Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (2)

Priatelia, vítam vás na pokračovaní môjho čítania o cyklistickej ceste po Novom Zélande. 
Ak vás neunavila prvá časť, dajte sa do sledovania našich ďalších osudov na týchto dvoch nádherných ostrovoch...
Autor
***

11. deň 1. február: Z Granity Západným pobrežím

Mapka 11. - 13. deň

Pohľad z okna dáva Petrovi za pravdu, že včerajší deň, kedy tu, na západnom pobreží, nepršalo, je výnimka. Vetry vejúce z obrovských más Indického oceánu a Tasmanovho mora prinášajú so sebou do celého pobrežia oveľa viac ako dostatok vlahy. Nie je to hustý dážď, len akési hustejšiu mrholenie, ale je vytrvalé. Tu ho v meteo správach označujú slovkom „shawers“, spŕšky od slova sprcha. To by sa dalo zniesť, ale chvíľami sa priženie hustejšia oblačnosť a tá vyleje svoj obsah aj na nechráneného cyklistu. To, že v cestnej premávke sú najmä závoje vodnej triešte za každým trakom, obrovským nákladným autom, veľmi nebezpečné, netreba nikoho presviedčať.
Začal sa február, mesiac s najmenším počtom dní. Po rozlúčke s milými hostiteľmi odchádzame do Westportu, kde som už nevydržal a nasadám na bicykel. Nadšenie z jazdy vydržalo rovných 18 kilometrov. Za každou zákrutou sa vynorila panoráma, dávajúca nádej, že sa počasie umúdri, ale za okamih lialo „ako z konve“. Keď som už premočený až na kožu, pod mohutným stromom čakám na záchranu v aute. Nakladáme Demka dozadu a ja, napriek tomu, že zo mňa sa voda valí cícerkom, si sadám k vodičovi. Verím, že iba na chvíľu. Pravdepodobne nič nestrácame, pretože aj tieto patria medzi kilometre, ktoré či chceme alebo nie musíme prejsť autom.. Po 30 km v Charlestowne opäť sedlám bicykel a premočený sa púšťam ďalej. Toto mestečko či osada je asi vyhlásené turistické centrum, pretože je tu turistov na karavanoch aj pešo ako maku. Domáci ich lákajú mnohými atrakciami a do stredísk oddychu a občerstvenia láka aj obrovská plastika mohutných koní, ťahajúcich pivovarský voz plný sudov. Počasie, ktoré dovoľovalo bicyklovať, vydržalo len ďalších 12 kilometrov, práve, keď som už začínal usychať. Autom prechádzame cez Greymouth a Hokitiku,

za ktorou nachádzame nádherný kemping, ku ktorému je príjazd dokonale zamaskovaný džungľou lemujúcu hlavnú dopravnú tepnu. Tunel v nej je taký hustý, že je problém jeho atmosféru, plnú vlhkosti, lámaného svetla a štebotania vtákov správne zachytiť na digitálny aparát.
Vyčasilo sa konečne a času máme ešte dosť. Čo teraz? Mirko sa vydal na prechádzku okolo nádherného jazera Mahinapua a ja som sa na bicykli vrátil do Hokitiky, aby som nejako napravil dnešný deficit „cyklo“ kilometrov. Potešilo ma, že nakoniec aj Mirko sa pustil do jeho prvých dnešných kilometrov. Zašiel až do starého zlatokopeckého mestečka Ross, kam máme zajtra namierené. Pridal tak k mojim 52 ešte jeho 44 kilometrov, čo pri dnešnom počasí je viac ako potešiteľné. Len ma trošku vyplašil, keď sa vrátil až po troch hodinách. Veru, už som sa obával, že sa mu niečo prihodilo.

 Takéto počasie nás sprevádzalo v tento deň 

po západnom pobreží...

Tunel cez džungľu do kempingu za Hokitikou

 Historický most železnice, ktorá spája mestá
na západnom pobreží

12. deň 2. február: Ľadovce Franz Josef a Fox

Petrove predpovede našťastie platili len jenu noc a necelý jeden deň. V nádhernom prostredí kempu je ráno ako vymaľované. Vstávame a tešíme sa z nočných pohľadov z auta: Z ľavého okna, pri ktorom ležím ja, vidím nádherné súhvezdie Orion, pravdaže naopak, hore nohami. Mirko sa zase rozplýva nad krásou symbolu Južnej pologule – Južného kríža.
Po siedmej sa hýbeme ďalej. Ja meriam cestu do zlatokopeckého mestečka zlatej horúčky Ross, ktoré už včera „objavil“ Mirko. Vžívam sa do doby pred pár desiatkami rokov, kedy tu ľudia z Európy hľadali svoje šťastie. Aj tu boli zlaté bane povrchové, dnes ich zakrýva neveľké jazierko. Ale keby ste chceli, môžete skúsiť šťastie v korytách, kde vám nalejú vodu, možno obsahujúcu zlatý prach....
Zvlnená krajina patrí k Južnému ostrovu. Niekedy ju na chvíľu vystrieda rovinka, ale to zvyčajne fúka protivietor. V Pukekure mám za sebou 40 kilometrov a počasie sa začína kaziť. Tento úsek cesty číslo 6 sa vzďaľuje od mora a pretína pohoria blízkeho vnútrozemia. Sú tu miestne atrakcie a pri jednej z nich, Bush Mans Centre, sa v sedle vymieňame. Kontrolujem v aute hladinu vody aj oleja, obe sú v stave, akoby sme neprešli ani kilometer, nie to 1700! Len smäd našej Hondy musíme uhasiť v osade Hari hari. S Mirkom sa stretnem o 20 kilometrov ďalej v mestečku (tu sa to dá ťažko odhadnúť, či tých pár domcov je len osada, dedinka alebo mestečko) Whataroa. Pomaly sa blížime k jednej z najväčších atrakcií Južného ostrova – k ľadovcu Franz Josef, Je len niečo po tretej popoludní ale obloha je zatiahnutá a nám zostáva len dúfať, že prehliadku ľadovca neabsolvujeme v daždi.
Neprší a tak si vyberáme z niekoľkých možností trek k čelu ľadovca. Má to trvať s návratom jeden a pol hodiny, čo je malina. Máme v pláne dnes ešte navštíviť ďalší ľadovec Fox a potom niekde hľadať miesto na nocľah. Šokujúce informácie ukazujú, ako rýchlo tento ľadovec mizne. Sú tu značky, pokiaľ siahal v predminulom storočí, pokiaľ pred pár desiatkami rokov a... To sme už zmerali svojimi nohami. Samozrejme fotoaparáty sú žeravé, ale čelo ľadovca vyzerá ako kôpka starého snehu niekde na predmestí mesta. Podobne aj ďalší ľadovec Fox. Podobný zážitok, nad ktorým plesajú srdcia tých, ktorí žiadny iný ľadovec nevideli.
Miesto na prenocovanie sme našli v zátoke Bruce Bay po siedmej večer, nádherné miesto pri búšiacich vlnách oceánu. Ale beda! Okolo nás sa vyrojili milióny štípajúcich mušiek, ktorá rozhodli, že sa musíme pustiť ďalej.

Salmon Farm

Ako som už spomenul, každé zlo je na niečo dobré – po pár kilometrov sme narazili na lákavú tabuľu k Salmon Farm, po našom liaheň lososov. Nikoho nikde, je po úradných hodinách, v pokoji večeriame a fotografujeme moderný objekt. Viac sme nepotrebovali. Je deväť večer, na mňa trošku neskoršie, ako som zvyknutý,
sa súkam do spacieho vaku s pocitom, že sme videli viac, ako sme očakávali. A tých dnešných kilometrov na bicykli je tiež dosť. Skrátka: Super deň!                     

Mestečko Ross,
ktoré vyrástlo
v dobe
Zlatej horúčky

Ľadovec
Franz Josef






Liaheň mladých
lososov nám
poskytla
vynikajúci
nocľah

13. deň 3. február: Cez Haast Pass

Sklamanie: Haast Pass

„Ale sa nám tá dovolenka pekne kráti!“ Spomínam týmto výrokom na okrídlenú vetu môjho starého priateľa Eda. Naozaj. Presne o mesiac pristávame vo Viedni a celý Nový Zéland so všetkými jeho krásami budú už iba spomienkou.
Na mojom písme, ktorým píšem denné poznámky, vidieť, ako mám ruky skrehnuté. Celú cestu, tých prvých úbohých tridsať kilometrov, som prešiel v dlhých teplých nohaviciach, hore mám teplé oblečenie aj s nepremokavou vetrovkou. Svedčí to o počasí, ktoré nás nešetrí. Na mojej stránke denníka je veľkým písmom napísané: „VEĎ SA TO NEDÁ ČÍTAŤ“! Ale také sú osudy cestovateľov. Po výmene v aute zabíjam stovky mušiek, ktoré sú skutočne protivné! Blížime sa k mestečku Haast, kde opustíme pobrežie a vnoríme sa do vnútrozemia. Totálne sklamanie, žiadne mestečko, iba turistov ošklbávajúce podniky. Naša šestka nás vedie do hôr, ďalej vedú len pár desiatok kilometrov dlhé lokálna cesta. Pred Haast Passom, sedlom, ktoré prekonáva pohorie Mount Aspirin, som mal rešpekt. Nakoniec sa ukázalo, že to bol bluff, klamné, nepravé a zavádzajúce tvrdenie. Práve tu prechádzame hranicu 2000 kilometrov, čo predstavuje skoro tretinu plánovanej trasy. Cesta nás vedie do mrakov. Snažím sa umyť od prachu vedľajších ciest k obom ľadovcom auto s úbohým výsledkom. Po oboch stranách údolia sú husté lesy, medzi ktorými vedie široké koryto rieky Haast, vlastne štrkové suché koryto, uprostred ktorého sa vlní úbohý potok, volaný rieka. Mirkovi sa ide asi dobre, chce dosiahnuť métu 60 kilometrov. Nakoniec končí pri čísle 74,97, čo je asi doteraz najviac.. Končíme v Haast Pass, sedle s výškou 564 m.n.m., ktoré nám ponúka peší výstup na vyhliadkovú terasu.

Mirko na vyhliadkovej plošine

Vidíme z nej úplne inú krajinu, ktorou pôjdeme, bez lesov, iba holé svahy – a jazerá. Najskôr Wanaka Lake, potom Hawea Lake. Desať kilometrov za druhým jazerom je Albert Town a vedľa neho kemping. Patrí medzi tie, kde treba samoobslužne zaplatiť sumu do pripravených a vyplnených obálok, ale nevieme rozlúštiť niekoľkokrát premaľovávanú sumu a tam neplatíme nič. Okolo nás sú strmé končiare s bielymi zasneženými čiapkami. Stretávame protiidúceho cyklistu – samotára, ktorého víchor sáče mimo cestu. Úprimne ho ľutujem, ale zajtra možno toto postihne mňa. Varíme večeru na variči, ktorý sme kvôli vetrisku museli ukryť v drevenom bubne od elektrického kábla. Dnes sme prešli 201 kilometrov, z toho prevažnú časť bicyklom, čo nám dáva právo na príjemné snenie.

Nádherná kulisa jazera Wanaka. Práve takéto neuveriteľné obrazy 

dokážu do unaveného tela vliať nové sily a elán

Kemp pri Arrowown. Dobre je vidieť náš núdzový "kryt" pre varič v búrlivom vetre. Náš milovaný dopravný prostriedok nie je "len tak pohodený na zemi", ale lene v tejto polohe sme ho mohli pripevniť k autu

14. deň 4. február: Bunggy Jumping, Queenstown a Glenorchy

Mapka 14. deň

Ostrosť kamenných bariér vyvažuje nežná farba vinohradov

Nádhera, táto cesta do Glenorchy...

