Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (4)

Dokončenie rozprávania o ceste po Novom Zélande:


31. deň: 21. február: Som doma: Coromandel

Mapka 31. deň

Pohľad na nádherné západné pobrežie Coromandelu

Dnešný cieľ je pre mňa jedným za najvýznamnejších. Návštevu mladého sklára Jana, či Honzu, nosím od začiatku v sebe ako talizman. Keď budem tam, je to záruka, že cestu máme na 80% za sebou. No nielen tým, Honza je mi myslením, náturou aj filozofiou blízky. Ako vlastný syn.

 

Horúce pramene už vychladli..

 
Cesta k nemu však viedla ešte po ceste, dlhej viac ako 260 kilometrov. Prechádzame po čísle 2 okolo Katikati a vo Waihi z nej odbočujeme po pobreží hore po čísle 25. Na nej nás čaká Whangamata, Tairua, Whitianga a najsevernejšie miesto našej cesty na tomto polostrove Kuaotunu. Za Te Rerenga je zase najstrmšie stúpanie na celom Novom Zélande, v našom prípade to bolo klesanie, pretože do Coromandel Town prichádzame z východu. A tu sa otvára nádherný pohľad z vrcholu horského hrebeňa na pobrežie veľkého zálivu Hauraki, oddeľujúceho polostrov Coromandel od veľkého masívu Severného ostrova.
Ale tam ešte nie sme. Na všeobecné prekvapenie je krásne tiché ráno, víchor sa niekde skryl a zobral
so sebou aj mračná plné vody. Táňa celý týždeň vstáva o štvrtej, aby pripravila, navarila a napiekla dobroty pre svoj Lunchbar v centre mesta a preto ju nechávame trošku sa vyspať. Dostávam zlú správu od Vierky, že krutá zima u nás na chalupe spolu s chrípkou ju pripútali na lôžko. Som bezmocný jej v tom nejako pomôcť.
Pretože cesta je ďaleká, autom ideme do Waihi, kde nasadám na bicykel a cez Whiritou po hrebeni pobrežných pahorkov sa po 28 km dostávam do prístavu Whangamata. Ako mnoho ďalších miest
aj toto ponúka viacero atrakcií, medzi „naj“ patrí „Swimming with Dolphins“ – kúpanie sa s delfínmi.
Je dusno, pod mrakom, ale zatiaľ neprší. Mirko sedlá Demka a naša dohoda znie trochu inak:
Nie kilometre, ale čas mu dávam na najbližšie stretnutie. Aby sa „mohol kochať“ a fotografovať podľa toho, koľko ukazujú hodinky. Som sám zvedavý, ako to bude fungovať. Prechádzame nádherné prímorské strediská, ku ktorým patrí aj Tairua. Vo Whenuakite ponúkam priateľovi bonbónik: čľapkanie sa v horúcom piesku, ktorý vyhrieva voda z blízkych horúcich prameňov. Nemali sme šťastie, táto atrakcia „funguje“ len pri prílive, kedy vody Tichého oceánu zamedzia odtok teplých prúdov do jeho slaných vôd. Trošku sklamaní sa vraciame na hlavnú cestu a cez Coroglen, kde odbočuje kamenistá spojnica na západné pobrežie polostrova, stojíme v ďalšej perle pobrežia – Whitiange. Neskorý obed o štvrtej popoludní sa koná v krásnom parku na brehu oceánu pod košatými stromami. A odtiaľ už smerujeme domov – do Coromandelu.
V zošite mám na tomto mieste poznámku veľkými písmenami: “NEMÁM SILU DOPÍSAŤ CHÝBAJÚCE RIADKY zo strachu, že tie momenty nedokážem správne vystihnúť a opísať.“ Skrátka – Honza nám prišiel naproti s dvojicou synov, z ktorých je starší Tama, mladší, iba päťnásťmesačný Ryan. Pri poslednej kvapke whisky Jameson z Honzovej chladničky som si ho dovolil adoptovať za syna a mladšiu generáciu za vnukov. Janko, ako som mu poslovenčil meno, sa presne hodí medzi mojich dvoch chlapcov doma – a vnukov aj tak ešte nemám... Vlastne celým telom mi prebieha uvedomovanie si skutočnosti, že aj tu som doma.

