sobota, septembra 10, 2011

Nemilosrdný Afroditin ostrov

Pôvodne som sa o tejto ceste v mojom blogu nechcel vôbec zmieňovať. Čas potlačil emócie a zahojil rany a až po niekoľkých mesiacoch som sa predsa len rozhodol podeliť sa s mojimi priaznivcami i neznámymi cestovateľmi o ceste po tomto stredozemnom ostrove. Pustite si Theodórakisovu hudbu
k nezabudnuteľnému filmu Grék Zorba a pustite sa do čítania,
prosím...


***
V roku 2011 ma po Bretónsku čakalo ešte jedno veľké prekvapenie. Pri návšteve na mojej chalupe ma jeden z mladých priateľov - cyklistov, ktorý slúžil v jednotke UN na Cypre, pozval na návštevu tohto ostrova. Ponúkol super zabezpečenie a aj pomoc v rámci svojich možností. Malo to však jeden háčik: Bolo treba ísť čím skôr, lebo v posledné septembrové dni sa jeho misia končí. Bola to ponuka, ktorá sa neodmieta. Dohodli sme sa na prvú polovicu septembra s nádejou, že horúčavy, ktoré tam v lete panujú, klesnú na prijateľné stupne. Ponuka bola taká veľkorysá a najmä lákavá, že mi bolo ľúto tento bonbónik vychutnať sám. Z mojich ciest poznám, ako dobre padne spoluúčasť vhodného partnera.
So súhlasom pozývajúceho som predostrel takúto možnosť miestnemu nadšencovi pre rekreačnú cykloturistiku. Bohužiaľ, bez akýchkoľvek skúseností z podobných akcií. Preňho vravel vek - bol o 14 rokov odo mňa mladší. Predpokladal som, že v ťažkých chvíľach, akých iste bude na ceste viac, bude vedieť zabojovať.
Tak sa postupne zrodil plán, zohnal som mapu Cypru s trojjazyčným popisom miest a obcí, zoznámil som sa s históriou aj momentálnym politickým stavom. To, že dnes je ostrov rozdelený na grécku a tureckú časť, prináša návštevníkom zo zahraničia isté problémy. Bolo treba vyriešiť otázku, akým dopravným prostriedkom sa tam dostať. A mnoho iných otáznikov. Nakoniec sme sa rozhodli pre lietadlo a v sobotu 10. septemnra o 20.30 sme sa odlepili z betónovej runwaye bratislavského letiska. Cieľ malo v Larnake, na južnom pobreží gréckej časti Cypru.


**Spoznávanie koloritu, podnebia, tradície, histórie aj obyvateľov Famagusty. Z tohto kresťanského chrámu urobili Turci mešitu**

Všetko bolo inak

Dnes mi je nad slnko jasné, že predpoklady, na ktorých som staval priebeh cesty po tomto ostrove, plávajúceho v Stredozemnom mori, boli chybné. Zdroje, ktoré mi informácie poskytli, pravdepodobne zo zhovievavosti k mojim šedinám tvrdé fakty zmiernili. Na druhej strane som aj tieto nepovažoval za také, aby som sa mal čohokoľvek na desaťdňovej ceste obávať. Dokonca som sa hanbil za to, že posledné dve etapy, končiace sa na letisku v Larnake, sú iba pod osemdesiat kilometrov dlhé...
Čo také zlé na mňa spolu so spolujazdcom Mirom na mňa čakalo? Prvý fakt bol nesporný už pri východe z klimatizovaného letiska. Bol to úder, aký môže dostať nepripravený človek pri vstupe do rozhorúčenej práčovne. Polhodinu po polnoci v nedeľu 11. septembra 2011 bola teplota na teplomere na značke 27 stupňov Celzia a vzduch bol plný zadúšajúcej vlhkosti.
Veď si zvykneme – myslel som si naivne, posudzujúc teploty rovnakej výšky u nás a tu. Predpovede počasia balansovali medzi 32 až 34 stupňami. Mali sme možnosť sa toto leto na podobné teploty pripraviť aj doma, veď také horúce leto na Slovensku už dávno nebolo.
**Emil - Náš anjel strážny**

Dokonca ani hneď prvý deň po krátkom spánku sme pri vyskúšaní požičaných bicyklov v uliciach aj okolí Famagusty, ležiacej približne 80 kilometrov východne od letiska v Larnake, extrémne problémy nepociťovali. Napriek tomu, že sme sa na toto zoznámenie vydali krátko po miestnom poludní spolu s naším anjelom strážnym, mojim mladým priateľom Slovákom Emilom, o pár dní končiacim misiu vo vojenskom útvare UN.
Príčina bola pravdepodobne v tom, že mesto a jeho periféria ležia na relatívnej rovine prakticky na brehu mora a aj vzduch je tu sviežejší.

Horúčava, dusno, váha batožiny a profil trasy

Pôjdeme „na ťažko“, všetky potrebné veci si vezieme so sebou. Miro má na nosiči brašne, ja som zvolil riešenie, ktoré sa mi osvedčilo na Islande – všetko v jednom ruksaku, uloženom tiež na nosiči. Aj keď sme povyhadzovali niektoré veci, vzdali sme sa stanu a brali sme iba vložky do spacích vakov, aj tak sa váha batožiny pohybovala nad 15 kilogramov. Najviac nás zaťažila voda. Cyprus je ostrov bez jediného prameňa pitnej vody, ako zneli nepríjemné informácie. Ale obchodov s plastikovými fľašami je po celej trase habadej. Každý z nás mal v košíku jeden a pollitrovú, v batožine také ešte dve, ja navyše ešte štyri pollitrovky. Že je to veľa, sme zistili po prvých kilometroch nasledujúceho dňa, keď sme rozkrútili pedále proti prvému z približne 800 predpokladaných kilometrov.
To sme však už jedny hranice prešli v noci. Famagusta leží totiž na území, kde šafária Turci. Museli sme mať platné pasy napriek tomu, že Cyprus je v Európskej únii. Asi nie celý, pretože v tejto časti vlajú na stožiaroch nie cyperské biele vlajky so siluetou ostrova, ale jedna turecká a druhá, ktorá reprezentuje tureckú časť – na bielom podklade medzi dvomi vodorovnými červenými pásmi tróni červený polmesiac. Či právom alebo neprávom, nedokážem posúdiť. Len to, že tu sa toto mesto už volá Gazimaguša, pre Grékov ale Ammochostos a ako pozostatok britskej koloniálnej nadvlády pre ostatný svet platí meno Famagusta.
Ako každý ostrov vyčnieva z hladiny mora najvyššie položená časť morského dna. Severný horský hrebeň sa ťahá z východu na západ hneď vedľa pobrežia a jeho štíty v nás vzbudzovali rešpekt po celý čas, čo sme pod nimi alebo cez ne šliapali.
To však nie je všetko. Celá západná časť ostrova sú vrchy, štíty a kopce. Najvyšším je Olympos v horskej oblasti Troodos s výškou 1951 metrov nad morom. A sem sa škriabe cesta zo severu z výšky len 188 metrov... Riadne prevýšenie, len čo je pravda! A toto všetko na dĺžke 40 kilometrov... Pôvodne sme tento výstup mali v pláne, ale po tvrdých skúsenostiach sme sa tejto „lahôdky“ veľmi rýchlo vzdali...
Cyprus je plný, naozaj plný všemožných kopcov a s nimi spojených stúpaní. Našťastie asfaltový povrch, najmä ten najnovší, je prvotriedny.