 

Tu, na brehu jazera

Wakatipu, sme našli jedno

z najpríjemnejších miest

na odpočinok

Už sme sa začali vytešovať z počasia (prestal vietor, vyšlo slnko)
aj z celkovej pohody, keď nás z toho vyviedla dvojica, vyberajúca poplatok za tento mizerný kemp. Oni to vedeli, my nie – bolo to 7 dolárov za osobu. Zbytočný výdavok, našťastie je to pre nám poučenie, bol aj v tomto smere posledný. Za túto sumu máme stravu na pár dní!
Ale je chladno. Po prvýkrát si obliekam na nohy elastické teplé dlhé nohavice. Široké údolie, po stranách lemované hrebeňmi úplne holých hôr, mierne klesá, ale objavuje sa studený protivietor. Údolie spestrujú vinohrady. Veľa, veľa vinohradov. Mnohé z viničov sú zabalené do bielych sietí proti vtákom. Končím s bicyklovaním a fotografujem nádheru okolo seba. Korešpondujem s mobilom, potešili ma správy z domu aj od iných tulákov. Zisťujem, že budem musieť dobyť batériu, inak sme bez spojenia... Míňame odbočku, smerujúcu pod Mount Cook a do Christchurchu, čo sú miesta, ktoré máme na pláne až o niekoľko dní. Pokračujeme stále na juh po ceste č.6 smerom na Cromwell.
Po pravej ruke sa ťahá dlhé pohorie Pisa Range s najvyšším vrcholom Mt. Pisa (asi nejakí Taliani tu zaúradovali),cez rieku na druhej strane sú Dunstan Mountains. Od nás ich delí jazero rovnakého mena. Mne sa zdá, že z tohto kotla nemôže viesť východ, ale cesta si škáročku vždy našla.
Za spomínaným jazerom stojím a čakám. Čakám a stále čakám. Na Mirka. Začínajú ma oblietať čierne myšlienky. Veď doteraz išlo všetko tak ľahko a bez problémov, že sa tomu ani veriť nechce. Konečne sa objavuje v diaľke silueta cyklistu - bohužiaľ neznámeho. Len pokoj! Prehováram napnuté nervy. Nakoniec sa objavuje spolupútnik a so širokým úsmevom mi podáva – vrecko plné marhúľ! Ešte zelených a takých tvrdých, že sa nedajú hrýzť. „Nevadí, o pár dní dozrejú!“ upokojuje ma Mirko. Všetko som mu odpustil, ale teraz budem čakať radšej za ním a dám mu väčší priestor pre jeho mimocyklistické aktivity. O pár kilometrov ďalej si v úzkom kaňone razí riečka Kawarau, ktorej vody sú ako blankyt. Neuveriteľná farba! Je tu historické miesto zlatých baní, kde okrem iného nemôžu chýbať ani rýchle motorové člny Jety, voziace adrenalínachtivých turistov po rozbúrených vodách.
O 40 km ďalej je iná atrakcia, sľubujúca ešte väčšie napätie: Bungy Jumping! Traduje sa, že práve tento šport uzrel svetlo sveta na Novom Zélande. Mohol tu chýbať? Zo starého mosta z výšky 43 metrov
si môžete skočiť aj vy. Ak sa dobre pamätám, za 250 dolárov.
Z horúčavy sa mi zavierajú oči, ale doťahujem auto do turistického supercentra Queenstown. Okamžite sa mi chlpy na tele postavili do kolmej polohy z toho, ako ten ruch a tenzita do tichej prírody nepasuje. Ale obchod je obchod. Navyše musím skontrolovať mail a tu bude iste príležitosť. Mestečko sa hmýri mladosťou s ruksakmi a neviazanosťou. Pre tých by absencia internetu bolo azda katastrofou. Nachádzam veľkú sálu, skoro plne obsadenú pri približne 50 počítačoch. Nakoniec sa našlo miestečko a super cena – 3 doláre za hodinu! Stačilo na vybavenie všetkej „úradnej“ a aj osobnej korešpondencie
a zostalo niečo aj pre Mirka. Ten to využil do poslednej sekundy. Dôkladný chlapík!
Jediné, čo som v tomto meste obchodov a cestovných kancelárií nenašiel, bol obchod s potravinami. Nastupujeme do auta a ideme nádhernou vlnovitou úzkou asfaltkou k nášmu dnešnému cieľu –
pod zasneženými končiarmi je malé mestečko Glenorchy. Na severe im dominuje nádherný široký vrchol Mt. Ernslaw s dvomi vrcholmi – 2820 a 2830 metrov nad morom. Ako na viacerých miestach Nového Zélandu, aj tu sa točili scény veľkofilmu Pána prsteňov. Mirko nachádza ochotného domorodca na dobytie všetkých batérií a ja zase tiché miesto na brehu predlhého jazera Wakatipu. Cítim sa ako na ďalšom „konci sveta“. Horúčka cestovného ruchu zmizla, všade je pokoj a pohoda.
Náš tachometer v aute ukazuje 2313 kilometrov, na bicykli 961.49. Zajtra dosiahneme prvú tisícku!
To nie je zlé?!

15. deň 5. február: Bluff znamená podvod, klam...

Mapka 15. - 16. deň

V noci je jasná obloha s miliónmi hviezd, vietor – a strašná kosa, čo je výraz pre zimu a chlad.
Dobre, že som si na noc obliekol elasťáky a na ne aj dlhé nohavice do dažďa a zabalil sa do teplej flisovej bundy. Večer nás oboch naraz začali strašne, ale strašne svrbieť poštípania od čiernych pieskových múch. Natierali sme sa všetkým možným, aj slivovicou, ale nič nepomohlo. Je to daň za tú krásu okolo nás?
Na raňajky to chce niečo teplé – varíme polievku drkotajúc zubami. Musím ešte dokúpiť potraviny a tak sa lúčim s Mirkom, ktorý netradične dnes začína. Trošku mu aj závidím – úsek z Glenorchy naspäť do Queenstownu dĺžkou 45 kilometrov a najmä profilom musí byť lahôdkou. Až na to, že Mirko je zababušený ako pri jazde v zime. A prosím, tu je pravé leto! V malom provinčnom obchodíku nemajú skoro nič a ceny sú úmerné jeho jedinečnosti. Sú najmenej dvojnásobné.
Po 18 kilometroch stretávam partnera, ako sa – kochá! „Zase jste se kochal, pane doktore?“ ho zdravím citátom z českej komédie. Ale on je taký: Je tu možno jediný krát, tak prečo to nevyužiť až
do dna? Prečo sa nenechať nie naplniť, ale preplniť tými vnemami, ktoré nádhera ostrova ponúka? Zvečňuje to na snímky aj video a z každej strany, z každého uhla. Dnes, keď toto píšem, som tolerantnejší ako v reáli, kedy sme museli kalkulovať s každým kilometrom, každou minutou. Človek sa učí až do smrti, zvyknem hovorievať s múdrejšími. Poučil som sa aj ja. Odpusť mi , Mirko, že som niekedy pre Teba nepochopiteľne tlačil na posun dopredu. Možno je ospravedlnením to, že každým kilometrom sme sa dostávali ďalej a hlbšie do dobrodružstva a vzďaľovali od možnosti akejkoľvek pomoci. A tých nástrah bolo iste veľa, našťastie sa nám vyhli. Či už stretnutia s obrovskými nákladniakmi na úzkych horských cestách, či technický stav auta, či naše dispozície. Vyhli sa nám klasické následky aklimatizácie, na ktoré doplatilo mnoho ľudí. Vyhli sa nám zvýšené teploty, nespavosť, bolesť zubov, kŕče v svaloch – a čo je najdôležitejšie, aj ponorková choroba. A odjazdené kilometre? Sú dokonca nad plánovaný počet.
Ručička benzínu je na nule. Súrne potrebujeme natankovať. Musím sa vrátiť niekoľko kilometrov naspäť cestou, odkiaľ sme včera prišli, kde služby ponúka Shell. Cena nie je nízka, ale zase na také mondénne stredisko ani vysoká.
Cesta z Queenstownu vedie po východnom brehu jazera Wakatipu. Vpravo krásna voda jazera, vľavo pohorie The Remarkables, čo dokonale vystihuje tú nádheru: Mimoriadny, neobyčajný... Také máme šťastie! Čo my, my sme tu len na moment, ale domorodci, tí musia byť tej nádhery aj prejedení. Stretávam sa s tým pri probléme: Fotiť? Nefotiť? Dnes, pri digitálnych aparátoch, sa počet obrázkov nemusí starostlivo strážiť, ako kedysi pri svitkových filmoch. Ale keď sa panoráma, nádherná, opakuje 200, 300 kilometrov..?
Dnešných mojich štyridsať kilometrov bolo veľmi príjemných. Na parkovisku asi 6 kilometrov pred Kingstonom končím a preberám SMS od Miška, že sa má pokaziť počasie. Dnešnú pohodu treba preto využiť a Mirko si pridáva ďalších 25 km. Ak bude pršať, je po cyklistike. Chce ísť až do Garstonu, odkiaľ je 40 km do švédsky znejúceho Lumsdenu, odtiaľ už len 32 kilometrov do veľkomesta juhu Invercargill a odtiaľ už len „úbohých“ tridsať do dnešného cieľa – najjužnejšieho mestečka NZ so zaujímavým menom Bluff. Bluff, vyslovené „blaf“ určite veľa z vás pozná. Znamená prelud, nepravú informáciuklam, podvod... Kartári to dobre poznajú. Obrovské prekvapenie mi ponúka príroda: Miesto strmých skalných bariér sa pred nami začína rozprestierať neuveriteľná rovina! Preto si pridávame a dnešný súčet cyklistických kilometrov dosiahol rekord – 150! Napriek jednej z najdlhších etáp celej cesty. Čo robí dobré počasie!

Takýchto ľudí sa vážim: samotár Angličan Dereck

Pasienky sa snažia zužitkovať milióny oviec. Pred Lumsdenom sme sa stretli so samotárom – cyklistom, ktorý ide už cez dva mesiace zo severného Cape Reigna až sem, na najjužnejší bod. Je to na ňom vidieť. Pri pohľade na cyklistu, tlačiaceho bicykel, ma v prvom momente napadla povinnosť pomôcť. Nie, žiadny defekt, ale totálna únava a horúčava. Je to Angličan Dereck o dva roky mladší ako ja. Klobúk dolu! Na rozdiel od nás nešiel priamo dolu, ale odbočil doprava na západ k slávnemu turistickému hitu – Milford Sounds. Ja som sa tejto atrakcie už pri plánovaní vzdal, pretože je to vlastne jednosmerka, odkiaľ by som sa musel vrátiť... Ale viem, o čo som prišiel.
V Bluffe sklamanie – spravili z toho atrakciu, všade sú zákazy kempovania, len aby vás nahnali do predražených oficiálnych kempov. Bol som z toho otrávený a až Mirko ma nahnal na slávnostnú fotografiu „Na konci zeme“. Už za zotmenia sme našli vhodné miesto pri nejakom sklade v pravý čas, pretože sa spustili prvé kvapky dažďa.

Je to polovica cesty?

