Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (2)

Priatelia, vítam vás na pokračovaní môjho čítania o cyklistickej ceste po Novom Zélande. 
Ak vás neunavila prvá časť, dajte sa do sledovania našich ďalších osudov na týchto dvoch nádherných ostrovoch...
Autor
***

11. deň 1. február: Z Granity Západným pobrežím

Mapka 11. - 13. deň

Pohľad z okna dáva Petrovi za pravdu, že včerajší deň, kedy tu, na západnom pobreží, nepršalo, je výnimka. Vetry vejúce z obrovských más Indického oceánu a Tasmanovho mora prinášajú so sebou do celého pobrežia oveľa viac ako dostatok vlahy. Nie je to hustý dážď, len akési hustejšiu mrholenie, ale je vytrvalé. Tu ho v meteo správach označujú slovkom „shawers“, spŕšky od slova sprcha. To by sa dalo zniesť, ale chvíľami sa priženie hustejšia oblačnosť a tá vyleje svoj obsah aj na nechráneného cyklistu. To, že v cestnej premávke sú najmä závoje vodnej triešte za každým trakom, obrovským nákladným autom, veľmi nebezpečné, netreba nikoho presviedčať.
Začal sa február, mesiac s najmenším počtom dní. Po rozlúčke s milými hostiteľmi odchádzame do Westportu, kde som už nevydržal a nasadám na bicykel. Nadšenie z jazdy vydržalo rovných 18 kilometrov. Za každou zákrutou sa vynorila panoráma, dávajúca nádej, že sa počasie umúdri, ale za okamih lialo „ako z konve“. Keď som už premočený až na kožu, pod mohutným stromom čakám na záchranu v aute. Nakladáme Demka dozadu a ja, napriek tomu, že zo mňa sa voda valí cícerkom, si sadám k vodičovi. Verím, že iba na chvíľu. Pravdepodobne nič nestrácame, pretože aj tieto patria medzi kilometre, ktoré či chceme alebo nie musíme prejsť autom.. Po 30 km v Charlestowne opäť sedlám bicykel a premočený sa púšťam ďalej. Toto mestečko či osada je asi vyhlásené turistické centrum, pretože je tu turistov na karavanoch aj pešo ako maku. Domáci ich lákajú mnohými atrakciami a do stredísk oddychu a občerstvenia láka aj obrovská plastika mohutných koní, ťahajúcich pivovarský voz plný sudov. Počasie, ktoré dovoľovalo bicyklovať, vydržalo len ďalších 12 kilometrov, práve, keď som už začínal usychať. Autom prechádzame cez Greymouth a Hokitiku,

za ktorou nachádzame nádherný kemping, ku ktorému je príjazd dokonale zamaskovaný džungľou lemujúcu hlavnú dopravnú tepnu. Tunel v nej je taký hustý, že je problém jeho atmosféru, plnú vlhkosti, lámaného svetla a štebotania vtákov správne zachytiť na digitálny aparát.
Vyčasilo sa konečne a času máme ešte dosť. Čo teraz? Mirko sa vydal na prechádzku okolo nádherného jazera Mahinapua a ja som sa na bicykli vrátil do Hokitiky, aby som nejako napravil dnešný deficit „cyklo“ kilometrov. Potešilo ma, že nakoniec aj Mirko sa pustil do jeho prvých dnešných kilometrov. Zašiel až do starého zlatokopeckého mestečka Ross, kam máme zajtra namierené. Pridal tak k mojim 52 ešte jeho 44 kilometrov, čo pri dnešnom počasí je viac ako potešiteľné. Len ma trošku vyplašil, keď sa vrátil až po troch hodinách. Veru, už som sa obával, že sa mu niečo prihodilo.

 Takéto počasie nás sprevádzalo v tento deň 

po západnom pobreží...

Tunel cez džungľu do kempingu za Hokitikou

 Historický most železnice, ktorá spája mestá
na západnom pobreží

12. deň 2. február: Ľadovce Franz Josef a Fox

Petrove predpovede našťastie platili len jenu noc a necelý jeden deň. V nádhernom prostredí kempu je ráno ako vymaľované. Vstávame a tešíme sa z nočných pohľadov z auta: Z ľavého okna, pri ktorom ležím ja, vidím nádherné súhvezdie Orion, pravdaže naopak, hore nohami. Mirko sa zase rozplýva nad krásou symbolu Južnej pologule – Južného kríža.
Po siedmej sa hýbeme ďalej. Ja meriam cestu do zlatokopeckého mestečka zlatej horúčky Ross, ktoré už včera „objavil“ Mirko. Vžívam sa do doby pred pár desiatkami rokov, kedy tu ľudia z Európy hľadali svoje šťastie. Aj tu boli zlaté bane povrchové, dnes ich zakrýva neveľké jazierko. Ale keby ste chceli, môžete skúsiť šťastie v korytách, kde vám nalejú vodu, možno obsahujúcu zlatý prach....
Zvlnená krajina patrí k Južnému ostrovu. Niekedy ju na chvíľu vystrieda rovinka, ale to zvyčajne fúka protivietor. V Pukekure mám za sebou 40 kilometrov a počasie sa začína kaziť. Tento úsek cesty číslo 6 sa vzďaľuje od mora a pretína pohoria blízkeho vnútrozemia. Sú tu miestne atrakcie a pri jednej z nich, Bush Mans Centre, sa v sedle vymieňame. Kontrolujem v aute hladinu vody aj oleja, obe sú v stave, akoby sme neprešli ani kilometer, nie to 1700! Len smäd našej Hondy musíme uhasiť v osade Hari hari. S Mirkom sa stretnem o 20 kilometrov ďalej v mestečku (tu sa to dá ťažko odhadnúť, či tých pár domcov je len osada, dedinka alebo mestečko) Whataroa. Pomaly sa blížime k jednej z najväčších atrakcií Južného ostrova – k ľadovcu Franz Josef, Je len niečo po tretej popoludní ale obloha je zatiahnutá a nám zostáva len dúfať, že prehliadku ľadovca neabsolvujeme v daždi.
Neprší a tak si vyberáme z niekoľkých možností trek k čelu ľadovca. Má to trvať s návratom jeden a pol hodiny, čo je malina. Máme v pláne dnes ešte navštíviť ďalší ľadovec Fox a potom niekde hľadať miesto na nocľah. Šokujúce informácie ukazujú, ako rýchlo tento ľadovec mizne. Sú tu značky, pokiaľ siahal v predminulom storočí, pokiaľ pred pár desiatkami rokov a... To sme už zmerali svojimi nohami. Samozrejme fotoaparáty sú žeravé, ale čelo ľadovca vyzerá ako kôpka starého snehu niekde na predmestí mesta. Podobne aj ďalší ľadovec Fox. Podobný zážitok, nad ktorým plesajú srdcia tých, ktorí žiadny iný ľadovec nevideli.
Miesto na prenocovanie sme našli v zátoke Bruce Bay po siedmej večer, nádherné miesto pri búšiacich vlnách oceánu. Ale beda! Okolo nás sa vyrojili milióny štípajúcich mušiek, ktorá rozhodli, že sa musíme pustiť ďalej.

