Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (1)

Toto je úvodná stránka
rozprávania o mojej druhej ceste
po Novom Zélande:


Možno ste si už prečítali predchádzajúce reportáže z môjho vlaňajšieho putovania na bicykli po Severnom ostrove Nového Zélandu, ktorý je uverejnený o niečo nižšie.
Dnes je 1. marec a zajtra ráno odlietam z Aucklandu domov. Tentoraz sme so spolucestovateľom Mirkom zvolili jednoduchšiu taktiku:
Jeden bicykel (od firmy DEMA Senica) a jedno malé auto. Striedali sme sa v sedle bicykla a za volantom Hondy, čím sme sa vyhli v nepriaznivom počasí extrémom, aké som zažíval vlani. Navyše sme spravili cestu okolo oboch ostrovov, auto prešlo 6750 km, popritom bicykel úctyhodných 3333 km... Pretože tento blog otváram ešte na Novom Zélande bez slovenskej diakritiky, ktorú som doplnil až doma, viac a obšírnejšie podám informácie o pár dní, kedy mi už moja aklimatizácia dovolí aj takéto vecičky.
Tesím sa na nových aj starších priaznivcov a dovidenia doma.
Jozef Trabalka

www.dema-bicycles.com

SEVERNÝ OSTROV I

Mapka 1.-5. deň

1 deň 22. január: Auckland a Tauranga

Na tretí deň po odlete z viedenského Schwechatu pristáva Boeing spoločnosti Korean Air na medzinárodnom letisku v Aucklande. Obávanými dovoznými predpismi aj všetkými kontrolami sme prešli ako horúci nôž maslom. Píšem v množnom čísle preto, že po vlaňajšom tvrdom poučení, ktoré mi pripravilo novozélandské počasie aj profil terénu som zmenil spôsob boja s týmito súpermi: Pustili sme sa doňho traja. Okrem mňa aj Mirko Szlauer z Českého Těšína a osobné auto Honda. Zvolil som taktiku: Jeden z nás bicykluje, druhý vedie auto. Po pár desiatkách kilometrov sa vystriedame. Ak počasie aj harmonogram dovolia, vystriedame sa takto niekoľkokrát. Zostatok plánovaných denných kilometrov dotiahneme až v aute. Inak by sme tých predpokladaných 6500 kilometrov za 39 dní, ktoré sme mali k dispozícii, nemali šancu zdolať. Okrem Severného ostrova, ktorý som prešiel vlani, sme chceli obísť dookola aj Južný, ktorý som doteraz poznal len z oslavných opisov nádhernej prírody.
Na letisku ma čakali ešte dve príjemnosti: Pri výmene peňazí zisťujem, že novozélandský dolár klesol proti vlaňajšku skoro na polovicu. Vlani ma stál niečo cez 20 Sk, teraz to vychádzalo niečo cez 11 korún. Všetko sa tak stalo pre nás príjemne lacné. Dokonca cena benzínu klesla na 1.5 NZD, teda niečo okolo 17 našich korún. Príjemná bomba!
Druhá bola v osobe Petra, ktorého som poznal z vlaňajška a ktorý ma pred niekoľkými týždňami navštívil na mojej chalupe na Záhorí. Zabezpečil pre nás osobné auto, bohužiaľ až v 250 kilometrov vzdialenom prístavnom meste Tauranga a tam sme ho mali aj odovzdať. Tým som musel okamžite upraviť itinerár, aby som získal dva-tri dni na konci cesty pre ukončenie v inom meste ako Aucklande, odkiaľ odlietame.

Petr nás priviezol do Taurangy
a aj teraz poskytol pohostinstvo

Hneď za horúca sme sa zoznámili s cenami, sortimentom a jeho uložení v jednom z veľkoobchodov, kde sme nakúpili potraviny na týždeň. Medzi prioritný artikel patril ochranný krém proti páliacemu slnku, ktoré vie cez ozónovú dieru, visiacu priamo nad Novým Zélandom, poriadne zničiť pokožku zimou vybieleného Európana. Predpoveď počasia nám sľubovala najmenej na štyri prvé dni slnečno bez mrakov. Bral by som tých mračien, z ktorých nekvapká ani neleje, viac.
Prvú noc u Petra a Táni, samozrejme kvôli nedostatku času na aklimatizáciu, sme si neoddýchli.