V Bluffe na typickom „Konci zeme“

16. deň 6. február: Bludné balvany v Moeraki


Správa od nášho meteorológa Miška hovorí, že v piatok večer by malo na juhu pršať. To však by sme už mali byť o 300 kilometrov východnejšie od Bluffu. Od začiatku cesty som v kontakte s pražským cyklocestovateľom Tomášom, s ktorým spriadame nitky možného stretnutia na našich trasách. Od ide zhruba po našej trase, ale opačným smerom. Stretnutie sa blíži, dnes by mal prespať na pobreží v mieste Moeraki Boulders. Je to síce o pár desiatok kilometrov pre nás ďalej ako sme plánovali, ale súhlasím. Mirko sadá na bicykel a pod zamračenou oblohou pokračuje v putovaní po ceste 92, značenej ako pobrežná scénická cesta. V skutočnosti sa dostala k moru len na pár okamihov. Dnešný „prídel“ je mimoriadny a tak po 42 kilometroch sadáme do auta, aby sme trasu zvládli. Nasadneme na tátoša, až dovolí čas. Veď aj ja by som rád ešte dopoludnia niečo prešiel...
Mirko sa stal maximalistom: Nielen zo dňa na deň má väčšie cyklistické ambície, ale popritom sa chce nerušene venovať aj svojej dokumentácii. Keď mu prvé 4 km trvali pol hodiny, upozornil som ho, že to musí nejako zrýchliť. Keď som videl, že príroda okolo nás je famózna a čas nejako stlačíme, ponúkol som mu ďalšie kilometre. Odmietol. Kríza, ktorá zákonite musela prísť, je tu.. Po niekoľkých desiatkach kilometrov som ponuku zopakoval. Trucoval ešte chvíľu, ale keď sme sa dohodli nie na kilometrovom, ale na časovom limite, súhlasil. Potom autom prejdeme cez Dunedin a Palmerston
a tam, možno, sa na bicykel dostanem aj ja.

 

Farmári majú zmysel aj pre estetiku
 

Je zamračené, ale príjemné bezvetrie. Krajina je malebne zvlnená, posiata pasienkami a lesíkmi. Táto „hajvej“ má každú chvíľu iné meno. Postihla ma menšia tragédia: batéria vo fotoaparáte je prázdna. Ako to, veď v Glenorchy sme ju dobíjali! Po čase som zistil príčinu – pomýlil som si dĺžku času, ktorú potrebuje na slušné dobytie. Zostanem bez spomienok? Možno sa nájde niekde možnosť na jej dobytie.
Snažím sa vžiť sa do zmýšľania partnera a nie je mi ľahostajná mrazivá atmosféra. Na uzmierenie si dávame glg slivovice a jej teplo roztopilo aj ľady medziľudských vzťahov. Môžem konštatovať, že som sa ešte k žiadnemu spolujazdcovi alebo účastníkovi expedícií nechoval tak tolerantne, ako práve k tomuto. Nedá sa však nič robiť, niekto to musí riadiť, inak by sme neprešli týmto tempom ani polovicu z plánovaných kilometrov.
V malom minimestečku Balclutha napájame auto a nakupujeme potraviny. Na päť dní máme pokoj.
Ale s dolármi som na dne. S tými vymenenými ešte na letisku sme vydržali až sem, ale partnerova nákupná horúčka z tejto kôpky ubrala citeľný kúsok. Hľadáme banku, no je predĺžený víkend a všetky sú zavreté. Našťastie som našiel moje zašité peniaze ešte z vlaňajška a tak mi odľahlo.
V Palmerstone sedlám Demka konečne aj ja a telo to cíti: mám radosť z pohybu, z krútenia pedálov
a vlastnej vôle a sily hýbať sa dopredu. Hravo som zvládol pár desiatok kilometrov aj pri zhoršujúcom sa počasí. Cesta sa priblížila k pobrežiu a stúpa a klesá s hrebeňmi, ktoré doňho spadajú. Vľavo od nás visia cáry dažďa z čiernych mrakov, nad úzkym pásom pobrežia je ešte jasno. Blížim sa k Moeraki Boulders, v preklade niečo ako Moeracké bludné balvany, kde sa máme stretnúť s Tomášom. Vyjde to? Neprekazí stretnutie dážď?
Nachádzame malé parkovisko a ideme vypátrať, čo za atrakciu skrýva tento názov. Na pustej pláži sú neuveriteľné útvary: skoro pravidelné kamenné gule veľkosti približne pol až meter, popretkávané žilami inej horniny, zdá sa mi, že aj jantáru. Niektoré sa tlačia z kamennej pláže, iné zo svahu nad ním. Pomáham Mirkovi s filmovaním, pretože som bez mojej „zbrane“.

Stretnutie so samotárom Tomášom Kohoutom z Prahy

Mobilom navigujem Tomáša k parkovisku a o chvíľu sa s ním stretávame. Ide sám a v úplnej pohode, jeho maximum je 100 kilometrov za deň, ale priemer je o niečo nižší. Závidím mu jeho slobodu vo financiách, ktorá mu zaručuje slušný nocľah aj návštevu reštaurácií, o čom my môžeme iba snívať. Dnes prešiel napríklad pohodlných 40 kilometrov... Zato vyťahuje fľašu pravej whisky, aby sme kalíškom oslávili naše stretnutie. Zajtra sa už budeme od seba vzďaľovať a ktovie, či sa ešte niekedy uvidíme?
Mirko odbieha niekde dobyť moju ale aj jeho batérie. O chvíľu sa prihnalo neznáme auto a starší človek sa pýta na mňa. Berie ma do auta (môj bicykel má partner), Tomáš sadá na svojho tátoša a dostávame sa o niečo ďalej k domčeku miestneho farmára. Cez okno už vidieť Mirka, ako sedí uprostred mnohých ľudí v dobrej pohode. Niečo tu oslavujú a my sa tam hodíme ako záverečná čerešnička
na tortu.
Tých pár kilometrov k autu sa tmou veziem na štvorkolke, neodmysliteľnému dopravnému prostriedku všetkých farmárov. Orión aj Južný kríž nám svietia na spokojný spánok. Zatiaľ je teplo, od mora fúka horúci fén, ale v noci sa vietor zákonite obracia a z pevniny nesie surový chlad. Tachometer v aute stojí na cifre 2960 km, cyklo 1189 kilometrov. Z tejto sumy Mirko postupne jazdí denne asi o tretinu viac, ako ja. Je v tom jeho húževnatosť a fyzické dispozície aj vek, ale aj moja tolerancia nechať ho krútiť pedálmi, ak je možnosť, do sýtosti. Možno aj na môj úkor.

Jeden z bludných balvanov majú pred domčekom aj naši hostitelia

17. deň 7. február: K najvyššej hore NZ – Mt. Cook

Mapka 17. - 20. deň

Majestátny štít korunuje celú dolinu jazera Pukaki a nám vyráža dych

Samozrejme, zamračené. Farmárka nám dala na cestu fľašu červeného zo včerajšej oslavy, a potom klasika – „hore dolinečku“. Vo väčšom meste Oamaru tankujeme až po otvor, kto vie, aká bude cena benzínu v takom exponovanom prostredí? Máme za sebou presne 3000 kilometrov, polovicu plánovanej trasy máme teda šťastne za sebou. O 9 kilometrov odbočujeme z pobrežia na cestu 83 vedľa širokánskeho koryta rieky Waitaki, ktoré je teraz skoro prázdne. Cestou som niekde položil a zabudol slnečné okuliare, nepostrádateľný doplnok každého človeka na Novom Zélande. Čo s tým? Cyklistické okuliare len tak hocikde nekúpiš, budem musieť počkať až do oblasti Mt. Cook. Tam možno...Nateraz je zatiahnuté, ale slnečné lúče opaľujú a škodia očiam aj tak.. Vždy ma škrie, keď niečo stratím, dlhé dni som prehľadával vnútro auta, či niekde nezapadli v tom neustálom posune vecí. Veď cez noc sme všetko museli premiestniť na predné sedadlá a pred ne, aby sme uvoľnili miesto vzadu na spanie.
A ráno to opakovať v opačnom garde. Tak je to aj s škatoľou, kde máme varič, ešusy a základné potraviny. Nenašiel som ich. Škoda, bola to kvalitná a drahá ochrana cyklistových očí...
V mestečku s ruským či poľským názvom Kurow sa chúlime medzi stromami v studenom vetre, aby sme niečo zjedli. V tomto prípade to bolo maslo so sardinkami. Cesta smeruje na severozápad
a na prekvapenie nestúpa tak razantne, ako som si myslel. Ideme popri jazerách Waitaki a neskôr Aviemore a Benmore k osade Omarama, kde sa pripájame na tepnu č.8, vedúcu pod Mt. Cook.
Je to tá, ktorou sme pred pár dňami smerom na Bluff pohrdli.
Mestečko Twizel je dopravný uzol, pár kilometrov za ním osmička pokračuje doprava a priamo na sever, kde leží náš cieľ, nás povedie cesta č.83. Už odtiaľto nám prvý voľný výhľad vyráža dych:
Na konci obrovského jazera Pukaki, lemovaného z oboch strán pohoriami Ben Oahu Range vľavo
a Burnett Mountains vpravo, svieti ako zlatá (teraz biela) koruna mohutný štít najvyššieho bodu Nového Zélandu – Mount Cook. Meria 3754 metrov a domorodci ho volajú Aoraki. Fotofestival prepukol naplno. Či už z bicykla, alebo z auta cvakajú spúšte uzávierok fotoaparátov aj tiché zvučanie videokamery. Máme šťastie, až na pár mrakov je čistý a nanajvýš majestátny.
Blíži sa čas zakotvenia. Zajtra chceme venovať celý deň nielen doprave do osady Mt. Cook, ale najmä odporúčanému treku za chrbát tohto obra údolím Hooker Valley k čelu ľadovca Hooker. Preto volíme príjemné vyvýšené miesto nad cestou, ktorá je na prekvapenie veľmi skromne posiata kampermi
a inými dopravnými prostriedkami. Samozrejme, tu ošiaľ vrcholí, najmä keď zapadajúce slnko dodáva korune zlatý lesk. A v noci opäť naše dve súhvezdia. Neuveriteľné majestátne ticho, nútiaceho človeka myslieť v úplne iných, ako prízemných dimenziách. Len ten vietor, dujúci spod velikána, je akýsi prisilný. A na prekvapenie teplý! Obraciam auto predkom proti nemu, aby sme vzadu boli aspoň čiastočne pred víchrom chránení. Dobre som spravil. Vedúci výpravy vzhľadom na momentálne podmienky vydeľuje (na radosť posádky) každému po konzerve varenej fazule v paradajkovom náleve, ktorá sa stala naším najobľúbenejším článkom chudobného jedálneho lístka. A samozrejme, na záver, glg rozriedenej preventívnej ochrany pred nežiaducimi zažívacími problémami. Máme za sebou celkove 3201 km, z toho cyklo 1295 km. Ako som už spomenul, vzhľadom na fakt, že tachometer na bicykli sme presne nenastavili, počas celej cesty ukazoval na vzdialenosť 10 km asi o 900 metrov menej,
sa pomaly blížime k méte jeden a pol tisíca kilometrov.

Aj nohy potrebujú servis.
Nie vždy je na ne čas...

Západ slnka zlatí kopulu 
Mount Cooku


18. deň 8. február: Pod pätou obra

V úkryte pred víchrom
pod ľadovcom Hooker

 
Rozdiel generácií:
Milé stretnutie
s hokejovým brankárom Kamilom 
na opačnej strane sveta. 

Aj ja som kedysi stál v bránke...

Mesiac sa naplnil
a prišiel sa na nás pozrieť. 

Posúval sa pritom doprava...

