Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (3)

Bohužiaľ, kopec zážitkov, vtesnaných do sloiv a obrázkov, sa mi ani do dvoch pokračovaní nezmestil. Preto otváram tretiu časť môjho rozprávania o ceste po Novom Zélande 2009.
Autor

****

23. deň 13. február: Piatok trinásteho

 Mapka 23. deň

Naozaj na Novom Zélande rarita: Cestný tunel! Pozor, musím ísť v tom ľavom...

Svitol piatok trinásteho! Bude to šťastný, alebo nešťastný deň? Zrána sa ukazuje tá prvá možnosť, lebo oblačnosť je pretrhaná a aj raňajky nemajú chybu. Domáci majster predvádza, čo vie: Prvý chod polievka z morských rias, potom uňho doma pečený chlieb s maslom a syrom a po tom japonský čaj Gen Mai, zelený, do ktorého patrí restovaná ryža. Polievka sa „varí“ iba 50 sekúnd! Ako stvorené pre „rýchlo odchádzajúcich do práce“... Keď nás Bronko vyprevádza na ďalšiu cestu, práve začína zase kropiť. To sú tie mínusy spomínaného termínu, ale tankovanie nám zase prihralo jeden podstatný plus: cena benzínu bola najnižšia za posledné dva týždne! Len nech to pokračuje takto ďalej... Aby som to trošku provokoval, napriek mrholeniu sadám na Demka a púšťam sa na cestu. To by však nebol ten piatok trinásteho – prešiel som iba 2.8 kilometra a zo studených mrakov, ktoré nás sprevádzajú od rána, sa valí nielen voda, ale aj krúpy. K plusom zase možno pridať nákup fazuľových konzerv a nejaké banány, ktoré máme po prvý krát, za úžasnú cenu 5 dolárov. Deje sa to v mestečku Cheliot, ktoré nielen znie, ale aj je francúzske. Keď ma už mrle žerú dostatočne silne, pokúšam šťastie a odchádzam. Prešiel som len k miestnym verejným toaletám, čo je asi 50 metrov, keď ma nová prietrž zahnala opäť do auta. Dôsledok toho sú ďalšie kilometre v aute až do chvíle, kedy dážď ustáva. Nasadám na Demka do tretice, tentoraz „definitívne“.

Tuleni toto počasie, ako sa zdá, považujú za vhodný čas na opaľovanie

Blížim sa k miestam, kde sídlia kolónie tuleňov. Máme šťastie, niekoľko z nich sa producíruje ako v cirkusovej manéži. Po ďalších kilometroch míňam Kaikuru, mesto známe ponukou výhľadových plavieb za veľrybami. Pokračujem, Mirka posielam prezrieť si toto iste zaujímavé centrum. O pol tretej mám za sebou iba 32 kilometrov na bicykli, čo je naozaj mizéria. Mirko nechce zmoknúť, ale v čase, kedy sme hľadali vhodné miesto na prenocovanie, si dal po pobreží pár kilometrov a ako nášup vytlačil Demka hore na vyhliadkové miesto nad cestou. Po návrate bicykel nepoznávam:
Je obalený blatom, zub času sa podpísal na jeho technickom stave: Objavuje sa hrdza na provodníkoch aj reťazi, je špinavý a lanká v bowdenoch sa posúvajú len s ťažkosťami. Potrebuje akútny servis, škoda, že tu nie je... Čo sa dá robiť? Stojíme na rozšírenom mieste pri mori, kde vietor búri a vrhá nám
do tvárí slanú vodnú triešť zmiešanú s prachom. Veď ráno sme cez okná auta ani nevideli... V tomto prípade musím použiť jeho záber, ktorý asi najlepšie dokumentuje meteorologickú situáciu.

More je rozbúrené, presne do tej miery, ako mu prikazuje dnešný dátum. Ale je krásne. K poslednému plusu dňa môžem pripočítať aj pizzu, ktorú nám na cestu pribalil Bronko. Pardon – ešte jedno plus tu je: Dnes Mirko dotiahol cyklistický tachometer na sumičku 1757,2 km a auto ukazuje 3855 km, čo nie je také zlé, keď počítame, že sme približne v polovici cesty (myslím tým pomer cyklo a auto kilometrov). V takomto počasí nie je med bicyklovať...


24. deň 14. február: Zbohom, Južný ostrov!

Mapka 24. deň

To nie je noc, ale posledný deň na Južnom ostrove. 

A tá voda je Tichý oceán..

