tragédiu neprežilo 51 ľudí... Kotva aj komíny z lode sú dnes súčasťou parčíka na brehu nešťastia. Koho to zaujíma viac, kliknite si na www.museumofwellington.co.nz/activities/events.shtml.
Na obed sme pozvaní do indickej reštaurácie. Je to prvá a zároveň predposledná návšteva takéhoto zariadenia počas celej cesty. Neľutujem, na reštaurácie si naozaj nepotrpím. Ale spoznávam iný druh stravy, iné servírovanie a iných ľudí. Ďakujem.
Miško nás sprevádza do obrovskej modernej budovy múzea maorskej kultúry aj histórie NZ. Pre človeka, zvyknutého na prepchaté európske múzeá tisíckami exponátov, pôsobí vnútro tohto múzea veľmi stroho až neosobne. Vo veľkých miestnostiach sa krčí iba zopár exponátov, takže ich prehliadka netrvá dlho. Výnimku tvorí asi len sekcia fauna a flóry s originálnymi zvukovými efektami. A potom malý domček, ktorý sa trasie a poskakuje ako medveď na rozpálenej platni. Je v ňom umiestnená prezentácia strašného zemetrasenia s originálnymi zábermi na dvoch obrazovkách, ktorým autentickosť dodáva práve to trasenie domčeka.
Potom sme sa prešli prístavom, kde práve parkuje slávna plachetnica s dúhovými pásmi na prove trupu - loď Rainbow Warrior - Dúhový bojovník, pýcha ekologického hnutia Greenpeace.
Konečne vstupujem do priestorov populárnych bufetov Fish and chips, vyprážaná ryba s hranolkami. Tie, ktoré som doteraz videl, ma svojim výzorom aj návštevníkmi skôr odrádzali ako lákali vstúpiť, nedajbože tam niečo aj zjesť. Toto bola svetlá výnimka. A cena? 8$50 c za porciu, ktorú sme nezjedli ani dvaja. Niečo mi zostalo aj na raňajky. Bol to taký nádherný deň, že Gusto sám navrhol kalíštek čerešňovice, ktorá mu tam straší už niekoľko rokov.

PIATOK, 4. 4.

Skoro dokonale som sa vyspal. Vonku je len 8 stupňov, je zamračené, ale predpoveď je priaznivá. Vážim sa: oblečení je moja váha 62,5 kg, čo znamená, že som príliš veľa nestratil. Dávam veci do poriadku, balím vyschnutý stan, spacák a ostatné veci, lebo popoludní bude presun do Lower Hutt k Miškovi. Ten dobrák si kvôli nám vzal v práci popoludňajšie voľno a tak máme dostatok času na všetko. Domček je ponorený v zeleni, jednou stranou je skoro opretý o kamennú stenu kameňolomu. Super bývanie! Pokoj a príroda, ticho, miesto izolované od hluku mesta.
Miško sa hneď púšťa do zušľachťovania Rexa: dôkladné umytie reťaze, vyčistenie, potom konzervovanie. Hneď na to veľkou pumpou dofúkame jeho duše, perieme špinavé a prepotené prádlo. Čakám, či nezíde zo sľubovaného extra zážitku - z kajakovania na mori. Keď sme pripravení, začína čo? - kontrolná otázka - samozrejme pršať. O zrušení nechcem ani počuť. Štartujeme z plytkého brehu, vyznačeného na mapke. V hmle dažďa vidím v strede zálivu černať sa nejaká ostrov. Vlastne je tých ostrovčekov viac, je to prísna prírodná rezervácia. Vietor vzdúva vlny a ja vpredu dostávam údery, ako naráža dno kajaku na ne, do tela a spŕšku slanej vody priamo do tváre. O pár minút sme obaja, napriek ochrannej vestičke, durch. Obišli sme ostrov, v jeho závetrí sa na chvíľu pokochali vtáctvom aj starým majákom a vydali sa k cieľu, strácajúceho sa v daždi. Proti vetru to nebolo jednoduché. Obdivujem Miška, ktorý vlastne ťahá za dvoch, ja sa neviem poriadne nohami zaprieť a veľmi mu nepomáham. Možno nabudúce budem platnejším partnerom. Po návrate balím teplé veci a iné "nepotrebné" veci do škatule, ktorú Miško pošle do Aucklandu. Vychádzam z toho, že odteraz pojdem smerom na sever, za teplom. Chcem tak znížiť aspoň o niečo váhu batožiny, ktorú vláčim so sebou. Aké riziko a omyl to bol, ukázala budúcnosť.
Večer sa obývačka plní hosťami - krajanmi. Honzu s Ilonou už poznám, ale Julka a Martou, pochádzajúcich z Oravy, odkiaľ pochádza aj moja rodina, ešte nie. Prekvapili ma veľkou a najmä ťažkou igelitkou, plnou prilepšenia na ďalšiu cestu. Kam to len dám? Ale dnes môžem povedať, že mi najmä údený podbradok slúžil až do posledného kúska ako lahôdka. Pred rozlúčkou premietanie záberov z ciest mladých cestovateľov a rozlúčka až pred polnocou. Pre Gustíka bolo lúčenie očividne ťažké. Veď zase o ... Miško mi ponúka zavolať domov cez Skype. Vierku to tak dojalo, že hovorila cez slzy. Nakoniec aj mne nebolo všetko jedno.