***


Druhý deň: Cesta na východ

O tomto všetkom sme prirodzene nemali ani potuchy, keď sme opúšťali relatívne bezpečie veľkomesta. Je pondelok, 12. septembra, ešte svieže ráno. Cesta nás vedie od začiatku okolo veľkého oblúku Ammochostoského zálivu. Radi by sme sa dnes dostali až na záver úzkeho mysu na Korytnačiu pláž, kde by malo byť príjemné miesto na prenocovanie. Je to tri kilometre nad stovku a pri všetkých mojich predchádzajúcich expedíciách by to znamenalo „porciu“ na jedno dopoludnie.
Tu sa ukázalo, že aj toto je len ilúzia.
Slnko páli ako sa vyhuplo z vĺn mora, voda v plaste je horúca a nedokáže zahasiť smäd. Cyklistický dres, nohavice aj rukavice môžeme žmýkať. Na hlave máme obaja pre istotu helmy. Ja pod ňou ešte bielu cyklistickú šiltovku proti lúčom, ktoré sa chcú dostať k mojej hlave cez vetracie otvory.
Pár kilometrov ideme po trase, ktorú sme prešli večera s Emilom, potom nás čaká iba neznámo. Sme v napätí, ako nás bude brať obyvateľstvo, hovoriace po turecky. Cesta je nová, vedľa nej je nepretržitý pás ešte veľmi málo obývaných sídlisk. Vyrastajú z kamenistej vysušenej pôdy, porastenej vysokou burinou. Dostať sa k nim sa dá iba po neupravených prašných cestách.
Po necelých tridsiatich kilometroch sa nám ponúka príjemná oáza ešte zatvoreného bufetu hneď vedľa cesty. V tom spálenom, zaprášenom a neupravenom okolí pôsobí ako ranná rosa. Vystierame si chrbty, vybaľujeme zásoby jedla a zajedáme. Miro nemá chuť, tvrdí, že doma je zvyknutý niečo zhltnúť až okolo desiatej. Ani ráno neraňajkoval. O pár kilometrov ďalej sa mu táto neznalosť spaľovania tukov a najmä cukrov spolu s vyplavovaním minerálov z tela mohla ukrutne vypomstiť. Vidím, že sa moce niekde za mnou a tak hľadám v tej pustatine aspoň nejaký tieň. Nachádzam ho na druhej strane cesty v akejsi veľmi zjednodušenej konštrukcii autobusovej zastávky. Treba spomenúť, že na Cypre sa jazdí opačne ako u nás, teda po ľavej strane. Autá majú volanty na pravej, aby vodiči boli pri stredovej čiare. Ale takých, ktoré mali normálne európske riadenie, sme videli tiež.
Zľakol som sa. Prichádzajúci spolubojovník je biely ako krieda a z posledných síl opiera bicykel s nákladom o búdku a sadá si na lavičku. Ťažko zo seba súka, že všetko vidí ako cez hmlu, pomaly sa mu zotmieva pred očami.

**Kolaps z neskúsenosti a horúčavy**

Zle je, poznám to nielen ja, ale aj mnohí z cyklistov. Medzi nami sa tomu hovorí „žaket“, u Čechov „hlaďák“. Je to totálne spálenie látok v tele, ktoré sú bezpodmienečne potrebné pre ďalší pohyb. Zažil som dvoch mojich partnerov, ktorí skončili takto v bezvedomí, našťastie v priekope a nie pod kolesami auta. Moja prvá pomoc znie: “ Okamžite si niečo zajedz!“ Našťastie nešťastník má ľahko stráviteľné keksy, ktoré ho po chvíli vracajú do reálu.
To mi odľahlo, verte mi! Hlad spoločne s úpalom a hneď v prvý deň cesty – to je asi varovanie... Prejavuje sa fakt, že on nikdy podobnú a ako sa ukazuje aj náročnú cyklistickú túru neabsolvoval. Spoľahol som sa na fakt, že je o 14 rokov mladší ako ja...
A cesta začína stúpať do horského hrebeňa, ktorý musíme prekonať, aby sme sa dostali na opačnú, severnú stranu ostrova. Keď nie až na koniec východného výbežku, pokúsime sa zájsť do väčšieho strediska Rizokarpaso podľa mapy, podľa tabúľ turecky Dipkarpaza.
Prechádzame okolo širokej, úplne novej cesty, vedúcej k horskému hrebeňu na severe, cez ktorý zajtra musíme prejsť. Teda sem sa vrátime! Kvalita asfaltu ma potešila, ale fakt, že tu nikde nie je ani krík, nie to ešte strom s tieňom, ma vopred varuje.
Milosrdenstvo nám kladie pri päte ďalšieho stúpania záchranu – benzínovú čerpaciu stanicu pri mestečku Kumyali. Samozrejme ako všetky, aj toto má najmenej dve mená, teraz nás však najviac zaujíma tieň pri obchode so svadobnými potrebami a ochotný personál, ktorý nám dovolil si tu odpočinúť. Je po jedenástej a presvedčujem sa, že o takomto čase musíme končiť a dať si najmenej niekoľkohodinovú prestávku, kým páľava nepoľaví. Či a kedy, je zatiaľ vo hviezdach.
Bonus nám pripravil otvorený magazín, kde za 5 tureckých lír dostávame dve plechovky dobre vychladeného piva. Kurz je v hrubom 1:2,2, teda za 1 euro dostávame asi 4 a niečo tureckých lír. Teraz si uvedomujem, že to bolo jedno z najlacnejších pív po celej ceste...
Naťahujem sa na karimatku a vystieram si chrbát. Pravdepodobne som si zdriemol. Dobre mi to padlo. Jeme suchý obed.
Okolo jednej sa napriek neznesiteľnej páľave predsa len zberáme ďalej. Úseky, ktoré prechádzame, sa neustále skracujú a vlastne pri každej možnej príležitosti využívame účinky tieňa. Aspoň na desať minút...
Ide do tuhého, blíži sa vrchol hrebeňa. Na polovinu uvarení sa dostávame do mestečka Yesilkoy, kde by za horizontom mala cesta klesať zase až na úroveň mora. Zažívame prvé prekvapenie – v obchode majú všetko – okrem piva! Tak si kupujeme akýsi hustejší ovocný nápoj za rovnakú cenu, riedime ho našou teplou vodou a hltáme túto slasť. Dostávam spásonosnú myšlienku: Do dnešného cieľa je nejakých 25 kilometrov, to by sme zvládli. Ale zajtra by nás čakalo zase stúpanie do tejto výšky a stratili by sme nielen čas, ale najmä sily. Ďalej nejdeme!
Obojstranne odobrené, vraciame sa do akejsi istoty, ktorú nám poskytuje známa čerpacia stanica a jej milá obsluha.

