Tento kus Francúzska, opradený bohatou históriou a formovaný tvrdými prírodnými podmienkami na pobreží Kanálu La Manche a otvoreného Atlantického oceánu ma už dávno lákal. Krajina, bohato členená, kde cesty nepretínajú, ale kopírujú prírodné terénne vlny, je ako stvorená na cyklistiku a najmä pre cestovateľa, ktorý si nevyberá nenáročnú rovinu. Už v roku 2002 som mal pripravený kompletný itinerár, lenže iné povinnosti aj ciele Bretónsko odsúvali „na neskôr“.
Problém bol v tom, ako tento kus sveta prejsť. Z rôznych príčin som musel vylúčiť klasický variant, založený na individuálnom absolvovaní celej trasy „na ťažko“ naloženom bicykli. Veď dnes po spočítaní kilometrov z Borského Svätého Jura na Záhorí, kde teraz žijem, po návrat na pätnásty deň od odchodu, ukázal cifru 5158 kilometrov. To by najmä vzhľadom na počasie a terén Bretónska enormne predĺžilo čas, potrebný na ich absolvovanie.
Najskôr som plánoval cestu sám tým spôsobom, že sa na západný kraj Európy dopravím sám mojou Octaviou a tam budem jazdiť systémom okruhu od auta k autu, po návrate k nemu prejdem v ňom celý úsek, ktorý sa mi podarí prebicyklovať, tam v ňom prespím a ráno sa vydám na ďalší okruh. Všetko od štartu pri Le Mont St. Michel smerom na juh po západnom pobreží. Tak až po juhozápadné hranice Bretónska.
Bretónsko má nielen svoju reč,
ale aj zástavu
Nakoniec sa našlo iné riešenie., aké som doteraz nikdy nepoužil. Vzhľadom na môj zdravotný stav som nemal potuchy, koľko kilometrov zvládnem. Veď po expedícii po Kanade a USA som bol rád, keď som sa mohol postaviť. Všetky kĺby a svalové úpony ma odmietli poslúchať. Až na Jozefa som si prvýkrát sadol na môjho partnera z Demy Senica a absolvoval prvé kilometre. Časom sa mi podarilo tieto problémy veľmi pomaly eliminovať, ale čas odchodu, po konzultácii s majstrom Jožkom Iľkom stanovený na koniec mája a začiatok júna, sa neúprosne blížil. Spýtal som sa môjho mladšieho brata Miloša, či by nebol ochotný robiť mi šoféra, aby sme ten komplikovaný spôsob nejako zjednodušili. Pri jednom zo stretnutí sa k nám pridal aj náš spoločný starý priateľ Stano a tak nový experiment bol na svete: Jedno auto, jeden bicykel a traja členovia, ktorí sa budú na striedať podľa síl a chute. Podobný variant som v dvojke použil pri druhej expedícii na Novom Zélande a bol som s ním veľmi spokojný.
Je samozrejmé, že tento spôsob je úžasne náročný na správnu koordináciu medzi cyklistom a autom, čo sa každému zdalo prirodzené a jednoduché. Prax však ukázala, že tu sa každá chybička prejaví veľmi vypuklo a nasledujú neuveriteľné komplikácie.
Hneď na začiatok musím konštatovať, že napriek tomu, že táto expedícia bola z mojich ciest najkratšia, patrí medzi najpôsobivejšie. Určite k tomu prispela aj atmosféra celého Francúzska a Bretónska zvlášť. Všade poriadok a čistota bez toho, aby sme videli, že sa na tom pracuje. Milí, priateľskí ľudia, ochotní pomôcť pri hľadaní správnej cesty. Tolerancia vodičov aj polície, možnosť prenocovať hocikde, kde nie je vyslovený zákaz, pomerne veľa odpočívadiel popri cestách aj na pobreží, takže kempy sme nemuseli použiť ani raz. Ceny potravín v supermarketoch sa blížia našim, vodu sme získavali bez problémov z rôznych zdrojov. No a diaľnicu sme použili iba raz, aj to chybnou informáciou.
O pár hodín sa sny a informácie z kníh stanú skutočnosťou
Súhrnom týchto faktov sa stalo, že na konci cesty sa ukázali predpoklady nadsadené a expedícia najlacnejšia zo všetkých, ktoré som kedy absolvoval.
V sobotu 21. mája o šiestej ráno som pribral v centre Bratislavy oboch spoločníkov a pustili sme sa do nového dobrodružstva. Vrátiť sem sme sa mali po dvoch týždňoch, ale keďže to vychádzalo na piatok, kedy sú cesty v celej Európe posiate migrujúcimi turistami, sme termín o jeden deň predĺžili. Ukázalo sa, že to bol správny krok.
Medzistanica a cesta k štartu
Vzdialenosť k severozápadnej hranice Bretónska, kde susedí s Normandiou, je približne 1700 kilometrov. S rôznymi odbočkami, spôsobenými najmä nepresnosťou navigačného prístroja, sa ukázalo, že ich bolo najmenej o sto viac.
Pri takejto dlhej trase dobre padne nejaký bod, kde si možno odpočinúť, povystierať sa a stretnúť sa s milými ľuďmi. Moja spolužiačka Helga s manželom Lacom bývajú v malej obci uprostred vinárskeho kraja neďaleko Heildebergu v Nemecku, skoro presne na polceste. Už pri niekoľkých mojich expedíciách ma s porozumením prijali a najmä na spiatočnej ceste pomohli prekonať únavu a trampoty z ciest. Hovorím tomu „moje relaxačné stredisko“. Tak sa stalo aj teraz. Po dobrých nemeckých diaľniciach sme sa v stanovenom čase zvítali a moji partneri aj zoznámili s domácimi. Čo čert nechcel, Laco mal práve v ten deň narodeniny a tak sa večer dobre potiahol...
V nedeľu ráno sme sa snažili vypadnúť čím skôr, pretože pred nami sme mali dlhšiu časť cesty a to mimo diaľnic v neznámom teréne. Smerovali sme na Orléans, odtiaľ na Le Mans, odkiaľ je to iba kúsok do štartu cyklistickej časti. Nedostali sme sa však až tam. Napriek tomu, že som sa snažil o to zo všetkých síl, noc nás prepadla na 1783,7 kilometri v malom mestečku Mayenne na parkovisku miestneho športového centra. Prvý nocľah bol iba improvizáciou, preto si dvojica ani nepostavila na noc malý stan a uspokojila sa s prenocovaním „pod širákom“. Ráno ich za to potrestalo chladom a najmä nečakaným budíčkom.
Konečne na čiare
Je prvý cyklistický deň, pondelok 23. mája: Ja som spal klasicky, ako som vždy spával a budem spávať, ak budem mať k dispozícii moje auto. Je upravené tak, že vytvára dostatočne rovnú a pohodlnú plochu pre dve osoby. Moja trekingová Esperia z Demy nás čakala vonku pri aute, ukrytá pred zrakmi nenechavcov.