2. deň 23. január: Tauranga a Hamilton



Na hornom obrázku sa predstavuje Mirko s Demkom 
a Hondou





 

Prvá zastávka na občerstvenie
na jednom z príjemných odpočívadiel

Nemohli sme sa dočkať rána. Boli sme zvedaví, čo za auto nás bude sprevádzať počas jeden a pol mesiaca po známych aj neznámych cestách. Času sme mali dosť, vyzdvihnúť sme si ho mali o desiatej predpoludním. Petr nás vzal k nemeckému mäsiarovi a neodolali sme: Kúpili sme krásny kus údeného mäsa, pravdepodobne karé. Zaplatili sme zaň skoro toľko, ako včera za týždennú stravu, ale ukázalo sa, že to nebol zlý ťah.
Konečne sme uvideli nášho pomocníka. Mne sa zatajil dych. Tmavozelené combi Honda Orthia akoby vyšla z výrobného pásu. Naleštená, vyblýskaná a veľmi seriózna. Skrývala v sebe okrem klimatizácie aj najdôležitejšiu vec - automatickú prevodovku, ktorá sa ukázala na cestách aj necestách na nezaplatenie. Keď som sa spýtal majiteľa na spotrebu, váhavo povedal 9, ale hneď pridal aj 10 litrov na sto kilometrov. Boli sme spokojní, pri cene benzínu liter nerozhodoval, s takouto spotrebou sme kalkulovali. Horšie bolo riadenie na pravej strane a všetky tlačidlá a páky či páčky smeroviek, stieračov a podobne boli naopak ako u nás. Tak isto ako všetky javy, s ktorými sa u protinožcov stretávame. Sklopili sme zadné sedadlá, nechali v garáži nepotrebné veci a pohol som sa v ústrety novému dobrodružstvu. Ešte ráno sme zmontovali Demka, ktorému preprava lietadlom neublížila tak, ako Rexovi vlani. Okolo obeda som naňho vysadol, Mirko sadol za volant a roztočili sme kolesá smerom na veľké mesto Hamilton, vzdialený niečo cez sto kilometrov.

Ponorili sme sa do prostredia, ktoré som pred rokom opustil. Nádhera, ten čistý vzduch, počasie, príroda a k tomu ligotajúci sa novučičký bicykel, túžiaci po prvých kilometroch. Vytiahol som po prvýkrát aj digitálny fotoaparát a tým som načal festival cvakania na všetky strany. Lenže proti Mirkovi som bol nič. On pred cestou kúpil nielen nový aparát, ale aj videokameru, ktoré nenechal ani chvíľu odpočívať.

Táňa s dvomi Matúškami

Po tridsiatke kilometrov sme sa vymenili, partner pridal ďalších 36, ale blížili sme sa k mestu, kde nás čakajú a preto sme sadli do auta, aby sme domček na neznámej adrese našli. Na prvý deň to nebolo najhoršie, neskorý štart sa na množstve kilometrov podpísal. Tu nás už čakali nielen Táňa s Matúšom a jeho mamkou Jankou z Prešova, ale najmä hviezda večera - pár mesačný Matúško. Na stretnutie po roku padol nejaký ten pohárik klasického trúnku. Prvý deň aj prvé kilometre sme mali za sebou.



3. deň 24. január: Hamilton a Tongariro NP

Mount Doom, hlavná kulisa veľkofilmu Pán prstenov

„Zahrievacie kolo“ máme za sebou, dnes sa ide už na ostro. Ešte bolo treba dokúpiť posledné drobnosti a o desiatej, trošku neskoro, odchádzame autom prvých pár desiatok kilometrov. Včera večer sme s Matúšom prebrali najvhodnejšiu cestu pod veľké vulkány. Pôjdeme castou č.3 do Otorohangy, potom č. 3 cez Te Kuiti na Eight Mile Junction, kde trojka pokračuje na New Plymouth. Toto mesto hralo pri príprave tejto expedície veľmi dôležitú úlohu, pretože v ňom býva Otta, človek s dobrým srdcom. Sľúbil mi požičanie auta s reciprocitou, že keď prídu s manželkou k nám, požičiam mu moje. Ponuka, ktorá sa nedala odmietnuť. Osud však chcel, že ho nečakane prepadla vážna choroba a na Štedrý deň som sa dozvedel, že s autom nemôžem počítať. Tento fakt skoro zmaril celú starostlivo pripravovanú výpravu. Letenky sme už mali dávno kúpené a teraz sa rozhodovalo o ich stornovaní. Našťastie Mirko bol za to pokračovať aj za cenu auta z nejakej požičovni. A to rozhodlo, že na tejto križovatke sme odbočili na cestu č.4 smerom na Taumarunui. Na bicykli nasávame do seba nové dojmy, nové obrazy, nový spôsob jazdy vľavo. Pasienky, nekonečné stáda hovädzieho dobytka striedajú biele chumáče oviec, sem-tam spestrené stádami jeleňov. Chovajú ich tu z jediného dôvodu – ich parožie považujú Japonci za významné afrodiziakum a vedia zaň dobre zaplatiť.