Dnes teda opúšťame Južný ostrov, opradený povesťami, chýrmi, superlatívmi.
Aký bol? Čakal som od neho viac? Menej? Ťažko to viem teraz vyjadriť, doteraz sa nadšenie nedostavilo. Ak sa krása opakuje donekonečna, človek ju postupne považuje za samozrejmosť. Ani torta nechutí každý deň. Je krásny, ale ničím ma nešokoval. Možno šok príde neskôr, ak sa vnemy, ako Amorove šípy, zaryjú hlbšie do srdca. Aj tie nádherné hory všade naokolo mi pripomínali kulisy. Áno, zdalo sa mi to ako umelé: trávniky až k asfaltu ciest, vetrolamy zastrihnuté na centimetre ako na svetovej výstave, palmy ako atrakcie v Kalifornii, modrá farba riek a jazier úžasná na neuverenie, že aj to je možné... Ako vo filme.

Krajina, nazývaná Marlborough

 

Nie nadarmo na Novom Zélande sa točia najatraktívnejšie veľkofilmy ako na bežiacom páse. Len tí herci sme my dvaja a musíme prijať to, čo nám príroda ponúka. Či je nám to milé alebo proti srsti.
Ako hovoria štatistiky, ľudí je tu menej ako na Severnom, o to viac „vytŕčajú z radu“ a často svojou bezradnosťou a nemotornosťou prirodzený rytmus prírody v súlade s domorodcami necitlivo narúšajú. Ale – prinášajú peniaze.
Je však dobré, že som tu bol. Ešte pár hodín sa môžem kochať týmto pocitom.
Noc nebola ani veterná, ani veľmi chladná, ako sme sa obávali. Vyjasnilo sa a opäť sa opakovala klasika: Vľavo vidím Orion, vpravo zase Mirko Južný kríž. Ale spal som oblečený do všetkého čo mám aj v cyklistických nohaviciach, čo mi pri rannej toalete narobilo problémy.

Toto bol pre mňa šok – sýta zeleň vinohradov vo vyschnutej krajine

Pri sardinkách a kakau s obavami sledujeme opäť hroziace mračná, našťastie neprší. Idem cestou na sever, z ktorej kúsok včera otestoval Mirko. Zastavil ma nečakaný obraz. Najskôr tabuľa s informáciou, že na ceste sa stala dopravná nehoda. Našťastie jediná, ktorú sme tu zažili. Ani pohľad na kamión, ktorý visí dolu kabínou z nadjazdu nad železnicou, nie je príjemný. Plno policajných áut dokumentuje nehodu. Bŕŕŕ, stiahol sa mi žalúdok.
Aj dnes mám na sebe nepremokavú vetrovku, dlhé nohavice a najmä na rukách zimné rukavice. Zvnútra som spotený, ale ruky mám skrehnuté. „Tenhle spusob léta zdá se mi poněkud nevhodným..“ v duchu si citujem známu vetu pána Hrušinského. Veru, kto čakal, že sa budeme denne čľapkať v teplom oceáne, po ktorom pobreží sa už pár dní motáme, bude sklamaný. Ani raz som nemal chuť sa do mútnych, studených vĺn ponoriť...
Veľa času nemáme, hodinu pred odplávaním trajektu musíme byť v prístave. Dávam si tridsať kilometríkov, Mirko tiež. Prechádzame cez mestečko Blenheim, ktoré založili nemeckí prisťahovalci, ale čas nás tlačí a z prehliadky nie je nič. Po pár kilometroch prechádzame cez ústie širokej rieky  Wairau. Vyčasilo sa. Pokračujeme na sever smerom na Picton, kde nás už čaká trajekt, aby ukončil našu návštevu. Mirko si dáva na záver pekný zákusok – nádherné stúpania cez Robertson Range v krajine, ktorá vyzerá ako vlny rozbúreného mora. Len ich farba je žltá ako slama. Je to dôsledok dlhého sucha, na ktorý sa sťažujú najmä farmári. Práve v týchto chvíľach sa uprostred svahov objavil malý zázrak: Sýtozelené vinohrady! Toto je šok, na ktorý som celý čas čakal! Tento pohľad vo mne prebudil poznanie, že toto nie je kulisa, ale výsledok práce, určite ťažkej a najmä vytrvalej, aby sa neskutočný obraz v tejto suchej krajine mohol objaviť. Nakoniec to usilovní Nemci dotiahli tak ďaleko, že táto oblasť, nesúca meno Marlborough, produkuje kvalitné vína, známe po celom svete.
Plavba nazad bola už iná – osvetlená slnkom a preto ja zábery kamenných brál, strážiace prístup
po vodnej ceste, nenechávajú fotoaparáty v pokoji.
Miško s Jankou nás čakajú pri inom východe, než nás vypustil otvor lode. Telefonát všetko vyriešil
a o chvíľu sme všetci u Gustava, kde nasleduje dôkladné umytie ako auta, tak aj bicykla. Odovzdávame Janke bicykel, ktorý sa jej očividne páči, len ho ešte vyskúšať „live“. Pri debate s týmto dobrákom ma chytá nostalgia z poznania, že ho už asi nikdy neuvidím. Mám stiahnuté hrdlo ešte aj teraz, keď doma dopĺňam môj blog o túto pasáž. Ďakujem Gustík, za všetko, čo si mne aj partnerovi ponúkol
s ľahkosťou a akoby samozrejmosťou. Keď si odteraz oblečiem tričko, ktoré Ti je už úzke, vždy sa mi vynorí Tvoja milá tvár.
Ešte pár technických údajov. Tachometre ukazujú tieto čísla:
cyklo 1844, auto 3985 kilometrov. Dobré, nie?