Terajší domov mojich adoptovaných Novozélanďanov

Napriek tomu, že situácia v podnikaní nie je ružová, je Janko Honza optimista a náruživý športovec. Tieto vlastnosti vštepuje aj potomkom, čo viac si môžu v budúcnosti priať? Ich výchove sa venuje cieľavedome a s láskou. Na správaní ratolestí je hneď vidieť, čo do nich zaštepil... Dne už nikam nejdeme, zajtra máme deň voľna a program podľa chute každého z nás.

Janko Honza a jeho  deti

32. deň: 22. február: Coromandel a jeho okolie

Cestou k osade Colville 
nad Whitete

Pamiatka z koloniálnych čias britskej ríše 

sa zmenila na luxusný motel

Dnes je nedeľa a zostávame v tomto nádhernom prostredí. Mirko s Jankom a chlapcami ide hore k Driving Creek Trailway, jednej z miestnych atrakcií. Túto pôvabnú železničku, ktorá sa serpentínami a cúvaním škriabe plná turistov na vyhliadkové miesto, som už obdivoval vlani. Odchádzam na bicykli prezrieť si cestu na sever do mestečka Colville. Sú to takto, keď mám dostatok času, príjemné stúpania a klesania. Prechádzam rybárskymi osadami Papaaroha a Amodeo Bay, aby som sa zase prehupol cez ďalší horský chrbát. Pritom výhľady z nich sú prekrásne. Pokojný a tichý kút napriek vysokej sezóne, potešenie pre cyklistu. Obraciam sa nad osadou Whitete, aby som odovzdal Demka možno už čakajúcemu partnerovi. Keďže zostalo pár minút, prezerám si Coromandel Town a pre mňa objavujem cestu k Long Bay, turistickému centru na jednom z výbežkov ostrova. Som plný nádherných okamihov a obrazov. Popoludní sa meníme: Mirko ide po ceste 309 (nespevnená cesta bez asfaltu) k ďalšej atrakcii – Waiau Waterworks, čo je sústava bizarných strojom a konštrukcií, poháňaných vodou z rovnomennej riečky. Vyššie nad ňou lákajú aj vodopády Waiau Falls.

V urputnom boji pri bezdotykovom rugby

Dávam sa „do pucu“, lebo zajtra odchádzame. Idem s Jankom autom dolu na miestne rugbyové ihrisko, kde so svojimi športovými priateľmi bude hrať rugbyový zápas medzi sebou v akejsi zjemnenej podobe. Potom si pešo vychutnávam možno posledné pohľady na srdcu blízke pohľady. Večer vybavujem agendu: dostávam správu, že zajtra nás v Aucklande čaká Andrej a že pri návrate do tohto mesta zo severu nás uchýli na noc Franta. Chudák má problémy s očami a ani operácia mu veľmi nepomohla. Janko nám tlačí zase mapky neznámych adries a cestu k nim. A samozrejme sa spájam
s domovom, kde stále zúri nečakane krutá zima.

 

    