Už nás má, už nás jeho magická sila priťahuje ako obrovský magnet. Napriek víchru priamo do tváre šliapem urputne do pedálov. Všetkou silou, ktorú mám v tele. Rýchlosť 6 kilometrov za hodinu považujem za ponižujúcu, ale o pár kilometrov ďalej v zúrivých zavýjajúcich poryvoch klesá
k štyrom... Sila víchra zhodila zo strechy auta vak pre bicykel, pre ktorý sa máme zastaviť cestou
do Wellingtonu. Tých 14 kilometrov bolo naozaj strašných. Chcem sa pod tento symbol dopraviť vlastnou silou. Zostáva mi len vôľa. Mám problém s tým, aby ma, keď sa cesta zatočila, víchor nezmietol z cesty. Vlastne v pedáloch len stojím a tlačím na ne, aby som nespadol. Nakoniec som zastal pri rázcestí, kde odbočuje cesta k východiskovému bodu do Hooker Valley. Trvalo mi to jeden a pol hodiny!
Teraz ležím pod borovicami, ustlal som si v miestnom kempe v tieni a najmä v závetrí, aby som dopísal do denníka predchádzajúce momenty dňa. Mirko, ktorý chce čašu vína vždy vypiť až do dna,
to využíva na výlet do vedľajšieho údolia rieky Tasman k rovnomennému ľadovcu.. Uvidí tak tento symbol mohutnosti a večnosti zo všetkých strán.
O desiatej nechávame auto na parkovisku a s malými ruksakmi nastupujeme cestu Hooker Trail, ktorá nás povedie až k čelu ľadovca. Nie je to ďaleko, informácia hovorí o dvoch hodinách, tak smelo
do toho! Škoda, že nemám moje pohorky. Chodník prechádza niekoľkokrát dravú riečku po mostoch aj plošinách, zasadených a vysekaných do kamenným stien. Míňame Hooker Hutt, čo je drevená búdka pre najhorší prípad. Aj teraz je plná „turistov“, ktorí precenili svoje sily.
Chodník pripomína cestu ku Kamennej chate pod Lomnickým štítom. Keď sme prešli terénny zlom
a nazreli sme priamo do kotla, kde ľadovcový splaz končí sa vytvára jazero, z ktorého prúdi riava Hookerovej rieky, žasnem. Nárazy víchra sú také silné, že v kotle doslova vymetajú krehké brehy
a sute a vo víroch prach a kamenie metie do tvárí zvedavcom. Načo sem chodíte? Prečo nás nenecháte v pokoji? Dešifrujem tento odkaz. Rešpektujem to. Končím a čakám „kochajúceho sa“ partnera pri riave, spadajúcej z ľavého bočného hrebeňa. Čo tu? Plánoval som tu občerstvenie, ale to sa jednoducho nedá. Spúšťame sa nižšie, ale za každým balvanom je niekto usadený a hľadá zátišie pred víchrom aj pečúcim slnkom. Nakoniec sme našli kúsok miesta a beans, teda fazule, našli správne miesto umiestnenia.
Dolu to bola len hračka. Mirko skladá bicykel a odchádza podľa včerajšieho priania do vedľajšej doliny, kde pramení mohutnejšia rieka Tasman. Tam však vedie len neasfaltová cesta, ale lákadlom je niekoľko jazier: Modré jazerá a Tasmanovo jazero.
Kto to bol Tasman, že sa jeho meno spomína neustále? Abel Tasman bol Holanďan a prvý človek, ktorý pristál na Novom Zélande a neskôr aj Austrálii. Objavil tak bájnu Južnú zem a po ňom je pomenovaný aj austrálsky najväčší ostrov – Tasmánia.
Mirko sa vrátil plný dojmov. Akoby nie.
Zostať tu? V tom víchri a prachu? Nie, je lepšie sa vrátiť tam, kde sme dnes začínali. Ja si cestu
k včerajšiemu nocľažisku nenechám vziať! !nadrobil som si“ tú silu vetra, tak ju chcem aj zužitkovať. Ale nie je to jednoduché a najmä bezpečné. Víchor nepoľavuje a mám skutočné problémy udržať bicykel na ceste. Fičím rýchlosťou okolo 50 km za hodinu. S úľavou nachádzam náš „base camp“, základný tábor, tesne s Mirkom, ktorý ide autom. To bola diabolská jazda, ale stála za to!
Večer smer mali príjemnú návštevu: z malého auta vedľa nás vystúpil mladík a keď začul našu reč, prišiel spontánne k nám. Kamil, pôvodom z Litvínova, je prvoligový hokejový brankár, ktorý je práve
v rekonvalescencii. Jeho púť sa pohybovala pred zranením najmä v slovenských kluboch, na ktoré rád spomína. A budúcnosť? Kto vie? U profesionáloch je to nevyspytateľné. Pretože aj ja som kedysi bránil hokejovú bránku v čase Vlada Dzurillu, hokejovej legendy, mali sme sa o čom baviť. Každý deň nám prinesie nejakú takúto „čerešničku“, aby sme mali z prežitého dňa dobrú chuť. Dnes to bola extra porcia, lebo Mount Cook sám o sebe je možno viac, ako návšteva najznámejších kaštieľov či katedrál...
Neskôr prišiel ďalší milý darček: Spoza pohoria sa vynára najskôr opatrne, akoby odhadoval situáciu, potom majestátne – Mesiac. V celej svojej kráse a plnosti. Ďakujem, ako každý večer, Bohu za to,
že mi doprial toto všetko vidieť, cítiť aj prežiť.

19. deň 9. február: Cez Teakapo k farmárom

Aj domáci cykloturisti
si s vetrom veľmi nerozumeli

 


Jazero Tekapo s kostolíkom

V horúcej víchrici som sa musel zušľachtiť. Takto predsa Slovensko nemôžem reprezentovať! Aj som si vypral v potôčiku prádlo, ktoré to najsúrnejšie potrebovalo. Vraciame sa cestou, ktorou sme predvčerom išli hore a preto stojíme na Peters Lookout, vyhliadke, ktorú sme už poznali. Nemôžeme sa s pohľadom na Mt. Cook rozlúčiť... Je slnečný deň, len to vetrisko nepoľavuje. Neskôr mi Miško potvrdil, že oni sa kvôli nemu vrátili z plánovaného  výletu. A to bolo o pár stoviek kilometrov severnejšie, dokonca na inom ostrove!Teraz mi nevadí, lebo ma tlačí do chrbta a tých ranných dvadsať kilometrov mám za sebou ani som sa nenazdal.

 Dobrák Les Riddle na farmára ani nevyzerá

Pri raňajkách sme zistili, čo nám horúčava vyviedla: maslo úplne roztopené a mlieko skysnuté napriek hlasom, že na týchto ostrovoch takéto baktérie, ktoré spôsobujú kysnutie kapusty a mlieka, neexistujú. Bolo mi ho ľúto vyhodiť, pretože mám kyslé mlieko rád. Riskujem a pár hltov pokusne spúšťam dolu hrdlom. Na chuť dobré... Pre istotu si beriem do zadného vrecka dresu toaletný papier, čo keby predsa len...
Teraz sa na križovatke dávame doľava po ceste č.8. Cesta sa točí bokom k vetru a to je ešte horšie – hádže ma ako loptu, len vyhodiť a zmietnuť z cesty. Nanešťastie sa tu jazdí vľavo a tak ma tlačí
do stredu vozovky. Najhoršie sú nečakané poryvy. Už aby som bol z bicykla dole! Teraz je na rade partner. Bojuje s víchrom ako lev a postupne predbieha dvoch domácich priateľov, ktorí majú cieľ práve v turistickom stredisku pri jazere Tekapo. Závidíme im, že tam končia. Obaja idú na najľahší prevod a za sebou majú malý jednokolesový príves. Ich nohy kmitajú ako mlynčeky, len aby sa pohli dopredu.
Mondénne centrum mi okuliare neponúklo. Vlastne áno, ale tie najluxusnejšie za približne tri tisíc korún! Vedľa cesty som našiel jedny, ktoré sa stali obeťou kolies auta a po ich zreparovaní som mohol čeliť slnečným lúčom, ktoré sú dnes ako ihly. Zastať niekde mimo tieňa je vyslovený trest.
Farba jazera je najkrajšia, akú som kedy videl. Na jeho brehu je historický Church of the Good Shepherd, kostolík Dobrého pastiera a dookola lesy, plné Japoncov. Ideme sa vymeniť, ale do tej horúčavy sa mi veľmi nechce. Pod povinnú helmu si dávam bielu cyklistickú čiapku, aby mi slnko neprepálilo do hlavy cez moje „riedke“ vlasy nejakú dieru. Lúčime sa s tým, že sa po desiatich kilometroch stretneme. Beriem si len fľašu neodmysliteľnej vody a idem úplne naľahko. To som nemal robiť! Ako som sa vyškriabal do najbližšieho sedla, dostal som sa do iného údolia a do úplne iného sveta. Zľava sa na mňa valí čierňava a duje silný, studený víchor z opačného smeru akoby z ľadových plání. Tam niekde musí snežiť! Trasiem sa od zimy a čakám, kedy ma dobehne auto, aby som si natiahol vetrovku, inak prechladnem. Našťastie ma Mirko dobehol a pridávam si ďalších 20 kilometrov.
V malom mestečku Fairlie naberáme na benzínovom čerpadle vodu. Ako vždy sú ľudia k nám milí, ochotní pomôcť a to všetko robia s úsmevom. Pár kilometrov za mestečkom nachádzam vedľa cesty pri neodmysliteľnom plote trošku širšie trávou porastené miesto, tak-tak pre naše auto. Výborne, dnes Demka pripevníme k plotu, nemusí sa váľať pred predným nárazníkom! Už sa kŕmime, keď pred bránou do ohrady zastalo auto a vystúpil z neho majiteľ. Ochotne súhlasil s tým, že tam môžeme parkovať. Keď sa však o chvíľu vracal domov, zaviedol ma dovnútra a ponúkol lepšie, podľa neho oveľa bezpečnejšie miesto medzi obrovskými borovicami na jeho pozemku. Dali sme mu za pravdu
a poďakovali sa. Je tu aj nádrž s vodou a tak sa môžeme opláchnuť.
Toto bol prvý typický deň, aký som si pri plánovaní cesty predstavoval. Trošku námahy, trošku vetra v chrbte, klasické otázniky nad počasím, milí ľudia a aj čas dovolil bicyklovať viac ako doteraz.
Od rána do večera, celý deň. Ani kilometer sme sa nemuseli prepraviť v aute.. Prešli sme 132 kilometrov a tým sme zvýšili náš účet na 1476 kilometrov. Super! Každý deň, bohužiaľ, taký nebude.

20. deň 10. február: Pod slávnymi lyžiarskymi areálmi

Už v noci sa splnila Miškova predpoveď a farmárovo zbožné prianie: začalo pršať. Dnes máme času dosť a tak čakáme do deviatej, či sa vyjasní. Dobre sme spravili, pretože prišla vysoká štíhla dáma, ktorá sa na farmárku podobala ešte menej ako jej manžel. Pozbierala čerstvé vajcia, dala mi jej mail
a stratila sa v minulosti.
Sadám na Demka, oblečený do dažďa. Nechránené zápästia protestujú proti chladu. Po prvých „horedolinečkách“, ktoré tvorí cesta číslo 79, pretínajúca priečne hrebene už slušne vzdialené od pobrežia, si pridávam ďalších dvadsať kilometrov. Som premočený tak už sa nemám čoho obávať.
A po nich ešte päť... Ako tá pôvabná kulisa prírodnej scenérie človeka dopuje! Prechádzam métou 1500 cyklistických kilometrov ale dážď hustne a odrádzam Mirka od jazdy. Aj tak veľa chute nemá, veď jeho čas ešte príde, počasie sa možno umúdri...
Prichádzame do mestečka Geraldine, kde pre istotu tankujem za 25 doláčov. Už dlhší čas ma trápi stav expedičnej pokladnice, kde už veľa bubákov nie je. Ide o to, aby sme mali na benzín až do Wellingtonu, tam už v banke niečo vymením. Aj tu zháňam zmenáreň, ale práve sa začal predĺžený víkend a v tento deň sú banky aj zmenárne zatvorené. Našťastie som si spomenul na moju železnú rezervu, ktorá mi zostala z vlaňajška – a úľavou som si vydýchol, keď bola na svojom mieste.