Ráno nás z drkotania zubov vyrušil nečakaný silný zvuk. Ako sa ukázalo, na ihrisku pár metrov od nás pristál vrtuľník... Nehnevali sme sa, pretože bolo trištvrte na šesť, čo je najvyšší čas pobrať sa na štart. Na parkovisku pri komplexe St. Michel nám tachometer ukázal cifru 1882 km a čas 7.30. Je nádherné ráno, lenže po modrom oceáne ani stopy, len mokrý piesok pláže.
Panoráma Le Mont Sant Michel pred príchodom a detail v plnej kráse.
Stančimu sa dostalo cti byť prvým, kto roztočí kolesá smerom k cieľu. Lenže na jeho oblečení je zrejmé, že teplo vyzerá inak. Počas celej cesty sme iba pár dní mohli bicyklovať v kraťasoch a dresoch s krátkymi rukávmi. Od Atlantiku totiž niekedy až zúrivo dul studený víchor.
Ale pohľad vpred bol úžasný: Na žulovom ostrovčeku sa doslova vypína 80 metrov vysoký opevnený kláštorný komplex, spojený s pobrežím hrádzou. Je to jedno z najpamätnejších miest Francúzska aj celej západnej Európy, v stredoveku slávne pútnické miesto. Aj dnes je to po Paríži a Versailles najnavštevovanejšie turistické miesto. Rovnomenná zátoka je chýrna najvyšším rozdielom hladiny pri prílive a odlive – cez 14 metrov. Pri odlive sa more stiahne do vzdialenosti 10 až 15 kilometrov...
Podľa itineráru je dĺžka denných etáp od 100 do 160 kilometrov a je ich desať. Samozrejme, že čas, potrebný na zdolanie tejto vzdialenosti závisí nielen na fyzickej kondícii, ale najmä od konfigurácie terénu a smeru vetra. Netrvalo dlho, aby sme sa presvedčili, že toto bicyklovanie nebude prechádzka ružovou záhradou...
Nemáme čas na zdržovanie. Na bicykel si sadá Stano a odkrúca prvé kilometre z trasy, dlhej približne 1000 kilometrov. Koľko z tohto počtu prejdeme na bicykli, je vo hviezdach.
Pár slov na vysvetlenie
Zvykáme si na cestu, dopravu, ostrovčeky, retardéry, smerové tabule, značenie. Iba na malom úseku celej cesty sme videli akési symbolické míľniky, nikde žiadna informácia o počte kilometrov medzi jednotlivými mestami.
Každý dom je pevnosť
Dnes viem, čo je na Bretónsku najzvláštnejšie: Každý dom predstavuje pevnosť, útočisko pred nebezpečenstvom. Nielen tým, prichádzajúcim z ľudskej chamtivosti, ale najmä od krutého vyčíňania prírodných živlov. Najmä vody a vetra. Každé okno je zabezpečené pevnými okenicami, vchodové dvere pripomínajú skôr vchody do hradov. Z pevného masívneho dreva. Ešte aj na nových moderných domoch s oknami z plastu nesmú okenice chýbať. Drevené hrazdené domy sa doslova pýšia prastarými nosníkmi nad vchodom alebo oknami, kedysi nahradzujúcimi kamenné. Na každom dome je nielen vidieť, ale aj cítiť dych tvrdého života. A okolo neho? Túto vynútenú tvrdosť kompenzujú Bretónčania kvetmi. Sú doslova všade. Visia z okien, stoja v kvetináčoch na kamennej dlažbe, sú v úhľadných parkoch aj priamo na cestách v tých miliónoch ostrovčekoch, spomaľujúcich rútiace sa autiaky a dávajúce azyl bezpečnosti obyčajným chodcom. A všade je čistota a poriadok.
Kto sú vlastne Bretónci?
Pohľad do najstaršej histórie tvrdí, že obyvateľstvo a najmä ich jazyk siaha až ku galícijskému praobyvateľstvu, ktorý nemá s francúzštinou vôbec nič spoločné. Mnohí z terajších Bretónčanov sa omnoho viac cítia byť príbuznými keltského pôvodu v Írsku, Škótsku a Walese. Ani Rimanom sa nepodarilo dobyť tento maličký národ vo vtedajšej Amorike. V 5. a 6. storočí sem prišli v dôsledku sťahovania národov Kelti z Britských ostrovov a nazvali svoju novú vlasť Bretagne, teda Malou Britániou. Ešte dnes svedčí ich vlajka, reč aj reč o nesúhlase s násilným pripojením k Francúzsku v roku 1532.
V Bretónsku sa predtým nosilo viac ako 60 krojov,
z ktorých dodnes zostalo už iba málo.
V poslednom čase sa však objavujú
na slávnostiach čoraz častejšie.
Páni nosia vesty bohato zdobené krajkami a krátke nohavice bragou braz. Ženy si obliekajú široké sukne, halenky šnurovačky, zástery, šále a najmä známe krajkované čepce coiffe. Podľa nich môžete poznať, z ktorej oblasti kroj pochádza.
Aj samoty okolo cesty
sú pastvou pre oči
Tvrdo presadzujem zásadu, aby auto a jeho osádka slúžili cyklistovi. Najmä pri orientácii a hľadaní správneho smeru cesty. Dobre viem, čo znamená stratenie sa najmä v neznámych mestách so stovkami ulíc a desiatkami dopravných tepien, prichádzajúcich aj odchádzajúcich. Veľmi často bez uvedenia správneho čísla cesty. Čo z toho, že na mape to vyzerá veľmi jednoducho, keď stačí jediná rozkopaná cesta, jedna obchádzka, jedna jednosmerka – a nastáva to, čo najviac nenávidím – vzájomné hľadanie v chaose neznáma. Toto je tvrdá cena za komfort, kedy celú ťarchu batožiny vezie auto a cyklista ide naľahko. Jedinec s naloženým bicyklom, pripomínajúcim tank, aj keď blúdi, cestu si vždy nájde. Pri skupine je to ťažšie.
Áno, viem, že dnes existujú iné spôsoby kontaktu. Napríklad mobilný telefón s roamingom. Napriek tomu, že som na potrebu vziať so sebou takto vybavený mobil sa stalo, že jeden z nás síce mobil so sebou vzal, ale paradoxne roaming zrušil... Alebo ho zabudol aktivovať či zapnúť. Alebo mal vybitú batériu. Alebo si ho zabudol vziať z auta...
Traja aktéri zľava Stano, vpravo Miloš a ja v siluete fotografa
Ale tento „štýl“ – tri osoby, jedno auto a jeden bicykel, ktorý som sám vymyslel a aj po prvýkrát použil v praxi – má jednu veľkú nevýhodu – tri mozgy, ktorý rozmýšľajú nezávisle na sebe. A tak sa objavujú tri riešenia, tri pohľady, tri možnosti. Často bez toho, aby o zvolenom riešení napríklad osádky v aute mal možnosť dozvedieť sa aj chudák cyklista.