V lúčoch zapadajúceho slnka  sa snami lúči Coromandel

33. deň: 23. február: Do Aucklandu

Rozlúčkový pohľad na môj druhý domov

„Diváci“ za mojim chrbtom v Thames

„V noci husto zapršalo, ale ráno bolo akceptovateľné...“ mám napísané v úvode poznámok. Pred odchodom nám Janko venoval igelitové vrecko už vylúpaných mušlí. Mením poradie: Mirko odchádza okolo deviatej, ja si ešte s adoptívnym synčekom vylievam srdce a potom sa už lúčim s mojim druhým domovom. Cesta do Thames po západnom pobreží Coromandelu je nádherná. Z prvého vrcholu stúpania posledný raz vidím nádheru tejto časti sveta. Pod obrovským Pohutukawa v Tapu, turistickej osade, čakám na cyklistu a fotografujem strom, ktorý som už vlani zvečnil. Lenže vtedy silne pršalo a teraz je nádherný deň. Je to presne 40 kilometrov, ale Mirko si pridáva ešte úsek do Thames, ktorý som už vlani prešiel dvakrát. Striedame sa pri klasickej tabuli za mestom, kde som dotankoval auto. Stojím na tráve vedľa cesty a keď sa obzriem – vidím, že mám za chrbtom zvedavé tváre. Nie ľudské, ale zvedavé mladé kravičky. V tomto okamihu máme za sebou 5480 kilometrov a Mirko pridáva ďalších 60 k tým cyklistickým.
Hneď po výmene som na križovatke prehliadol smer, ktorým pokračuje naša 25-ka, preto sa kúsok vraciam a pokračujem až k ústiu širokej rieke Waihou, vtekajúcej do Firth of Thames – Thamskej morskej úžiny, južnej časti veľkého zálivu Hauraki. Po jeho brehoch budeme pokračovať aj na tejto jeho západnej strane po ceste s riedkou premávkou s úchvatnými pohľadmi na záliv a s ježatými končiarmi za ním, ktorými sme ráno prešli.
Most je aj v atlase vyznačený ako jednosmerný, riadený svetlami. Už vlani som mal s tým problém, pretože je veľmi dlhý a ja som to za čas, ktorý svieti zelená z môjho smeru, nestihol prejsť. Situácia
sa opakuje do detailu s tým rozdielom, že v strede mosta je miesto na vyhnutie, kde pokorne čakám, kým sa prevalia obrie kamióny. Potom nás už čaká pobrežná rovina. Vo Waitakaruru opúšťame dvadsaťpäťku, aby sme pokračovali po spomínanom pobreží cez Mirandu. Je nádherný deň, ako stvorený na krútenie pedálov pri preberanie spomienok v plnej hlave. Medzi cestou a morom je v tŕstí a močiaroch ukrytá veľká vtáčia rezervácia. V Kaiaua mám za sebou 40 kilometrov a čas volá k obednému stolu. Dojedáme sendviče, ktoré nám na cestu pribalila ešte Táňa v Taurange. Našťastie vydržali až doteraz.
Opäť dopĺňame nádrž Hondy. Mirko pokračuje v bicyklovaní až do Orere, kde sa cesta odkláňa od pobrežia a kľučkuje v zalesnených pahorkoch. Odtiaľ ešte 9 km do Kawakawa Bay, kde bicyklovanie pre dnešný deň končíme na morskom pobreží. Cyklistický komputer ukazuje cifru 2531 kilometrov, ktorá v nás vyvoláva pocit spokojnosti. Musím už autom prekonať zostávajúcich sto kilometrov k Andrejovi do Glen Innes, východnej časti Aucklandu. Tento záver bude iste komplikovaný, po chaose a napätí na hlavných prístupových tepnách do tohto veľkomesta.
Na telefonát prichádza usmiaty Andrej a ponúka nám prenocovanie v Esterinom ateliéri, kde som už spal vlani. Kvitujem to ako gesto dobrej vôle a som zaň vďačný. Pôvodne sme chceli túto jedinú noc prespať na dvore v aute. Potom nasleduje večera, ktorej perlou sú grilované škeble. Andrej ich robí
po prvýkrát, ale výsledok je vynikajúci. Tak isto aj príjemný večer s milými priateľmi, ktorých ráno možno navždy opustíme.