Záver dňa: zľava Miško, Janka a domáci pán Gustík

25. deň 15. február: Wellington po druhýkrát

Janka (vpravo) riadi grilovanie

Manželia Marta a Ľudko patrili
k našim štedrým sponzorom: Nabalili nás zásobami z vlastnej komory

Po roku som sa stretol aj s filatelistom Chrisom,
s ktorým sa možno stretnem aj na Slovensku.
(Dodržal slovo a naozaj sa u mňa o rok objavil!)


Internet nám priniesol samé dobré správy: Ozvala sa Stanka aj Andrej z Aucklandu, že nás čakajú. Dobrý pocit.
Dnes sa po prvýkrát naše cesty s Mirkom rozchádzajú. On ide sám vlakom do stredu mesta, aby sa nasýtil najmä maorským oddelením v múzeu Te Papa a ešte pozrel nejaké suveníry.
Ja zostávam s Gustavom, aby som doplnil zásoby a natankoval presne po 4 tisíckach kilometrov našu Hondu. Stretneme sa až u Miška, kde bude stretnutie s krajanmi a mojimi priateľmi pri BBQ, čo u nás voláme gril.
Je nádherná nedeľa, dokonca slnko páli tak, že hľadám miesto v tieni,
od barbeque to strašne dobre rozvoniava. Zoznamujem sa s novými priateľmi či už odtiaľto, alebo z Európy a radostne vítam tých, ktorých poznám z minulej cesty. Nádhera!

 Michal bol alfou a omegou nášho tripu.

Všetko riadil, vybavil a pomohol nám, keď bolo treba. 

Voči vlaňajšku zhodil pár kíl najmä urputným športovaním

Vodáci meškali najmenej dve hodiny, to už bola párty v plnom behu. Pociťujem niečo ako uľahčenie, vydýchnutie, akoby som končil celú cestu. Napriek tomu, že máme pred sebou ešte pár stoviek kilometrov. Časť z nich už poznám, ale väčšina bude pre mňa opäť dobrodružstvom. Možno aj pre Mirka. Ten za meškanie, spôsobené plavbou na kajakoch
s Miškom na miestach, kde som podobný krst prežíval vlani aj ja, umýva bicykel. Spolu s Miškom dôkladne vyčistili reťaz, upevnili odtrhnutý kábel na tachometri, nastriekali sprayom prevody a najmä prečistili lanká. Skrátka malá generálka, možno na tých ďalších tisíc kilometrov, ktoré Demka čakajú, je slušne pripravený.

Tento krát idem spať skôr, aj keď do rovnakej postele, v akej som už dvakrát spal. Cez obrovské okno vidím, že obloha sa zakrýva tmavými mrakmi. Po krásnom dni – čo iné sme mohli čakať? Ale hlava nevypína, pomocou Miškovho laptopu posielam správy tým, ktorí nás ešte len čakajú. A čo je najdôležitejšie, v najbližšom meste, kde by sme mali prenocovať,
nás čaká Jim, moja známosť z vlaňajšej cesty.


26. deň 16. február: Do Napieru po známej ceste

Mapka 26. deň

Tu som už raz bol:
Múzeum maliara z Plzne
v mestečku Woodville

 