Trasu cesty som pripravoval skutočne s dostatočným predstihom a dôkladne. Trasu každého cyklistického dňa som najskôr vytlačil na formát A4. Každý deň mal takýchto na seba nadväzujúcich máp 4-6, podľa zložitosti pobrežia. Neskôr som každý deň spracoval ešte detailnejšie, takže druhá séria obsahovala až do 20 máp. Na desať dní skoro dvesto listov. To bolo pre osádku auta. Napriek tomu som ešte pre cyklistu, aby nemusel vláčiť toľko nepraktických papierov, vypísal mestá, osady a čísla ciest, ktorými budeme prechádzať, takže v prípade straty sa prinajhoršom sám do určeného bodu dostane. Bod so určí sám pred odchodom a vyznačí nielen na svojom papieri, ale aj na mapkách v aute...
Zdá sa to príliš úradnícke? Puntičkárske? Necyklistické? Preto najradšej chodím po svete sám.
Vidíte, ani to nestačilo. Bolo treba dohodnúť presne miesto stretnutia a toto dôsledne akceptovať. Ja som zastával názor, aby bolo hneď za miestnou tabuľou. Iný radil stretnúť sa pri miestnom kostole. Iný zase na námestí... Každá možnosť má svoje slabiny: V prvom prípade – čo ak cyklista príde do mesta inou cestou ako auto? V druhom – čo ak tam žiadny kostol nie je, alebo čo je ešte komplikovanejšie – je tam kostolov viac? V treťom: Kde na námestí? To je zvyčajne hektickým bodom mesta.
Tak sa stávalo, že jeden čakal tam a iný inde. Keď nás náhoda zviedla dokopy, mysleli sme, že to tak bude aj v budúcnosti. Mýlili sme sa, ale k tomu sa dostaneme až neskôr.
Skutočnosťou je, že cez mobil sme sa hľadali alebo dávali vedieť, kde čakáme, za celý čas iba dvakrát. Aj z toho v jednom prípade cyklista na informáciu nereagoval, lebo si ju neopatrnosťou vymazal...
Čo náš čakalo na prvom úseku? Pohľad na mapku ukazuje, že naša trasa viedla po cestách čím bližšie k pobrežiu. Práve tu sa začína 120 kilometrov dlhé Smaragdové pobrežie Côte d‘Emeraude.
Toto bol pohľad, ktorý nás po ceste sprevádzal - lode na blate
Skoro po celý deň sme však očakávané more nezazreli. Ušlo pred nami. Napriek tomu, že príliv a odliv sa vystrieda za celý deň dvakrát, jeho kulminácia v tejto časti nastáva až po polnoci. Napriek tomu, že Milko zo zvedavosti vydržal až do jednej, šíru vodu nevidel. Toto však neplatí tam, kde je pobrežie strmšie a dno hlbšie.
Až pri Saint Malo sme ho videli
v plnej kráse...
Mapka cyklistického dňa č.1
A-Le Mont-Saint Michel, B-Pontorson, C-Roz-sur-Couesnon, D-Saint-Broladre, E-Cherruex, F-Saint-Benoit-des-Ondes, G-Cancale, H-Pointe du Grouin, I-La Guimorais, J-Le Minihi, K-Saint-Malo, L-Dinard, M-Saint-Lunaire, N-Trégon, O-Fréhel, P-Fort-La Latte
Saint Malo a jeho pevnosť
Pobrežie nás vedie ku Cancale - mestu ústric. Naozaj ich všade propagujú. Pri dégustation treba otvoriť ustricu jediným pohybom a pokvapkať citrónom. Z Cancale do St. Malo–Rothéneuf je vraj najkrajší úsek Côte d’Emeraude. Nejako nám to ušlo…
Po Stanovi nasadám na bicykel ja a po mne Milko. Na obed sme v Saint Malo.
V 18. storočí to bolo “Hniezdo korzárov”. Ville close, Uzavreté mesato, bolo na konci druhej svetovej vojny skoro úplne zničené a až neskôr postavené v pôvodnom štýle.
Po ceste nám pomáhali prehľadné mapy. Nepotrhané, nepoškriabané, nerozbité...
Z pamätihodností vyniká Katedrála Sv. Vincenta, postavená po roku 1944 presne podľa pôvodných plánov. Chateau Supprimer de la Duchesse Anne – táto pevnosť chráni vstup do vnútorného mesta tak isto aj štyri pôvodné veže z 15. storočia. Parkujeme na veľkom parkovisku a dávame si hodinku na prehliadku. Obedovať budeme až neskôr.
Po ňom si dáva „dupľu“ na bicykli Stano, ktorý je nadšením ako v tranze. Prechádzame Dinard, najstaršie prímorské kúpele v Bretónsku. Je to obľúbená destinácia bohatých Britov. Spravili sme niekoľko fotografií a popri starom biskupskom meste Saint-Brieuc sa pri západe slnka chceme dostať k plánovanému cieľu- Capu Fréhel. Predtým tu máme pevnosť Fort La Latte a tam mierime najskôr. Bohužiaľ, je pár minút po šietej a už je brána zamknutá. Pred ňou sa na obrovskom parkovisku, stromami a kríkmi porozdeľovanom na útulné boxy, otvára priestor pre nás: Nikde ani živáčka, nie to ešte pokladňa!
Najpríjemnejšie prekvapenie nás čakalo večer.
Parkovisko s kempom - bez ľudskej duše
Pevnosť La Latte, ku ktorej som sa nedostal.
Zostávame tu, obrovský maják na Cape Fréhel si necháme na ráno.
Všetci s radosťou súhlas zapíjajú bielym vínom ešte z Bratislavy. Ja dávam do placu Mirkovu “silvestrovskú” kapustnicu, uchovanú v pohároch. Len sa tak za ňou zaprášilo. A bez následkov! Posielam mu z vďaky esemesku o tejto skutočnosti. Mám od neho ešte makovník a najmä trdelník. Boli v mrazáku a uvidíme, pokiaľ vydržia.
Nie tak pohľadnice,
ako podložky na stôl
lákajú nielen nás...
Mirkova "silvestrovská" kapustnica
nám pripomenula domov
Po pobreží hľadáme more
Monumentálny maják na myse Cap Fréhel
Je utorok, 24. mája. Nádherné jasné počasie. Chlapci chcú počkať do desiatej, kedy otvárajú bránu, vedúcu k pevnosti La Latte, ktorú dnes používajú vo filmoch ako kulisa. Tuším sa tu natáčali aj scény zo súťažného seriálu v odvahe a šikovnosti. Som ranostaj a rozhodol som sa, že dnes pôjdem na cestu prvý a pevnosť oželiem.
Dobre som spravil. Prázdna cesta za ranného čerstvého počasia je nádherná, napĺňa ma pocitom šťastia. Už o pár minút vidím v diaľke na výbežku skalnej ostrohy maják.