Z tej druhej strany úžiny sme prišli

Odľahlo mi: Sme u Andreja, ktorý je náš maják v Aucklande

34. deň: 24. február: U priateľov na severe

Mapka 34. deň

Sopka Manaia a surfisti, utekajúci pred dažďom

Noc patrila k tým, ktorá nám ponúkla nádherné pohľady na Orion aj Južný kríž. Mám v nohách kŕče
a je mi na chodidlá zima, aj keď spíme vo vnútri budovy. Zaujímavé je, že teraz po silnej rose, ktorú som tu zažil vlani, nie je ani pamiatky.
Andrej nás naviguje na diaľnicu, ktorou sa dostaneme von z mesta smerom na sever. Ako inak? Počasie sa začína kaziť. Pred koncom diaľnice odbočujeme na vedľajšiu cestu smerom na Orewu. Odtiaľto sme podľa plánu mali už ísť na bicykli. Ale leje. Sedíme v aute a preberáme situáciu. Mirko navrhol ísť autom ďalej pokiaľ bude pršať. Toto sa ukázalo ako dobré riešenie. Pri mrholení nastupujem na bicykel, ale po pár kilometroch dážď tak silnie, že ho opäť skladáme dovnútra auta. Nakoniec sme sa predsa len dočkali – pokojná a príjemná „jednotka“ už nemá certifikát diaľnice a preto nám ponúka pekné miesto na realizáciu našich predstáv. Až na nekonečné opravy ciest, akoby na celom Zélande nerobili iné, ako sa snažili zlepšiť dopravné tepny.
Prechádzame okolo Puhoi, kde je silná komunita prisťahovalcov z Plzne. Majú nádhernú webovú stránku o ich histórii, bohužiaľ, už nik z nich nehovorí materskou rečou. Vo Warkworthe žil do nedávna slávny český stíhací pilot, ale práve počas našej cesty sme dostali správu o jeho úmrtí. Vyberáme si cestu na Leigh, ktorá kopíruje východné pobrežie. Cez Mangawhai Heads sa dostávame do Waipu, mesta s bohatou históriou. Popri ceste sú obrovské kusy lesov s mohutnými stromami kauri. Cez Ruakaka nás cesta vedie popri Whangarei Harbour, veľký záliv, na ktorého druhom brehu fotografujem dominantnú sopku Mt. Manaia. Do tretej má Mirko limit, potom sa už musíme naozaj ponáhľať, aby sme dlho očakávanú návštevu na severe stihli ešte dnes. Z mestečka Kawakawa odbočujeme na cestu číslo 11, ktorá nás vedie do Paihie na brehu Waikare Inlet, hlbokého zárezu mora do pevniny. Na druhom brehu je jedno z prvých miest, dokonca bývalé hlavné mesto Nového Zélandu, Russell.
Vo Waitangi na skok navštevujeme The Treaty House, dom, v ktorom bola podpísaná dohoda bielych kolonistov s domorodými Maormi. Pre bielych víťazstvo, pre Maorov podrobenie. Kopcovitým terénom popri mori sa vezieme do malého mestečka Kaeo, ktoré je významné tým, že tu bolo prvé osídlenie Európanmi na Severnom ostrove. Je to po prvý raz, čo ideme do takéhoto dobrodružstva: Cesta k našim ďalším hostiteľom sa na mape úplne stráca, je kamenistá a prašná, ale nakoniec nás
z pochybností vyvádza smerová papierová šípka s nápisom VITEJTE! Cesta sa strmo vnára do bušu, je vhodná pre terénne vozidlá. Vedie nás k veľkému drevenému domu, ktorý je otvorený, ale úplne prázdy. Až o chvíľu počujeme zospodu hlasy a vidíme mávanie. Tak sme sa dostali k rodine Jitky
a Shana s dvomi dcérkami Anneka a Kayle (7 a 5 a pol roka). Nasleduje nielen večera, s ktorou na nás dobrodinci čakali, ale zase otázky a odpovede. Uvedomujem si, že sme na výnimočnom mieste
u výnimočných ľudí. Jitka z Moravy si tu našla životného partnera a žijú aj vychovávajú potomstvo na veľkej farme, ktorá je roztiahnutá po strmých svahoch pohoria. Majú kone, kravy, teliatka, prasatá aj ovce, popritom si mäso zadovážia aj z divých prasiat. Skoro všetko, čo potrebujú k živobytiu, si dopestujú sami. Myslím si, že žijú skromne, ale nanajvýš spokojne.

The Trinity House – miesto poroby Maorov vo Waitangi

Sme u nových priateľov:
šípka to nepochybne potvrdzuje

Shane a Jitka pripravujú večeru

35. deň: 25. február: Nordland a Ninety Mills

Mapka 35. a 36. deň

Na vrchole brala celá rodinka

 

Aj tu, na opačnom konci zeme, sú tvorovia, vysadení na recesiu...

Ráno nás hostitelia berú na výlet na populárny vyhliadkový bod, ktorý tvorí kamenné bralo nad krajinou s množstvom zátok. To je náš najsevernejší bod, kam sme sa dostali. K mysu Reinga, maorsky Te Renengawairua, je už iba 150 kilometrov, ale čas je proti nám. S návratom sú to tri stovky a  potrebovali by sme na ich absolvovanie celý deň. A ten nemáme. Do plánu nám dieru urobil fakt, že požičané auto musíme vrátiť v Taurange, čo je o 500 km nad pôvodný plán.
Na vrcholci St. Paul's Rock,skaly, kam sa dá dostať po zabudovaných reťaziach, sa s celou famíliou lúčime. Lúčime so zvláštnymi, nevšednými ale rozhodne s ľuďmi, ktorí majú DOBRÉ SRDCE. Aj tu sa musíme za ponuku na ďalší deň bohužiaľ len poďakovať. Sú miesta, kde si človek na takejto púti oddýchne fyzicky, ale tu som si oddýchol najmä psychicky. Posledná z mojich kníh, ktoré som doviezol na Nový Zéland, urobila Jitke radosť. Odovzdal som im aj pozvanie na návštevu mojej chalupy keď v máji prídu na Moravu. Dnes, kedy píšem tieto riadky, sú už v Európe a práve zajtra by sme ich mohli u nás privítať.
Sadám na bicykel a pokračujem cestou 10 na Mangonui okolo zálivu Whangaroa Harbour, na ktorý sme sa ráno pozerali z vtáčej perspektívy. Prechádzam okolo brala, ktorý má akoby useknutú špičku. Povesť hovorí, že na tomto brale sídlil veľký miestny náčelník, vládca nad tunajším územím. Je pýcha nahnevala tak monstra Taniwhai, že sa rozohnal veľkým mečom a odsekol mu hlavu. Tá odletela niekoľko kilometrov ďaleko a premenila sa práve na tú skalu, kde sme ráno boli. Ale vraciam sa
k ceste: V Taipo tankujeme a meníme sa v sedle.