**Náš prvý nocľah v cyperskej "prírode"**

Tak sa aj stalo, po studenej večeri si dávame na najazdených 62 kilometrov tekutý záver dňa. Je to veľa či málo? Niekedy by som sa tým nepýšil. V týchto podmienkach sa to ukazuje ako optimum, aby sme mohli na druhý deň pokračovať v ceste. Teraz chápem cyklistických tulákov, s ktorými som sa stretol napríklad na Novom Zélande, ktorým „stačí“ denná dávka podobnej dĺžky. Ani my nemáme na výber. Nikomu nie sme zaviazaní koľko kilometrov prejdeme. Začína naozaj ísť o zdravie, ako sa o tom presvedčil partner. Zajtra nás naviac čaká nielen návrat k odbočke, ale potom nemilosrdný stupák cez horské sedlo na severné pobrežie. A tam, ako moje skúsenosti hovoria, nebude rovina. Tu nie sú žiadne mosty, klenúce sa nad suchými korytami riek. Každé klesanie si okamžite riadne odskáčeme často aj viac percentnými stúpaniami. Jedno je jasné – zajtra musíme vstať ešte za tmy, najesť sa a pri prvom brieždení, aby nás mohli autá na ceste vidieť, a vyraziť na ďalšiu cestu v relatívnom chlade.

***


Tretí deň: Škriabanie sa cez kopce na sever

Predsavzatie úžasné, jasné a presné, ale realita nás zaskočila: Počas skoro celej noci akoby sa na tejto pumpičke zišli všetci tí, ktorí majú odrezaný tlmič výfuku, vylepšené motory sa predvádzajú, ktorý z nich najefektívnejšie vyrazí do stúpania niekoľko metrov od našich hláv. Relax je v háji, spánok tiež...
O pol piatej už v utorok sa zdvíham. Budím partnera na vedľajšej karimatke, nútime sa niečo zjesť, aby sa neopakoval včerajšok. Keď sa rozvidní, sadáme na bicykle a púšťame sa dolu stúpaním, ktoré sme včera tak namáhavo zdolávali. Slnko vychádza spoza mora a nachádza nás už na novej ceste, ktorú sme včera míňali. Ešte aj obrubníky nie sú kompletne dokončené. Neďaleko osady Agios Efstathios, teraz po turecky Zeybekkoy, je malá križovatka. Dobre nám tu padol tieň stromu, z ktorého sa vykľul zdroj granátových jabĺk. Úžasne osviežujúcich.
Je síce ráno, ale horúčava začína stúpať podobne ako cesta s čiernym asfaltom, z ktorého sa zdvíha dusný horúci a smradľavý vzduch. O niekoľko kilometrov vidíme v protismere čiernu bodku. Dolu kopcom sa k nám valí cyklista s poriadne naloženým bicyklom. Ako vždy pri takejto vzácnej príležitosti zastavujem a dávam sa s ním do reči. Klasické vzájomné otázky kto je, odkiaľ pochádza, odkiaľ a kam ide sú pri takýchto stretnutiach zákonité. Na základe takýchto informácií, získaných po cestách sveta, si dodnes, aj po mnohých rokoch, píšem a udržiavam kontakty s podobnými tulákmi. Dobre to padne nielen nám, ale aj Ľubošovi zo Slovinska. Prichádza z prístavu kedysi Kyrenie, dnes Girne. Práve cestou, ktorou sa chystáme aj my, ibaže opačným smerom. Pýtam sa na informácie o strmosti stúpania a kvality vozovky. Má byť stále dokonalá a ani stúpanie asi nebude hrozné.

**Stretnutie so Slovincom Ľubošom**

Lenže 34 stupňov v tieni je približne 55 stupňov na slnku. A kde zobrať tieň? Aj voda vo fľašiach je odporne horúca a stúpanie nekonečné s prevýšením cez 8 percent. Spomínam si, že priemerné stúpanie na slávny priesmyk Col d’ Tourmalet zo západnej strany na Tour de France meria 19 km a jeho priemer je 7 a niečo percenta. To idú cyklisti bez záťaže, dokonale pripravení a na strojoch, kde sa každý gram odborníci snažia ušetriť. Keď stojím a čakám kolegu, s tým bremenom na nosiči nedokážem znovu rozkrútiť kolesá. Veľkú rolu tu hrá aj moja neposlušná pravá noha, ktorá začína proti enormnej záťaži protestovať. Preto sa nedá nič robiť – najstrmší úsek tlačím bicykel, ktorý mi mal slúžiť, ja... Málokedy sa mi to stáva, naposledy pri stúpaniach na Južnom ostrove Nového Zélandu pred tromi rokmi. Predtým asi nikdy.