Ktoré obrázky vybrať z množstva krásnych pohľadov? Vynechávam tie turistické a prezentujem tieto:
Pri kanóne nad Wellingtonom, za mnou letisko
V múzeu Te Papa majú ukážku zemetrasenia v tejto oblasti, ktorú môžu diváci sledovať nielen na obrazovkách vo vnútri tohto domčeka, ale ten pre zvýšenie reality prežitku sa počas erupcií celý trasie. Super myšlienka!
Na kajaku sme sa dostali k prvému majáku, ktorý chránil lode pred vjazdom do zálivu na ostrovoch Somes. Samozrejme v lejaku a vetre s veľkými vlnami
Rexo konečne dostáva to, po čom najviac túžil: hygienickú očistu! Miško mu dôkladne umyl a nakonzervoval jeho najnamáhanejšiu časť - reťaz
Gusto ma zaviezol k Miškovi a Janke, ktorí žijú v domčeku na okraji bušu

Deň 12

V hlavnom meste

Cesta z Otaki do Wellingtonu

Dnes má moja manželka Vierka narodeniny! Ktoré? U žien sa nepatrí prezrádzať skutočný vek... Poviem len, že je o niečo mladšia a určite lepšie vyzerá ako ja. Už v minulých dňoch, keď som bol pri internete, som jej poslal mailom blahoželanie. Určite ju potešilo, že na ňu myslím. Sme v styku cez internet a tak viem, čo sa robí na chalupe. Jej maily ma na tejto ceste upokojujú a vždy potešia.
Ráno je jasné, ale nečakane studené. Stále jazdím vo vetrovke, vietor, ktorý fúka priamo zpredu, je silný a chladný. Na poslednom úseku mi takto vracia jeho doterajšiu náklonnosť? Idem v pohode, po hodinke mám priemer 16 km/h, čo je potešiteľné. Farmy sa stratili, pribudli kopce porastené stromami. Správa od Miška, že u Gustava, ktorého zatial nepoznám a ktorý mi poskytuje azyl vo Wellingtone na dve noci, je všetko dohovorené. Je to výborný pocit mať nejakú istotu na konci (či na každom konci) dňa i celej cesty. Ani tu sa mi kopce neskryli: dlhé a strmé stúpanie medzi kamiónmi vedie k osade Pukerua Bay. Cesta sa hadí blízko pobrežia a tak vietor nemá zábrany. Natieram si tvár ochranným krémom nie proti slnku, ale proti vetru. Pri mestečku Plimmerton si robím prestávku. Mám za sebou už 50 km a je polhodinka pred poludním. Dojedám kúsok beafsteaku zo včerajška a jabĺčko z Chrisovej záhrady. Niektoré úseky tejto dopravnej tepny sú nádherne široké, niektoré ako kontrast príliš úzke. Ale práce na nej pokračujú a verím, že o rok bude všetko k radosti vodičov (aj cyklistov). Zase ma strašia obchádzky úzkych mostov, ktoré tak ako včera, aj dnes ignorujem.