 
Smerujeme na juh, náš cieľ – Tongariro National Park leží južne od najväčšieho jazera ostrova Taupo.
Z cesty už vidíme v diaľke zasnežené štíty hrebeňa, v ktorom je najvyššia sopka Mt. Ruapehu. Celým hrebeňom vedie populárna treková cesta nazvaná po jednej zo sopiek Tongariro Crossing., ktorú chceme zajtra absolvovať. Štvorka nás privádza do turistickej osady National Park. Tu odbočujeme vľavo na č.47, ktorou sa dostávame na prašnú odbočku, vedúcu na miesto, nazvané Mangatepopo. Odtiaľto sa trek pripája na cestu, vedúcu z južnej časti pohoria. Trek je celodenná záležitosť v náročnom lávovom teréne a trvá 7-8 hodín. Sem skoro ráno privážajú turistov autobusy. Končí sa na severnom konci, odkiaľ ich tie isté autobusy odvážajú do bodu, odkiaľ odchádzali. Parkujeme auto na parkovisku, kde je tabuľka so zákazom prenocovania v aute. Riešime to tak, že budeme spať na drevenej dlážke akejsi drevenej striešky, ktorá chráni malé miesto pred dažďom a vetrom. Zapadajúce slnko nám predvádza rozprávkové sfarbenie okolitých pohorí a najmä sopky Mt.Ngauruhoe, okolo ktorej zajtra pôjdeme. Volajú ju aj Mount Doom a „hrala“, ako mnoho iných miest na Novom Zélande, vo veľkofilme Pán prstenov. Autobusy odvážajú posledných pešiakov a okolie stíchlo. Ukladáme sa na karimatky do spacích vakov. Dnes sme zaznamenali 143 kilometrov na bicykli, čo je veľmi slušný výkon. Preto po horúcej polievke usíname s dobrým pocitom.

4. deň 25. január: Tongariro Crossing

Zhora: nástup na trek, pri výstupe trošku romantiky a nevšedný Red Crater

Nedeľné ráno sa začína veľmi skoro. Prvé autobusy chŕlia zo svojich útrob nedočkavých trekistov. Žasnem: Niektorí odvážlivci sú napriek teplote niekoľko stupňov nad nulou, vysokou vlhkosťou a hmlou oblečení len do ľahkých tielok bez rukávov. Iní, zrejme skúsenejší a opatrnejší, sú oblečení a vyzbrojení ako na Mt. Blanc u nás v Európe. Štatistiky varujú pred prudkou zmenou počasia v tejto oblasti, ktorá si vyžiada každoročne niekoľko ľudských obetí...
Ani mne v tenkom spacáku nebolo nad ránom do smiechu. Využili sme budíček a uvoľnili cestu nedočkavcom. Zohriali si na malom horolezeckom variči kakao, zjedli pár kúskov topinkového chlebíka s kúskami slaniny a zbalili sme si do malých ruksakov nejaké teplejšie oblečenie, vodu a niečo na obed. Pretože nemám na rozdiel od Mirka vibramy, idem len v teniskách dúfajúc, že to nejako prejdem. Pohľad na iných ukazuje, že nebudem takto vyzbrojený sám.
Okolo siedmej nechávame Hondu osudu a začíname stúpať alpínskymi lúkami, posiatymi čadičovými balvanmi. Fotografujem a idem si svojim tempom, Mirko ma niekde počká. Po 30 minútach je vľavo od chodníka Mangatepopo Hutt, útulňa, ktorá ponúka turistom nocľah, stravu a aj stanovanie. Cestou dolu som sa v nej zastavil a ceny, uvedené na tabuľke, boli trojnásobne vyššie ako o pár desiatok nižšie položených kempov. Z hmly sa vynára obor Ngauruhoe, na ktorom sa už odrážajú prvé slnečné lúče. Chodník je miestami, najmä tam, kde sa vody topiaceho sa snehu rozlejú po planine, vedený po drevených, vyššie položených doskách, ktoré aj s vybetónovanými schodmi pôsobia veľmi rušivo.
Po vystúpaní na hranu Veľkého kráteru sa otvára široké dno, na druhom konci je opäť výšľap na ďalší vysoký okraj. Ju je už ľudí ako maku. Dobré miesto na odpočinok. Odtiaľto sa začína výstupová trasa na sopky Ngauruhoe a Tongariro.
Chodník sa stáča doľava a začína stúpať po nepríjemnej kamennej suti. Strmosť spôsobuje zosun kameňov, vyžadujúce vysokú opatrnosť. Obdivujem turistov okolo mňa, sú medzi nimi aj babičky, ktorých vek určite presahuje osemdesiatku... Po krátkom výstupe som pri cieli: Svah sa láme do obrovského hrdla kráteru, ktorý hýri farbami od purpurovo červenej po uholno čiernu. Právom sa volá Red Crater, Červený kráter.