**Ani teraz sa za toto nehanbím: Tlačiť som musel aj ja...**

Neďalekom vrcholu stúpania vidím budovy a teším sa, že sa tam nájde aj osvieženie. Lenže ukázalo sa, že sú to budovy miestnych kasární, obohnané nepriechodným plotom. Takýchto posádok či už tureckých či gréckych, na západnom cípe aj iných národností, ale najmä pod vlajkou UN, sme po ceste videli dosť na to, aby sme si spravili predstavu o spôsobe nažívania dvoch národov na tomto malom ostrove.
Keď som zvažoval použiť pre dopravu na Cyprus aj iné riešenia, dozvedel som sa, že keby som napríklad použil loď na prekonanie mora z Turecka a pristál v Girne, ktorá leží na tureckom území, do gréckej časti by som sa nedostal. Napriek tomu, že Cyprus je v EU a my tiež...
Popri ceste na opačnej strane vidím kríky. Využívam ich sporý tieň a nachádzam medzi lístím plody nielen granátových jabĺk, ale aj fíg. Milé a príjemné osvieženie aj pozornosť domácej prírody. V najvhodnejšej chvíli!
Míňame osadu Komi. Po desiatich či jedenástich kilometroch od odbočky sa ocitáme v priesmyku medzi rozpálenými skalami horského hrebeňa Kantara. Sme vo výške „iba“ 247 m.n.m., ale stúpame priamo od hladiny Stredozemného mora! Naľavo je štít Kairos s 330 metrami, napravo, kde sa pohorie zvažuje, štít Kavallaropetra len o meter nižší. Aké je všetko relatívne...
S radosťou klesáme, čím nás prúd vzduchu aj osviežuje. Otvára sa nám pohľad na severné pobrežie a modrú šíravu mora, oddeľujúceho ostrov od Turecka. Na obzore sú tmavé mraky. Toto by sa nám zišlo, pár kvapiek na osvieženie! Veď podľa informácií na Cypre už niekoľko mesiacov nepršalo. Nakoniec mraky na chvíľu iba zastreli slnko a odtiahli ďalej. Bez jedinej kvapky... Pobrežná cesta však kopíruje terén a všetky hrebene a hrebienky, spadajúce z pohoria smerom na sever. Preto ideme ako na húpačke. Ale všetka česť, povrch je naozaj dokonalý.
Vidíme následky roku, kedy Turci obsadili severnú časť ostrova. Opustené rozostavané domy tých, ktorí sa museli vysťahovať, na druhej strane veľkolepú výstavbu nových sídlisk. Väčšinou s betónovým skeletom. Vinice a sady na úzkom úrodnom pruhu, pasúce sa kozy a ovce.
Horúčava sa stupňuje. Okolo obeda rezignujeme a pri osade Kaplica odbočujeme z cesty k akejsi veľkej reštaurácii. Je dokonale prázdna. Len na veľkej zastrešenej terase sedí starček s poriadnou bakuľou. Nič nevraví, len kýva súhlasne hlavou na otázku, či si tu, v blahodarnom tieni, môžeme oddýchnuť. Neváham, rozbaľujem karimatku na dlažbe a zase si vystieram unavený chrbát. Po nejakom čase došlo k výmene stráží a starčeka nahradil mladý šuhaj.
Vedľa reštaurácie vejú na dvoch stožiaroch zase dve vlajky, ako všade na Turkami obsadenom území. Mladík nám ochotne priniesol fľaškové pivo na zahasenie smädu. Konečne sa môžeme osviežiť. Fotografujem najvyšší kopec nad cestou a strážca nás posiela do tej strminy. To je práve štít Kantara s výškou 645 metrov. Do sedla (550) vedie cesta, ktorou nám radí ísť. Na druhej strane pohoria sú zrúcaniny hradu, kam sme mali pôvodne naplánovaný výlet. Teraz len krútime hlavami a ďakujeme za radu. Veď horúčava vrcholí. Volíme radšej odpočinok mimo spaľujúcich a najmä vyčerpávajúcich slnečných lúčov na ostrove uprostred mora. Vidím jasne, že s ich nemilosrdnosťou som nepočítal. Asi to chcelo dlhšiu aklimatizáciu?
Chlapec si pustil z laptopu pre nás orientálnu hudbu a ponoril sa do čítania. Až po čase vysvitlo, že to bol korán.

**Na najvyššom vrcholku horského hrebeňa je zrúcanina hradu. Tam sme pôvodne chceli dôjsť 
z opačnej strany. S touto batožinou holá nemožnosť**

**Na druhú noc nás prichýlila prázdna reštaurácia**

Ako vlastne platíme?

V prvý deň sme dostali informáciu, že najjednoduchšie si môžeme vymeniť turecké líry tak, že zájdeme do obchodu, zaplatíme malú sumu napríklad 20 eurami a výdavok bude v lírach. Tak som aj okamžite spravil a tieto platidlá mi vydržali až do konca trasy po severnom území. Asi preto, že som sa snažil, kde sa dalo, platiť kartou. Buď debetnou alebo kreditnou. Nemal som s tým problém. Lenže spoločník si vzal so sebou iba debetnú a pri jednom nákupe v bežných potravinách mu ju neakceptovali. Asi mali nastavený systém na kreditné. Neskôr na gréckej strane sa platilo eurami.
Napríklad pollitrová fľaša tureckého piva Efez stála v reštaurácii 5 lír, čo bolo v tom čase asi 3 eurá. Niekde boli pivá aj drahšie, v obchodoch zase lacnejšie. A prečo pivo? V momentálnej situácii to bol najobčerstvujúcejší a najvhodnejší nápoj, ktorý podávali nielen chladený, ale obsahoval aj minerály a soli, ktoré sme vypotili horúčavou a námahou.