Sprievodca uvádza, že Cap Fréhel je najkrajší výbežok Côte d’Emeraude, ktorého útesy dosahujú výšku až 70 metrov. Žlté kvety, ktoré sprievodca spomína, lemujú na kríkoch prístupovú asfaltku. Sľubovaných morských vtákov však nevidím. Nič to, mám krásny výhľad na klesajúcu cestu a aj mestečko Erquy, ktoré lemujú pláže so skaliskami a prístavom.
Po pár kilometrov ma zastavuje zvláštna maketa jasajúceho cyklistu, Práve tu bude 6. júla cieľ jednej z etáp slávnej Tour de France. Bez fotografického úlovku sa to nemôže zaobísť.
No to si v televízii zgustnem!
Takto o niekoľko týždňov viedla trasa 5-etapy Tour de France
Nasleduje Le Val-André s dvojkilometrovou piesčnatou plážou, ktorú z oboch strán ohraničujú skalné steny, z ktorých sú krásne výhľady na rušné mestečko. Na osamelom skalisku hneď pri pobreží hniezdi množstvo vtákov. Len to more je kdesi ďaleko, pláž je pokrytá mokrým pieskom.
Mapka cyklistického dňa č.2
V meste Yffiniac ma dobiehajú chlapci a meníme sa v sedle. Nastupuje Stano a podobne ako ja môže sa dosýta kochať a inhalovať morské povetrie.
Mestečko Paimpol s nádherným kostolom opísal už v roku 1886 Pierre Loti v románe Islandský rybár ťažký údel mužov, ktorí s nasadením života lovili tresky v Severnom mori. Priamo o meste doslova píše: „Staré strechy rozprávajú o stáročnom boji so západným vetrom a so všetkým, čo more vyvrhlo...“ Úzke uličky starého mesta, hrázdené domy a rybársky prístav si dodnes udržali niečo z dramatických časov minulosti. Ale v prístave je potešujúci pohľad – jachty a plachetnice sú v prekrásnej modrej vode...
Turistom ponúka plavbu loďou okolo najkrajšieho ostrova Ille de Bréhat s majákom. Cena pre dospelých 12.5 euro. My sa za klasických turistov nepovažujeme a tak točíme pedálmi ďalej. To už je na rade Milko a aj dnes statočne odmotá svojich pár kilometrov z dlhého klbka cesty.
V mestečku Binic vyčkávame more – a nič! Stúpame vyššie stále vyššie na sever, kde na jednom z úzkych výbežkov by sme mali prenocovať. Za mestečkom Lézardrieux nasleduje Landmodez a po ňom maličké mestečko Larmor, kde nachádzame odbočku z cesty so šípkou Panorama. Cestička sa končí nad svahom, skoro som napísal „nad morom“. Ale toho stále niet. Milko sa aj pýta miestnych obyvateľov na čas, kedy sa vráti z diaľky. Dozvedá sa, že tak medzi polnocou a jednou. Zatiaľ sa uspokojujeme pohľadom na mokré dno s mlákami a ja sa snažím zachytiť západ slnka a jeho odraz v nich.
Chlapci si za plotom našli miesto pre stan, ja ostávam pri kamennej lavičke b aute. Sme spokojní. Aj s kilometrami, ktoré sme každý z nás odjazdili. Takto by to mohlo odsýpať čím ďalej...
V tejto situácii sa nám zdajú majáky zbytočné...
Ba ani pri západe slnka. Iba mláky slanej vody dávajú šancu slnečným lúčom na prekrásnu svetelnú hru
Najkrajší superdeň
Streda 25. mája nám opäť prináša pohodu a deň, ktorý som označil neskôr ako najkrajší. Keď som sa v noci prebudil a pozrel sa po panoráme, napočítal som na obzore päť blikajúcich majákov. Tak predsa to funguje..! Ale, bohužiaľ, špliechať more som nepočul ani nevidel.
Pri raňajkách neďaleko zastalo obstarožné auto a švárna deva si v ňom rozbalila raňajky. Neskôr sme sa dali do reči, na prekvapenie vedela dokonale anglicky a tak som sa dozvedel, že takto na čerstvom vzduchu pri panoramatickom pohľade na morské diaľavy každé ráno absolvuje svoje prvé jedlo. Až po ňom pokračuje v ceste do neďalekej práce. Dnes ma mrzí, že som nenašiel dostatok odvahy túto autentickú mladú Bretónku zvečniť. Bola prirodzene pekná a milá. Vhodne by reprezentovala v tomto blogu svoj zaujímavý národ...
Mapka cyklistického dňa č.3
Od včerajška načínam denný prídel ja. Cítim sa dobre vyspaný a odpočinutý. S radosťou krútim pedálmi aby asfalt, podotýkam až na malé výnimky vynikajúcej kvality, pod kolesa Esperie pekne ubiehal.
Tu je to modré na bielom: Dvojjazyčné smerové tabule
Prvú zastávku som si spravil ešte pred mestečkom Pleubian, kde ma upútala vyvesená bretónska zástava. Samozrejme nad miestnym barom. Tá v dokumente nesmie chýbať! A hneď na prvej križovatke fotím dvojjazyčné smerovky. Horná je vo francúzštine, dolná, písaná kurzívou, je v bretónčine. Nie sú veľmi odlišné, ale ani identické. Niektoré slová sú úplne iné. Pripomína mi to podobnosť slovenčiny a češtiny.
Spomínaný bar s bretónskou zástavou
Mapa nám pomáha nájsť cestu, ktorou chceme ísť. Bohužiaľ, nie vždy tú cestu, vyznačenú vlasovou linkou, v reále nájdeme. Dôležité je, že vieme o sebe.
Prechádzam aj cez Kerbors, malú osadu, ktorú som určil za koniec druhého dňa. Mnohé z menších sa mi na mape programu ViaMichelin neobjavili.
Za vodami Kanála La Manche je Anglicko
Cesta nás vedie nádhernou pasážou, najväčšou atrakciou tejto časti krajiny. Pobrežie sa vlá Côte de Granit Rose, voľne preložené ako Pobrežie ružovej žuly. Tu sa Bretónsko ukazuje z tej najšarmantnejšej stránky. Pobrežie je hlavnou atrakciou s doružova zafarbenými žulovými skalami. Tiahne sa od Paimpolu, ktorým sme prechádzali včera podvečer, až po Trébeurden, kde by sme mali byť o dva dni. Máme sa na čo tešiť...
Takýchto kamenných kostolov je plné Bretónsko
Pravdupovediac, z tých do ružova zafarbených skál sme videli len zlomok. Vedú k nim chodníky pre peších, ktoré sú všade, kde sa prezentuje akákoľvek prírodná atrakcia. Niekedy sa priblížia aj k ceste, po ktorej ideme my. Pešiaci, vystrojení modernými teleskopickými palicami, sa usilovne premiestňujú od jeden k druhej. Ešte nezačala sezóna, ale chodníky sú nimi posypané. Pripomína mi to rožok s makovým posypom.