Salmon Farm

Ako som už spomenul, každé zlo je na niečo dobré – po pár kilometrov sme narazili na lákavú tabuľu k Salmon Farm, po našom liaheň lososov. Nikoho nikde, je po úradných hodinách, v pokoji večeriame a fotografujeme moderný objekt. Viac sme nepotrebovali. Je deväť večer, na mňa trošku neskoršie, ako som zvyknutý,
sa súkam do spacieho vaku s pocitom, že sme videli viac, ako sme očakávali. A tých dnešných kilometrov na bicykli je tiež dosť. Skrátka: Super deň!                     

Mestečko Ross,
ktoré vyrástlo
v dobe
Zlatej horúčky

Ľadovec
Franz Josef






Liaheň mladých
lososov nám
poskytla
vynikajúci
nocľah

13. deň 3. február: Cez Haast Pass

Sklamanie: Haast Pass

„Ale sa nám tá dovolenka pekne kráti!“ Spomínam týmto výrokom na okrídlenú vetu môjho starého priateľa Eda. Naozaj. Presne o mesiac pristávame vo Viedni a celý Nový Zéland so všetkými jeho krásami budú už iba spomienkou.
Na mojom písme, ktorým píšem denné poznámky, vidieť, ako mám ruky skrehnuté. Celú cestu, tých prvých úbohých tridsať kilometrov, som prešiel v dlhých teplých nohaviciach, hore mám teplé oblečenie aj s nepremokavou vetrovkou. Svedčí to o počasí, ktoré nás nešetrí. Na mojej stránke denníka je veľkým písmom napísané: „VEĎ SA TO NEDÁ ČÍTAŤ“! Ale také sú osudy cestovateľov. Po výmene v aute zabíjam stovky mušiek, ktoré sú skutočne protivné! Blížime sa k mestečku Haast, kde opustíme pobrežie a vnoríme sa do vnútrozemia. Totálne sklamanie, žiadne mestečko, iba turistov ošklbávajúce podniky. Naša šestka nás vedie do hôr, ďalej vedú len pár desiatok kilometrov dlhé lokálna cesta. Pred Haast Passom, sedlom, ktoré prekonáva pohorie Mount Aspirin, som mal rešpekt. Nakoniec sa ukázalo, že to bol bluff, klamné, nepravé a zavádzajúce tvrdenie. Práve tu prechádzame hranicu 2000 kilometrov, čo predstavuje skoro tretinu plánovanej trasy. Cesta nás vedie do mrakov. Snažím sa umyť od prachu vedľajších ciest k obom ľadovcom auto s úbohým výsledkom. Po oboch stranách údolia sú husté lesy, medzi ktorými vedie široké koryto rieky Haast, vlastne štrkové suché koryto, uprostred ktorého sa vlní úbohý potok, volaný rieka. Mirkovi sa ide asi dobre, chce dosiahnuť métu 60 kilometrov. Nakoniec končí pri čísle 74,97, čo je asi doteraz najviac.. Končíme v Haast Pass, sedle s výškou 564 m.n.m., ktoré nám ponúka peší výstup na vyhliadkovú terasu.

Mirko na vyhliadkovej plošine

Vidíme z nej úplne inú krajinu, ktorou pôjdeme, bez lesov, iba holé svahy – a jazerá. Najskôr Wanaka Lake, potom Hawea Lake. Desať kilometrov za druhým jazerom je Albert Town a vedľa neho kemping. Patrí medzi tie, kde treba samoobslužne zaplatiť sumu do pripravených a vyplnených obálok, ale nevieme rozlúštiť niekoľkokrát premaľovávanú sumu a tam neplatíme nič. Okolo nás sú strmé končiare s bielymi zasneženými čiapkami. Stretávame protiidúceho cyklistu – samotára, ktorého víchor sáče mimo cestu. Úprimne ho ľutujem, ale zajtra možno toto postihne mňa. Varíme večeru na variči, ktorý sme kvôli vetrisku museli ukryť v drevenom bubne od elektrického kábla. Dnes sme prešli 201 kilometrov, z toho prevažnú časť bicyklom, čo nám dáva právo na príjemné snenie.

Nádherná kulisa jazera Wanaka. Práve takéto neuveriteľné obrazy 

dokážu do unaveného tela vliať nové sily a elán

Kemp pri Arrowown. Dobre je vidieť náš núdzový "kryt" pre varič v búrlivom vetre. Náš milovaný dopravný prostriedok nie je "len tak pohodený na zemi", ale lene v tejto polohe sme ho mohli pripevniť k autu

14. deň 4. február: Bunggy Jumping, Queenstown a Glenorchy

Mapka 14. deň

Ostrosť kamenných bariér vyvažuje nežná farba vinohradov

Nádhera, táto cesta do Glenorchy...

 