Toto je Paddy, šéf kampingu
v meste Waipukurau, 

 u ktorého som po roku vykonal zdvorilostnú návštevu

Stojím na parkovisku na začiatku Rimutaka Rail Trail, cyklistickej cesty na ruinách starej, dnes už neexistujúcej železnice. Vlani ju pre mňa pripravili ako bonbónik Miško s Jankou, dnes túto lahôdku prenechávam Mirkovi. Žiaľ, začína liať a hory okolo sú ponorené do hustých mračien. Dávam si hodinku na čas a potom sa vraciam na hlavnú tepnu číslo 2, vedúcu na sever. Stúpanie na Rimutaku nepoznám, vlani sme ho práve cez trosky železnice obišli. Ale dôrazne ma od tohto úseku odrádzal každý, s ktorým som o tom hovoril.
Teraz sedím v suchu auta a čo ma môže strašné čakať? Veď sme už prešli pár stoviek kilometrov
v krkolomných stúpaniach na cestách, doslova vyhlodaných v skalných svahoch a tienené zeleným pralesom. Keď som však začal stúpať, do spevu mi nebolo. Cesta sa zúžila a lemovala steny kaňonu pri viditeľnosti sotva na pár metrov. Pre cyklistu v tomto počasí je to nebezpečenstvo najvyššieho stupňa. Najmä pri míňaní sa s kamiónmi, zaberajúcimi niekde celú šírku cesty. O zákrutách ani nehovoriac.
Ale obraz je to úchvatný, škoda, že niet kde zastať, aby som ho zvečnil na pamiatku. Klesanie na druhú stranu je asi ešte strmšie, ako stúpanie. Odľahlo mi, keď sa cesta spustila do mestečka Featherston, 
kde sa máme s Mirkom stretnúť.
Prišiel celý nadšený. Prešiel ako ja vlani celým tunelom a bol tak aspoň chvíľu v suchu. Len čo sadol na bicykel, začalo liať a lialo najmenej niekoľko hodín. Blížime sa v mestečku Waipukurau priamo na pobreží. Chcem sa tu stoj čo stoj zastaviť v miestnom kempe, v ktorom som prenocoval pred rokom. Nie, dnes tu nebudeme spať. Chcem len pozdraviť milého správcu. Bol ešte tam, pamätal sa na mňa a dokonca sa so mnou aj vyfotografoval na pamiatku...
Teraz už mierime do Napieru. Niekoľko kilometrov pred ním prechádzam okolo miesta, kde som vlani posielal maily. Aj miesta, kde som v daždi dostal jeden z mála defektov...
Našťastie sa už vyčasilo a v Napieri hľadáme Jimov domček. Podľa jeho adresy sme ju poľahky našli. Jim nás už, stále s dlhými bielymi vlasmi, čakal - dokonca aj s milým štvornohým priateľom Tapom.
Keď sme mu dali "líznuť" z našej slivovice, poriadne ho striaslo. Dal do placu nejakú večeru a najmä konzervy domáceho pivka. Bol to úžasne príjemný večer, ktorý sa už asi nebude nikdy opakovať...
Bohužiaľ platí aj tu. Najmenej dvojnásobne!

Jim, dobrácky Ír z Napieru

27. deň 17. február: Kde sa začína Nový rok

Mapka 27. deň

Tapo, Jimov osobný bodygard
a lúčiaci sa Jim

Po super atmosfére u Jima. Ráno zvečňujem jeho psíka Tapo a Jim ma šokuje, keď si pamätá, že mám doma „German Shepherd“ - nemeckého vlčiaka. Ešte posledné spoločné foto s hostiteľom a odchádzam pod zatiahnutou oblohou v ústrety ďalším dobrodružstvám. Neprší a to je vždy dobrý začiatok.
Spomínam si, ako som do Napieru išiel vlani. Rovnaká cesta, rovnaký lejak, len teraz nás obišiel defekt a nie som sám. Ako cez kopirák...

 Od kopačiek až po trekingové topánky...

Dvadsať kilometrov pokračujem po vlaňajšej ceste po rovine. Tentoraz neodbočujem na číslo 5, kadiaľ som vlani smeroval k jazeru Taupo, ale pokračujem už neznámym úsekom cesty číslo 2. Z ničoho nič sa mi do cesty postavili stúpania, ktoré prekonáva úzka kľukatá cesta, plná kamiónov s nákladom dreva. Je to oblasť bohatej ťažby tejto čoraz vzácnejšej suroviny.

Po desiatich kilometroch som na vrchole
a konečne sa veziem dolu. Po ďalších piatich  dávam šancu Mirkovi. Pri striedaní zisťujem, že nie je vybitá batéria v aparáte, ale že moja karta je už plná. Odľahlo mi, vymenil som ju za druhú, 7 gigabajtovú, tá by mala vydržať až do konca. Pri čakaniach si väčšinou prezerám predchádzajúce zábery a hneď vyhadzujem tie nepodarené, aby ma to nemýlilo. Na túto druhú sa mi podarilo ako druhý záber zachytiť miestnu špecialitu – povešané topánky na plote vedľa cesty. Podobných kúskov sme cestou videli viac. Toto bolo za osadou Tutira v malebnom kopcovitom teréne, podobnom našim kopaniciam.