Partner sadá na bicykel aby ukojil túžbu po ďalších kilometroch. Škoda len, že mračná sa váľajú pár metrov nad cestou a zakrývajú nesporné skvosty tejto oblasti. Nie nadarmo je táto cesta číslo 72 označená ako scénická a vedie po úpätí nekonečného množstva štítov, tvoriacich jednu z najznámejších lyžiarskych atrakcií na juhovýchodnej časti Južných Álp. Pred nami je odbočka k lyžiarskemu stredisku Mount Hutt, kde navrhujem odbočku. Že počasie je naozaj „pod psa“, dokazuje aj Mirkov postoj: V takomto počasí je to zbytočné!

Obrovský vodca stáda ešte netuší, že jeho kráľovská koruna skončí v Japonsku



Veľké prekvapenie nám pripravil čierny bod na mape označený hrubým písmom Mount Hutt, ktorý som (či sme?) považovali za veľké turistické centrum. Ale okrem pár drevených ubytovní v svahu nad cestou úplne nič... Možno len tá nádherná modra voda v rieke Rakaia nám trošku zdvihla náladu. Zase leje a tak nám príroda s Pánom Bohom o pár kilometrov ďalej ponúkajú skoro ideálne miesto na prespanie pod cestou v zákrute pod mohutnými borovicami.
 Určite je to výnosný obchod, tento chov vysokej. Vraj parohy obsahujú vzácne afrodiziakum...
Mokré veci si obliekam na seba a teraz čím skôr do spacieho vaku, nech ich v noci vysuším vlastným teplom! Večer riešim detektívku, spočívajúcu v anglickom slangu obdržanej SMSky. Zajtra totiž ideme Janke pre bicykel, ktorý kúpili cez internet v mestečku, ktorý je na našej ceste ešte pred Christchurchom. Končí sa mi kredit a tak som požiadal Miška, aby mi ho zvýšil o 20 doláčov.
Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia, tentoraz v podobe priateľa, najbližšia. Spokojne zaspávam...


21. deň 11. február: Cieľ v Christchurchi

Neprší! Ako táto krátka správa dokáže človeka naladiť a potešiť! Štyri SMSky vyriešili problém s adresou predajcu a hneď je aj budúcnosť jasnejšia... Na posledných vzdychoch plynovej bomby varíme (čo varíme, iba prihrievame) polievku, ktorej teplota je len niekoľko stupňov vyššia ako voda vo fľašiach. Našli sme aj v tom pozitívum, pretože cestoviny sme mali „na chrumkavo“, čo je určite špecialita. Hneď po odchode sa mi stavajú do cesty dvoj, troj aj štvorkilometrové stúpania. Dobré na zohriatie, horšie pre stuhnuté svaly. Do toho začína opäť liať a o chvíľu sú drahocenne vysušené veci premočené naskrz. Popri ceste sledujem prácu miestnych smetiarov, vlastne iba jedného. Autom príde ku kontajneru, vysunie mechanickú ruku, ktorá vyzdvihne kontajner nad otvor v hornej časti bruchatého nákladného priestoru, obráti – a opatrne ho ako mačka mačence postaví prázdny na pôvodné miesto.

Tento portrét vznikol vďaka fotografickej mizérii
v Darfielde: "Ach, tie ženské nákupy..."

Po tridsiatich kilometroch som podchladený a preto nastupuje Mirko. Pokračujeme ďalej po 77-ke. Vedie nás do minimestečka Darfield. Odtiaľto vedie smerom na severozápad cesta číslo 73, na ktorej leží štít Castle Hill. O ňom básnil Tomáš pri našom krátkom stretnutí a natoľko zbláznil Mirka, že ten je ochotný absolvovať týchto približne 40 kilometrov tam a ďalších naspäť ako „bonus“. Čo mám s ním robiť? Preto sme sa dohodli, že v mestečku počkám niekoľko hodín. Takéto čakanie sa mení na nepríjemnú moru, pretože tu niet čo robiť, tých pár ulíc a parčíkov človek zhltne za polhodinku – a potom čo?
Suším mokré spodné prádlo buď na sebe alebo na vetráku, ktorým prúdi do kabíny horúci vzduch. Najmä teplé rukavice sú ako handra, už dva dni v nich jazdím v studenom daždi. Potešila ma správa
z domova a v aute som si spravil pohodlie, aby som čas nejako využil. Našiel som aj správnu cestu
do Springfieldu, kde preberieme bicykel.
Partner termín dodržal za cenu, že až k vytúženému bodu sa nedostal. Mením ho v sedle a po Telegraph Road, rovnej naozaj ako telegrafné vedenie, pokračujem – už po rovine – proti miernemu vetru pri opatrne presvitávajúcom slnku smer hlavná tepna číslo 1. Tam sa opäť striedame a na určenú adresu priviedol Demka Mirko. Tu bez komplikácií vkladáme skoro nový krásny cestný bicykel
do vaku, ktorý ukladáme do zadného priestoru. Odteraz budeme mať omnoho menej miesta,
ale musíme sa s tým nejako vyrovnať, najmä keď tam vtesnáme aj náš bicykel.

Domáci pán Bron,
milý Moravák s dobrým srdcom

Mirko je vynikajúci navigátor a tak sme nemali s orientáciou
v cieľovom meste veľké problémy. Skôr s tým, že všetky miesta na parkovanie v centre sú spoplatnené. Preto volám Bronkovi Tillovi, s ktorým sme sa dohodli, že nás bude čakať pred katedrálou vo veľkomeste Christchurch, že prídeme radšej k nemu domov. O pár minút sme ho našli. Vykľul sa
z neho príjemný chlapík, ktorý s priateľom Stanom vytvorili pomocou škatule piva vynikajúcu atmosféru, ktorú sme ukončili až niečo po polnoci...

 Jeho priateľ (a teraz už aj náš) Stan, tiež našinec...

22. deň 12. február: Christchurch krásny aj v daždi

Bronko má v práci fofr. Práve prebiehajú prijímacie skúšky na Univerzitu a on je tu šéfom celého počítačového centra. Napriek tomu mi sľúbil, že tu môžeme ešte jeden deň zostať. Lenže – stále leje. Na raňajky nám pripravil jeho špecialitu a poradil s dôkladným náčrtom ako sa dostať do centra mesta, kde zaparkovať a kde (špeciálne pre Mirka) kúpiť vhodné suveníry. S tým sa lúčime do popoludnia.

Katedrála mi dala veľa – najmä pokoj v duši

Historické električky sú milou atrakciou mesta

Väčšina budov vo všetkých mestečkách či mestách má nad chodníkom ochranné striešky buď proti slnku alebo dažďu. Teraz platí druhý variant,
ktorý sa nám veľmi hodí. Po výmene peňazí v malej zmenárni sa rozchádzame, každý ide za svojimi záujmami. Stretneme sa na parkovisku pri aute na obed
a potom sa ešte uvidí.
Ja volím v predovšetkým návštevu katedrály. Do kostolov chodím väčšinou iba na cestách, aby som spoznal rozdiely aj v tejto oblasti. Napriek tomu, že som

veriaci kresťan katolík, nie som zástancom takéhoto spôsobu prezentovania viery. Ovzdušie Božieho chrámu ma však tichou, nevtieravou hudbou historických chorálov úplne  priklincovalo do drevenej lavice. Rozhovor s Bohom bez sprostredkovateľa ma duševne postavilo na nohy. Veď plánovať a najmä realizovať takúto veľkú cestu, kedy každý deň vlastne ideme do neznáma, nervy trošku rozladí. Zakiaľ vonku leje, sedím a kľačím v katedrále a ani si neuvedomujem, že čas beží. Strávil som tam viac ako hodinu, je čas pozrieť si centrum mesta. A tu je čo vidieť. Na rozdiel od tých veľkomiest, ktoré sme navštívili, sa stred mesta najviac približuje predstavám Stredoeurópana. Okrem moderných budov sú tu uličky, prísne poukladané kolmo na seba, chrániace aj prezentujúce históriu. Väčšinu mesta tvoria parky okolo riečky Avon. Pre návštevníkov tu premávajú starobylé električky, dopĺňajúce svojský kolorit Christchurchu. Fotografujem a plním kartu digitálnymi pamiatkami na mesto aj celú cestu. Samozrejme že som kúpil aj pár prezentov tým, ktorí ma doma čakajú. Ale musím kúpiť slnečné okuliare, ktoré som pred týždňom stratil. Našťastie predchádzajúce dni slnko veľa nesvietilo a tým ušetrilo moje oči. Skoro nakoniec sa mi podarilo zohnať to, čo potrebujem.

Parky dodávajú mestu zelený prísvit...

Obed je samozrejme sparťanský: V malom priestore auta sa kŕmime – studenou fazuľou. Mirko ešte stále nemá dosť nákupov. Ešte mu chýba niečo pre toho a toho a nakoniec aj pre seba. Preto sa opäť rozchádzame. V meste premávajú zelené a pomarančové autobusy Shuttle, ktoré vozia návštevníkov aj domorodcov mestom bezplatne. My sme ich nevyužili, chceli sme vidieť
a precítiť každý meter tohto príjemného mesta.
Do domčeka sme sa vrátili na chlp presne s Bronkom. Ten sa už dohodol
so Stankom, že prinesie pizzu. Je to novinka, pretože včera sme večerali len pivo. Včerajšia príjemná nálada sa opakovala ako cez kopirák, len spať sme išli o niečo skôr, lebo ráno sa s chlapcami aj mestom lúčime. Pravdepodobne navždy. Ďakujeme, chlapci!

***
Priatelia,
pokračovanie môjho rozprávania nájdete v tretej časti
pod názvom NOVÝ ZÉLAND 2009 - trochu inak ako vlani (3)
Mobil: 0903 410 716, E-mail: trabalkajozi@yahoo.com

Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (1)

Toto je úvodná stránka
rozprávania o mojej druhej ceste
po Novom Zélande:


Možno ste si už prečítali predchádzajúce reportáže z môjho vlaňajšieho putovania na bicykli po Severnom ostrove Nového Zélandu, ktorý je uverejnený o niečo nižšie.
Dnes je 1. marec a zajtra ráno odlietam z Aucklandu domov. Tentoraz sme so spolucestovateľom Mirkom zvolili jednoduchšiu taktiku:
Jeden bicykel (od firmy DEMA Senica) a jedno malé auto. Striedali sme sa v sedle bicykla a za volantom Hondy, čím sme sa vyhli v nepriaznivom počasí extrémom, aké som zažíval vlani. Navyše sme spravili cestu okolo oboch ostrovov, auto prešlo 6750 km, popritom bicykel úctyhodných 3333 km... Pretože tento blog otváram ešte na Novom Zélande bez slovenskej diakritiky, ktorú som doplnil až doma, viac a obšírnejšie podám informácie o pár dní, kedy mi už moja aklimatizácia dovolí aj takéto vecičky.
Tesím sa na nových aj starších priaznivcov a dovidenia doma.
Jozef Trabalka

www.dema-bicycles.com

SEVERNÝ OSTROV I

Mapka 1.-5. deň

1 deň 22. január: Auckland a Tauranga

Na tretí deň po odlete z viedenského Schwechatu pristáva Boeing spoločnosti Korean Air na medzinárodnom letisku v Aucklande. Obávanými dovoznými predpismi aj všetkými kontrolami sme prešli ako horúci nôž maslom. Píšem v množnom čísle preto, že po vlaňajšom tvrdom poučení, ktoré mi pripravilo novozélandské počasie aj profil terénu som zmenil spôsob boja s týmito súpermi: Pustili sme sa doňho traja. Okrem mňa aj Mirko Szlauer z Českého Těšína a osobné auto Honda. Zvolil som taktiku: Jeden z nás bicykluje, druhý vedie auto. Po pár desiatkách kilometrov sa vystriedame. Ak počasie aj harmonogram dovolia, vystriedame sa takto niekoľkokrát. Zostatok plánovaných denných kilometrov dotiahneme až v aute. Inak by sme tých predpokladaných 6500 kilometrov za 39 dní, ktoré sme mali k dispozícii, nemali šancu zdolať. Okrem Severného ostrova, ktorý som prešiel vlani, sme chceli obísť dookola aj Južný, ktorý som doteraz poznal len z oslavných opisov nádhernej prírody.
Na letisku ma čakali ešte dve príjemnosti: Pri výmene peňazí zisťujem, že novozélandský dolár klesol proti vlaňajšku skoro na polovicu. Vlani ma stál niečo cez 20 Sk, teraz to vychádzalo niečo cez 11 korún. Všetko sa tak stalo pre nás príjemne lacné. Dokonca cena benzínu klesla na 1.5 NZD, teda niečo okolo 17 našich korún. Príjemná bomba!
Druhá bola v osobe Petra, ktorého som poznal z vlaňajška a ktorý ma pred niekoľkými týždňami navštívil na mojej chalupe na Záhorí. Zabezpečil pre nás osobné auto, bohužiaľ až v 250 kilometrov vzdialenom prístavnom meste Tauranga a tam sme ho mali aj odovzdať. Tým som musel okamžite upraviť itinerár, aby som získal dva-tri dni na konci cesty pre ukončenie v inom meste ako Aucklande, odkiaľ odlietame.