V Trévou-Tréguignes ma strieda Stano, Miloš jeho v Trégastel. Po ňom som si ešte pridal pár kilometrov ja a dotiahol som ich na 50. Pri tých neustálych výšvihoch, dlhých aj krátkych, ale strmých stúpaniach a ešte k tomu v silnom vetre od Kanálu, som bol spokojný. Dosiahnuť priemernú rýchlosť nad 15 km za hodinu sa dalo iba ťažko. Keď to porovnávam s inými cestami, tak je to smiešna vzdialenosť. Ale možno väčší výkon, ako pri dvojnásobnej vzdialenosti. Spomínam si na stupák za Lannionom do St. –Michel-en-Gréve. Nemilosrdný. Vodiči sú ohľaduplní, často si ani neuvedomujeme, že pomaly a trpezlivo čakajú za nami, až bude príhodná chvíľa na predbehnutie.
Narazil som na veľké polia s plodinou, označenou ako Artychot. Boli mi povedomé - veď toto je jedna z najväčších gurmánskych lahôdok Francúzov! Artičoky!
Blíži sa druhá časť dňa a Perros-Guirec – mondénne turistické stredisko. Je známe , že v ňom je Le Musée de Cire – Múzeum voskových figurín – je tam vystavený Napoleon, Renan a ďalšie osobnosti. Leží naproti jachtárskemu prístavu, vstupné na osobu sú 3 euro. Ale len v sezóne, ktorá sa začína od polovice júna.
Navečer sa blížime k osade Ploumana’ch, ktorá ponúka najkrajšie skalné formácie. Bývalá cestička colníkov sentier des douaniers vedie na obe časti pobrežia. Tu sa zbierajú morské riasy a chaluhy. Široké artičokové polia vidíme aj my po oboch stranách našej cesty. V tejto oblasti sa dopestuje až 75 percent tejto francúzskej pochúťky. Zo strmých uličiek je nádherný výhľad na more. V prístave kotvia jachty z celého sveta. Fotíme a fotíme, Stanči míňa prídel 630 možných miest na simkarte. Dnes to je balada, netreba šetriť drahými políčkami farebných kinofilmov.
Nemá význam menovať všetky malebné dedinky či mestečká na ceste. Dajú sa nájsť v mapách tejto oblasti. Upresním, že sme od rána išli cestou D20, potom krátko D786 a od Tréguier po D70, aby sme z nej odbočili čím bližšie k pobrežiu, berieme D74, od Port Blanc D113, neskôr D38, potom D6, D788 s odbočkou D11 do Ploumach, opäť D788 cez Trégastel a Ile-Grande a D21 Pleumeur-Bodou až do Lanionu. Z tohto väčšieho mesta, z ktorého cesta nás prekvapila prudkým stúpaním, po 786, z ktorej sme odbočili na pobrežnú cestu D42, neskôr D64A,, ktorá nás zaviedla iba pár kilometrov pred plánovaný cieľ na rozsiahle parkovisko pri pláži pred mestečkom Plougasnou. Pobrežie je plné lietajúcich krídiel a od šťastia výskajúcich supermanov.
Bolo jasné – zostaneme tu! Dokonca sme obsadili aj voľný stolík s lavičkami – čo sme potrebovali viac? Ukazuje sa, že prenocovanie, pred ktorým sme mali pre cestou najväčší rešpekt, je zatiaľ bezproblémové. Dokonca priateľské, prívetivé, plné pohody.
Keď som sedel po nociach nad mapami a tvoril trasu, nevedel som si tieto miesta predstaviť. Priznávam sa, že až na atraktívne výnimky pomerne ploché pobrežie ma sklamalo. Aj to more. Napriek tomu, že z Atlantiku dul po celý čas studený víchor, žiadne trieštiace sa vlny sme nevideli. Neboli sme na správnom mieste v správnom čase, ako sa zvykne hovoriť.
To sa u nás nemôže stať! Skutočná rarita -
pláž s prístupom koní a psov!
Cestou sme sa naučili tankovať na automatických čerpacích staniciach veľkých supermarketov. Ako? Francúzi sú úžasní – napriek tomu, že táto oblasť je výsostne turistická perla, návod či iné informácie v inej reči ako vo francúzštine sme nenašli. Tak sme jednoducho použili donucovacie prostriedky – mladého Francúza sme pritiahli k nášmu stojanu a pozorne sme sledovali, ako postupuje. Samozrejme som tam musel strčiť naozajstnú kreditnú a nie debetnú kartu, ktorú môžeme používať doma. Cena takéhoto paliva (u mňa nafty), bola na týchto samoobsluhách znateľne nižšia. A fungovali 24 hodín.
Takto sme sa pokúšali poslať pozdrav Jožkovi Iľkovi
Tento deň nám priniesol ešte jednu perlu: Miloš, celý život pracovník Telekomunikácií, objavil, že kdesi v tejto oblasti je stredisko s mnohými telekomunikačnými perlami a aj múzeom s honosným názvom Cosmopolis. Bolo to jediné, čo ho na celej ceste zaujímalo. Teraz bol šťastný tak, ako bol nešťastný, že ešte stále nevidíme otvorený Atlantický oceán, ale len Kanál La Manche. Dominuje mu obrovská biela guľa, skrývajúca všetko z tejto oblasti. Nebudem menovať všetky paraboly, lokátory alebo inak nazývané výmysly a prostriedky dnešnej elektronickej doby na prenos najväčšieho bohatstva – informácií.
Bolo to ideálne miesto poslať z tejto pošty autentickú pohľadnicu môjmu priateľovi a tenisovému partnerovi Dr. Jožkovi Iľkovi, ktorý mi na túto (aj predchádzajúce) trasu pripravil podrobnú predpoveď na každý jeden deň. Ako som sa neskôr dozvedel, pochválil sa ňou televíznym divákom stanice Markíza.
Na sklonku dňa robím štatistiku a vidím, že tachometer stojí na čísla 2329,8 km od začiatku cesty. Znamená to, že sme niekde v polovici cesty. Zatiaľ môžeme hovoriť iba v superlatívoch napriek tomu, že poznáme zákony schválnosti aj špeciálne Murphyho. Ak sa niečo môže pokaziť, pokazí sa to. Keď má prísť niečo zlé, príde!
Ale zaspával som vo vetre a v teple spacáku unavený a nanajvýš spokojný.
Mestečko, pri ktorom sme zabrzdili do rána
Tu spíme!
Zvolali sme
jedno-
hlasne.