Tu, na brehu jazera

Wakatipu, sme našli jedno

z najpríjemnejších miest

na odpočinok

Už sme sa začali vytešovať z počasia (prestal vietor, vyšlo slnko)
aj z celkovej pohody, keď nás z toho vyviedla dvojica, vyberajúca poplatok za tento mizerný kemp. Oni to vedeli, my nie – bolo to 7 dolárov za osobu. Zbytočný výdavok, našťastie je to pre nám poučenie, bol aj v tomto smere posledný. Za túto sumu máme stravu na pár dní!
Ale je chladno. Po prvýkrát si obliekam na nohy elastické teplé dlhé nohavice. Široké údolie, po stranách lemované hrebeňmi úplne holých hôr, mierne klesá, ale objavuje sa studený protivietor. Údolie spestrujú vinohrady. Veľa, veľa vinohradov. Mnohé z viničov sú zabalené do bielych sietí proti vtákom. Končím s bicyklovaním a fotografujem nádheru okolo seba. Korešpondujem s mobilom, potešili ma správy z domu aj od iných tulákov. Zisťujem, že budem musieť dobyť batériu, inak sme bez spojenia... Míňame odbočku, smerujúcu pod Mount Cook a do Christchurchu, čo sú miesta, ktoré máme na pláne až o niekoľko dní. Pokračujeme stále na juh po ceste č.6 smerom na Cromwell.
Po pravej ruke sa ťahá dlhé pohorie Pisa Range s najvyšším vrcholom Mt. Pisa (asi nejakí Taliani tu zaúradovali),cez rieku na druhej strane sú Dunstan Mountains. Od nás ich delí jazero rovnakého mena. Mne sa zdá, že z tohto kotla nemôže viesť východ, ale cesta si škáročku vždy našla.
Za spomínaným jazerom stojím a čakám. Čakám a stále čakám. Na Mirka. Začínajú ma oblietať čierne myšlienky. Veď doteraz išlo všetko tak ľahko a bez problémov, že sa tomu ani veriť nechce. Konečne sa objavuje v diaľke silueta cyklistu - bohužiaľ neznámeho. Len pokoj! Prehováram napnuté nervy. Nakoniec sa objavuje spolupútnik a so širokým úsmevom mi podáva – vrecko plné marhúľ! Ešte zelených a takých tvrdých, že sa nedajú hrýzť. „Nevadí, o pár dní dozrejú!“ upokojuje ma Mirko. Všetko som mu odpustil, ale teraz budem čakať radšej za ním a dám mu väčší priestor pre jeho mimocyklistické aktivity. O pár kilometrov ďalej si v úzkom kaňone razí riečka Kawarau, ktorej vody sú ako blankyt. Neuveriteľná farba! Je tu historické miesto zlatých baní, kde okrem iného nemôžu chýbať ani rýchle motorové člny Jety, voziace adrenalínachtivých turistov po rozbúrených vodách.
O 40 km ďalej je iná atrakcia, sľubujúca ešte väčšie napätie: Bungy Jumping! Traduje sa, že práve tento šport uzrel svetlo sveta na Novom Zélande. Mohol tu chýbať? Zo starého mosta z výšky 43 metrov
si môžete skočiť aj vy. Ak sa dobre pamätám, za 250 dolárov.
Z horúčavy sa mi zavierajú oči, ale doťahujem auto do turistického supercentra Queenstown. Okamžite sa mi chlpy na tele postavili do kolmej polohy z toho, ako ten ruch a tenzita do tichej prírody nepasuje. Ale obchod je obchod. Navyše musím skontrolovať mail a tu bude iste príležitosť. Mestečko sa hmýri mladosťou s ruksakmi a neviazanosťou. Pre tých by absencia internetu bolo azda katastrofou. Nachádzam veľkú sálu, skoro plne obsadenú pri približne 50 počítačoch. Nakoniec sa našlo miestečko a super cena – 3 doláre za hodinu! Stačilo na vybavenie všetkej „úradnej“ a aj osobnej korešpondencie
a zostalo niečo aj pre Mirka. Ten to využil do poslednej sekundy. Dôkladný chlapík!
Jediné, čo som v tomto meste obchodov a cestovných kancelárií nenašiel, bol obchod s potravinami. Nastupujeme do auta a ideme nádhernou vlnovitou úzkou asfaltkou k nášmu dnešnému cieľu –
pod zasneženými končiarmi je malé mestečko Glenorchy. Na severe im dominuje nádherný široký vrchol Mt. Ernslaw s dvomi vrcholmi – 2820 a 2830 metrov nad morom. Ako na viacerých miestach Nového Zélandu, aj tu sa točili scény veľkofilmu Pána prsteňov. Mirko nachádza ochotného domorodca na dobytie všetkých batérií a ja zase tiché miesto na brehu predlhého jazera Wakatipu. Cítim sa ako na ďalšom „konci sveta“. Horúčka cestovného ruchu zmizla, všade je pokoj a pohoda.
Náš tachometer v aute ukazuje 2313 kilometrov, na bicykli 961.49. Zajtra dosiahneme prvú tisícku!
To nie je zlé?!

15. deň 5. február: Bluff znamená podvod, klam...

Mapka 15. - 16. deň

V noci je jasná obloha s miliónmi hviezd, vietor – a strašná kosa, čo je výraz pre zimu a chlad.
Dobre, že som si na noc obliekol elasťáky a na ne aj dlhé nohavice do dažďa a zabalil sa do teplej flisovej bundy. Večer nás oboch naraz začali strašne, ale strašne svrbieť poštípania od čiernych pieskových múch. Natierali sme sa všetkým možným, aj slivovicou, ale nič nepomohlo. Je to daň za tú krásu okolo nás?
Na raňajky to chce niečo teplé – varíme polievku drkotajúc zubami. Musím ešte dokúpiť potraviny a tak sa lúčim s Mirkom, ktorý netradične dnes začína. Trošku mu aj závidím – úsek z Glenorchy naspäť do Queenstownu dĺžkou 45 kilometrov a najmä profilom musí byť lahôdkou. Až na to, že Mirko je zababušený ako pri jazde v zime. A prosím, tu je pravé leto! V malom provinčnom obchodíku nemajú skoro nič a ceny sú úmerné jeho jedinečnosti. Sú najmenej dvojnásobné.
Po 18 kilometroch stretávam partnera, ako sa – kochá! „Zase jste se kochal, pane doktore?“ ho zdravím citátom z českej komédie. Ale on je taký: Je tu možno jediný krát, tak prečo to nevyužiť až
do dna? Prečo sa nenechať nie naplniť, ale preplniť tými vnemami, ktoré nádhera ostrova ponúka? Zvečňuje to na snímky aj video a z každej strany, z každého uhla. Dnes, keď toto píšem, som tolerantnejší ako v reáli, kedy sme museli kalkulovať s každým kilometrom, každou minutou. Človek sa učí až do smrti, zvyknem hovorievať s múdrejšími. Poučil som sa aj ja. Odpusť mi , Mirko, že som niekedy pre Teba nepochopiteľne tlačil na posun dopredu. Možno je ospravedlnením to, že každým kilometrom sme sa dostávali ďalej a hlbšie do dobrodružstva a vzďaľovali od možnosti akejkoľvek pomoci. A tých nástrah bolo iste veľa, našťastie sa nám vyhli. Či už stretnutia s obrovskými nákladniakmi na úzkych horských cestách, či technický stav auta, či naše dispozície. Vyhli sa nám klasické následky aklimatizácie, na ktoré doplatilo mnoho ľudí. Vyhli sa nám zvýšené teploty, nespavosť, bolesť zubov, kŕče v svaloch – a čo je najdôležitejšie, aj ponorková choroba. A odjazdené kilometre? Sú dokonca nad plánovaný počet.
Ručička benzínu je na nule. Súrne potrebujeme natankovať. Musím sa vrátiť niekoľko kilometrov naspäť cestou, odkiaľ sme včera prišli, kde služby ponúka Shell. Cena nie je nízka, ale zase na také mondénne stredisko ani vysoká.
Cesta z Queenstownu vedie po východnom brehu jazera Wakatipu. Vpravo krásna voda jazera, vľavo pohorie The Remarkables, čo dokonale vystihuje tú nádheru: Mimoriadny, neobyčajný... Také máme šťastie! Čo my, my sme tu len na moment, ale domorodci, tí musia byť tej nádhery aj prejedení. Stretávam sa s tým pri probléme: Fotiť? Nefotiť? Dnes, pri digitálnych aparátoch, sa počet obrázkov nemusí starostlivo strážiť, ako kedysi pri svitkových filmoch. Ale keď sa panoráma, nádherná, opakuje 200, 300 kilometrov..?
Dnešných mojich štyridsať kilometrov bolo veľmi príjemných. Na parkovisku asi 6 kilometrov pred Kingstonom končím a preberám SMS od Miška, že sa má pokaziť počasie. Dnešnú pohodu treba preto využiť a Mirko si pridáva ďalších 25 km. Ak bude pršať, je po cyklistike. Chce ísť až do Garstonu, odkiaľ je 40 km do švédsky znejúceho Lumsdenu, odtiaľ už len 32 kilometrov do veľkomesta juhu Invercargill a odtiaľ už len „úbohých“ tridsať do dnešného cieľa – najjužnejšieho mestečka NZ so zaujímavým menom Bluff. Bluff, vyslovené „blaf“ určite veľa z vás pozná. Znamená prelud, nepravú informáciuklam, podvod... Kartári to dobre poznajú. Obrovské prekvapenie mi ponúka príroda: Miesto strmých skalných bariér sa pred nami začína rozprestierať neuveriteľná rovina! Preto si pridávame a dnešný súčet cyklistických kilometrov dosiahol rekord – 150! Napriek jednej z najdlhších etáp celej cesty. Čo robí dobré počasie!