Tam dolu, k Blue Lake, Modrému jazeru, už nepôjdeme.
Musíme sa vrátiť k autu

Chodník síce pokračuje a spadá dolu do údolia k Modrému jazeru a po ňom až na koniec trasy, ale my sme sa dohodli, že toto bude pre nás konečná. Aspoň pre mňa, pretože po návrate do sedla a po turistickom obede, ktorého hlavným bodom bola konzerva varenej fazule na studeno, si Mirko ešte pridal výstup na Mt. Tongariro. V tom okamihu som mu závidel jeho pevnú obuv. Slnko začína pražiť, niet sa kde pred ním ukryť. S vďačnosťou som prijal vodu z vodopádu Soda Springs, kde som si vypral prepotené tričko a umyl tvár. Takto osviežený som už zbehol na parkovisko. Tu sa mi prihovoril švajčiarsky turista z Bernu, ktorý bol pred nedávnom aj v Bratislave. A že svet nie je malý... Okrem neho prišiel k nám mladý človek a češtinou sa k nám prihovoril. Ústa som mal dokorán, keď sa ma po niekoľkých vetách spýtal: „Nie si ty Jožko Trabalka? Vlani si mal u mňa v Aucklande spať...!“ No toto! Petr s priateľkou Magdou sú tu na víkende a ponúkli nám opäť ubytovanie. Možno sa nám veľmi zíde. A že svet je veľký!
Autom sme sa vrátili do údolia a pri ceste sme zastali v kempe Mangahuia. Samoobslužný systém poplatku spočíval v tom, že do obálky vložíte vyplnený štatistický lístok a po 4 NZD na osobu. Po prvýkrát a naposledy sme na zelenej trávičke v mladom lesíku postavili stan, požičaný od Matúša, uvarili večeru, Mirko sa vykúpal v bystrinke a potom sme sa oddali plánovaniu a upresňovaniu ďalšieho dňa. Prezerám si digitálne snímky a som s dnešným úlovkom spokojný. Napriek tomu, že na bicykli sme neprešli ani kilometer.

5. deň 26. január: Svetom zabudnutá hajvej

Toto sa mi už dávno nestalo! Zaspal som v stane ešte za svetla a okrem jednej krátkej prestávky som spal v kuse do šiestej ráno. Veľmi mi to prospelo, aj keď som únavu v nohách po včerajšom treku a dôsledky časového posunu predsa len cítil.
Rosa stan pokryla drobnými kvapkami vody a tak ho sušíme. O ôsmej vychádzam na cestu, ktorou sme sem predvčerom prišli. Je slnečný deň, ale jazdím s rukávmi, ktoré ma ráno chránia proti chladu a neskôr pred silnými slnečnými lúčmi. Po 47 km sa stretávam s autom na pumpe v Taumarunui, kde predvčerom stál liter benzínu 1.49 dolára. Dnes neveríme vlastným očiam: cifra je o desať centov vyššia. Nepríjemné konštatovanie, ale ako sa ukázalo, neskôr by sme aj túto cenu prijali s radosťou. Na pumpe dokupujeme aj chlieb za najvyššiu sumu počas celého pobytu. Ale máme istotu, že jedla budeme mať počas dnešného dňa dosť.

Mirko pri smerovej tabuli dáva názvu tejto cesty za pravdu

Príroda okolo dýcha pokojom a rovnako je to aj na ceste. Meníme sa v sedle a o pár desiatok metrov odbočujeme na cestu s číslom 43. Veľká tabuľa oznamuje, že jej názov je Forgotten World Highway – „Svetom zabudnutá hajvej“. Že je to asi pravda svedčí aj fakt, že 150 kilometrov na nej nie je žiadna pumpa, žiadne poškvrnenie skoro panenskej prírody. Som rád, že som ju po zmene trasy, kedy nepôjdeme do New Plymouth, vybral. Mirko mi oznamuje, že po mojom odchode ho ešte v kempingu oslovila Poľka, žijúca na Novom Zélande a ponúkla ubytovanie. Spolu s manželom a dvomi synmi býva v Rotorue, kultovnom meste Maorov. Ešte sa nám toto pozvanie môže hodiť.
Mirko, zo snahy splniť všetky sľuby, má z nakupovania darčekov pre rodinu a priateľov nákupnú horúčku, ktorá ho držala až do posledného dňa, doslova do posledného dolára.
Keď som za volantom auta, snažím sa byť za cyklistom, aby v prípade potreby som ho cestou dobehol a nie aby som sa musel k nemu vracať. Tak získavam polhodinku, hodinku času, ktorý vypĺňam poznámkami, kontrolou stavu auta, poriadku a podobnými maličkosťami, na ktoré počas bicyklovania nie je priestor. Niekedy, najmä ak auto pri čakaní nemá možnosť byť v tieni, silné lúče slnka rozpália vnútro auta na nepríjemnú horúčavu. Tam ma napríklad teraz potešil výsledok vypočítania priemernej spotreby, ktorý ukázal cifru 8,333 litrov na 100 kilometrov. To je omnoho menej, ako nám predpovedal majiteľ požičovne. Cestou sme sa však vypracovali k takej šetrnosti, že konečný stav tachometra a množstvo spotrebovaného benzínu dal naozaj nádherný výsledok – priemer 7,243 litra!
Na opačnú stranu dopravy, aká je v Európe, sme si obaja zvykli veľmi rýchlo a po pár dňoch sme už nepotrebovali ani takú urputnú sústredenosť pri križovatkách a kruhových objazdoch, aby sme, nedaj bože, nezašli do protismeru.
Prechádzame cez množstvo prírodných rezervácií s úchvatnými scenériami. Posielam mobilom správu Hamishovi do Altonu, že prídeme okolo siedmej večer, čo sme aj dodržali.