Týchto kamiónov, voziacich ozrutné kmene stromov, 
sú najmä v zalesnených oblastiach plné cesty

Cesta si kliesni cestu neďaleko pobrežia, ale akoby naschvál
cez nekonečné stúpania po vŕškoch a kopcoch tejto oblasti
pred Wairou, ležiacou na brehu Hawke Bay, Orlieho či Sokolieho obrovského zálivu. Cesta to strihá okolo polostrova Mahia preponou opäť cez vnútrozemie, aby sa k nemu vrátila vo veľkom meste Gisborne. Toto mesto je prvé z tých väčších na svete, ktoré vítajú nový deň aj Nový rok. Samozrejme, že smerom na východ je ešte viac menších osád, ale Gisborne si tento primát nechce nechať vziať. Chvíľu sme sa nepresnosťami v mape trápili s nájdením pamätníka Jamesa Cooka, anglického objaviteľa, ale nakoniec ho Mirko našiel na nábreží. Našim cieľom je East Cape – Východný mys – o ktorom sa včera večer vyjadroval Jim s dešpektom a varoval nás pred „zlými ľuďmi“. Už predtým som mal podobné informácie a preto sa budeme snažiť byť v tejto oblasti ešte za dňa, aby sme prespali už na „bezpečnom“ mieste. Možno sú to len fámy a strašiaky, ale musíme sa mať radšej na pozore. Je to oblasť s jedným z najväčších osídlení domorodými Maormi a nie všetci
z nich sú anjeli. Pravdepodobne aj turistov považujú za „dar Boží“.

 "Čoppperi" tvoria na cestách osobitnú kastu, 

napriek tomu nám blahosklonne zamávali

Ale to nechávame až na ďalší deň.
Za mestečkom s taliansky znejúcim menom Putorino čakám na jazdca a pritom mám bohatú ponuku záberov na nádhernú krajinu a jej neopakovateľnú atmosféru. Mirko o kilometer prešiel métou 2000 cyklistických kilometrov a po obede ho striedam, chcem doraziť rovnú päťdesiatku. Obed bol vzácny a tým výnimočný: Klobásky od Marty a Ľudka, zaliate plechovkou piva, tiež od nich! Muselo sa im veľmi čkať, keď sme si na ich daroch pochutnávali.
Pred Tokomaru Bay je v zátoke Anaura miesto druhého vylodenia legendárneho kapitána Cooka. Mestečko Tolanga Bay, kde sme chceli prenocovať, nás sklamalo, nenašli sme žiadne vhodné miesto. Preto pokračujeme už po rovine ďalej. Po desiatich kilometroch nachádzame v zarastenom kroví slepú uličku, vhodnú na prenocovanie. Dobre, že sme vôňu ovčej mršiny zacítili až po večeri. Auto doteraz prešlo 4463 kilometrov, z toho vidieť, „že sa nám tá dovolenka pekne kráti!“
Na môj popud ideme rozlúštiť hlavolam „Rotorua“, pretože odpoveď na moju SMS sme nedostali. Zisťujem, že som ju poslal na pevnú linku, tak to je príčina? Rozhodujeme sa jednoznačne: vytáčam číslo a dávam mobil Mirkovi. Ozval sa ženský hlas, Mirko hovorí lámanou poľštinou a výsledok? Spokojnosť, čakajú nás! Stojí to za menšiu oslavu...

Mirko ho našiel aj odfotografoval na nábreží v Gisborne:
Pamätník admirálovi Jamesovi Cookovi

28. deň 18. február: East Cape bez strašidiel

Mapka 28. deň

Trevor sa pri fotografovaní tváril príliš vážne. 
V skutočnosti je to usmievavý chlapík

Bodaj by sa všetky nepríjemné predpovede vyplnili tak ako dnes! Hlásený dážď neprišiel, v noci bola obloha jasná, Mesiac mi svietil priamo do tváre. Aj ráno boli nádherné zore, a do obeda, kedy som si robil poznámky, je krásny deň. Opúšťame nepríjemný puch
a odchádzam vyššie na sever – k dnešnému cieľu. Krása prírody okolo mňa akosi dáva zabudnúť na výstražné varovania z East Capu. Profil terénu sa opakuje: Po rovinke sa cesta vzďaľuje od pobrežia a vlní sa po kopčekoch. Rozmýšľam nad tým,
čo nútilo staviteľov viesť cestu tadiaľto? Nebolo by to jednoduchšie a iste aj lacnejšie ťahať túto spojnicu po pobreží? Na túto otázku neviem odpovedať. Možno že túto časť pobrežia tvoria skalné útesy, o ktorých nemám potuchy.