Petr nás priviezol do Taurangy
a aj teraz poskytol pohostinstvo

Hneď za horúca sme sa zoznámili s cenami, sortimentom a jeho uložení v jednom z veľkoobchodov, kde sme nakúpili potraviny na týždeň. Medzi prioritný artikel patril ochranný krém proti páliacemu slnku, ktoré vie cez ozónovú dieru, visiacu priamo nad Novým Zélandom, poriadne zničiť pokožku zimou vybieleného Európana. Predpoveď počasia nám sľubovala najmenej na štyri prvé dni slnečno bez mrakov. Bral by som tých mračien, z ktorých nekvapká ani neleje, viac.
Prvú noc u Petra a Táni, samozrejme kvôli nedostatku času na aklimatizáciu, sme si neoddýchli.

2. deň 23. január: Tauranga a Hamilton



Na hornom obrázku sa predstavuje Mirko s Demkom 
a Hondou





 

Prvá zastávka na občerstvenie
na jednom z príjemných odpočívadiel

Nemohli sme sa dočkať rána. Boli sme zvedaví, čo za auto nás bude sprevádzať počas jeden a pol mesiaca po známych aj neznámych cestách. Času sme mali dosť, vyzdvihnúť sme si ho mali o desiatej predpoludním. Petr nás vzal k nemeckému mäsiarovi a neodolali sme: Kúpili sme krásny kus údeného mäsa, pravdepodobne karé. Zaplatili sme zaň skoro toľko, ako včera za týždennú stravu, ale ukázalo sa, že to nebol zlý ťah.
Konečne sme uvideli nášho pomocníka. Mne sa zatajil dych. Tmavozelené combi Honda Orthia akoby vyšla z výrobného pásu. Naleštená, vyblýskaná a veľmi seriózna. Skrývala v sebe okrem klimatizácie aj najdôležitejšiu vec - automatickú prevodovku, ktorá sa ukázala na cestách aj necestách na nezaplatenie. Keď som sa spýtal majiteľa na spotrebu, váhavo povedal 9, ale hneď pridal aj 10 litrov na sto kilometrov. Boli sme spokojní, pri cene benzínu liter nerozhodoval, s takouto spotrebou sme kalkulovali. Horšie bolo riadenie na pravej strane a všetky tlačidlá a páky či páčky smeroviek, stieračov a podobne boli naopak ako u nás. Tak isto ako všetky javy, s ktorými sa u protinožcov stretávame. Sklopili sme zadné sedadlá, nechali v garáži nepotrebné veci a pohol som sa v ústrety novému dobrodružstvu. Ešte ráno sme zmontovali Demka, ktorému preprava lietadlom neublížila tak, ako Rexovi vlani. Okolo obeda som naňho vysadol, Mirko sadol za volant a roztočili sme kolesá smerom na veľké mesto Hamilton, vzdialený niečo cez sto kilometrov.

Ponorili sme sa do prostredia, ktoré som pred rokom opustil. Nádhera, ten čistý vzduch, počasie, príroda a k tomu ligotajúci sa novučičký bicykel, túžiaci po prvých kilometroch. Vytiahol som po prvýkrát aj digitálny fotoaparát a tým som načal festival cvakania na všetky strany. Lenže proti Mirkovi som bol nič. On pred cestou kúpil nielen nový aparát, ale aj videokameru, ktoré nenechal ani chvíľu odpočívať.

Táňa s dvomi Matúškami

Po tridsiatke kilometrov sme sa vymenili, partner pridal ďalších 36, ale blížili sme sa k mestu, kde nás čakajú a preto sme sadli do auta, aby sme domček na neznámej adrese našli. Na prvý deň to nebolo najhoršie, neskorý štart sa na množstve kilometrov podpísal. Tu nás už čakali nielen Táňa s Matúšom a jeho mamkou Jankou z Prešova, ale najmä hviezda večera - pár mesačný Matúško. Na stretnutie po roku padol nejaký ten pohárik klasického trúnku. Prvý deň aj prvé kilometre sme mali za sebou.



3. deň 24. január: Hamilton a Tongariro NP

Mount Doom, hlavná kulisa veľkofilmu Pán prstenov

„Zahrievacie kolo“ máme za sebou, dnes sa ide už na ostro. Ešte bolo treba dokúpiť posledné drobnosti a o desiatej, trošku neskoro, odchádzame autom prvých pár desiatok kilometrov. Včera večer sme s Matúšom prebrali najvhodnejšiu cestu pod veľké vulkány. Pôjdeme castou č.3 do Otorohangy, potom č. 3 cez Te Kuiti na Eight Mile Junction, kde trojka pokračuje na New Plymouth. Toto mesto hralo pri príprave tejto expedície veľmi dôležitú úlohu, pretože v ňom býva Otta, človek s dobrým srdcom. Sľúbil mi požičanie auta s reciprocitou, že keď prídu s manželkou k nám, požičiam mu moje. Ponuka, ktorá sa nedala odmietnuť. Osud však chcel, že ho nečakane prepadla vážna choroba a na Štedrý deň som sa dozvedel, že s autom nemôžem počítať. Tento fakt skoro zmaril celú starostlivo pripravovanú výpravu. Letenky sme už mali dávno kúpené a teraz sa rozhodovalo o ich stornovaní. Našťastie Mirko bol za to pokračovať aj za cenu auta z nejakej požičovni. A to rozhodlo, že na tejto križovatke sme odbočili na cestu č.4 smerom na Taumarunui. Na bicykli nasávame do seba nové dojmy, nové obrazy, nový spôsob jazdy vľavo. Pasienky, nekonečné stáda hovädzieho dobytka striedajú biele chumáče oviec, sem-tam spestrené stádami jeleňov. Chovajú ich tu z jediného dôvodu – ich parožie považujú Japonci za významné afrodiziakum a vedia zaň dobre zaplatiť.

 
Smerujeme na juh, náš cieľ – Tongariro National Park leží južne od najväčšieho jazera ostrova Taupo.
Z cesty už vidíme v diaľke zasnežené štíty hrebeňa, v ktorom je najvyššia sopka Mt. Ruapehu. Celým hrebeňom vedie populárna treková cesta nazvaná po jednej zo sopiek Tongariro Crossing., ktorú chceme zajtra absolvovať. Štvorka nás privádza do turistickej osady National Park. Tu odbočujeme vľavo na č.47, ktorou sa dostávame na prašnú odbočku, vedúcu na miesto, nazvané Mangatepopo. Odtiaľto sa trek pripája na cestu, vedúcu z južnej časti pohoria. Trek je celodenná záležitosť v náročnom lávovom teréne a trvá 7-8 hodín. Sem skoro ráno privážajú turistov autobusy. Končí sa na severnom konci, odkiaľ ich tie isté autobusy odvážajú do bodu, odkiaľ odchádzali. Parkujeme auto na parkovisku, kde je tabuľka so zákazom prenocovania v aute. Riešime to tak, že budeme spať na drevenej dlážke akejsi drevenej striešky, ktorá chráni malé miesto pred dažďom a vetrom. Zapadajúce slnko nám predvádza rozprávkové sfarbenie okolitých pohorí a najmä sopky Mt.Ngauruhoe, okolo ktorej zajtra pôjdeme. Volajú ju aj Mount Doom a „hrala“, ako mnoho iných miest na Novom Zélande, vo veľkofilme Pán prstenov. Autobusy odvážajú posledných pešiakov a okolie stíchlo. Ukladáme sa na karimatky do spacích vakov. Dnes sme zaznamenali 143 kilometrov na bicykli, čo je veľmi slušný výkon. Preto po horúcej polievke usíname s dobrým pocitom.

4. deň 25. január: Tongariro Crossing

Zhora: nástup na trek, pri výstupe trošku romantiky a nevšedný Red Crater

Nedeľné ráno sa začína veľmi skoro. Prvé autobusy chŕlia zo svojich útrob nedočkavých trekistov. Žasnem: Niektorí odvážlivci sú napriek teplote niekoľko stupňov nad nulou, vysokou vlhkosťou a hmlou oblečení len do ľahkých tielok bez rukávov. Iní, zrejme skúsenejší a opatrnejší, sú oblečení a vyzbrojení ako na Mt. Blanc u nás v Európe. Štatistiky varujú pred prudkou zmenou počasia v tejto oblasti, ktorá si vyžiada každoročne niekoľko ľudských obetí...
Ani mne v tenkom spacáku nebolo nad ránom do smiechu. Využili sme budíček a uvoľnili cestu nedočkavcom. Zohriali si na malom horolezeckom variči kakao, zjedli pár kúskov topinkového chlebíka s kúskami slaniny a zbalili sme si do malých ruksakov nejaké teplejšie oblečenie, vodu a niečo na obed. Pretože nemám na rozdiel od Mirka vibramy, idem len v teniskách dúfajúc, že to nejako prejdem. Pohľad na iných ukazuje, že nebudem takto vyzbrojený sám.
Okolo siedmej nechávame Hondu osudu a začíname stúpať alpínskymi lúkami, posiatymi čadičovými balvanmi. Fotografujem a idem si svojim tempom, Mirko ma niekde počká. Po 30 minútach je vľavo od chodníka Mangatepopo Hutt, útulňa, ktorá ponúka turistom nocľah, stravu a aj stanovanie. Cestou dolu som sa v nej zastavil a ceny, uvedené na tabuľke, boli trojnásobne vyššie ako o pár desiatok nižšie položených kempov. Z hmly sa vynára obor Ngauruhoe, na ktorom sa už odrážajú prvé slnečné lúče. Chodník je miestami, najmä tam, kde sa vody topiaceho sa snehu rozlejú po planine, vedený po drevených, vyššie položených doskách, ktoré aj s vybetónovanými schodmi pôsobia veľmi rušivo.
Po vystúpaní na hranu Veľkého kráteru sa otvára široké dno, na druhom konci je opäť výšľap na ďalší vysoký okraj. Ju je už ľudí ako maku. Dobré miesto na odpočinok. Odtiaľto sa začína výstupová trasa na sopky Ngauruhoe a Tongariro.
Chodník sa stáča doľava a začína stúpať po nepríjemnej kamennej suti. Strmosť spôsobuje zosun kameňov, vyžadujúce vysokú opatrnosť. Obdivujem turistov okolo mňa, sú medzi nimi aj babičky, ktorých vek určite presahuje osemdesiatku... Po krátkom výstupe som pri cieli: Svah sa láme do obrovského hrdla kráteru, ktorý hýri farbami od purpurovo červenej po uholno čiernu. Právom sa volá Red Crater, Červený kráter.