**Vľavo turecké líry, vpravo cyperské eurá a centy**

O druhej popoludní páľava nepovoľovala. Napriek tomu sme sa vydali na cestu. Bola plná stúpaní, lebo sa zarezávala do horského masívu, zdvíhajúceho sa po našej ľavej ruke. Nikde žiadny bufet ani občerstvenie, ak boli, tak zatvorené. Zásoby vody sa rýchlo minuli. Potrebovali sme akútne doplniť jej zásobu. Pred šiestou na ľavej strane cesty vidím stavbu na spôsob mexickej haciendy. Sláva! Je tam tieň, balzam na naše uvarené hlavy! Na pútači je napísané, že nás víta reštaurácia s tajomným názvom Ciftlikduzu. Mladá obsluha nám ihneď priniesla nielen balenú vodu, ale, samozrejme, aj niečo iné. Dokonca sme sa mohli osprchovať z hadice na polievanie trávnika. Zakempovali sme na terase a aj dostali povolenie, že tam môžeme prenocovať. Mohli sme váhať? Ešte by sa dalo ísť zo dve hodinky, ale kde nájdeme podobnú ponuku? Zostali sme vedľa híkajúceho somárika. V neďalekej zátoke vidieť pláž, ale nemáme silu sa ísť okúpať.
Na jednom zo stromov som objavil originálne „svätojánske chlebíčky“ či ako sme tieto plody za mlada volali. Predtým sme jedli obligátne granátové jabĺčka a dostali sme aj pár mladých datlí. Iný kraj, iný mrav! Je tu pekne, len muchy z neďalekého stáda kráv nám znepríjemňujú siestu.
Keby len tých kilometrov bolo viac! Prešli sme iba 42 kilometrov, ale v týchto podmienkach sme nedokázali viac. Zdalo sa mi, že sme ich prešli najmenej dvakrát toľko. Čaká nás ešte pekná dávka, tak načo sa trápiť?
Vidím, že zajtra nás hneď zo začiatku čaká prudké stúpanie, reštaurácia je zarezaná do svahu hneď na jeho začiatku. A pri pohľade do mapy vidím, že cesta prechádza horskými hrebeňmi, teda nasledujú stále ďalšie stúpania. Už ich mám plné zuby!

***


Štvrtý deň: Pri pamätníku víťazstva

Je streda 14. september a už za šera sa berieme ďalej. Pár hodín máme šťastie – je zatiahnuté a tým aj nie tak horúco. Neskôr mračná zmizli a horúčava sa stupňuje. Vidím, že takto nad plánom na obídenie celého ostrova po pobrežiach začína blikať veľký otáznik.
Stúpania sú nemilosrdné. Mirovi pri prehadzovaní na ľahšie prevody stále padá reťaz a viditeľne sa trápi. Spomína svoj bicykel, ktorý odpočíva doma. Prečo sme si nevzali tie a spoľahli sme sa na vojenské? Bola v tom iste aj váha batožiny a vysoký poplatok za ich prevezenie lietadlom. Blúzni aj o tom, že už na zemi spať nebude, že sa ubytuje v hoteli... Možno mu ublížila horúčava. Nedbá, a keď vidí na pobreží moderný vysoký hotel, mierime tam. Mne je to jedno, spať budem aj tak vonku. Máme za sebou trasu ako včera za celý deň – 42 kilometrov.
Keď nás vidí prichádzať mladý čašník, bez pýtania prináša zarosené fľaše minerálky. Len tak zasyčali v našich rozpálených hrdlách. Potom prišlo na rad pivo, tiež studené. Oddýchli sme si a pri platení sme zistili, čo to všetko stojí. Bola to nečakane vysoká suma. Tá schladila partnerovu hlavu a vyhnala z nej myšlienky na hotel. Videl som tam ceduľu s cenou 300 euro na osobu, 500 za dve.
Takže ideme ďalej. Dnes ráno vyštartovala na cestu aj skupinka vojakov, ktorí majú v pláne podobnú trasu ako my dvaja. Lenže úplne naľahko a poriadne aklimatizovaní. Prespávať budú na základniach, vopred pripravených. Vodu aj stravu im vezie sprievodný džíp. Zajtra niekedy okolo obeda by sme sa s nimi mohli stretnúť.
Odpočinok nám rozkrútil nohy a tie aj pedále s kolesami. Po 12 km sme v Girne. Ako som už spomenul, je to najväčší prístav na severnom pobreží. Podľa pôvodného plánu sme odtiaľto mali odbočiť na juh, prudko do pohoria Pentadaktilos/Besparmak. Cesta vedie do hlavného mesta Nikosie (či Lefkosie). Teraz sme radi, keď z neho nachádzame výpadovku po pobreží smerujúcu na západ.
V Girne sme si na lavičkách pod cyprusmi chvíľu odpočinuli a študovali miestne obyvateľstvo. Pýtam sa na nejaký kemp, ktorý spomínajú aj informačné tabule. Lenže nikto ani netuší, čo je to „kemp“. Pri neuveriteľnom pamätníku „Oslobodenia“ som si všimol hotelový komplex na pobreží aj s plážou, ale skúšali sme ďalej. Po ďalších dvanástich km sme sa vzdali a vrátili sa k šípke, ktorá nás posielala na spomínanú pláž. Vedľa luxusného hotela je malé miesto, pripomínajúce miestne smetisko, na konci ktorého je „Yacht Club“, ešte prázdny. Tu som sa rozhodol prenocovať. V oplotenom priestore Clubu boli aj stolíky s lavičkami, kde som sa rozložil. Netrvalo dlho, a z morských vĺn sa vrátil do čierna opálený inštruktor aj s pomocníčkami a pekne krásne ma vypoklonkoval za bránu. Nič sa nedalo robiť. Hľadám si najvhodnejšie miesto medzi bodliakmi a vrecami s odpadom. Rozťahujem karimatku a pozerám konečne na tachometer: Skoro som od radosti vyskočil z kože! Sláva! Rekordných 62 kilometrov!

**Tento pamätník pri ceste je neprehliadnuteľný**

Lenže treba riešiť, čo a ako ďalej. Ak sa zajtra s vojakmi nestretneme, budeme sa motať ešte pár dní po severnom a západnom pobreží. Pri takýchto dávkach určite zmeškáme termín odletu lietadla z Larnaky, ktorá je ešte nekresťansky ďaleko. Spájam sa s priateľom Emilom a dohodli sme sa, že ich počkáme pri pamätníku a oni nás nejaký úsek cesty prevezú aj s bicyklami. Iné miesto na stretnutie som radšej neriskoval.
Natiahnutý vo vodorovnej polohe som očakával sladký nočný odpočinok, keď presne o siedmej večer vytryskla detonácia zvukov. Možno pazvukov. To v spomínanom hoteli na ostrom svahu, spadajúceho do mora, sa začala diskotéka v štýle „techno“. Som ohúrený! Čo si počať? Asi jediné riešenie je zapchať si niečím uši. Ale čím? Nejako sa mi podarilo zaspať. Tento koncert trval vraj, zase presne, do tretej ráno...