Táto hora s odseknutou špičkou predstavuje bájneho vládcu Taratara

V mestečku Awanui ideme pár kilometrov po 1 na sever, aby sme odbočili doľava na opačné pobrežie Nordlandu, Severnej zeme. Tu je dolný začiatok populárnej Ninety Mills Beach, Deväťdesiat míľovej pláže, kde sa na ňu dívame a fotografujeme v osade Waipapakauri Beach. Srdce mi stíska ľútosť nad tým, že nemôžeme pokračovať vyššie, až na úplný koniec cesty.
Vraciame sa do Awanui, kde pokračujeme jednotkou dolu na juh. Cez Kaitalu sa dostávame opäť
do kráľovstva hôr a strmých výjazdov. Plánovaného nocľahu pri jazere Omapere sme sa už kvôli hustnúcej tme nedočkali. Provizórne skúšame zaparkovať v rozostavanom grandióznom vchode
do farmy, ktorá je na predaj. Je to len kúsok pred osadou Okaihau, ako sme sa ráno dozvedeli.
O chvíľu nás odtiaľ prišiel vyhodiť (po prvý a zároveň posledný krát na celej ceste) sused oproti cesty, ale po vysvetlení, kto a čo sme a čo podnikáme, nás tu nechal prenocovať. Úžasné fotografie západu slnka a najmä dopravnej tepny , ktorú k nám stúpa akoby s podzemia krajiny. Tachometer prezrádza, že sme sa prehupli cez šiestu tisícku a aj na bicykli sme prešli dnes 140 kilometrov.

Statný Maor vytvára drevenou tyčou v mokrom piesku domorodé motívy.

Po nasledujúcom prílive môže začať znovu

 

Nádherná krajina, tento Nordland...
Nocľah  pri obci Okaihau

36. deň: 26. február: Návrat na juh – Te Mahuta

Delfín Opo, ako ho nazvali obyvatelia mestečka
 

Záliv Hokianga z vrcholu stúpania

Ráno vstávame do krásneho dňa. Pokračujeme po hlavnej tepne,
ale míňam spojnicu do mestečka Kaikohe a idem až na rázcestie
s cestou č. 12, pretože Mirko o nej netuší. Mohli by z toho  vzniknúť nepríjemnosti. Opäť sa húpem po kopcoch a dolinách, aby som v osade Ohaewai odbočil prudko doprava na spomínanú dvanástku. Je príjemné počasie, dookola sú Scenic Reservations, rezervácie s výhľadmi na krásu miestnej prírody. Iba chýbajú na nej akéhoľvek priestory na odpočinok či zaparkovanie auta.
A doprava? Len pár áut sa prehnalo okolo mňa, ideál pre cyklistu. Dostávame sa až k zálivu Hokianga, ktorý sa vrezáva niekoľko desiatok kilometrov do pevniny. Na jeho začiatku je turistické mestečko Opononi s pamätníkom na jednu so zaujímavostí prírody. Pred pár desiatkami rokov na miestne pobrežie priplával delfín, ktorý bol taký krotký, že vozil domorodé deti na svojom chrbte. Žiaľ, po dvoch-troch rokov na veľký žiaľ ratolestí, odplával opäť do šírav Tasmanovho mora.
Po načerpaní pitnej vody cesta s zrazu vychytila stúpať možno najstrmším stúpaním, aké sme tu zažili. Našťastie len krátko, ale Mirko dostal poriadne zabrať. On je však spokojný. Ako stále tvrdí, jemu kopce nevadia... Hneď ďalšia osada sa volá Omapere a konečne ju spoznávam aj z očí do očí, nielen pri plánovaní na mape. Nádhera, na druhom brehu zálivu je zvláštny kopec, žltý, nezarastený, akoby z piesku.