Susedia cez pláž
Po hodoch bolenie brucha
Mapka NEcyklistického dňa č.4
No a v noci to začalo! Je štvrtok, 26. mája. Najskôr dunenie vetra, potom jeho úžasné nárazy. Spím v aute a to sa kyváca, našťastie predná časť smeruje proti oceánu a tým trošku chráni vnútro. Ešte že chlapci našli pre svoj stan aké-také zátišie. Ako by tušili... Veď v Jožkovej predpovedi je zmena počasia presne na tento deň uvedená. Teplotu odhadol na 11 stupňov Celzia, ale mne sa zdá, že je nižšia. Ďalšie dni mi dali za pravdu. Ráno sa rozhodujeme, čo spravíme. Varič musíme uložiť do auta, jeho plameň by vonku vietor sfúkol okamžite ako zápalku. Aj tak sú naše raňajky nielen skromné, ale aj provizórne.
Doslúžila. Už ani netuší,
kde more je...
Obliekol som sa do chladu a dažďa. Uvediem ho detailne, pretože z tohto ochranného obalu som sa prakticky ďalší týždeň nevyzliekol. Ani v noci! Hore tričko s krátkymi rukávmi, naň teplý vlnený dres od Španiela Miguela, na to flisová bunda a navrch nepremokavá vetrovka. Dolu cyklistické kraťasy a na ne pevné nepremokavé dlhé nohavice do dažďa. Na novy teplé ponožky a goratexové cyklistické topánky. Na ruky cyklistické rukavice do chladného počasia, ktoré kryjú celé prsty, na hlavu najskôr cyklistická čiapka šiltom dozadu, na ňu helma, na oči dobré tmavé okuliare a na tvár niečo krému (neskutočne drahého s 50% faktorom) na ochranu proti vetru.
Keďže ešte neprší, sadám na bicykel. Už prvé metre za miestnou tabuľou ma omráčil pohľad pred seba: Medzi domčekmi sa cesta zdvíha ako sedlová strecha! Popľul som si symbolicky do dlaní , zovrel riadidlá pevnejšie a oprel sa do pedálov. Postupujem iba meter po metri, ale posúvam sa dopredu. Kilometer mi trvá nekonečne dlho. Čo čert nechcel, začína liať. A nie zhora dolu, ako u dobrého dáždika, ale vodorovne. Víchor mi metie do tváre ľadové krúpy a ja sa nestačím diviť tejto novej maske na obličaji počasia. Nie, že by sme s tým nerátali, to patrí k veci na každom pobreží, ale tá zúrivá sila a nástojčivosť, akou sa ma víchor snaží zraziť na kolená ma prekvapuje.
Prvé mestečko je Trégastel, v ktorého okolí je najviac piesočných pláží, obklopených skaliskami. Zaujímavé je pozorovať pláže pri prílive a odlive. Tvoria sa fotogenické formácie. Vidíme aj smerovku k Moulin a Marée – morský mlyn, ktorý využíva príliv a odliv. Je však ešte priskoro, sezóna ešte nezačala.
Bojujem ďalej, ale keď dážď neprestáva a hustne, po pár kilometroch vítam príchod nášho auta. Na moju zdvorilostnú otázku, či ma chce niekto vymeniť, som nedostal kladnú odpoveď. Vyberáme preto predné koleso a ukladáme Esperiu na rozložený mokrý stan na batožine a ja sa súkam na voľné miesto, premočený do nitky. Po prvýkrát sme použili tento variant pre prípad núdze a ukazuje sa, že je veľmi pohodlný a najmä rýchly. Čo teraz?
Viem o tom, že niekde po ceste sa nachádza unikátna kalvária a najstarší megalitický hrob v Európe – mohyla Cairn de Bernanez. Takže prvý cieľ máme pred sebou, ďalej sa uvidí.
Dedinka Bernenez
V daždi prichádzame na chabo vyznačené miesto. Ostávame stáť na malom parkovisku pod trávou porasteným vŕškom za obcou a ideme na prieskum. Cestička nás vedie k veľkému prekvapeniu: Do svahu kopca je vykopaný akýsi veľký priestor, lenže je celý vchod presklený a za ním sú turnikety s pokladňou. Čo je za ním, netušíme, lebo informácie sú oba vo francúzštine. Pätnásť euro za troch sa nám zdá priveľa a tak sklamane odchádzame. Fotografujeme aspoň vŕšok s vysokou šticou stromov, kde tušíme ten poklad. Cesta tam však žiadna nevedie...
Pokúšam sa v chvíľkovom poľavení dažďa nasadnúť a pokračovať v jazde. V okamihu, ako sme pripravili bicykel, nová spŕška sa vrhla na nás s nečakanou prudkosťou až surovosťou. Nedá sa nič robiť, dnes to ťažko takto pôjde!
Cez Pluézoch sa dostávame k ústiu rieky, hlboko zasahujúcej do pevniny. Tečie v úzkom kaňone a prechod cez ňu na druhú stranu je až v mestečku malebnom Morlaix. Brehy sú plné jácht a iných lodí, lodičiek aj plachetníc a motorových člnov. Ako v každom prímorskom prístave... Ešte pred mestom prechádzame pod úžasne vysokým pozoruhodným železničným viaduktom, pod ktorým ideme aj pokračovaním nášho smeru dolu prúdom rieky. Mesto je známe neobyčajnými lucernovými domami. Žiaľ, v tomto počasí sa nám na ich prehliadku vyjsť zo suchého auta veľmi nechcelo. Ale Stanči fotí ako divý, možno mi dá, ako sľúbil, aj svoje zábery k dispozícii. Ja som na túto osvetovú činnosť veľa chuti nemal.
Cestou stojíme v jednom z mestečiek, pretože sme zbadali dôležitý nápis: La Poste. Jedna vec je pohľadnicu kúpiť, druhá ju napísať a tretia ju aj odoslať... Milko vzal svoje a aj pre Jožka Iľka a vrátil sa s úsmevom. Povinnosť sme si splnili.
Milko s dobrým pocitom -
pohľadnice odišli!
Cestou D769 sa dostávame na ďalší cíp pobrežnej krajky, kde je malebné mestečko Roscoff.
Spomienka na osloboditeľov na začiatku mesta Roskoff
Kostolík, z ktorého je vidieť celý Roscoff
Prístav spája Francúzsko najmä s Veľkou Britániou a Írskom
Kde nájdete osamelý menhir alebo megalit len tak na chodniku?
Je to aj veľký prístav a celé mesto má zvláštnu, príjemnú atmosféru. Leží na strmom brale, ale zbieha až k vlnám oceánu. Už na začiatku fotografujem najskôr megalit len tak na chodníku pred domčekom, pri ňom pamiatku na americkú oslobodzovaciu armádu. Potom sa presúvame na väčšie parkovisko a z neho vidíme prístav. Na najvyššom brale stojí kaplnka, ku ktorej a robíme výlet a až odtiaľ je vidieť, aké veľké mesto to je.