**Moje skromné nocľažisko v tieni luxusného prímorského hotela**

***

Piaty deň: Bicykle na vojenskej korbe

Dnes je štvrtok 15. september a do odletu zostáva päť dní a tri hodiny - a pred nami kopec kilometrov. Nejako sa s tým musíme popasovať. Nezapieram, slnko mi dalo zabrať. Obom. Po technonoci sa balíme a odchádzame smerom, ktorý udáva trasa – na západný cíp ostrova. Ideme iba zopár kilometrov, zastavujeme sa pri obchode so zmiešaným tovarom a nakupujeme. Najmä vodu. Potom sa vraciame k monštróznemu pamätníku. Pre jedných víťazstva, pre druhých potupy. Budeme tu čakať na auto, ktoré sprevádza skupinku cyklistov. Nemáme potuchy, kedy prídu. Samozrejme záleží na ich kondícii a najmä počasí. Dávajú si asi také denné porcie, na ktoré som bol zvyknutý predtým aj ja. Tak okolo 180 kilometríkov, keď som išiel na ľahko.

Tri dni som sa mučil fyzicky, teraz psychicky. Sedím v priestrannej kabíne vojenskej dodávky a na kolenách mám parádny vojenský obed. Po koľkých dňoch držím v rukách príbor? Toto je tá pekná stránka veci. Obluda leží s bicyklom na korbe a za oknom beží film cesty, ktorú už na dvoch kolesách neprejdem. Postupne sa cesta stále viac zarezáva do pohoria, ktoré skoro kolmo padá do vĺn mora. Ako v krajinách bývalej Juhoslávie. Nadchýnajú ma pohľady na zálivy pod nami s modrozelenou vodou aj krkolomné zákruty pri stúpaniach aj klesaniach. Myslím na priateľa Zdenka, ktorý takéto bicyklovanie zbožňuje. Hore, dolu a vo vlasoch svieži morský vetrík... Je večná škoda tieto najkrajšie partie iba tak premrhať. No nedá sa nič robiť, iné riešenie neexistuje. V duši mi silnie presvedčenie, že raz sa sem musím vrátiť a prejsť si túto krásu na mojom tátošovi.
Dostali sme sa k nami obávanému hraničnému priechodu, otvorenému iba nedávno. Budú problémy? Neboli. Priatelia vojaci zabodovali. Človek však nikdy nevie, kto si čo zmyslí. Sme prvýkrát v južnej časti, patriacej Grékom. Napätie umocňuje množstvo vojenských postov na vrcholkoch okolitých štítov. Tu sú Angličania, tu Kanaďania, tento patrí vojakom Spojených národov – UN... Dokedy to bude takto? Kto je vinníkom tohto stavu? Kde je koreň príčiny, ktorý nedokážu vyriešiť ani po toľkých rokoch mudrci v OSN?
V meste Polis sa lúčime s našimi priateľmi.

**Dobrí chlapci, títo Slováci!**

Do mesta Pafos, kde by sme mali mať akýsi azyl a možnosť prespať v normálnych podmienkach u priateľa Romana, pochádzajúceho priamo z Borského Svätého Jura, kde mám aj ja chalupu, je do 40 kilometrov. Deň sa chýli ku koncu, po neznámej ceste by sme tam prišli až za tmy. Neskôr vidíme, že táto cesta by nám trvala zopár ťažkých hodín. Je stále kľukatá a šplhá sa po pohorí, teraz veľmi roztiahnutom po celej výške západnej a strednej časti ostrova. Tam niekde na severovýchode je oblasť Troodos, národný park, vraj najkrajšia ale aj najvyššia časť Cypru. Bohužiaľ, osud je proti tomu, aby sme sa tam dostali, aj keď som ho do pôvodného plánu zakomponoval.

**Prvý pohľad z balkóna apartmánu v luxusnej štvrti Pafosu ma očaril**

Roman nám veľkodušne prisľúbil aj v tomto pomoc. Po chvíli čakania sa objavuje dodávka a z neho sa usmieva tvár, ktorú som už dlho nevidel. Ani som donedávna netušil, že tu zarába peniažky. Stojíme pri drevenom kiosku a dávame si prvé grécke pivo. Cesta sa krúti stále viac a viac, odkláňa sa od pobrežia a klesá až neďaleko Pafosu. O hodinku sme v modernom, bazénmi vyšperkovanom sídlisku. Otvárajú sa dvere a víta nás Tatiana, Romanova priateľka. Začína sa relax, po ktorom túžia nielen naše zničené telá, ale aj poznamenaná psychika.

**Roman s Tatianou**


Šiesty, siedmy a ôsmy deň: Pafos

Piatok šestnásteho sa zobúdzame pri skorom odchode Romana do práce. Aj Tatianu čaká práca. Dokonca dve. Peniažky treba, život ani tu nie je lacný. Pozýva nás na návštevu jej reštaurácie, kde pracuje dopoludnia. Radi prijímame, prečo nie? Ideme spoznávať – tento krát pešo - mesto, poznačené históriou. Ale maximálne cudzie. Sme už v gréckej časti a odráža sa to na jeho kolorite. Akosi nemôžeme nájsť objekt, ktorý by potešil naše oči. Je tu očividne viac smetí ako na severe, dokonca potraviny aj nápoje o poznanie drahšie ako tam.
V čerstvo vypraných veciach sa cítim ako v nebi. Lenže počasie nám ho dlho nedoprialo. Páli a páli, preto sa ťahám po úzkych tieňoch, ktoré vrhajú strechy domov.

**Táto babička ma na trhu ponúkla krásnym a chutným hroznom**

Tatianu sme po chvíľke hľadania naozaj aj našli v akejsi pasáži, zatienenej pred cyperským slnkom, ktoré ani dnes nedá pokoj. S prepoteným tričkom a s nohou, ktorá zase začala protestovať proti nezvyčajnej námahe, sa vraciame do nového domova. Dávam Tatiane za pravdu: Nenašli sme zatiaľ nič, čo by nám v Pafose a dokonca prejdených častiach celého ostrova zaimponovalo. Na trhu som kúpil pár maličkostí pre rodinu, pričom som dostal „len tak“ strapec vynikajúceho hrozna. Žeby to tu bol taký zvyk? Len nech si ho podržia...