Te Mahuta – obrovský posvätný strom kauri

Odtiaľto sa naša cesta stáča do vnútrozemia a vedie – na prekvapenie – po hrebeňoch pohorí a nie v ich údoliach. Priviedla nás k jednej z najväčších novozélandských atrakcií – ku skupine obrovských stromov Kauri, z ktorých je najväčší a najposvätnejší Te Mahuta, Duch lesa.
Mirko objavuje ďalšie z ovocných kríkov a tak si cestou dopĺňame zásoby C vitamínu z miestnych zdrojov. Naľavo pár kilometrov od našej cesty nás láka kemping v Trounson Kauri Parku, lenže my máme na dnes iný cieľ – väčšie mestečko Dargaville. Aspoň na mape je tak vyznačené.
Prichádzam do mestečka, ktoré nie je ani veľké, ale ani malé. Je to stredisko dobytkárskeho priemyslu na brehu rieky Wairoa. Nachádzam podľa mňa vhodné miesto na prespanie. Môj prvý nocľah pri vlaňajšej ceste v prírode bol vedľa drevených ohrád, odkiaľ sa stock, dobytok, expeduje v kamiónoch tam, kam treba, najčastejšie na jatky. Tentoraz som aj tu,
pri našom poslednom nocľahu v prírode, našiel podobnú ohradu, dokonca s tečúcou vodou. Keď Mirko prišiel, odsúhlasil môj návrh a keď sa po prehliadke mesta na toto miesto vrátil, niekoľkokrát prešiel okolo bez toho, aby ma našiel. Tak som „dôkladne zašil“ našu Hondu. Dovŕšil celkový počet cyklistických kilometrov na 163,69.

Mirko „oberá“ úrodu marhúľ, ktoré nám venovaljeden z úsekov ciest

Vpravo posledný nocľah v lone novozélandskej prírody:
Vedľa ohrady na expedíciu dobytka v Dargaville

Skoro ju nenašiel:
posledná fľaša „životabudiča“
aj zdravotnej prevencie

37. deň: 27. február: Po tretíkrát v Aucklande

Mapka 37. - 40.  deň

Odchádzam smerom na juh popri mútnej rieke Wairoa

Atrtakcia pre turistov a história pre mladú generáciu:
Kauri múzeum

 

Posledný kúsok syra od Gustava, posledná kapusta od Marty a posledný dúšok kakaa, ktoré nám vydržalo od prvého dňa až po posledný. Po prechode mestom vedie naša dvanástka popri mohutnej kalnej až žltej rieke Wairoa, ktorá ústi do zálivu Kaipara, ktorý je akousi lagúnou Tasmanovho mora. Musíme ho obísť.
V mestečku Ruawai uhýba strmo doľava a cez kopce sa dostávame do Matakohe, kde je svetoznáme Kauri múzeum. Žiaľ, teraz, na konci cesty, je vstupné pre nás privysoké.

Ale ak ste zvedaví, môžete si jeho vnútro, tak ako iné atrakcie Nového Zélandu, veľmi ľahko vyhľadať na internete. V mestečku Maungaturoto dopĺňame benzín a obedujeme. Pokračujeme do Brynderville. Hneď za ním sa napájame na úsek cesty č. 1, ktorý vedie do Wellsfordu. Jej časťou sme už raz išli, lenže opačným smerom. To, čo nám predviedli cestári, nemá obdoby: veľké lámané kamene upravuje stroj do správnej polohy za neprerušenej premávky. Po bokoch jeho radlice je výška kamenia príliš vysoká pre osobné auto s nízkym podvozkom. Tak pre terénne autá, snáď... Ak kapota a jej lak trpia odlietujúcimi skalkami. Zdá sa mi to ako hrubá bezohľadnosť nielen voči autám, ale aj ich šoférom.
Ešte sa vrátim na moment ku predchádzajúcim dňom a najmä prejazdom cez obytné konglomeráty.
Z bývalých malých rybárskych osád sa stávajú príliš často turistické centrá a rybárske bárky čoraz viac prevalcujú luxusné cruisers, výletné niekoľkoposchodové lode, lákajúce turistov na plavby za ďalšími atrakciami. Žiaľ, taká je realita. Viac ako pôda prinášajú bohatí návštevníci, pre ktorých pohodlie a chúťky treba pripraviť všetko, po čom ich srdcia zapištia. Osobne som z toho smutný, radšej by som strávil čas v starom rybárskom prístave ako v lákajúcej herni.
Na hlavnej cesta nás čakajú dlhé, predlhé stúpania pod tmavými oblakmi, neveštiacim nič dobré. Vo Wellsforde musíme s cyklistikou pre dnešok (a možno aj pre celý čas trvania expedície končiť. Odbočujeme na scénickú cestu č. 16, vedúcu opäť po temene horského hrebeňa v dĺžke najmenej päťdesiat kilometrov. Sklamanie, aspoň mne, pripravilo mestečko s pôvabným menom Helensville. Jeho tvári však chýbala ženská jemnosť a krása. Na severozápadnom okraji Aucklande nás čaká Franta, u ktorého som bol vlani na skok. Teraz nám umožní stráviť noc v tomto meste, v ktorom sme už tretíkrát a ešte sa sem musíme raz vrátiť. Na medzinárodné letisko.