Takýchto ľudí sa vážim: samotár Angličan Dereck

Pasienky sa snažia zužitkovať milióny oviec. Pred Lumsdenom sme sa stretli so samotárom – cyklistom, ktorý ide už cez dva mesiace zo severného Cape Reigna až sem, na najjužnejší bod. Je to na ňom vidieť. Pri pohľade na cyklistu, tlačiaceho bicykel, ma v prvom momente napadla povinnosť pomôcť. Nie, žiadny defekt, ale totálna únava a horúčava. Je to Angličan Dereck o dva roky mladší ako ja. Klobúk dolu! Na rozdiel od nás nešiel priamo dolu, ale odbočil doprava na západ k slávnemu turistickému hitu – Milford Sounds. Ja som sa tejto atrakcie už pri plánovaní vzdal, pretože je to vlastne jednosmerka, odkiaľ by som sa musel vrátiť... Ale viem, o čo som prišiel.
V Bluffe sklamanie – spravili z toho atrakciu, všade sú zákazy kempovania, len aby vás nahnali do predražených oficiálnych kempov. Bol som z toho otrávený a až Mirko ma nahnal na slávnostnú fotografiu „Na konci zeme“. Už za zotmenia sme našli vhodné miesto pri nejakom sklade v pravý čas, pretože sa spustili prvé kvapky dažďa.

Je to polovica cesty?

V Bluffe na typickom „Konci zeme“

16. deň 6. február: Bludné balvany v Moeraki


Správa od nášho meteorológa Miška hovorí, že v piatok večer by malo na juhu pršať. To však by sme už mali byť o 300 kilometrov východnejšie od Bluffu. Od začiatku cesty som v kontakte s pražským cyklocestovateľom Tomášom, s ktorým spriadame nitky možného stretnutia na našich trasách. Od ide zhruba po našej trase, ale opačným smerom. Stretnutie sa blíži, dnes by mal prespať na pobreží v mieste Moeraki Boulders. Je to síce o pár desiatok kilometrov pre nás ďalej ako sme plánovali, ale súhlasím. Mirko sadá na bicykel a pod zamračenou oblohou pokračuje v putovaní po ceste 92, značenej ako pobrežná scénická cesta. V skutočnosti sa dostala k moru len na pár okamihov. Dnešný „prídel“ je mimoriadny a tak po 42 kilometroch sadáme do auta, aby sme trasu zvládli. Nasadneme na tátoša, až dovolí čas. Veď aj ja by som rád ešte dopoludnia niečo prešiel...
Mirko sa stal maximalistom: Nielen zo dňa na deň má väčšie cyklistické ambície, ale popritom sa chce nerušene venovať aj svojej dokumentácii. Keď mu prvé 4 km trvali pol hodiny, upozornil som ho, že to musí nejako zrýchliť. Keď som videl, že príroda okolo nás je famózna a čas nejako stlačíme, ponúkol som mu ďalšie kilometre. Odmietol. Kríza, ktorá zákonite musela prísť, je tu.. Po niekoľkých desiatkach kilometrov som ponuku zopakoval. Trucoval ešte chvíľu, ale keď sme sa dohodli nie na kilometrovom, ale na časovom limite, súhlasil. Potom autom prejdeme cez Dunedin a Palmerston
a tam, možno, sa na bicykel dostanem aj ja.

 

Farmári majú zmysel aj pre estetiku
 

Je zamračené, ale príjemné bezvetrie. Krajina je malebne zvlnená, posiata pasienkami a lesíkmi. Táto „hajvej“ má každú chvíľu iné meno. Postihla ma menšia tragédia: batéria vo fotoaparáte je prázdna. Ako to, veď v Glenorchy sme ju dobíjali! Po čase som zistil príčinu – pomýlil som si dĺžku času, ktorú potrebuje na slušné dobytie. Zostanem bez spomienok? Možno sa nájde niekde možnosť na jej dobytie.
Snažím sa vžiť sa do zmýšľania partnera a nie je mi ľahostajná mrazivá atmosféra. Na uzmierenie si dávame glg slivovice a jej teplo roztopilo aj ľady medziľudských vzťahov. Môžem konštatovať, že som sa ešte k žiadnemu spolujazdcovi alebo účastníkovi expedícií nechoval tak tolerantne, ako práve k tomuto. Nedá sa však nič robiť, niekto to musí riadiť, inak by sme neprešli týmto tempom ani polovicu z plánovaných kilometrov.
V malom minimestečku Balclutha napájame auto a nakupujeme potraviny. Na päť dní máme pokoj.
Ale s dolármi som na dne. S tými vymenenými ešte na letisku sme vydržali až sem, ale partnerova nákupná horúčka z tejto kôpky ubrala citeľný kúsok. Hľadáme banku, no je predĺžený víkend a všetky sú zavreté. Našťastie som našiel moje zašité peniaze ešte z vlaňajška a tak mi odľahlo.
V Palmerstone sedlám Demka konečne aj ja a telo to cíti: mám radosť z pohybu, z krútenia pedálov
a vlastnej vôle a sily hýbať sa dopredu. Hravo som zvládol pár desiatok kilometrov aj pri zhoršujúcom sa počasí. Cesta sa priblížila k pobrežiu a stúpa a klesá s hrebeňmi, ktoré doňho spadajú. Vľavo od nás visia cáry dažďa z čiernych mrakov, nad úzkym pásom pobrežia je ešte jasno. Blížim sa k Moeraki Boulders, v preklade niečo ako Moeracké bludné balvany, kde sa máme stretnúť s Tomášom. Vyjde to? Neprekazí stretnutie dážď?
Nachádzame malé parkovisko a ideme vypátrať, čo za atrakciu skrýva tento názov. Na pustej pláži sú neuveriteľné útvary: skoro pravidelné kamenné gule veľkosti približne pol až meter, popretkávané žilami inej horniny, zdá sa mi, že aj jantáru. Niektoré sa tlačia z kamennej pláže, iné zo svahu nad ním. Pomáham Mirkovi s filmovaním, pretože som bez mojej „zbrane“.