Te Araroa je "hlavné mesto" domorodých Maorov pri najvýchodnejšom myse

Nič to, húpem sa preto v pohode ďalej až po osadu (len pár domcov s historickým dreveným kostolíkom) Tokomaru Bay. Tu sa cesta na okamih dotýka morského zálivu, aby okamžite zase zahla doľava a prudko hore do lesov. V jednej zákrute vidím osamotený domček, pred ktorým sa rozvaľuje Maorka klasických rozmerov. Sleduje, ako v záhradke pracuje jej otrok v podobe vlastného manžela. On mi priateľsky kýva, ja odpovedám a dušu mi zalial príjemný pocit spolupatričnosti. Až v prítmí hustého lesa ma napadá, že som si tento obraz pohody mohol zvečniť. Neviem prečo, ale nohy neposlúchajú a ani Demko sa nevracia. Asi sa mu nechce štverať sa druhýkrát do tohto kopca. O pár kilometrov mi osud ponúkol reparát: Počujem klepanie a vidím statného Maora, ako opravuje plot okolo pastvín oviec. „Toto si už nemôžem nechať ujsť!“ blyslo mi hlavou a zastal som pri ňom s otázkou,
či si ho môžem odfotografovať. Nemal nič proti tomu, ale neviem prečo jeho prívetivý úsmev zmizol. Asi chcel vyzerať na fotografii reprezentačnejšie... Trevor mi na rozlúčku zaželal príjemnú cestu
už opäť so širokým úsmevom. Prianie sa mi zišlo, lebo kopčiská nemajú koniec. Tak sa dostávam až do malej osady Te Puia Springs, kde sú nejaké horúce bazény. Mám za sebou plánovaných 40 kilometrov. Potrebovali by sme doplniť hladné útroby Hondy, ale na ceste nikde nie sú čerpačky. Mirko pokračuje stále vyššie cez mestečká Ruatoria a Tikitiki sa stretneme v akomsi maorskom centre – mestečku
či osade Te Araroa. Nevchádzame do mestečka a ideme priamo k cieľu. Žiaľ, smerovku k nejakej pumpe nikde nevidím, začína to byť povážlivé.

Len pár desiatok metrov od tohto mysu prechádza nultý poludník.
S časovou hranicou je to oveľa komplikovanejšie...

Odtiaľ sa veziem na Demkovi ja. Jediná cesta k Východnému mysu je nečakane nekvalitná. Na to,
aký význam má pre turistiku, by si určite zaslúžila asfaltový povrch po celej asi 22 kilometrovej dĺžke. Delíme si tento bonbónik na polovicu – Ja mám prvý úsek ešte ako taký, ale Mirko ide po šotoline, lámanom kameni s množstvom prachu. Ale pohľady sú tu úchvatné. Vľavo modrý Pacifik,
vpravo vysoké pieskové duny, dnes už porastené trávou. Pri ceste sa pasie koník, ďalej stádo kráv.

Podobný záber sa mi podaril uloviť v Patagónii. Tu "cowboy" nesedlá koňa, ale auto

Aj tu je využitá každá piaď zeleňou posiatej plochy. Prichádzam k veľkému stromami porastenému kopcu, na ktorom svieti biely maják. Cesta ho obchádza od pevniny – a naraz sa končí zatvorenou bránou. To znamená, že na najvýchodnejší bol sa nedostaneme. Na malom parkovisku je však búdka
s toaletami a to je všetko okrem o niečo nižšie postavenej budovy s možnosťou občerstvenia a nákupu suvenírov. Na vrchol vedie popri nej úzky chodník. Mirko by aj nebol proti, ale ukazujem na hodinky. Bohužiaľ, ak sa chceme dostať do bezpečnejších končín, musíme sa ponáhľať. Za ním prechádza nultý poludník... Navyše zľava hrozia čierne búrkové mračná. Tachometer ukazuje, že Mirko prešiel doteraz 79 a ja 69 kilometrov, čo za pol dňa nie je zlý výsledok. Bohužiaľ, dnes k nim už asi ďalšie nepridáme. Ešte niekoľko dokumentárnych obrázkov a obraciame sa späť, tentoraz už v aute.
Zákaz kempovania platí na celý úsek, túto možnosť ponúka len Araroa. Tu by sme nechceli stvrdnúť, obavy sú veľmi silné. Ale čo s benzínom?
Napadlo ma prejsť a dôkladne prehliadnuť mestečko. Na akejsi hlavnej ulici vidím stojan a neváhame. Je to záchrana. Napriek najvyššej cene, akú sme na Novom Zélande za benzín zaplatili (1.880 NZD
za liter), tankujeme len také množstvo, s ktorým sa dostaneme „do bezpečia civilizácie“.
V oblasti Te Araroa je najdlhší pás nádherných Pohutukawa, Vianočných stromov, ktorý nás sprevádza desiatky kilometrov po ceste na západ. Za osadou Whangaparoa je miesto, kde pristáli v roku 1350 nášho letopočtu maorské kanoe. Všetky osady, ktorými prechádzame, sú súčasťou maorskej komodity a tak aj vyzerajú. Príliš mi pripomínajú osady v indiánskych rezerváciách Kanady či Spojených štátoch. Dážď prichádza v podobe hustých, ale malých kvapiek a v hustom poraste sa rýchlo stmieva. Teraz sa sústreďujeme na jedno – nájsť bezpečné miesto na prenocovanie. No v tom pralese na úzkej ceste nie sú osídlenia, ani odpočívadlá. A zase zázrak: Keď sa cesta spustila na úroveň mora, pred mostom cez ústie riečky Raukokore stojí pod košatým stromom vrak starého vanu a vedľa neho – drevený stôl
s lavičkami. Nádhera! Mirko nevydržal a už potme sa išiel do riečky vykúpať. Autom sme doteraz prešli 4861 kilometrov a blížime sa k päť tisícovej hranici. Vnútorne som spokojný: Žiadne strašidlá napriek predpovediam sme dnes nestretli.