Mladí farmári Hamish a Jo
z Altonu

Keď sme sa pred rokom lúčili, Jo, celým menom Joanna, Hamishova manželka a doktorka veterinárka, čakala potomka. Dnes som ho mal možnosť vidieť naživo. Už prvé správy o ňom od hrdého otca dávali tušiť, že ide o mimoriadne „vyspelé“ dieťa. Ale Jonty prekonal všetky očakávania. Bude to teda riadny obor, čo sa otcovi pri práci s dobytkom na farme bude iste hodiť.

Jo a Jonty

Je prirodzené, že bolo o čom hovoriť a tak ideme spať pre mňa „v neskorú hodinu“. Nádherný deň korunoval krásny západ slnka a pohoda, panujúca v kraji tisícich kráv, chovaných v tejto oblasti najmä pre mlieko. Zažívam zvláštny pocit, keď som opäť na mieste, kde som už raz bol. Vďačím ako každý večer za prežitý deň plný nezabudnuteľných pohľadov a zážitkov, ukončený v príjemnom kruhu priateľov, ktorých poznám už z Anglicka.

6. deň 27. január: Do Wellingtonu

Mapka 6.-7. deň

Ako inak, rovnako ako vlani, aj teraz ráno bubnuje na okná dážď sprevádzaný silným studeným vetrom. Hamish nás berie na ranné dojenie jeho kráv. Aj on cíti vplyv celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá neobišla ani Nový Zéland. Výsledok je pokles ceny, ktorú dostane farmár za liter mlieka. Vtedy to bola asi tretina, ale kto vie, kde sa pokles zastavil dnes?
Telefonujem Gustavovi do hlavného mesta. Aj vlani bol prvým, s ktorým som sa tu stretol a kto mi poskytol prístrešie a previedol ma mestom. Tentoraz budeme dvaja, ale ani to ho nevyviedlo z miery. Z Altonu je to rovina pozdĺž mora. Lenže víchor prináša z oceánu dážď, čo cyklistu vystavuje viacerým nebezpečenstvám. Mne sa stala krátko po výmene v sedle bicykla nepríjemná udalosť, ktorá mohla skončiť aj horšie. Zohýbal som sa za otvorenými piatymi dverami našej Hondy, keď vír z prechádzajúceho kamióna ich vytrhla z piestov tlmiča a hodila mi ich priamo na hlavu. Okamžik tmy a šoku sa rozplynul, krv našťastie netiekla prúdom... Ale odvtedy som si dával na podobné nebezpečenstvá väčší pozor. Našťastie sme dokázali poškodené piesty tlmičov dať do pôvodného stavu a tak cesta do Wellingtonu bola jednoduchá. Ešte som sa zastavil v kempingu pri jazere Duddings, kde som vlani prespal. Na prekvapenie aj teraz v lete bol prázdny, dokonca bez poplatku. Asi po stovke kilometrov som sa zastavil v mestečku Otaki a ukázal Mirkovi domček, kde som vlani prenocoval u vtedy neznámeho Chrisa. Nebol ešte doma a tak som mu za dvere zastrčil moju vizitku s niekoľkými slovami. Keď som prišiel do Wellingtonu, už ma čakal odkaz od neho a neskôr aj telefonát. Potešil ma, lebo sa chystá prísť do Európy a aj na Slovensko.

Gustav sa nerád fotografuje...

To bolo už len pár desiatok kilometrov od Johnsonville, kde Gustav má svoju vilku.Pamätal som si cestu k nemu a tak sme bez problémov zatrúbili pod jeho oknami. Nezmenil sa a bol rovnako bezprostredný a pozorný k nám ako pred rokom ku mne.