**Majstri pracujú priamo na ulici**

Mysleli sme, že tento komplex nemôžeme nenájsť. Opak bol pravdou: Zistili sme, že takéto komplexy sú satelitne postavené dokonca tri! A aj s skoro rovnakými proporciami a modrými bazénmi s identickými vodopádmi...
Keď som správne schodisko konečne našiel, nezaváhal som ani sekundu. Obliekol som si plavky a už som si aj užíval dokonalú slasť chladivej vody. Z umelých skál padá vodopád, ktorým si nechávam masírovať unavené svaly. Nádhera! Celé popoludnie relaxujeme. Roman sa vráti až okolo piatej, Tatiana až o jedenástej! Nezávidím jej takéto nasadenie. A to každý deň! Aj cez víkendy, kedy musí byť práve vo voľné dni oddychujúcim obyvateľov aj turistom otvorené občerstvenie dlho do noci.
Predsa len bicykle celkom nezaháľali: Roman s Mirom išli nakúpiť „niečo“ na oslavu našej návštevy. Domáci pán pri čakaní na partnerku varí sľúbenú kapustnicu.
Sobotné ráno je v pohode. Roman má voľno. Včera večer sme ho z vďačnosti za prichýlenie obdarovali cyklistickými proprietami. Padli mu ako uliate. Je to športovec a aj na bicykli sa cíti ako ryba vo vode. Podobne ako Tatiana, ktorá sa presúva z domu do práce a opačne zásadne na bicykli. Pospali sme si dlhšie ako zvyčajne a ja sa idem osviežiť do bazénov.
Až večer, kedy horúčava opadla, ideme na bicykloch k moru. V akomsi kameňmi ohraničenom bazéne je morská voda teplá ako lúh. Keby som sa na šmykľavých kameňoch nepošmykol, ani by som sa tam nenamočil!

**Na brehu Stredozemného mora**

Nedeľný obed bude parádny! Od rána ho pripravuje domáca pani s veľkou starostlivosťou. Majonézový šalát s vyprážanými rezňami! No toto som už dávno nejedol! A na Cypre nikdy!

**Pamätník prvého prezidenta arcibiskupa Makariosa III**

**Starodávne obydlie praotcov**

S plnými bruchami ideme prezrieť na bicykloch kúsok z cesty, ktorou ráno pôjdeme smer letisko. Cestou vidíme nielen pamätník Markosa, ale aj prehistorickú jaskyňu, ktorú obývali prví obyvatelia ostrova. Stále klesajúc dostali sme sa až do prístavu, kde je konečne živšie a cítiť pravú turistickú atmosféru. Samozrejme s prevahou rusky hovoriacich návštevníkov.

**V prístave**

Večer bola rozlúčková slávnostná večera – aj so šampanským, pre ktoré som bol v miestnom obchode. Bez neho by to nemalo ten správny šmrnc. Ale spať ideme všetci skôr napriek tomu, že nás hostitelia prehovárajú, aby sme ešte ostali: Domáci musia do práce a my – domov!

***


Deviaty deň: Zase sami na ceste

S Romanom som sa rozlúčili skoré pondelkové ráno. Víkend sa skončil, práca čaká. Dobre mi padlo, že ma silne objal. Kedy sa uvidíme? Najskôr až doma. My sme už zbalení a čaká nás najmenej dvojdňová cesta do Larnaky. Poznášali sme bicykle a batožinu a rozlúčili sme sa aj s príjemnou hostiteľkou. Pafos leží na svahoch, spadajúcich do mora a preto tu len ťažko nájdete vodorovnú cestu. Tá prišla až po niekoľkých kilometroch. Prechádzame odbočku na Troodos, kadiaľ sme mali pôvodne prísť. Koryto rieky je neúprosne suché, akoby tadiaľ žiadna voda nikdy netiekla. Neutešený pohľad...
Mierime po zvlnenom pobreží a po necelých tridsiatich kilometroch vidíme v mori niekoľko skál. Z informácií viem, že toto by mohlo byť jedno z najznámejších miest Cypru – miesto zrodenia Venuše z morských vĺn. Som sklamaný, predstavoval som si to atraktívnejšie a o čosi tajomnejšie. Nič, iba chabý parčík s parkoviskom hore pri ceste a chodník pre peších, ako had sa krútiaci k morskej hladine. Fotografujeme, ale sklamanie neskrývam ani teraz.

**Takto si zrodenie Venuše predstavoval Sandro Botticelli pred pár storočiami.
A takto vyzerá toto miesto dnes**


Omnoho bombastickejšie sa predstavila pokračujúca cesta, vedúca vysoko nad vedľajšou diaľnicou. Slnko už samozrejme funguje na plný plyn. Do cesty nám stavia neuveriteľne strmé stúpanie, končiace sa v mestečku Pissouri. Neustále strácame cestu, po ktorej môžeme ísť na bicykloch, šípky aj ľudia nás posielajú zakaždým na diaľnicu. Pomoc nám ponúka Cyperčan, ktorý študoval v našej Žiline na Vysokej škole dopravnej. Škoda, že je čas obeda a nie večer, iste by to bolo fantastické miesto na prenocovanie.
Vedľa cesty máme k dispozícii olivy, figy aj granátové jablká. V Pissouri dávame za pravdu reklame malého bistra, ktoré nám ponúka osvieženie. Potrebujeme ho ako soľ, máme za sebou na moje prekvapenie pomerne namáhavé stúpania a 38 kilometrov. (Pre zaujímavosť: 1 pivo 2,5 euro).
Kam dnes dôjdeme, je iluzórnou otázkou. Kam dôjdeme a bude sa tam dať zložiť! Veľa času nemáme a s ním musíme jednať veľmi opatrne, aby sme nezmeškali odlet.
Štvrťhodinu po pravom poludní sa hýbeme ďalej.
Je 16.35, sedíme na úzkej kamennej terase espressa, pre istotu zatvoreného. Je pondelok a v ten deň je akási siesta po víkende, aj všetky múzeá a pamiatky majú fraj. Máme za sebou 64 kilometrov, čo je za deň najviac za celú cestu. Spájam sa s priateľom a vysvetľujem situáciu. Dostávam odpoveď, že odteraz okrem jedného stupáku je to rovina... Dobrá správa! Šliapeme preto cez to dlhé stúpanie v dusnote večera. Po vrchole je zjazd okolo jedného z archeologických skvostov v peknej úprave. Lenže – aj tu je pondelok!