Pri tomto vraku sme našli príjemné miesto na nocľah.
Aj so stolíkom a kúpeľom v blízkej rieke

29. deň 19. február: Rotorua

Mapka 29. a 30. deň

No, z ničoho nič som na Hawaji!

 Červené kultové vyrezávané brány Maorov

 Celú noc počasie vydržalo, ale ráno sa to spustilo! Leje naozaj
v trópoch a preto dlhšie relaxujeme a raňajkujeme uzavretí v skromných priestoroch auta. Rozhodujeme sa, či v daždi nastúpim
na bicykel alebo nasledujúce kilometre prejdeme autom. Tentoraz sa premočenia neobávam: na konci dňa nás čaká Rotorua, kde by sme mali mať zabezpečený nocľah u známych ešte z Tongariro Cross. Aj o pár dní by sme mali mať príjemný záver - včera mi volal Honza „sklár“ z Coromandel Town s tým, že nás čaká
a obaja sme z týchto pár viet mali stiahnuté hrdlá.

Cítim nie veľmi častú túžbu po slasti, ktorú prináša prechod krajinou vlastnou silou na bicykli. Obliekam sa len naľahko, aby som nepremočil viac vecí. Je teplo. Riziko sa vyplatilo, lebo o chvíľu prestáva kropiť a cestou hore – dolu sa dostávam k pobrežnému mestečku Te Kaha. Na okamih mi zatrnulo, lebo ani tu som benzínku nevidel. Našťastie nám benzín ešte vydrží. Ale pokiaľ? Príroda aj ľudia naokolo sú príjemní. Nadobúdam presvedčenie, že Vierke by sa tu páčilo. Ale neviem, ako by sme sa do auta zmestili. Bolo by to pre ňu určite veľmi náročné. Cesta 35 pomaly klesá po pobreží na juhozápad. Okolo nej vládne pokoj, žiadny zhon, až na pobehujúcich a večne zvedavých turistov. Často sa popri chatrčiach objavujú typické maorské kultové vyrezávané vstupné brány, natreté na červeno. Ani tu si cesta nevyberá, dlhými stúpaniami zdoláva pobrežné kopce a pahorky. O jednej popoludní stojím pred tabuľou, ktorú som už videl aj na východnom Slovensku: obec nesie meno Hawai. Neodfoť to!
Mobil dvakrát oznámil prijatú správu: Jedna bola z domova, druhá od Petra z Taurangi: „Ano, klidne se zastavte! Čau, Petr“. A je po probléme, ktorý ma už dlhšie tlačí. Veď treba už myslieť a vyriešiť posledné chvíle aj odvoz na letisko. Veru, koniec cesty sa neúprosne blíži.
V o väčšom meste Opotiki konečne ukájame smäd našej Hondy. Mirko si dal dnes 90 kilomterov a tak nerepcú, keď nasadáme do auta. Smerujeme do Rotorui, kultového mesta na brehu rovnomenného jazera. Nemám takéto „cirkusové atrakcie“ rád, prinášajú chaos a odvejú pokojný rytmus cestovania. Ale nevidieť to by bolo hriechom, nemôžem to Mirkovi spraviť. Ja som tam bol vlani, ale prešiel som mesto len zbežne. Tam nás dnes našťastie čakajú noví známi a podľa Miškovej mapky bez problémov nachádzame ich domček. Ukazuje sa, že máme ešte čas. Na odbočke cesty č. 30 pri mestečku Awateri nasadám na Demka a po rovine (!!!) a dolu vetrom uháňam až do Te Teko. Vyčasilo sa, je príjemné počasie, vymieňame sa a Mirko dosahuje dnešnú métu na rekordnej cifre 116 kilometrov. Ale to už musí stačiť, máme byť v cieli okolo šiestej a čas sa skracuje. Nakladáme bicykel, aby si trošku odpočinul (slúži doteraz na výbornú). Izabela, pôvodom z Poľska a jej manžel Richard spolu s dvomi synátormi nás už čakajú s pripravenou večerou. Pečené mäso s poľskou špecialitou, ktorú domáca pani prezentuje ako „kopýtka“, čo je cestovina ešte aj osmažená. Richard nezabúda a pridáva k tomu čierne pivko. No paráda! Sprcha zmyla prach a pot z cesty. Dobre nám padne takáto pohoda a priateľská atmosféra, plná otázok a odpovedí. Vonku sa zotmelo a spustil sa dážď. Predpoveď počasia neveští nič. Na celom Zélande bude zlé, možno strašné počasie, pretože k dažďu sa pridá silný víchor. Takéto nečakané zvraty sú tu skoro na dennom poriadku a sme s nimi vyrovnaní, len prehliadka horúcich prameňov a historických maorských pamiatok je vážne ohrozená. Spím na veľkej matraci ako maharadža... Prehúpli sme sa už cez hranicu 5100 kilometrov.