7. deň 28. január: Hlavné mesto Wellington

Presne takýto záber opatrujem vo svojom archíve z vlaňajška: pokoj, pohoda a príjemná atmosféra v hlavnom meste sa nezmenili

Dopoludnia nás berie Gustav na klasickú prehliadku hlavného mesta.. Pozerám sa na miesta, kde som už raz stál a tie príjemné pocity z toho, že tu môžem opäť stáť, sa mi intenzívne vracajú. Prístav, úžina, ktorou plávajú lode na otvorené more, vyhliadka z Mt. Victoria a Te Papa – slávne múzeum histórie Maorov aj prisťahovalcov z iných kútov sveta. Majú tu novinku: vo veľkom bazéne po ročnej konzervácii vystavujú obrovský exemplár krakatice. Je k tomu aj sprievodný dokumentárny film a trojrozmerná 3D animácia spôsobu, ako tento živočích, podobný chobotnici, žije pod morskou hladinou a ako sa dostal až do rúk vedcom. Tieto krakatice boli strašiakom pre staré malé drevené rybárske aj obchodné lode v južných vodách.

Zajtra tadiaľto povedie trasa našej lode. Pred časom tu jedna stroskotala...

Akosi nestíhame prísť na slávnostný obed k Drengubiakovcom, nakoniec sa to darí a tu sa môžem osobne poďakovať príjemným Slovákom za vlaňajšiu pomoc. Stretávame sa tu aj s Miškom a Jankou, mojim „dobrým anjelom“ nielen v tomto meste, ale počas celej cesty. K nim sa večer presúvame spolu s balíkom dobrôt z vlastnej kuchyne. Dlhý čas sme pri ich konzumácii spomínali na všetky dobré duše. Spím v rovnakej posteli ako vlani, sedím v rovnakom kresle a stolujeme pri rovnakom stole. Super! Čo iné si tulák môže priať? Spať ideme o pol druhej napriek tomu, že už o šiestej musíme vstávať, aby sme stihli ferry, ktorou sa preplavíme na Južný ostrov. Vďaka Miškovi už stískame elektronické lodné lístky a priznávam sa, že v žalúdku cítim neznámu nervozitu...

Už na nás čaká...

JUŽNÝ OSTROV



Pozri väčšiu mapu

8. deň 29. január: Cookova úžina a Južný ostrov

Ráno mi netreští hlava, aj keby mala po včerajšom „posedení“... Prekladám v aute batožinu tak, aby sa k nám zmestil aj Miško, ktorý nás odprevadí až do prístavu. Je to pomoc, pretože cudzinca veľmi ľahko spletie množstvo miestnych príkazov, zákazov, nariadení, zvykov, o ktorých nemá potuchu. Nakoniec sa to, že nie je všetko jednoduché, ukázalo pri návrate.
Je zamračené a vietor zdvíha väčšie vlny. More je pochmúrne a pripomína, že práve tu sa pred rokmi potopila ferry a zahynulo 51 pasažierov... radšej na to nemyslieť! Našťastie sa dá na palube vydržať a kochať sa nielen miestom, kde sa zrážajú vodné masy dvoch oceánov, ale aj blížiacim sa severným pobrežím Južného ostrova. Úvodná scenéria je úchvatná: loď sa preplieta strážou ostrých brál po Queen Chartotte Sound, aby po osemnásť minút po tretej hodine plavby zakotvila bezpečne v prístave Picton.

Naša loď nás bezpečne previezla do Pictonu na Južnom ostrove.

Ten nám už od prvých kilometrov ponúka výhľady na nádhernú prírodu.

To už do nás perie prudké slnko. Vybral som cestu popri pobreží s názvom Queen Charlotte Drive, sľubujúcu nádherné výhľady. Keď sme na prvom parkovisku za prístavom zastali, aby som sa prezliekol na cestu a pripravil na to aj bicykel, cesta sa zdvihla ako strecha na horskej chate. A veľa výhľadov neponúkla, lebo sa prebíja hrebeňmi, posiatymi lesmi, na západ. Na lavičke v malom mestečku Havelock už na ceste č.6 „likvidujeme“ časti bohatých zásob a striedame sa. Prešiel som 32 veľmi náročnej cesty, veď priemer som nemal vyšší ako 15 km za hodinu.