Dostávam sa na začiatok motorway, kde tabuľa cyklistov elegante, ale nekompromisne odkláňa na vedľajšiu trasu. Dostávam sa do centra mesta Porirua, kde sa pýtam na správnu cestu do wellingtonskej štvrte Johnsonville, kde Gustav býva. Z okraja mestečka sa hlásim telefonicky môjmu dnešnému hostiteľovi. Ešte jedna korekcia smeru, ešte stúpanie ako na strechu - a ocitám sa v malom mestečku, kde márne hľadám cestu, ktorú mám vyznačenú na mapke. Keď vidím, že som už prešiel na južnú stranu mesta, vraciam sa späť a používam najbežnejšiu fintu na stretnutie: Prvá pumpa z južnej strany. Mobilom upresňujem moje stanovisko a o chvíľu, napriek tomu, že vetrisko znemožňovalo plynulú komunikáciu, zastalo pri mne červené autíčko a z neho priateľsky kýva sivovlasý pán.
Batožinu ukladáme do kufra a odvádza ma k jeho domčeku. Ako by som to tušil: Posledný úsek cesty sa podobá záveru horskej prémie na Tour de France! Pripomína mi, že nie som v Európe, ale na Novom Zélande. Dychčím s vedomím, že sa toto trápenie o chvíľu musí skončiť. Tak sa aj stalo. Gustava, ktorý alkohol nemusí, som prinútil pripiť si na potykanie. Nespravilo mu to zle...
Hustá polievka ma nielen zohriala, ale aj nasýtila. Sprcha mi uvoľnila svaly, na vetre a slnku, ktoré ma prišlo pozdraviť, suším premočený stan, spacák a iné veci ešte z kempu pri jazere. O šiestej prišla návšteva - Miško, s ktorým som sa stretol dva dni pred jeho svadbou v Olomouci a jeho nová (jediná) manželka Janka. Bezprostrední ľudia, ktorí sa od začiatku starajú ako o vlastného otca. Mailom posielam blahoželanie aj môjmu mladšiemu synovi Riškovi, ktorý má o dva dni meniny, a je rovnako starý (mladý!) ako Miško. Plánujeme, čo prezrieme a ako strávime dva nasledujúce dni v metropole aj ďalšiu cestu a už aj sa vezieme na druhý koniec rozvláčne položeného mesta na stretnutie členov Českého a Slovenského Klubu vo Wellingtone. Tam beseda, pohoda. Prekvapuje ma stanovisko najmä mladých párov, ktorí tu neplánujú dlhší pobyt ako dva roky. Aj Miško s Jankou tu nechcú stvrdnúť navždy... Spoznávam sa aj s Honzom, ktorý mi vybavil predchádzajúci nocľah. Nosí mi plechovky piva, ktoré vysušené a odsolené telo vstrebáva s povďakom. Ale úprimne: Zdá sa mi slabé napriek označeniu 4,5% alkoholu!
Potom už len zaľahnúť do ďalšej postieľky a poďakovať Prozreteľnosti za všetko, čo po doterajšej ceste pre mňa urobila...