Tam dolu, k Blue Lake, Modrému jazeru, už nepôjdeme.
Musíme sa vrátiť k autu

Chodník síce pokračuje a spadá dolu do údolia k Modrému jazeru a po ňom až na koniec trasy, ale my sme sa dohodli, že toto bude pre nás konečná. Aspoň pre mňa, pretože po návrate do sedla a po turistickom obede, ktorého hlavným bodom bola konzerva varenej fazule na studeno, si Mirko ešte pridal výstup na Mt. Tongariro. V tom okamihu som mu závidel jeho pevnú obuv. Slnko začína pražiť, niet sa kde pred ním ukryť. S vďačnosťou som prijal vodu z vodopádu Soda Springs, kde som si vypral prepotené tričko a umyl tvár. Takto osviežený som už zbehol na parkovisko. Tu sa mi prihovoril švajčiarsky turista z Bernu, ktorý bol pred nedávnom aj v Bratislave. A že svet nie je malý... Okrem neho prišiel k nám mladý človek a češtinou sa k nám prihovoril. Ústa som mal dokorán, keď sa ma po niekoľkých vetách spýtal: „Nie si ty Jožko Trabalka? Vlani si mal u mňa v Aucklande spať...!“ No toto! Petr s priateľkou Magdou sú tu na víkende a ponúkli nám opäť ubytovanie. Možno sa nám veľmi zíde. A že svet je veľký!
Autom sme sa vrátili do údolia a pri ceste sme zastali v kempe Mangahuia. Samoobslužný systém poplatku spočíval v tom, že do obálky vložíte vyplnený štatistický lístok a po 4 NZD na osobu. Po prvýkrát a naposledy sme na zelenej trávičke v mladom lesíku postavili stan, požičaný od Matúša, uvarili večeru, Mirko sa vykúpal v bystrinke a potom sme sa oddali plánovaniu a upresňovaniu ďalšieho dňa. Prezerám si digitálne snímky a som s dnešným úlovkom spokojný. Napriek tomu, že na bicykli sme neprešli ani kilometer.

5. deň 26. január: Svetom zabudnutá hajvej

Toto sa mi už dávno nestalo! Zaspal som v stane ešte za svetla a okrem jednej krátkej prestávky som spal v kuse do šiestej ráno. Veľmi mi to prospelo, aj keď som únavu v nohách po včerajšom treku a dôsledky časového posunu predsa len cítil.
Rosa stan pokryla drobnými kvapkami vody a tak ho sušíme. O ôsmej vychádzam na cestu, ktorou sme sem predvčerom prišli. Je slnečný deň, ale jazdím s rukávmi, ktoré ma ráno chránia proti chladu a neskôr pred silnými slnečnými lúčmi. Po 47 km sa stretávam s autom na pumpe v Taumarunui, kde predvčerom stál liter benzínu 1.49 dolára. Dnes neveríme vlastným očiam: cifra je o desať centov vyššia. Nepríjemné konštatovanie, ale ako sa ukázalo, neskôr by sme aj túto cenu prijali s radosťou. Na pumpe dokupujeme aj chlieb za najvyššiu sumu počas celého pobytu. Ale máme istotu, že jedla budeme mať počas dnešného dňa dosť.

Mirko pri smerovej tabuli dáva názvu tejto cesty za pravdu

Príroda okolo dýcha pokojom a rovnako je to aj na ceste. Meníme sa v sedle a o pár desiatok metrov odbočujeme na cestu s číslom 43. Veľká tabuľa oznamuje, že jej názov je Forgotten World Highway – „Svetom zabudnutá hajvej“. Že je to asi pravda svedčí aj fakt, že 150 kilometrov na nej nie je žiadna pumpa, žiadne poškvrnenie skoro panenskej prírody. Som rád, že som ju po zmene trasy, kedy nepôjdeme do New Plymouth, vybral. Mirko mi oznamuje, že po mojom odchode ho ešte v kempingu oslovila Poľka, žijúca na Novom Zélande a ponúkla ubytovanie. Spolu s manželom a dvomi synmi býva v Rotorue, kultovnom meste Maorov. Ešte sa nám toto pozvanie môže hodiť.
Mirko, zo snahy splniť všetky sľuby, má z nakupovania darčekov pre rodinu a priateľov nákupnú horúčku, ktorá ho držala až do posledného dňa, doslova do posledného dolára.
Keď som za volantom auta, snažím sa byť za cyklistom, aby v prípade potreby som ho cestou dobehol a nie aby som sa musel k nemu vracať. Tak získavam polhodinku, hodinku času, ktorý vypĺňam poznámkami, kontrolou stavu auta, poriadku a podobnými maličkosťami, na ktoré počas bicyklovania nie je priestor. Niekedy, najmä ak auto pri čakaní nemá možnosť byť v tieni, silné lúče slnka rozpália vnútro auta na nepríjemnú horúčavu. Tam ma napríklad teraz potešil výsledok vypočítania priemernej spotreby, ktorý ukázal cifru 8,333 litrov na 100 kilometrov. To je omnoho menej, ako nám predpovedal majiteľ požičovne. Cestou sme sa však vypracovali k takej šetrnosti, že konečný stav tachometra a množstvo spotrebovaného benzínu dal naozaj nádherný výsledok – priemer 7,243 litra!
Na opačnú stranu dopravy, aká je v Európe, sme si obaja zvykli veľmi rýchlo a po pár dňoch sme už nepotrebovali ani takú urputnú sústredenosť pri križovatkách a kruhových objazdoch, aby sme, nedaj bože, nezašli do protismeru.
Prechádzame cez množstvo prírodných rezervácií s úchvatnými scenériami. Posielam mobilom správu Hamishovi do Altonu, že prídeme okolo siedmej večer, čo sme aj dodržali.

Mladí farmári Hamish a Jo
z Altonu

Keď sme sa pred rokom lúčili, Jo, celým menom Joanna, Hamishova manželka a doktorka veterinárka, čakala potomka. Dnes som ho mal možnosť vidieť naživo. Už prvé správy o ňom od hrdého otca dávali tušiť, že ide o mimoriadne „vyspelé“ dieťa. Ale Jonty prekonal všetky očakávania. Bude to teda riadny obor, čo sa otcovi pri práci s dobytkom na farme bude iste hodiť.

Jo a Jonty

Je prirodzené, že bolo o čom hovoriť a tak ideme spať pre mňa „v neskorú hodinu“. Nádherný deň korunoval krásny západ slnka a pohoda, panujúca v kraji tisícich kráv, chovaných v tejto oblasti najmä pre mlieko. Zažívam zvláštny pocit, keď som opäť na mieste, kde som už raz bol. Vďačím ako každý večer za prežitý deň plný nezabudnuteľných pohľadov a zážitkov, ukončený v príjemnom kruhu priateľov, ktorých poznám už z Anglicka.

6. deň 27. január: Do Wellingtonu

Mapka 6.-7. deň

Ako inak, rovnako ako vlani, aj teraz ráno bubnuje na okná dážď sprevádzaný silným studeným vetrom. Hamish nás berie na ranné dojenie jeho kráv. Aj on cíti vplyv celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá neobišla ani Nový Zéland. Výsledok je pokles ceny, ktorú dostane farmár za liter mlieka. Vtedy to bola asi tretina, ale kto vie, kde sa pokles zastavil dnes?
Telefonujem Gustavovi do hlavného mesta. Aj vlani bol prvým, s ktorým som sa tu stretol a kto mi poskytol prístrešie a previedol ma mestom. Tentoraz budeme dvaja, ale ani to ho nevyviedlo z miery. Z Altonu je to rovina pozdĺž mora. Lenže víchor prináša z oceánu dážď, čo cyklistu vystavuje viacerým nebezpečenstvám. Mne sa stala krátko po výmene v sedle bicykla nepríjemná udalosť, ktorá mohla skončiť aj horšie. Zohýbal som sa za otvorenými piatymi dverami našej Hondy, keď vír z prechádzajúceho kamióna ich vytrhla z piestov tlmiča a hodila mi ich priamo na hlavu. Okamžik tmy a šoku sa rozplynul, krv našťastie netiekla prúdom... Ale odvtedy som si dával na podobné nebezpečenstvá väčší pozor. Našťastie sme dokázali poškodené piesty tlmičov dať do pôvodného stavu a tak cesta do Wellingtonu bola jednoduchá. Ešte som sa zastavil v kempingu pri jazere Duddings, kde som vlani prespal. Na prekvapenie aj teraz v lete bol prázdny, dokonca bez poplatku. Asi po stovke kilometrov som sa zastavil v mestečku Otaki a ukázal Mirkovi domček, kde som vlani prenocoval u vtedy neznámeho Chrisa. Nebol ešte doma a tak som mu za dvere zastrčil moju vizitku s niekoľkými slovami. Keď som prišiel do Wellingtonu, už ma čakal odkaz od neho a neskôr aj telefonát. Potešil ma, lebo sa chystá prísť do Európy a aj na Slovensko.

Gustav sa nerád fotografuje...

To bolo už len pár desiatok kilometrov od Johnsonville, kde Gustav má svoju vilku.Pamätal som si cestu k nemu a tak sme bez problémov zatrúbili pod jeho oknami. Nezmenil sa a bol rovnako bezprostredný a pozorný k nám ako pred rokom ku mne.

7. deň 28. január: Hlavné mesto Wellington

Presne takýto záber opatrujem vo svojom archíve z vlaňajška: pokoj, pohoda a príjemná atmosféra v hlavnom meste sa nezmenili

Dopoludnia nás berie Gustav na klasickú prehliadku hlavného mesta.. Pozerám sa na miesta, kde som už raz stál a tie príjemné pocity z toho, že tu môžem opäť stáť, sa mi intenzívne vracajú. Prístav, úžina, ktorou plávajú lode na otvorené more, vyhliadka z Mt. Victoria a Te Papa – slávne múzeum histórie Maorov aj prisťahovalcov z iných kútov sveta. Majú tu novinku: vo veľkom bazéne po ročnej konzervácii vystavujú obrovský exemplár krakatice. Je k tomu aj sprievodný dokumentárny film a trojrozmerná 3D animácia spôsobu, ako tento živočích, podobný chobotnici, žije pod morskou hladinou a ako sa dostal až do rúk vedcom. Tieto krakatice boli strašiakom pre staré malé drevené rybárske aj obchodné lode v južných vodách.

Zajtra tadiaľto povedie trasa našej lode. Pred časom tu jedna stroskotala...

Akosi nestíhame prísť na slávnostný obed k Drengubiakovcom, nakoniec sa to darí a tu sa môžem osobne poďakovať príjemným Slovákom za vlaňajšiu pomoc. Stretávame sa tu aj s Miškom a Jankou, mojim „dobrým anjelom“ nielen v tomto meste, ale počas celej cesty. K nim sa večer presúvame spolu s balíkom dobrôt z vlastnej kuchyne. Dlhý čas sme pri ich konzumácii spomínali na všetky dobré duše. Spím v rovnakej posteli ako vlani, sedím v rovnakom kresle a stolujeme pri rovnakom stole. Super! Čo iné si tulák môže priať? Spať ideme o pol druhej napriek tomu, že už o šiestej musíme vstávať, aby sme stihli ferry, ktorou sa preplavíme na Južný ostrov. Vďaka Miškovi už stískame elektronické lodné lístky a priznávam sa, že v žalúdku cítim neznámu nervozitu...

Už na nás čaká...