Mapka 8. - 10 .deň

Mirko takým neustálym stúpaniam a klesaniam hovorí „horedolinečky“. Toto vytrápenie považujem to za spravodlivý trest za včerajší večer a časť noci. Sedím na lavičke až pri troch možnostiach ubytovania: YHA, Backpackers 1 a Backpackers 2. Sú to najlacnejšie možnosti stráviť noc v suchu v izbe s viacerými posteľami. Cena za noc je niečo cez 20 NZ dolárov, ale je tam vynikajúce vybavenie s kuchyňou a sociálnym zariadením. Počas celej tejto cesty sme ponuku neprijali na rozdiel od vlaňajška, kedy som v zlom počasí nemal inú možnosť. Túto ponuku využívajú najmä mladí cestovatelia s ruksakom na chrbte – backpackers. Po šestke sa dostávame až do malej osady Hira, kde odbočujeme doprava na lokálnu cestu smerom k nášmu dnešnému cieľu – zálivu Cable Bay. Tu dúfame nájsť vhodné miesto na prenocovanie. Tak sa aj stalo – vedľa okruhliakmi posiatej pláži je malé miestečko so záchodom, pitnou vodou a najmä dreveným stolíkom s lavicami, na ktorých si môj partner veľmi zakladá. Lenže pohodu narušuje háveď, pred ktorou ma varovali už mnohí cestovatelia – sú to malé čierne pieskové mušky, ktorých sú milióny a ktorých poštípanie svrbí aj niekoľko dní. Olej proti nim akosi nepomáha. S týmto neduhom sme bojovali počas celej cesty po Južnom ostrove s väčšinou neúspešne. Na Mirka však nemali chuť... Na Severnom ostrove ich skoro niet. Prvý deň putovania po Južnom ostrove máme za sebou.

Cable Bay je malý záliv na juhu veľkého Tasmanovho zálivu, trojuholníkovo sa vrývajúceho do severného pobrežia ostrova

9. deň 30. január: Severná časť Južného ostrova – Marahau

Príjamná noc na príjemnom mieste, podobný prívlastok malo aj vstávanie, raňajky aj odchod z Telegrafickej zátoky. Vraciame sa na hlavnú cestu a dávame sa doprava, kde pôjdeme smerom na juh do veľkého mesta Nelson. Za ním je malá osada Richmond, kde z hlavnej tepny odbočujeme doprava. Láka nás polostrov, kde na pobreží Tasman Bay je svetoznámy národný park Abela Tasmana. Bohužiaľ, až tam sme sa nedostali, odbočujeme na pobrežie o niečo skôr, hneď za mestom Motueka. Úzka sfaltka sa prediera pralesom, aby vyústila pri nádhernom pobreží. V malej modrej lagúne sa Mirko osviežuje a ja sledujem domorodú mládež, ktorá sa zabáva skokmi do spenenej vody z cestného mostu.
Po obede sa vraciame do Motueky, odkiaľ však skúšame novú cestu na Woodstock Je natoľko nová, že tu ešte nie sú informačné tabule a preto sa motáme sem – tam a hľadáme správny smer.

Po úmornej horúčave dobre padlo osvieženie v chladnej vode riečky

Deň sa chýli ku koncu a v desiatkach stúpaní (v tejto oblasti, ako aj na celom Novom Zélande, iné ako strmé asi nie sú) hľadáme miesto, kde by sme mohli zakempovať. Pár kilometrov pred ďalším stúpaním, do ktorého sa mi naozaj už nechce, vidím čerstvo pokosenú lúku a za ňou cestičku, vedúcu do akéhosi zátišia na pažiti vedľa riečky. Super! Tu prespíme! Nadšenie trvalo iba do chvíle, kedy som zbadal v poraste skryté auto a vedľa sa milujúci pár bez akéhokoľvek oblečenia.
Nebudeme ich rušiť, počkáme, až sa nasýtia týchto hier mladých tiel a duší. Tak sa aj stalo. Dvojica asi niečo začula a po chvíli sme videli ich auto škriabať sa po brehu hore na cestu.
Teraz sme si mohli urobiť pohodlie my dvaja, Slovák a Moravák, tak ďaleko od domovov...

Takýchto kultových stavieb majú Maori desiatky, skôr stovky...

Postavili sme si dokonca stan, pretože predpoveď počasia potvrdila tradičné javy: Búrky, spôsobené blízkosťou oceánu, sú na dennom poriadku.
Nevadí, nejako to prežijeme. Dôležité je, že cez deň nám počasie praje.