Stretnutie so samotárom Tomášom Kohoutom z Prahy

Mobilom navigujem Tomáša k parkovisku a o chvíľu sa s ním stretávame. Ide sám a v úplnej pohode, jeho maximum je 100 kilometrov za deň, ale priemer je o niečo nižší. Závidím mu jeho slobodu vo financiách, ktorá mu zaručuje slušný nocľah aj návštevu reštaurácií, o čom my môžeme iba snívať. Dnes prešiel napríklad pohodlných 40 kilometrov... Zato vyťahuje fľašu pravej whisky, aby sme kalíškom oslávili naše stretnutie. Zajtra sa už budeme od seba vzďaľovať a ktovie, či sa ešte niekedy uvidíme?
Mirko odbieha niekde dobyť moju ale aj jeho batérie. O chvíľu sa prihnalo neznáme auto a starší človek sa pýta na mňa. Berie ma do auta (môj bicykel má partner), Tomáš sadá na svojho tátoša a dostávame sa o niečo ďalej k domčeku miestneho farmára. Cez okno už vidieť Mirka, ako sedí uprostred mnohých ľudí v dobrej pohode. Niečo tu oslavujú a my sa tam hodíme ako záverečná čerešnička
na tortu.
Tých pár kilometrov k autu sa tmou veziem na štvorkolke, neodmysliteľnému dopravnému prostriedku všetkých farmárov. Orión aj Južný kríž nám svietia na spokojný spánok. Zatiaľ je teplo, od mora fúka horúci fén, ale v noci sa vietor zákonite obracia a z pevniny nesie surový chlad. Tachometer v aute stojí na cifre 2960 km, cyklo 1189 kilometrov. Z tejto sumy Mirko postupne jazdí denne asi o tretinu viac, ako ja. Je v tom jeho húževnatosť a fyzické dispozície aj vek, ale aj moja tolerancia nechať ho krútiť pedálmi, ak je možnosť, do sýtosti. Možno aj na môj úkor.

Jeden z bludných balvanov majú pred domčekom aj naši hostitelia

17. deň 7. február: K najvyššej hore NZ – Mt. Cook

Mapka 17. - 20. deň

Majestátny štít korunuje celú dolinu jazera Pukaki a nám vyráža dych

Samozrejme, zamračené. Farmárka nám dala na cestu fľašu červeného zo včerajšej oslavy, a potom klasika – „hore dolinečku“. Vo väčšom meste Oamaru tankujeme až po otvor, kto vie, aká bude cena benzínu v takom exponovanom prostredí? Máme za sebou presne 3000 kilometrov, polovicu plánovanej trasy máme teda šťastne za sebou. O 9 kilometrov odbočujeme z pobrežia na cestu 83 vedľa širokánskeho koryta rieky Waitaki, ktoré je teraz skoro prázdne. Cestou som niekde položil a zabudol slnečné okuliare, nepostrádateľný doplnok každého človeka na Novom Zélande. Čo s tým? Cyklistické okuliare len tak hocikde nekúpiš, budem musieť počkať až do oblasti Mt. Cook. Tam možno...Nateraz je zatiahnuté, ale slnečné lúče opaľujú a škodia očiam aj tak.. Vždy ma škrie, keď niečo stratím, dlhé dni som prehľadával vnútro auta, či niekde nezapadli v tom neustálom posune vecí. Veď cez noc sme všetko museli premiestniť na predné sedadlá a pred ne, aby sme uvoľnili miesto vzadu na spanie.
A ráno to opakovať v opačnom garde. Tak je to aj s škatoľou, kde máme varič, ešusy a základné potraviny. Nenašiel som ich. Škoda, bola to kvalitná a drahá ochrana cyklistových očí...
V mestečku s ruským či poľským názvom Kurow sa chúlime medzi stromami v studenom vetre, aby sme niečo zjedli. V tomto prípade to bolo maslo so sardinkami. Cesta smeruje na severozápad
a na prekvapenie nestúpa tak razantne, ako som si myslel. Ideme popri jazerách Waitaki a neskôr Aviemore a Benmore k osade Omarama, kde sa pripájame na tepnu č.8, vedúcu pod Mt. Cook.
Je to tá, ktorou sme pred pár dňami smerom na Bluff pohrdli.
Mestečko Twizel je dopravný uzol, pár kilometrov za ním osmička pokračuje doprava a priamo na sever, kde leží náš cieľ, nás povedie cesta č.83. Už odtiaľto nám prvý voľný výhľad vyráža dych:
Na konci obrovského jazera Pukaki, lemovaného z oboch strán pohoriami Ben Oahu Range vľavo
a Burnett Mountains vpravo, svieti ako zlatá (teraz biela) koruna mohutný štít najvyššieho bodu Nového Zélandu – Mount Cook. Meria 3754 metrov a domorodci ho volajú Aoraki. Fotofestival prepukol naplno. Či už z bicykla, alebo z auta cvakajú spúšte uzávierok fotoaparátov aj tiché zvučanie videokamery. Máme šťastie, až na pár mrakov je čistý a nanajvýš majestátny.
Blíži sa čas zakotvenia. Zajtra chceme venovať celý deň nielen doprave do osady Mt. Cook, ale najmä odporúčanému treku za chrbát tohto obra údolím Hooker Valley k čelu ľadovca Hooker. Preto volíme príjemné vyvýšené miesto nad cestou, ktorá je na prekvapenie veľmi skromne posiata kampermi
a inými dopravnými prostriedkami. Samozrejme, tu ošiaľ vrcholí, najmä keď zapadajúce slnko dodáva korune zlatý lesk. A v noci opäť naše dve súhvezdia. Neuveriteľné majestátne ticho, nútiaceho človeka myslieť v úplne iných, ako prízemných dimenziách. Len ten vietor, dujúci spod velikána, je akýsi prisilný. A na prekvapenie teplý! Obraciam auto predkom proti nemu, aby sme vzadu boli aspoň čiastočne pred víchrom chránení. Dobre som spravil. Vedúci výpravy vzhľadom na momentálne podmienky vydeľuje (na radosť posádky) každému po konzerve varenej fazule v paradajkovom náleve, ktorá sa stala naším najobľúbenejším článkom chudobného jedálneho lístka. A samozrejme, na záver, glg rozriedenej preventívnej ochrany pred nežiaducimi zažívacími problémami. Máme za sebou celkove 3201 km, z toho cyklo 1295 km. Ako som už spomenul, vzhľadom na fakt, že tachometer na bicykli sme presne nenastavili, počas celej cesty ukazoval na vzdialenosť 10 km asi o 900 metrov menej,
sa pomaly blížime k méte jeden a pol tisíca kilometrov.

Aj nohy potrebujú servis.
Nie vždy je na ne čas...

Západ slnka zlatí kopulu 
Mount Cooku


18. deň 8. február: Pod pätou obra

V úkryte pred víchrom
pod ľadovcom Hooker

 
Rozdiel generácií:
Milé stretnutie
s hokejovým brankárom Kamilom 
na opačnej strane sveta. 

Aj ja som kedysi stál v bránke...

Mesiac sa naplnil
a prišiel sa na nás pozrieť. 

Posúval sa pritom doprava...