JUŽNÝ OSTROV



Pozri väčšiu mapu

8. deň 29. január: Cookova úžina a Južný ostrov

Ráno mi netreští hlava, aj keby mala po včerajšom „posedení“... Prekladám v aute batožinu tak, aby sa k nám zmestil aj Miško, ktorý nás odprevadí až do prístavu. Je to pomoc, pretože cudzinca veľmi ľahko spletie množstvo miestnych príkazov, zákazov, nariadení, zvykov, o ktorých nemá potuchu. Nakoniec sa to, že nie je všetko jednoduché, ukázalo pri návrate.
Je zamračené a vietor zdvíha väčšie vlny. More je pochmúrne a pripomína, že práve tu sa pred rokmi potopila ferry a zahynulo 51 pasažierov... radšej na to nemyslieť! Našťastie sa dá na palube vydržať a kochať sa nielen miestom, kde sa zrážajú vodné masy dvoch oceánov, ale aj blížiacim sa severným pobrežím Južného ostrova. Úvodná scenéria je úchvatná: loď sa preplieta strážou ostrých brál po Queen Chartotte Sound, aby po osemnásť minút po tretej hodine plavby zakotvila bezpečne v prístave Picton.

Naša loď nás bezpečne previezla do Pictonu na Južnom ostrove.

Ten nám už od prvých kilometrov ponúka výhľady na nádhernú prírodu.

To už do nás perie prudké slnko. Vybral som cestu popri pobreží s názvom Queen Charlotte Drive, sľubujúcu nádherné výhľady. Keď sme na prvom parkovisku za prístavom zastali, aby som sa prezliekol na cestu a pripravil na to aj bicykel, cesta sa zdvihla ako strecha na horskej chate. A veľa výhľadov neponúkla, lebo sa prebíja hrebeňmi, posiatymi lesmi, na západ. Na lavičke v malom mestečku Havelock už na ceste č.6 „likvidujeme“ časti bohatých zásob a striedame sa. Prešiel som 32 veľmi náročnej cesty, veď priemer som nemal vyšší ako 15 km za hodinu.

Mapka 8. - 10 .deň

Mirko takým neustálym stúpaniam a klesaniam hovorí „horedolinečky“. Toto vytrápenie považujem to za spravodlivý trest za včerajší večer a časť noci. Sedím na lavičke až pri troch možnostiach ubytovania: YHA, Backpackers 1 a Backpackers 2. Sú to najlacnejšie možnosti stráviť noc v suchu v izbe s viacerými posteľami. Cena za noc je niečo cez 20 NZ dolárov, ale je tam vynikajúce vybavenie s kuchyňou a sociálnym zariadením. Počas celej tejto cesty sme ponuku neprijali na rozdiel od vlaňajška, kedy som v zlom počasí nemal inú možnosť. Túto ponuku využívajú najmä mladí cestovatelia s ruksakom na chrbte – backpackers. Po šestke sa dostávame až do malej osady Hira, kde odbočujeme doprava na lokálnu cestu smerom k nášmu dnešnému cieľu – zálivu Cable Bay. Tu dúfame nájsť vhodné miesto na prenocovanie. Tak sa aj stalo – vedľa okruhliakmi posiatej pláži je malé miestečko so záchodom, pitnou vodou a najmä dreveným stolíkom s lavicami, na ktorých si môj partner veľmi zakladá. Lenže pohodu narušuje háveď, pred ktorou ma varovali už mnohí cestovatelia – sú to malé čierne pieskové mušky, ktorých sú milióny a ktorých poštípanie svrbí aj niekoľko dní. Olej proti nim akosi nepomáha. S týmto neduhom sme bojovali počas celej cesty po Južnom ostrove s väčšinou neúspešne. Na Mirka však nemali chuť... Na Severnom ostrove ich skoro niet. Prvý deň putovania po Južnom ostrove máme za sebou.

Cable Bay je malý záliv na juhu veľkého Tasmanovho zálivu, trojuholníkovo sa vrývajúceho do severného pobrežia ostrova

9. deň 30. január: Severná časť Južného ostrova – Marahau

Príjamná noc na príjemnom mieste, podobný prívlastok malo aj vstávanie, raňajky aj odchod z Telegrafickej zátoky. Vraciame sa na hlavnú cestu a dávame sa doprava, kde pôjdeme smerom na juh do veľkého mesta Nelson. Za ním je malá osada Richmond, kde z hlavnej tepny odbočujeme doprava. Láka nás polostrov, kde na pobreží Tasman Bay je svetoznámy národný park Abela Tasmana. Bohužiaľ, až tam sme sa nedostali, odbočujeme na pobrežie o niečo skôr, hneď za mestom Motueka. Úzka sfaltka sa prediera pralesom, aby vyústila pri nádhernom pobreží. V malej modrej lagúne sa Mirko osviežuje a ja sledujem domorodú mládež, ktorá sa zabáva skokmi do spenenej vody z cestného mostu.
Po obede sa vraciame do Motueky, odkiaľ však skúšame novú cestu na Woodstock Je natoľko nová, že tu ešte nie sú informačné tabule a preto sa motáme sem – tam a hľadáme správny smer.

Po úmornej horúčave dobre padlo osvieženie v chladnej vode riečky

Deň sa chýli ku koncu a v desiatkach stúpaní (v tejto oblasti, ako aj na celom Novom Zélande, iné ako strmé asi nie sú) hľadáme miesto, kde by sme mohli zakempovať. Pár kilometrov pred ďalším stúpaním, do ktorého sa mi naozaj už nechce, vidím čerstvo pokosenú lúku a za ňou cestičku, vedúcu do akéhosi zátišia na pažiti vedľa riečky. Super! Tu prespíme! Nadšenie trvalo iba do chvíle, kedy som zbadal v poraste skryté auto a vedľa sa milujúci pár bez akéhokoľvek oblečenia.
Nebudeme ich rušiť, počkáme, až sa nasýtia týchto hier mladých tiel a duší. Tak sa aj stalo. Dvojica asi niečo začula a po chvíli sme videli ich auto škriabať sa po brehu hore na cestu.
Teraz sme si mohli urobiť pohodlie my dvaja, Slovák a Moravák, tak ďaleko od domovov...

Takýchto kultových stavieb majú Maori desiatky, skôr stovky...

Postavili sme si dokonca stan, pretože predpoveď počasia potvrdila tradičné javy: Búrky, spôsobené blízkosťou oceánu, sú na dennom poriadku.
Nevadí, nejako to prežijeme. Dôležité je, že cez deň nám počasie praje.

10. deň 31. január: Sever a západ Južného ostrova – Granity

Ešte pri návšteve prezidenta Česko-slovenského klubu na Novom Zélande som dostal informáciu, že v malom mestečku Granity, ležiacom úplne na západnom pobreží, býva mladá rodinka Petra a Radky. Bola to príjemná ponuka a po skontaktovaní sa s nimi sme mali cieľ dnešného dňa pred sebou.
Je posledný januárový deň. Vstávame o šiestej, bicykel tlačím z miesta nocľahu, skrytého v doline, na asfaltovú cestu. Tá ma hneď od začiatku dobehla: Akosi ťažko sa mi krúti pedálmi, nestojí mi niekto na brzdách? Stúpanie nebolo vidieť, ale cítiť. Po troch kilometroch sa cesta zdvíha šialene hore a po deviatich kilometroch som Demka dotiahol na Hope Saddle, Sedlo nádeje, vysoké 643 metrov nad morom. Zjazd dolu bol krátky, úbohé tri kilometre nenahradili námahu stúpania a to hneď od rána... O pár kilometroch aj s autom stojíme pri mieste, kde som pôvodne plánoval nocľah. Dnes je FREE, teda zadarmo, ale Janko DT, čo znamená „z Detvy“, od ktorého mám požičaný autoatlas, tu má poznámku: 6 NZ dolárov... Ako čas všetko mení, tentoraz príjemnou tvárou obrátenou k nám.
Po 30 km sa striedame a Mirka dobieham zamotaného v kríkoch popri ceste. Nie, žiadna havária, ale mirabelky, ktoré nám veľmi vhodne doplnili jedálny lístok.
Veľké prekvapenie, tentoraz negatívne, čaká na prvej benzínke, kde musíme napojiť nášho tátoša. Cena zo dňa na deň stúpla o 13 centov! Ak to takto pôjde ďalej, nebudeme si mädliť ruky, aký je benzín pre nás lacný! Krajinu pretínajú riečky hľadajúce cestu vo vápencových skalách. Pretínajú ich mosty, najskôr malebný O’Sulivan Bridge a neskôr Swin Bridge. Tu rieka Batler a kaňon ponúkajú menšie dobrodružstvo. Z jedného strmého útesu na druhý vedie visutý lanový most pre peších a tí odvážnejší sa môžu spustiť v akejsi lanovke pre jedného z jedného strmého brehu na druhý. Musí to byť úžasný pocit s roztiahnutými rukami ako krídla vtáka sa vznášať nad priepasťou...

Visutý most nad riekou Batler

Pohoda s muškami v nádhernom mieste pre odpočinok  

Je už po poludní a horúčava je v aute neznesiteľná. Hľadám miesto s tieňom a nachádzam miesto pre kemping za osadou Lyell. Obedujeme klasiku – varenú fazuľu na studeno, ale pôžitok nám kazia roje mušiek. Nechápem, ako sa môže dvojica mladých ľudí spúšťať dolu k potoku len v krátkych rukávoch a šortkách?


Ďalšie striedanie ma nesklamalo: Hneď po ostrej serpentíne z jedného do druhého horského svahu sa cesta začína zase škriabať hore. Tunely sú naozaj výnimkou a tak cesta horské prekážky prekonáva klasicky – obchádzkami a serpentínami. Nakoniec prichádza odmena, pohoda, stúpania už nie sú vyčerpávajúce. V mestečku Murchison odbočujeme doprava – na západ – priamo k pobrežiu. O desať kilometrov ma čaká Mirko s chuťou ešte niečo odjazdiť. Počasie aj čas nemajú námietky. Veď v mestečku Granity už na západnom pobreží ostrova, nás čakajú neznámi krajania až o šiestej večer. Naša cesta číslo 6 ide do Westportu, väčšieho historického prístavu západného pobrežia, vedľajšia č.69, ako som spomenul, doprava. Máme pred sebou 46 plus 29 kilometrov, čo je pohoda.
Stúpajúca cena benzínu zamestnáva moju hlavu počas jazdy či na bicykli, či autom. Veď je to nekontrolovateľné a ak sa cena zdvihne nebodaj na dvojnásobok, nebudeme môcť nič robiť... Odkedy sme prišli, len stúpa a stúpa.
Cesta klesá úzkou cestou s množstvom prudkých serpentín, vytesaných do kamenného svahu. Mirko je v takej extáze, že jeho dnešný prídel kilometrov sa skončil na čísle 81. Má z toho viditeľnú radosť. Túžba dotiahnuť to na stovku sa mu splnila až o niečo neskôr.

Petr a Radka nám poskytli príjemný večer a dostatočný odpočinok prvý deň na západnom pobreží

Granity je malá osada, žijúca z povrchovej uholnej bane. Raritou je, že baňa nie je v doline, ale hore na kopci. Petr, náš hostiteľ z Brna, tam má ako geológ inžinier slušné postavenie, jeho manželka Radka sa stará o pár mesačnú Evičku. Ako vždy sa výmena informácií, zážitkov a spomienok pri sýtom občerstvení pretiahla do nočných hodín. Zaspávam ako v oleji.

***

Týmto dňom sa končí prvá časť príspevku Nový Zéland 2009 - trochu inak ako vlani (1). Prejdite na pokračovanie s číslom (2)
Kontakt: mobil 0903 410 716, E-mail: trabalkajozi@yahoo.com