10. deň 31. január: Sever a západ Južného ostrova – Granity

Ešte pri návšteve prezidenta Česko-slovenského klubu na Novom Zélande som dostal informáciu, že v malom mestečku Granity, ležiacom úplne na západnom pobreží, býva mladá rodinka Petra a Radky. Bola to príjemná ponuka a po skontaktovaní sa s nimi sme mali cieľ dnešného dňa pred sebou.
Je posledný januárový deň. Vstávame o šiestej, bicykel tlačím z miesta nocľahu, skrytého v doline, na asfaltovú cestu. Tá ma hneď od začiatku dobehla: Akosi ťažko sa mi krúti pedálmi, nestojí mi niekto na brzdách? Stúpanie nebolo vidieť, ale cítiť. Po troch kilometroch sa cesta zdvíha šialene hore a po deviatich kilometroch som Demka dotiahol na Hope Saddle, Sedlo nádeje, vysoké 643 metrov nad morom. Zjazd dolu bol krátky, úbohé tri kilometre nenahradili námahu stúpania a to hneď od rána... O pár kilometroch aj s autom stojíme pri mieste, kde som pôvodne plánoval nocľah. Dnes je FREE, teda zadarmo, ale Janko DT, čo znamená „z Detvy“, od ktorého mám požičaný autoatlas, tu má poznámku: 6 NZ dolárov... Ako čas všetko mení, tentoraz príjemnou tvárou obrátenou k nám.
Po 30 km sa striedame a Mirka dobieham zamotaného v kríkoch popri ceste. Nie, žiadna havária, ale mirabelky, ktoré nám veľmi vhodne doplnili jedálny lístok.
Veľké prekvapenie, tentoraz negatívne, čaká na prvej benzínke, kde musíme napojiť nášho tátoša. Cena zo dňa na deň stúpla o 13 centov! Ak to takto pôjde ďalej, nebudeme si mädliť ruky, aký je benzín pre nás lacný! Krajinu pretínajú riečky hľadajúce cestu vo vápencových skalách. Pretínajú ich mosty, najskôr malebný O’Sulivan Bridge a neskôr Swin Bridge. Tu rieka Batler a kaňon ponúkajú menšie dobrodružstvo. Z jedného strmého útesu na druhý vedie visutý lanový most pre peších a tí odvážnejší sa môžu spustiť v akejsi lanovke pre jedného z jedného strmého brehu na druhý. Musí to byť úžasný pocit s roztiahnutými rukami ako krídla vtáka sa vznášať nad priepasťou...

Visutý most nad riekou Batler

Pohoda s muškami v nádhernom mieste pre odpočinok  

Je už po poludní a horúčava je v aute neznesiteľná. Hľadám miesto s tieňom a nachádzam miesto pre kemping za osadou Lyell. Obedujeme klasiku – varenú fazuľu na studeno, ale pôžitok nám kazia roje mušiek. Nechápem, ako sa môže dvojica mladých ľudí spúšťať dolu k potoku len v krátkych rukávoch a šortkách?


Ďalšie striedanie ma nesklamalo: Hneď po ostrej serpentíne z jedného do druhého horského svahu sa cesta začína zase škriabať hore. Tunely sú naozaj výnimkou a tak cesta horské prekážky prekonáva klasicky – obchádzkami a serpentínami. Nakoniec prichádza odmena, pohoda, stúpania už nie sú vyčerpávajúce. V mestečku Murchison odbočujeme doprava – na západ – priamo k pobrežiu. O desať kilometrov ma čaká Mirko s chuťou ešte niečo odjazdiť. Počasie aj čas nemajú námietky. Veď v mestečku Granity už na západnom pobreží ostrova, nás čakajú neznámi krajania až o šiestej večer. Naša cesta číslo 6 ide do Westportu, väčšieho historického prístavu západného pobrežia, vedľajšia č.69, ako som spomenul, doprava. Máme pred sebou 46 plus 29 kilometrov, čo je pohoda.
Stúpajúca cena benzínu zamestnáva moju hlavu počas jazdy či na bicykli, či autom. Veď je to nekontrolovateľné a ak sa cena zdvihne nebodaj na dvojnásobok, nebudeme môcť nič robiť... Odkedy sme prišli, len stúpa a stúpa.
Cesta klesá úzkou cestou s množstvom prudkých serpentín, vytesaných do kamenného svahu. Mirko je v takej extáze, že jeho dnešný prídel kilometrov sa skončil na čísle 81. Má z toho viditeľnú radosť. Túžba dotiahnuť to na stovku sa mu splnila až o niečo neskôr.

Petr a Radka nám poskytli príjemný večer a dostatočný odpočinok prvý deň na západnom pobreží

Granity je malá osada, žijúca z povrchovej uholnej bane. Raritou je, že baňa nie je v doline, ale hore na kopci. Petr, náš hostiteľ z Brna, tam má ako geológ inžinier slušné postavenie, jeho manželka Radka sa stará o pár mesačnú Evičku. Ako vždy sa výmena informácií, zážitkov a spomienok pri sýtom občerstvení pretiahla do nočných hodín. Zaspávam ako v oleji.

***

Týmto dňom sa končí prvá časť príspevku Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (1). Prejdite na pokračovanie s číslom (2)
Kontakt: mobil 0903 410 716, E-mail: trabalkajozi@yahoo.com