Už nás má, už nás jeho magická sila priťahuje ako obrovský magnet. Napriek víchru priamo do tváre šliapem urputne do pedálov. Všetkou silou, ktorú mám v tele. Rýchlosť 6 kilometrov za hodinu považujem za ponižujúcu, ale o pár kilometrov ďalej v zúrivých zavýjajúcich poryvoch klesá
k štyrom... Sila víchra zhodila zo strechy auta vak pre bicykel, pre ktorý sa máme zastaviť cestou
do Wellingtonu. Tých 14 kilometrov bolo naozaj strašných. Chcem sa pod tento symbol dopraviť vlastnou silou. Zostáva mi len vôľa. Mám problém s tým, aby ma, keď sa cesta zatočila, víchor nezmietol z cesty. Vlastne v pedáloch len stojím a tlačím na ne, aby som nespadol. Nakoniec som zastal pri rázcestí, kde odbočuje cesta k východiskovému bodu do Hooker Valley. Trvalo mi to jeden a pol hodiny!
Teraz ležím pod borovicami, ustlal som si v miestnom kempe v tieni a najmä v závetrí, aby som dopísal do denníka predchádzajúce momenty dňa. Mirko, ktorý chce čašu vína vždy vypiť až do dna,
to využíva na výlet do vedľajšieho údolia rieky Tasman k rovnomennému ľadovcu.. Uvidí tak tento symbol mohutnosti a večnosti zo všetkých strán.
O desiatej nechávame auto na parkovisku a s malými ruksakmi nastupujeme cestu Hooker Trail, ktorá nás povedie až k čelu ľadovca. Nie je to ďaleko, informácia hovorí o dvoch hodinách, tak smelo
do toho! Škoda, že nemám moje pohorky. Chodník prechádza niekoľkokrát dravú riečku po mostoch aj plošinách, zasadených a vysekaných do kamenným stien. Míňame Hooker Hutt, čo je drevená búdka pre najhorší prípad. Aj teraz je plná „turistov“, ktorí precenili svoje sily.
Chodník pripomína cestu ku Kamennej chate pod Lomnickým štítom. Keď sme prešli terénny zlom
a nazreli sme priamo do kotla, kde ľadovcový splaz končí sa vytvára jazero, z ktorého prúdi riava Hookerovej rieky, žasnem. Nárazy víchra sú také silné, že v kotle doslova vymetajú krehké brehy
a sute a vo víroch prach a kamenie metie do tvárí zvedavcom. Načo sem chodíte? Prečo nás nenecháte v pokoji? Dešifrujem tento odkaz. Rešpektujem to. Končím a čakám „kochajúceho sa“ partnera pri riave, spadajúcej z ľavého bočného hrebeňa. Čo tu? Plánoval som tu občerstvenie, ale to sa jednoducho nedá. Spúšťame sa nižšie, ale za každým balvanom je niekto usadený a hľadá zátišie pred víchrom aj pečúcim slnkom. Nakoniec sme našli kúsok miesta a beans, teda fazule, našli správne miesto umiestnenia.
Dolu to bola len hračka. Mirko skladá bicykel a odchádza podľa včerajšieho priania do vedľajšej doliny, kde pramení mohutnejšia rieka Tasman. Tam však vedie len neasfaltová cesta, ale lákadlom je niekoľko jazier: Modré jazerá a Tasmanovo jazero.
Kto to bol Tasman, že sa jeho meno spomína neustále? Abel Tasman bol Holanďan a prvý človek, ktorý pristál na Novom Zélande a neskôr aj Austrálii. Objavil tak bájnu Južnú zem a po ňom je pomenovaný aj austrálsky najväčší ostrov – Tasmánia.
Mirko sa vrátil plný dojmov. Akoby nie.
Zostať tu? V tom víchri a prachu? Nie, je lepšie sa vrátiť tam, kde sme dnes začínali. Ja si cestu
k včerajšiemu nocľažisku nenechám vziať! !nadrobil som si“ tú silu vetra, tak ju chcem aj zužitkovať. Ale nie je to jednoduché a najmä bezpečné. Víchor nepoľavuje a mám skutočné problémy udržať bicykel na ceste. Fičím rýchlosťou okolo 50 km za hodinu. S úľavou nachádzam náš „base camp“, základný tábor, tesne s Mirkom, ktorý ide autom. To bola diabolská jazda, ale stála za to!
Večer smer mali príjemnú návštevu: z malého auta vedľa nás vystúpil mladík a keď začul našu reč, prišiel spontánne k nám. Kamil, pôvodom z Litvínova, je prvoligový hokejový brankár, ktorý je práve
v rekonvalescencii. Jeho púť sa pohybovala pred zranením najmä v slovenských kluboch, na ktoré rád spomína. A budúcnosť? Kto vie? U profesionáloch je to nevyspytateľné. Pretože aj ja som kedysi bránil hokejovú bránku v čase Vlada Dzurillu, hokejovej legendy, mali sme sa o čom baviť. Každý deň nám prinesie nejakú takúto „čerešničku“, aby sme mali z prežitého dňa dobrú chuť. Dnes to bola extra porcia, lebo Mount Cook sám o sebe je možno viac, ako návšteva najznámejších kaštieľov či katedrál...
Neskôr prišiel ďalší milý darček: Spoza pohoria sa vynára najskôr opatrne, akoby odhadoval situáciu, potom majestátne – Mesiac. V celej svojej kráse a plnosti. Ďakujem, ako každý večer, Bohu za to,
že mi doprial toto všetko vidieť, cítiť aj prežiť.

19. deň 9. február: Cez Teakapo k farmárom

Aj domáci cykloturisti
si s vetrom veľmi nerozumeli

 


Jazero Tekapo s kostolíkom

V horúcej víchrici som sa musel zušľachtiť. Takto predsa Slovensko nemôžem reprezentovať! Aj som si vypral v potôčiku prádlo, ktoré to najsúrnejšie potrebovalo. Vraciame sa cestou, ktorou sme predvčerom išli hore a preto stojíme na Peters Lookout, vyhliadke, ktorú sme už poznali. Nemôžeme sa s pohľadom na Mt. Cook rozlúčiť... Je slnečný deň, len to vetrisko nepoľavuje. Neskôr mi Miško potvrdil, že oni sa kvôli nemu vrátili z plánovaného  výletu. A to bolo o pár stoviek kilometrov severnejšie, dokonca na inom ostrove!Teraz mi nevadí, lebo ma tlačí do chrbta a tých ranných dvadsať kilometrov mám za sebou ani som sa nenazdal.