Večer otázok, odpovedí
a dobrej pohody u Izabely a Richarda
v Rotorue

30. deň 20. február: Smršť na ceste do Taurangy

Bublavé sivé blato
a sýrne horúce pramene
v Rotorue

Ráno stále leje. Tak husto, že o bicyklovaní nemôže byť ani reč. Vymieňame si adresy a kontakty a ľutujeme, že nemôžeme využiť ponuku domácich na predĺženie návštevy aspoň o deň. Začína sa bežný deň: Iza vezie deti do školy, Riško ide do práce. Autobusom. V tom daždi mu to nezávidím. Chlapcom som sľúbil nejaké mince do ich zbierky a práve v momente, kedy dopĺňam môj blog o tento deň, ich už mám pripravené pred sebou. Čakajú na vhodnú „expedíciu“, pretože poštou je to neisté.
Vstupné do maorských atrakcií je pre nás privysoké – pohybuje sa okolo 150 NZ$. Na radu hostiteľov ideme za nimi do verejného parku Kuirau. V daždi sa snažíme zachytiť bublajúce blato a sýrne výpary z horúcej vody. Pri slušnom počasí to musí byť úžasný zážitok. Premočení sadáme do auta a mažeme do Taurangi. Hustý dážď obmedzuje výhľad a bicyklovanie v ňom je hotovou samovraždou. V pláne máme odtiaľ ešte pár desiatok kilometrov ďalej, ale nad Zélandom zúri okrem dažďa aj veterná smršť. Našťastie je Petr doma, chudáčisko, maróduje s boľavými krížami. Celý dom sa trasie v nárazoch vetra. Keď som sa ho opatrne spýtal, či by sme tu nemohli prespať, súhlasil. Máme postarané o suchý nocľah, čo nám hneď pridalo na dobrej nálade. Aj Peťo je akýsi veselší... Tak nastal deň, kedy sme neprešli na bicykli ani kilometer. Nevadí, dobehneme to inokedy.
Táňa priniesla tri pizzy, ktoré vyhrala v akejsi rozhlasovej súťaži. Boli vynikajúce. Na záver spravila okrem koláčov aj avokádovú pomazánku, ktorú práve pripravujem aj ja teraz doma. Samozrejme sme prebrali najdôležitejší bod – návrat domov. Peťo sľúbil, že nás do Aucklandu zavezie. Sme mu vďační. Uvidíme, či jeho ponuku budeme môcť využiť. Tu nie je isté vôbec nič. Ale rozhodne sem budeme musieť prísť odovzdať auto.
Zaujímame sa o vývoj počasia: V noci má prechádzať tento front a sľubujú strašnú búrku! Liať možno prestane až niekedy cez ďalší deň. Takže budeme musieť opäť improvizovať. Neskoro v noci však víchor tíchne a bubnovanie dažďa na okno priamo nad nami slabne. Že by konečne niečo zahralo do kariet aj nám?

 









Táňa pri večernej "šichte" 
a Petr s malou Kim

Tu sa končí tretia časť. Prosím. otvorte si poslednú - štvrtú...
Jozef (Joži) Trabalka
Mobil: 0903 410 716, E-mail: trabalkajozi@yahoo.com