Márny pokus,
Esperia putuje do sucha auta
Z mysu sa vraciame trošku na juh. Keďže ma svrbia cyklistické nohy, nedá mi to a pokúšam sa opäť nasadnúť na tátoša. Počasie ma opäť zráža do sucha auta. V mestečku Plougoulm je na námestí zaujímavá stavba, akú som videl aj vo viacerých bretónskych mestečkách. Je to dlhá drevená stavba s klasickou strechou z bridlicových tabuliek a bez bočných stien. Pod ňou je niekoľko stolov a lavíc. Či to slúži pre trhovcov alebo iný krytý priestor na slávnosti, sme sa nedopátrali. Ale rokov musí mať neúrekom.
Drevená stavba na námestí mestečka Plougoulm
To už sme na ceste D10 a ďalším mestom je Sibiril, ležiace na širokej rovine. Tá nás vedie až do Plouguemeau, ale pred ním sa obraciame, pretože v mape máme zaznačené populárne prímorské duny. Informácie nás nepotešili – už sme ich dávno prešli. Je však zima, pohoda v pr... a noc sa blíži. Čo sa vrátiť a skúsiť prespať tam? Vraciame sa cez Guissény, Kerluan a Goulven asi 25 kilometrov a nachádzame tabuľku s nápisom Dunes de Kerémma. Odbočujem naznačeným smerom a asfaltka nás asi po kilometri priamo doviedla na široké priestranstvo, ukončené dunovým nánosom s prerazenou cestou na pláž. Toto majú byť duny, hodné takej reklamy? Ale priestoru je tu habadej a tak sa rozhodujeme zakempovať.
Podľa plánu sme dnes mali spať niekde za Brestom. Strácame zopár desiatok kilometrov.
Pred nocľahom som ešte spravil to, čo sa mi nepodarilo celý deň – previezol som sa bicyklom späť na hlavnú cestu a potom smerom, ktorým sme sa vrátili, som spravil pár kilometrov. Natrafil som na správne miesto: Odbočka doprava vedie k raju windsurferov, ale tých lietajúcich na padákoch, teda asi sa to nazýva parawindering či ako... Po návrate som vyhnal aj tých dvoch leňochov a prišli s vylepšenou náladou. Tak aspoň niečo.
Kamenná kaplnka pôsobí v pustatine dún veľmi zvláštne
Koniec cesty. Po piesku sa bicyklovať nedá...
Strácame však deň, ale máme rezervu. 14 dní by končilo v piatok a to by znamenalo návrat autom vo štvrtok a piatok. To mi veľmi nevonia. Preto sme sa už s Helgou a Lacom dohodli, že prídeme v piatok večer, aby sme na cestu domov mali voľnejšiu cestu cez sobotu. Tým sa posúvajú miesta, určené v itinerári, čo môže znamenať isté komplikácie. Ale to sa zvládne, nie?
Náhrada za včerajšok
Mapky cyklistického dňa č.5
Svitol nový deň, očakávaný s obavou. Piatok 27. mája nám však pripravil odškodnenie za včerajšiu Patagóniu s minimálnym počtom kilometrov. Nasadám na bicykel do jasného dňa. Veziem sa trasou, ktorou sme sa včera vracali na tieto „miniduny“ a preto mi je cesta známa. Vedie po rovine cítim intenzívne pokoj prebúdzajúcej sa krajiny po včerajšom vyčíňaní vetra a dažďa. Som v eufórii, ktorá na mňa padne vždy, keď mi táto atmosféra prejde celým telom ako elektrický prúd.
Cestou obdivujem pôvabné domy so šindľami z čadiča
Bundáš pokojne stráži
vchod do obchodíku
Chce sa mi spievať, nahlas vydať zo seba tú radosť, pre ktorú sa oplatí podstúpiť aj trápenia, ktoré so sebou cyklistika prináša. Cítim takú pohodu, že sa s ňou chcem podeliť aj s ostatnými a tak po 23 kilometroch prenechávam sedlo Stančimu. Ten po osemnástich zase Milkovi, ktorý si odkrútil poctivo svojich jedenásť... Smiešne nevýrazné cifry, ale skrývajú v sebe zadosťučinenie a dokonalé šťastie. Sme pred veľkým mestom Brest, do ktorého vchádzame spoločne napoludnie. Je tu najväčší francúzsky vojenský prístav za zdvíhacím mostom, ktorý práve (alebo ešte stále?) opravujú. Je dlhý 87 metrov a váži 130 ton. Prvého augusta sa tu koná gajdošský festival, škoda, dovtedy budeme už dávno doma. Podarilo sa nám tak šťastne v centre mesta zabočiť, že sa ocitáme na malom parkovisku s dokonalým výhľadom na kamenné opevnenie pevnosti. Aj tu sa nám dopravný ruch zdá iný, ako v našich mestách. Doprava tečie pokojne, bez vytrubovania a hektiky, Len ten celkový pohľad na toto slávne mesto je strašný: Po týždňovom bombardovaní z neho nezostal kameň na kameni. Obnovili ho svojsky – nie podľa starých plánov a vzorov, ale postavili tu ohyzdné betónové „paneláky“... No hnus!
Zdvíhací most dominuje prístavu
Kamenné bloky tvoria pevnosť v Breste. Pod ňou sa ukrýva vojenský prístav
Bohužiaľ do vojenského prístavu nás za kamenný múr nepustili, ale pár pekných fotografií sa nám podarilo urobiť. Odchádzame spokojní a po vykľučkovaní na výpadovku naším smerom za mestečkom Daoulas ma príroda katapultuje na vzduch. Cez Hôpital-Camfrout ťahám až pred mestečko Crozon, ktoré dominuje vysunutému polostrovu s tabuľami, že toto je „záhrada Bretónska“. Do mesta už priviezol bicykel Stano a keď sme sa obrátili hľadajúc niečo na prespanie, ešte si pridal pár kilometrov aj Milko. Presne takto som si to predstavoval pri plánovaní cesty! Pohoda, klídek, ale okrem Milka žiadny tabáček...
Záhrada plná výtvarných kreácií miestneho sochára
Ďalší moderný most nás ponad údolie vedie ku Crozonu
Tabuľa so stolíkom a stromčekom, ktorá je pre mojich parťákov posvätná, sa objavuje v pravú chvíľu. Ideálne miesto v tichu s nádherným výhľadom na šíru bohatú poľnohospodársku oblasť. K spokojnosti patrí aj ochutnávka španielskeho vína, ktoré sme kúpili v crozonskom Lidli. Stano pridal zo svojho nákupu pomaranče a pudingy a tak sa hostina na počesť 2609-teho kilometra môže začať...
Stromček a pod nimi lavičky so stolíkom
- to je každodenný sen Milka a Stančiho. Tentoraz sa dočkali...
... nemajú tu vysnívaný "potôčik", ale nádherný výhľad na zvlnenú krajinu. Čo viac si na noc môžu priať?
Sme v polovici cesty?
Mapky cyklistického dňa č.6
V noci sa vietor „zabil“. Zobudil som sa na hlasné ticho. Ako by som ohluchol z ničoho nič. Je to po prvý raz, že nehučí more ani nehvízda víchor. Sobotné ráno 28. mája je ako vymaľované. Obavy, aby sa nevrátili dažde, slnko zahnalo. Aspoň zatiaľ, lebo od mora sa prezentuje hustá čierňava.