 Že by pozostatok z vojny?  Pravdepodobe reklamný putač miestneho záhradníctva

 

Frantova dobrácka tvár je stále usmiata,
aj keď to nemá ľahké

Franta má problémy so zrakom, skoro nevidí, nepomohla mu ani operácia. To mu však neprekáža, aby skoro ako slepec po hmate pripravil veľkolepé pohostenie pre pár krajanov, ktoré plánuje na zajtra v čase obeda. Áno, aj tento večer, tak ako všetky predchádzajúce, mal svoje čaro. Nielen atmosférou, ale aj pocitom bezpečia a sucha, ktorý nám, pútnikom, poskytol. Vonku sa totiž rozbesnela úžasná búrka a dážď, hustý s veľkými kvapkami, bije do okien a strechy. Víchor ohýba stromy a kríky akoby v zúrivosti. Ako dobre, že máme Frantu!

 

A tu je jeho domček priamo v buši, do ktorej búši príval dažďa

38. deň: 28.február: V „hlavnom stane“ menom Hamilton

V rozhovore s Andrejom starším, s ktorým sme si vlani veľmi rozumeli.Tentoraz sme na rozhovor mali len pár minút

Tak a máme tu posledný februárový deň! Na leto to ale nevyzerá ani náhodou. Celú noc prúdy dažďa nepoľavovali a neprestávajú ani ráno. Podľa dohovoru mal pre Mirka spraviť poznávací okruh po Aucklande najvhodnejší odborník, Slávek, ktorý túto láskavosť vlani preukázal mne. Keď sa ukázalo, že sú s Mirkom skoro susedia, obaja sa na stretnutie tešili. Len Svätý Peter bol proti. Nielen dážď, ale aj nízke oblaky úplne znemožnili výhľad a tak odborník odporučil preložiť prehliadku na iný termín. Možno, že sa Mirko do Aucklandu ešte  niekedy v budúcnosti pozrie... Ja ho na to nahováram neustále. Veď teraz má spústu kontaktov a pozná prírodné podmienky. Je hriech tam ešte raz neprísť. Možno sa do tejto pastičky chytí. Presne tak, ako som sa chytil ja.
Po skvelom obede a stretnutí s Mirkom, Andrejom starším a s Albínkou dostali udalosti a najmä naša cesta rýchly spád. Ešte dnes by sme chceli byť v Hamiltone u Táni a Matúša, ráno vrátiť v Taurange auto, cesta nazad je dohodnutá, že nás tam zavezie Petr a odtiaľ už na druhý deň ideme spoločne na letisko. Lenže... Je tu stále Matúšova pochybnosť, či sa do auta všetci aj s batožinou a najmä s bicyklom, zmestíme.
Celú cestu leje, našťastie ideme po diaľnici priamo do Hamiltonu, čo je niečo cez stoštyridsať kilometrov.
Nakoniec všetko dobre dopadlo, mračná vietor odfúkol navečer niekam nad oceán. Matúš nie je doma
a s Mirkom sa púšťame do balenia a triedenia vecí, ktoré chceme či môžeme odviezť domov. Premeral som auto, jeho vnútorné rozmery a tým sme sa upokojili a skorej večer zaľahli. Ráno by sme chceli byť v Taurange niekedy po ôsmej či pol deviatej, aby sme neplatili za auto ešte aj ten deň. Čo je zaujímavé, na tieto chvíle mám len jediný záber – aj to na zapadajúce slnko o dva dni neskôr. Že by vypomohol neúnavný fotograf Mirko?