 Dobrák Les Riddle na farmára ani nevyzerá

Pri raňajkách sme zistili, čo nám horúčava vyviedla: maslo úplne roztopené a mlieko skysnuté napriek hlasom, že na týchto ostrovoch takéto baktérie, ktoré spôsobujú kysnutie kapusty a mlieka, neexistujú. Bolo mi ho ľúto vyhodiť, pretože mám kyslé mlieko rád. Riskujem a pár hltov pokusne spúšťam dolu hrdlom. Na chuť dobré... Pre istotu si beriem do zadného vrecka dresu toaletný papier, čo keby predsa len...
Teraz sa na križovatke dávame doľava po ceste č.8. Cesta sa točí bokom k vetru a to je ešte horšie – hádže ma ako loptu, len vyhodiť a zmietnuť z cesty. Nanešťastie sa tu jazdí vľavo a tak ma tlačí
do stredu vozovky. Najhoršie sú nečakané poryvy. Už aby som bol z bicykla dole! Teraz je na rade partner. Bojuje s víchrom ako lev a postupne predbieha dvoch domácich priateľov, ktorí majú cieľ práve v turistickom stredisku pri jazere Tekapo. Závidíme im, že tam končia. Obaja idú na najľahší prevod a za sebou majú malý jednokolesový príves. Ich nohy kmitajú ako mlynčeky, len aby sa pohli dopredu.
Mondénne centrum mi okuliare neponúklo. Vlastne áno, ale tie najluxusnejšie za približne tri tisíc korún! Vedľa cesty som našiel jedny, ktoré sa stali obeťou kolies auta a po ich zreparovaní som mohol čeliť slnečným lúčom, ktoré sú dnes ako ihly. Zastať niekde mimo tieňa je vyslovený trest.
Farba jazera je najkrajšia, akú som kedy videl. Na jeho brehu je historický Church of the Good Shepherd, kostolík Dobrého pastiera a dookola lesy, plné Japoncov. Ideme sa vymeniť, ale do tej horúčavy sa mi veľmi nechce. Pod povinnú helmu si dávam bielu cyklistickú čiapku, aby mi slnko neprepálilo do hlavy cez moje „riedke“ vlasy nejakú dieru. Lúčime sa s tým, že sa po desiatich kilometroch stretneme. Beriem si len fľašu neodmysliteľnej vody a idem úplne naľahko. To som nemal robiť! Ako som sa vyškriabal do najbližšieho sedla, dostal som sa do iného údolia a do úplne iného sveta. Zľava sa na mňa valí čierňava a duje silný, studený víchor z opačného smeru akoby z ľadových plání. Tam niekde musí snežiť! Trasiem sa od zimy a čakám, kedy ma dobehne auto, aby som si natiahol vetrovku, inak prechladnem. Našťastie ma Mirko dobehol a pridávam si ďalších 20 kilometrov.
V malom mestečku Fairlie naberáme na benzínovom čerpadle vodu. Ako vždy sú ľudia k nám milí, ochotní pomôcť a to všetko robia s úsmevom. Pár kilometrov za mestečkom nachádzam vedľa cesty pri neodmysliteľnom plote trošku širšie trávou porastené miesto, tak-tak pre naše auto. Výborne, dnes Demka pripevníme k plotu, nemusí sa váľať pred predným nárazníkom! Už sa kŕmime, keď pred bránou do ohrady zastalo auto a vystúpil z neho majiteľ. Ochotne súhlasil s tým, že tam môžeme parkovať. Keď sa však o chvíľu vracal domov, zaviedol ma dovnútra a ponúkol lepšie, podľa neho oveľa bezpečnejšie miesto medzi obrovskými borovicami na jeho pozemku. Dali sme mu za pravdu
a poďakovali sa. Je tu aj nádrž s vodou a tak sa môžeme opláchnuť.
Toto bol prvý typický deň, aký som si pri plánovaní cesty predstavoval. Trošku námahy, trošku vetra v chrbte, klasické otázniky nad počasím, milí ľudia a aj čas dovolil bicyklovať viac ako doteraz.
Od rána do večera, celý deň. Ani kilometer sme sa nemuseli prepraviť v aute.. Prešli sme 132 kilometrov a tým sme zvýšili náš účet na 1476 kilometrov. Super! Každý deň, bohužiaľ, taký nebude.

20. deň 10. február: Pod slávnymi lyžiarskymi areálmi

Už v noci sa splnila Miškova predpoveď a farmárovo zbožné prianie: začalo pršať. Dnes máme času dosť a tak čakáme do deviatej, či sa vyjasní. Dobre sme spravili, pretože prišla vysoká štíhla dáma, ktorá sa na farmárku podobala ešte menej ako jej manžel. Pozbierala čerstvé vajcia, dala mi jej mail
a stratila sa v minulosti.
Sadám na Demka, oblečený do dažďa. Nechránené zápästia protestujú proti chladu. Po prvých „horedolinečkách“, ktoré tvorí cesta číslo 79, pretínajúca priečne hrebene už slušne vzdialené od pobrežia, si pridávam ďalších dvadsať kilometrov. Som premočený tak už sa nemám čoho obávať.
A po nich ešte päť... Ako tá pôvabná kulisa prírodnej scenérie človeka dopuje! Prechádzam métou 1500 cyklistických kilometrov ale dážď hustne a odrádzam Mirka od jazdy. Aj tak veľa chute nemá, veď jeho čas ešte príde, počasie sa možno umúdri...
Prichádzame do mestečka Geraldine, kde pre istotu tankujem za 25 doláčov. Už dlhší čas ma trápi stav expedičnej pokladnice, kde už veľa bubákov nie je. Ide o to, aby sme mali na benzín až do Wellingtonu, tam už v banke niečo vymením. Aj tu zháňam zmenáreň, ale práve sa začal predĺžený víkend a v tento deň sú banky aj zmenárne zatvorené. Našťastie som si spomenul na moju železnú rezervu, ktorá mi zostala z vlaňajška – a úľavou som si vydýchol, keď bola na svojom mieste.

Partner sadá na bicykel aby ukojil túžbu po ďalších kilometroch. Škoda len, že mračná sa váľajú pár metrov nad cestou a zakrývajú nesporné skvosty tejto oblasti. Nie nadarmo je táto cesta číslo 72 označená ako scénická a vedie po úpätí nekonečného množstva štítov, tvoriacich jednu z najznámejších lyžiarskych atrakcií na juhovýchodnej časti Južných Álp. Pred nami je odbočka k lyžiarskemu stredisku Mount Hutt, kde navrhujem odbočku. Že počasie je naozaj „pod psa“, dokazuje aj Mirkov postoj: V takomto počasí je to zbytočné!

Obrovský vodca stáda ešte netuší, že jeho kráľovská koruna skončí v Japonsku



Veľké prekvapenie nám pripravil čierny bod na mape označený hrubým písmom Mount Hutt, ktorý som (či sme?) považovali za veľké turistické centrum. Ale okrem pár drevených ubytovní v svahu nad cestou úplne nič... Možno len tá nádherná modra voda v rieke Rakaia nám trošku zdvihla náladu. Zase leje a tak nám príroda s Pánom Bohom o pár kilometrov ďalej ponúkajú skoro ideálne miesto na prespanie pod cestou v zákrute pod mohutnými borovicami.
 Určite je to výnosný obchod, tento chov vysokej. Vraj parohy obsahujú vzácne afrodiziakum...
Mokré veci si obliekam na seba a teraz čím skôr do spacieho vaku, nech ich v noci vysuším vlastným teplom! Večer riešim detektívku, spočívajúcu v anglickom slangu obdržanej SMSky. Zajtra totiž ideme Janke pre bicykel, ktorý kúpili cez internet v mestečku, ktorý je na našej ceste ešte pred Christchurchom. Končí sa mi kredit a tak som požiadal Miška, aby mi ho zvýšil o 20 doláčov.
Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia, tentoraz v podobe priateľa, najbližšia. Spokojne zaspávam...


21. deň 11. február: Cieľ v Christchurchi

Neprší! Ako táto krátka správa dokáže človeka naladiť a potešiť! Štyri SMSky vyriešili problém s adresou predajcu a hneď je aj budúcnosť jasnejšia... Na posledných vzdychoch plynovej bomby varíme (čo varíme, iba prihrievame) polievku, ktorej teplota je len niekoľko stupňov vyššia ako voda vo fľašiach. Našli sme aj v tom pozitívum, pretože cestoviny sme mali „na chrumkavo“, čo je určite špecialita. Hneď po odchode sa mi stavajú do cesty dvoj, troj aj štvorkilometrové stúpania. Dobré na zohriatie, horšie pre stuhnuté svaly. Do toho začína opäť liať a o chvíľu sú drahocenne vysušené veci premočené naskrz. Popri ceste sledujem prácu miestnych smetiarov, vlastne iba jedného. Autom príde ku kontajneru, vysunie mechanickú ruku, ktorá vyzdvihne kontajner nad otvor v hornej časti bruchatého nákladného priestoru, obráti – a opatrne ho ako mačka mačence postaví prázdny na pôvodné miesto.