Nádherný kúsok pobrežnej cesty č.1, vedúcej popri vodách Cookovho prielivu

Gustav pre mňa pripravil hustú polievku, moje najobľúbenejšie jedlo

Janka už aj kľačí nad mapou a plánuje ďalší úsek cesty, ktorý bude spoločný

Účastníci stretnutia Klubu sa o mojej ceste veľmi zaujímali

Deň 11

U filatelistu Chrisa

Skoro po rovine do Otaki

Prežili sme to všetci, ale stan je mokrý ako handra. Ráno sa dážď zmenil na mrholenie. Hotový november! A je presne Deň vtákov. Naviac deň, kedy si zvykne každý z každého vystreliť. Skladám stan, odnášam ho do sucha kuchyňky, aby aspoň trošku odkvapkal. Varím si teplý čaj. Mám dostatok času, pretože na otázku, aké ma čakajú po ceste stúpania, som dostal odpoveď: Gently, teda príjemné, uhladené, mierne... No preto! Počkám, kým uschne aj cesta - ak nezačne liať znovu. V noci mi nebolo zima, spal som bosý a len v ľahkom oblečení, cítim sa príjemne odpočinutý. Tak isto aj Rexo je pripravený niesť náklad aj mňa "ku krajším zajtrajškom." Nad jazierkom sa so mnou lúči kŕdeľ divých husí...
O pol tretej popoludní sedím v parčíku vedľa Info Centra pred mestečkom Levin, v ktorom som mal pôvodne prenocovať. Neznámy dobrodinec býva o 20 km ďalej a prichádza z práce až okolo piatej, nemusím sa ponáhľať. Čas venujem ho rekapitulácii cesty: Úsek z kempu do Bulls, merajúci 13 kilometrov, som prešiel priemernou rýchlosťou 19 km/h! Hu! To tu ešte nebolo! Ale tam, keď dofukujem zadnú pneumatiku, začína pršať. Čítam SMS od Miška. Mobil môžem používať iba v mestách, pretože mimo nich strácam spojenie. V mestečku Sanson odbočujem z č.3 na č.1 a touto cestou pôjdem až do hlavného mesta. 8 km pred Foxtonom zisťujem, že je signál aj tu a píšem Miškovi správu. Ani som ju nestihol dopísať, keď sa spustil taký lejak, že nebolo vidieť na pár metrov. Skryl som sa pod riedke konáre borovíc, stojacich za plotom pri ceste, iný úkryt by ste na Novom Zélande ťažko hľadali. Po chvíli lejak poľavil, ale potom sa systematicky prietrž vracala a to som už na ňu nedbal. Bol som premočený skrz na skrz, voda mi tiekla už cez topánky von. Silný vietor nesie mraky zprava - od oceánu. Cestou som musel prejsť dva veľmi úzke a pritom dlhé mosty s obavou, že sa s niekým "skontaktujem". Značku, ktorá cyklistov ženie niekam pod most na zaplavený chodník, som ignoroval. Našťastie ma anjel strážny aj v tomto prípade previedol cez klasickú lávku bez pohromy. Tu v Levine už síce neprší, ale stále idem vo vetrovke a dlhých nohaviciach. Pred mestom sa terén zvlnil a pribudli aj dlhšie stúpania.
Do Otaki, kde by som mal prespať, prichádzam v pohode v optimálnom čase. Na benzínke sa informujem presnejšie na cestu. Posielajú ma až za mesto, kde za mostom bude cesta s hľadaným menom odbočovať doľava. Super! Nachádzam odbočku, ale cesta je akoby viedla do bušu. Na otázku, kde je číslo 157, mávol jednen z domorodcov rukou do neznáma a povedal, že je to dosť ďaleko. Od Chrisa som sa dozvedel, že tu čísla znamenajú počet metrov od križovatky. Zaujímevé, nie? Našťastie po chvíli svojím pri poštovej búdke s týmto číslom, vchádzam cez bránku k domčeku, topiacemu sa v zeleni. Nikde nikoho. Fotografujem a o niekoľko minút počuje zvuk auta, prichádza domáci pán. Približne päťdesiatnik s príjemným úsmevom sa ospravedlňuje, že ma nechal čakať. Vykľul sa z neho filatelista a až neskôr som sa dozvedel, že je milionár. Našiel som uňho všetko, čo som potreboval: sprchu, vysušenie odevu aj topánok, červené vínko aj vynikajúci steak na večeru. Ešte pred zotmením ma zobral na malý výlet do divej prírody s dravou riečkou a lanovým mostom. Vybavil som telefonáty s Honzom a skoro odišiel do ríše snov. Vlastne nie hneď, lebo sme nad obrovským atlasom prebrali všetky krásy Severného, ale najmä Južného ostrova. Toľko lákadiel ma úplne ohúrilo. Keď som mu povedal, že sa misky váh nakláňajú na stranu, kde leží rozhodnutie prísť sem aj na budúci rok, ale už na aute, srdečne ma pozýva aj k nemu. Má vo Wellingtone palác, ten že musím vidieť...

Info Centrum pred mestečkom Levin

Domček môjho hostiteľa v koloniálnom štýle, ako väčšina na Novom Zélande

Toto je Chris, filatelista z Otaki