A ten nesklamal. V jeho obrázkovom archíve som našiel aj izbu, kde sme v Hamiltone spávali. Tu kontrolujem, či mám vôbec pas...

39. deň: 1. marec: Každý sen sa raz skončí...

Ráno vstávame do tmy a najmä hustej hmly. Čaká nás niečo cez sto kilometrov, aby sme sa dostali do požičovne k sympatickému majiteľovi. Chceme odovzdať auto v čo najlepšom stave a tak sme ho včera vystriekali a povysávali. Petr ešte spí a tak sa do stredu mesta dostávame až okolo desiatej. Sympaťák si len zbežne obzrel auto, neskontroloval ani nádrž, ktorú sme ráno naplnili po okraj. Sme mu vďační za auto, ktoré nás verne a bez problémov sprevádzalo tých 6750 kilometrov, ako ukázal tachometer na dvore jeho servisu. Vraciame sa v Petrovom vane do Hamiltonu. Tam si podávame ruky, vyberáme kartónový obal pre Demka a lúčime sa.
Matúš nie je našťastie doma, pretože keď sme skúšobne vložili bicykel do škatule, zalial ma pot. Na to, aby sa zmestila dovnútra, chýbalo pár centimetrov! Záchranné lano, ktoré predstavoval Petr a jeho ponuka na odvoz na letisko, je už za horami. Čo teraz? Opäť sa ozval vnútorný hlas: Zmenši škatuľu! A naozaj, keď z výšky ukrojíme, pôjde to! Nebudem napínať, všetko sme rozobrali a poskladali tak, aby sme ju mohli o niekoľko centimetrov zrezať. S búšiacim srdcom ju sunieme, už prepásanú gurtňami a zalepenú páskou, do zadného priestoru auta. HURÁ! Podarilo sa! Som mokrý ako myš. Keď prišiel Matúš, všetko bolo vzorne poukladané, akoby konštruktér počítal s rozmermi našich batožín.
Oddýchol som si. Zorganizovať takúto expedíciu a stroskotať na poslednom bode by bolo neférové.

40. deň: 2. marec: Cesta na rodnú hrudu

Ráno sme prešli kontrolou na letisku ako nôž maslom. Aj poplatok 25 dolárov, ktorý som musel platiť vlani, je zrušený... Kým sem doviezť nemožno viacero artiklov, nazad je to obrátene: nesmieme vyviezť iba určité tovary. Pohodička, pohoda... Mením posledné zostávajúce bankovky za eurá a v spoločnosti Matúšovej mamy Janky sa usádzame v kreslách Jumba spoločnosti Korean Air. Spoločnosť tá istá, akou sme prileteli, ale program je úplne iný. Letíme priamo do Soulu a tam v hoteli prespíme. Poplatok je v cene letenky. Ráno vyspaní a najmä povystieraní pokračujeme priamo do Viedne. To je predstava, realita úplne iná. Z okna hotelovej izby vidím kopce snehu, čo neveští nič dobré. A naozaj, náš let mal jeden a polhodinové meškanie. Príčinu sme sa nedozvedeli. Pre tých, čo nás na letisku čakajú, je to určite nepríjemné.
Mirko fotografuje aj tu. Raz interiér, viackrát exteriér. Môj aparát odpočíva v kopci batožiny.
Šéfpilot zvýšil rýchlosť a do Schwechatu sme prišli „iba“ s 50-minutovým oneskorením. Vítame sa s priateľmi a konečne stojíme na rodnej pôde. Z Bratislavy idem rovno na Záhorie, kde má Mirko niekoľko zbytočností. Berieme ich a veziem ho na stanicu do Břeclavi, odkiaľ mu o niečo neskôr odchádza rýchlik do Frýdku-Místku. Posledný raz sme si stisli pravice.
Naše spoločné dobrodružstvo dopadlo dobre. Z mojej strany ho považujem za najpríjemnejšie
zo všetkých mojich expedícií.

Svitanie v exteriéri

Ďakujem vám za trpezlivosť, priatelia!
Jozef (Joži) Trabalka
Mobil: 0903 410 716, E-mail: trabalkajozi@yahoo.com