Tento portrét vznikol vďaka fotografickej mizérii
v Darfielde: "Ach, tie ženské nákupy..."

Po tridsiatich kilometroch som podchladený a preto nastupuje Mirko. Pokračujeme ďalej po 77-ke. Vedie nás do minimestečka Darfield. Odtiaľto vedie smerom na severozápad cesta číslo 73, na ktorej leží štít Castle Hill. O ňom básnil Tomáš pri našom krátkom stretnutí a natoľko zbláznil Mirka, že ten je ochotný absolvovať týchto približne 40 kilometrov tam a ďalších naspäť ako „bonus“. Čo mám s ním robiť? Preto sme sa dohodli, že v mestečku počkám niekoľko hodín. Takéto čakanie sa mení na nepríjemnú moru, pretože tu niet čo robiť, tých pár ulíc a parčíkov človek zhltne za polhodinku – a potom čo?
Suším mokré spodné prádlo buď na sebe alebo na vetráku, ktorým prúdi do kabíny horúci vzduch. Najmä teplé rukavice sú ako handra, už dva dni v nich jazdím v studenom daždi. Potešila ma správa
z domova a v aute som si spravil pohodlie, aby som čas nejako využil. Našiel som aj správnu cestu
do Springfieldu, kde preberieme bicykel.
Partner termín dodržal za cenu, že až k vytúženému bodu sa nedostal. Mením ho v sedle a po Telegraph Road, rovnej naozaj ako telegrafné vedenie, pokračujem – už po rovine – proti miernemu vetru pri opatrne presvitávajúcom slnku smer hlavná tepna číslo 1. Tam sa opäť striedame a na určenú adresu priviedol Demka Mirko. Tu bez komplikácií vkladáme skoro nový krásny cestný bicykel
do vaku, ktorý ukladáme do zadného priestoru. Odteraz budeme mať omnoho menej miesta,
ale musíme sa s tým nejako vyrovnať, najmä keď tam vtesnáme aj náš bicykel.

Domáci pán Bron,
milý Moravák s dobrým srdcom

Mirko je vynikajúci navigátor a tak sme nemali s orientáciou
v cieľovom meste veľké problémy. Skôr s tým, že všetky miesta na parkovanie v centre sú spoplatnené. Preto volám Bronkovi Tillovi, s ktorým sme sa dohodli, že nás bude čakať pred katedrálou vo veľkomeste Christchurch, že prídeme radšej k nemu domov. O pár minút sme ho našli. Vykľul sa
z neho príjemný chlapík, ktorý s priateľom Stanom vytvorili pomocou škatule piva vynikajúcu atmosféru, ktorú sme ukončili až niečo po polnoci...

 Jeho priateľ (a teraz už aj náš) Stan, tiež našinec...

22. deň 12. február: Christchurch krásny aj v daždi

Bronko má v práci fofr. Práve prebiehajú prijímacie skúšky na Univerzitu a on je tu šéfom celého počítačového centra. Napriek tomu mi sľúbil, že tu môžeme ešte jeden deň zostať. Lenže – stále leje. Na raňajky nám pripravil jeho špecialitu a poradil s dôkladným náčrtom ako sa dostať do centra mesta, kde zaparkovať a kde (špeciálne pre Mirka) kúpiť vhodné suveníry. S tým sa lúčime do popoludnia.

Katedrála mi dala veľa – najmä pokoj v duši

Historické električky sú milou atrakciou mesta

Väčšina budov vo všetkých mestečkách či mestách má nad chodníkom ochranné striešky buď proti slnku alebo dažďu. Teraz platí druhý variant,
ktorý sa nám veľmi hodí. Po výmene peňazí v malej zmenárni sa rozchádzame, každý ide za svojimi záujmami. Stretneme sa na parkovisku pri aute na obed
a potom sa ešte uvidí.
Ja volím v predovšetkým návštevu katedrály. Do kostolov chodím väčšinou iba na cestách, aby som spoznal rozdiely aj v tejto oblasti. Napriek tomu, že som

veriaci kresťan katolík, nie som zástancom takéhoto spôsobu prezentovania viery. Ovzdušie Božieho chrámu ma však tichou, nevtieravou hudbou historických chorálov úplne  priklincovalo do drevenej lavice. Rozhovor s Bohom bez sprostredkovateľa ma duševne postavilo na nohy. Veď plánovať a najmä realizovať takúto veľkú cestu, kedy každý deň vlastne ideme do neznáma, nervy trošku rozladí. Zakiaľ vonku leje, sedím a kľačím v katedrále a ani si neuvedomujem, že čas beží. Strávil som tam viac ako hodinu, je čas pozrieť si centrum mesta. A tu je čo vidieť. Na rozdiel od tých veľkomiest, ktoré sme navštívili, sa stred mesta najviac približuje predstavám Stredoeurópana. Okrem moderných budov sú tu uličky, prísne poukladané kolmo na seba, chrániace aj prezentujúce históriu. Väčšinu mesta tvoria parky okolo riečky Avon. Pre návštevníkov tu premávajú starobylé električky, dopĺňajúce svojský kolorit Christchurchu. Fotografujem a plním kartu digitálnymi pamiatkami na mesto aj celú cestu. Samozrejme že som kúpil aj pár prezentov tým, ktorí ma doma čakajú. Ale musím kúpiť slnečné okuliare, ktoré som pred týždňom stratil. Našťastie predchádzajúce dni slnko veľa nesvietilo a tým ušetrilo moje oči. Skoro nakoniec sa mi podarilo zohnať to, čo potrebujem.

Parky dodávajú mestu zelený prísvit...

Obed je samozrejme sparťanský: V malom priestore auta sa kŕmime – studenou fazuľou. Mirko ešte stále nemá dosť nákupov. Ešte mu chýba niečo pre toho a toho a nakoniec aj pre seba. Preto sa opäť rozchádzame. V meste premávajú zelené a pomarančové autobusy Shuttle, ktoré vozia návštevníkov aj domorodcov mestom bezplatne. My sme ich nevyužili, chceli sme vidieť
a precítiť každý meter tohto príjemného mesta.
Do domčeka sme sa vrátili na chlp presne s Bronkom. Ten sa už dohodol
so Stankom, že prinesie pizzu. Je to novinka, pretože včera sme večerali len pivo. Včerajšia príjemná nálada sa opakovala ako cez kopirák, len spať sme išli o niečo skôr, lebo ráno sa s chlapcami aj mestom lúčime. Pravdepodobne navždy. Ďakujeme, chlapci!

***
Priatelia,
pokračovanie môjho rozprávania nájdete v tretej časti
pod názvom NOVÝ ZÉLAND 2009 - trochu inak ako vlani (3)
Mobil: 0903 410 716, E-mail: trabalkajozi@yahoo.com