**V pondelok tu servírujú iba sklamanie**

Dostávame sa do mestečka Episkopi. Prvá cesta vedie do obchodu, kde prvá plechovka piva stojí 1.6 euro. Mirovu kartu neakceptujú a tak skúšam moju kreditku. Za skúšku mi použili jedno euro z môjho účtu. Bez náhrady, ale fungovala... Našiel som pivá o polovicu lacnejšie. Kde prespať? Hľadám vhodné miesto, ale všade je to neútulné a akoby neupravené, zarastené burinou. A čo tu? Na miestnom veľkom priestranstve je amfiteáter. Vydláždený, čistý, aj stoly a stoličky sú tu úhľadne poskladané. Iba intimita žiadne. Rozhodli sme sa pre malý altánok, asi pre hudobníkov. Bude to náš posledný nocľah „len tak“ v cyperskej prírode. Nasledujúcu noc už prečkáme na letisku v Larnake.

** Miesto nášho posledného nocľahu. Kultúra nadovšetko!**
***


Desiaty deň: Posledné cyklistické kilometre

Bohužiaľ tu sa moje zápisky končia. Odteraz si musím iba spomenúť, kde, kedy a čo - a najmä skrátiť to. Bol utorok 20. septembra, to viem. Zabudnem na Alzheimera a začnem si spomínať: Cestu do jedného z najväčších cyperských miest – Limasolu – nám neustále komplikuje diaľnica. Stále sa musíme vracať, ako náhle naša cesta vyústi na ňu. Stále sa vypytujem miestnych, zastavujem autá aj na križovatke. Aj prechod cez toto veľkomesto je jednoduchý – pre autá, ale nie pre cyklistov. Nakoniec sa po strate času dostávame na našu cestu najskôr označenú ako A 111, neskoršie B1. Motá sa nad aj pod diaľnicu, vedúcu popri pobreží naším smerom. Odtiaľto nás čaká na letisko ešte približne 70 kilometrov. V tomto vražednom horúcom pekle sa až tam určite nedostaneme. Musíme sa stretnúť aj s priateľom, ktorému treba vrátiť požičané bicykle.
Chvíľkovú úľavu nachádzame pri ceste v bufete pri miestnom futbalovom ihrisku. Iba chvíľku, chvíľočku... Pokračujeme pahorkami a mapa nám ukazuje, že čoskoro cesta zíde do mestečka Zygi na morskom brehu. Vzpružuje nás to a prichádzame tam pár hodín popoludní. Hľadáme miesto, kde by sme sa mohli napiť, ale nie je to ľahké. Odháňajú nás ceny. Za jedno pivo v plechovke pýtajú až tri a pol eura! Nakoniec sme rezignovali a podľahli sme ponuke. Možno je to posledný životodarný nápoj na Cypre!

**Jedna z posledných fotografií**

Na pamiatku robíme posledné fotografie a po dohovore s Famagusou odchádzame smerom na východ. Chcel by som dôjsť až do mestečka Kiti, pár kilometrov pred Larnakou.
Bohužiaľ, až tam sme sa nedostali. Asi 10 km pred ním je opäť veľká atrakcia: ZOO s ťavami aj s krásnou Camel Restaurant. Samozrejme úplne prázdnou. Ale s obsluhou aj toaletami, kde sa dá aj osviežiť. Už sa zvečerieva, lepšie miesto na stretnutie si neviem v tomto momente predstaviť. Odsúhlasené, len musíme čakať až po desiatej večer.
Pri záverečnom pivku sa prebaľujeme a odstrojujeme bicykle tak, aby sme ich mohli iba naložiť na korbu auta a ponáhľať sa na letisko.
Pred jedenástou sa objavila biela dodávka s priateľom. Všetko sme naložili a o pol hodiny sme sa už aj lúčili. Zo srdca ďakujem priateľovi za neoceniteľnú pomoc, bez ktorej by sme našu myšlienku, aj keď v oklieštenej forme, určite nedokázali uskutočniť. O chvíľu bude polnoc a s ňou aj nový deň nášho dobrodružstva. Horúčava nepoľavuje. Letisková hala je našťastie klimatizovaná.
Snažím sa urovnať si myšlienky a spočítať, koľko kilometrov sme vlastne prešli. Nepodarilo sa mi to vtedy, ani dnes. Určite niečo cez štyristo ich bolo. Nie toľko, ako som čakal, ale boli oveľa ťažšie, ako som predpokladal. Tu sa hodí spomienka na cyklistu Henrica, ktorého som stretol na ceste v Patagónii. Doslova mi povedal: José, tu sa prejazdené kilometre počítajú inak. 40 km v tomto víchre tu môžeš považovať za dvojnásobok v Buenos Aires!“. Podobne to bolo aj na Afroditinom ostrove.

**Mapka Cypru s trasou priateľov vojakov. Naša cesta bola skoro totožná s ich bez západnej pasáže. Na jednom obrázku sme s nimi aj my dvaja**
***

Jedenásty deň: odlet a návrat domov

O 03.35 v stredu 21. septembra skoro ráno odlieta Boeing ČSA z Larnaky do Bratislavy. Čas trávime pochôdzkami po letiskovej budove, posedávaním na lavičkách a hútaním, že o pár hodín budeme doma. Ak všetko pôjde bez problémov. V Bratislave pristaneme podľa letového plánu 05.50 LSEČ, kde je o hodinku menej ako na Cypre. Po dlhom čase letím bez batožiny, ktorú predstavoval vždy bicykel. Niekedy s tým boli problémy, inokedy nie. Teraz máme iba ja môj ruksak a partner cestovný kufor na kolieskach.
Po pristátí nás striaslo: z tropických horúčav sme sa ocitli v chladnom počasí – teplota bola okolo 15 stupňov! Napriek tomu nás Mirov syn zaviezol domov, na Záhorie.
Oddýchol som si. Bremeno zodpovednosti zostalo kdesi v lietadle.
Je 9 hodín ráno 24. júla 2012, keď dopisujem tento blog. Ale už ma čaká ďalší – na jar tohto roku som bol s bicyklom v krajinách Beneluxu. S iným partnerom...

3 komentáre:

Jozi povedal(a)...

Už sa teším na pokračovanie... Jano

Jozi povedal(a)...

Maj chvíľku strpenia, nemohol som nájsť obrázky! Jo

Anonymný povedal(a)...

Jožko tak kedy to bolo...píšeš
...nedeľu 11. septembra 2012... ešte ani nebolo, asi rok je zly ...inač pekne a zaujimave
sused Ivan zo Šajdikov