Jedna z mnohých dediniek po ceste. Mohutný kostol nesmie chýbať
Douarnenez je malebné prístavné mestečko
O pol deviatej sedlám Esperiu a ťahám po pobreží na Ploéven, kde ma strieda Stano. Ako sa už patrí, pár kilometrov spravil aj Miloš, aby nekazil hru. Blížime sa k prístavu Douarnenez. Podľa ponuky jedného zo sprievodcov Bretónskom odtiaľto sa dá doplávať do Quimpéru plochou loďou, ktorú volajú Gabára. Má zvinutú plachtu na rahne a vzadu ju kormidluje majiteľ podobným spôsobom ako gondoly v Benátkach.
Vraj najväčší francúzsky rybársky prístav
Jeden z mnohých hotelov, čakajúcich
na rybárov, námorníkov aj turistov
Pozerám sa okolo seba, fotografujem, ale gabáry nikde. Asi si musíme nechať zájsť chuť. Podobne, ako na morské príšery. Je čas obeda a tak sme sa odhodlali pozrieť sa po niečom, čo by neobrátilo naše peňaženky naruby. Chodíme, hľadíme do jedálnych lístkov, odolávame lákaniu i pokušeniu. Lenže najlacnejšie jedlo, aké sme na vystavených lístkoch našli, bolo 6 kusov akýchsi malých potvor. To „iba“ za rovnaký počet eur a bez príloh. Menu tu stálo 25 eur, ale pravdu povediac, muselo stáť za to, lebo malo najmenej sedem chodov... Z tohto najväčšieho rybárskeho prístavu vo Francúzsku odchádzame hladní, či vlastne neukojení ochutnaním tradičných rybárskych jedál, ale s neporušenými peňaženkami. Bohužiaľ, na parkovisku pri stolčeku si dávame pripravenú náhradu – sardinky z Tesca.
U Neptúna dostanete bohaté menu za 25 eur, čo nám stačilo na celú expedíciu
Naše morské potvory sa stali sardinky, kúpené doma v Tescu
Po takomto oklamaní miestnych zvykov sadám zase na bicykel a aby sme sa nestratili, spolu v aute prichádzame do veľkomesta Quimper. O meste ide chýr, že tu panuje najtradičnejšia provinčná atmosféra. Veľmi tomu nerozumiem, ale mesto bolo najkrajšie, aké sme na celej ceste videli.
K tejto pestrosti, zachovanej histórii a kráse netreba slov, iba nemý úžas
Hrazdené domy, vytiahnuté do niekoľkých poschodí, patrili najbohatším mešťanom. Hlavnému námestiu Terre-du-Duc dominuje nádherná kamenná katedrála z 13. storočia. No a vyhlásená nádhera je aj ulička Kéron, ako jaternička nabitá suvenírmi a všakovakými tretkami, samozrejme plná dychtivých turistov. Až oči prechádzajú. Niektoré domy stoja tak nakrivo, že odporujú zásadám statiky.
Kvety sú naozaj všade...
Myslím na Vierku, ktorej by sa toto mesto určite páčilo. Parkovanie sme vyriešili veľmi jednoducho – mali sme šťastie, našli sme hneď vedľa cesty, ktorá nás povedie ďalej, na malom parkovisku voľné miesto. Za slušnú cenu... Čo je najdôležitejšie – nestratili sme sa!
Katedrála v Quimper
Pri Pont-Avene nachádzame to podstatné – stromček a stolík s lavičkami. Ako prídavok aj toalety s tečúcou vodou. Kotvíme tu. Milko vytiahol koňak, ktorý kdesi splašil, a bolo čím si štrngnúť na ďalší pekný deň, ktorý sme práve úspešne skončili.
Vedľa nás zastal kemper s jedinou osobou, ktorá po čase prišla na pár slov k nášmu stolu. Zrejme ho pritiahla vôňa Milošových cigariet. Spravil dobrá kšeft – za krabičku fľaša červeného vína. Španielskeho, lebo Lionel je Angličan, ale žije v Španielsku. Nemá mobil, telefón iba stacionárny doma, takže pre kontakt nanič. Je sám. Chystá sa na sever do Nórska a Švédska a my sme mu začali spievať ódy na Slovensko. Bohužiaľ, nemá ani e-mailovú adresu... Zvláštny, ale svojský človek. Dopil nám koňak a dofajčil Milkovi cigarety. Ako by sa choval u nás?
Bohužiaľ počasie sa kazí, je zatiahnuté, chladno, ale zatiaľ neprší. Mám na sebe stále to „zimné oblečenie“ ešte zo štvrtku: Nehrozí, že by som sa ho zriecť...
Zato som pre svoju krásu a reprezentatívnosť predsa len niečo spravil: Oholil som sa! Síce v studenej vode, ale predsa. Stanči nosí bradu stále, Miloš si ju necháva pre tento trip rásť nadivoko. Začíname vyzerať a asi aj voňať ako bezdomovci...
Už dávno som nespomenul vzdialenosť, ktorú sme prešli. Tak na tomto parkovisku sme mali za sebou 2717 kilometrov a aj podľa dní sme práve dokončili prvú polovicu cesty. Na zdravie!
Lionel s Milošom si dobre rozumeli...
Druhá polovica cesty
Nedeľné ráno 29. mája je pochmúrne. Máme sa zahryznúť do kilometrov druhej polovici plánovanej cesty. Prvá, vďaka Bohu, dopadla nad očakávanie, bez väčších problémov. Až na to chladné počasie. Ale ako som už spomenul, s tým sme rátali. Čo nám chystá Jožko Iľko na tento deň?
Pozrime sa do predpovede, aj keď o jeden deň meškáme:
„29. 5.
Polooblačno až oblačno. Ráno 10, popoludní 21 stupňov. Severný vietor 15 až 20 km/hod.“
Toľko renomovaný odborník. Nespomína žiadny dážď, aj keď vietor bude cítiť. Lenže fúka z priaznivej strany, takže nám môže pomáhať.
Mapky cyklistického dňa č.7
Napadá ma, že som sa ešte nezmienil o iných cyklistoch, ktorých na cestách aj chodníkoch stretávame. Je ich neúrekom, ako maku... Šľachta na cestných špeciáloch sa vozí zväčša v skupinkách. Pohľad na ich svižné tempo, vybavenie aj výstroj mi zakaždým stisne srdce. Moje cestné Colnago zostalo niekde v úzadí, v poslednom čase používam Esperiu, čo je trekingový bicykel. A ako taký sa aj správa. Pokiaľ mi cestné ľahučké stroje pripomínajú arabské plnokrvníky, tieto ťažšie kategórie zase ťažné kone. Treba sa prispôsobiť podmienkam a terénu. Nám sa sem hodí práve druhá kategória. Po špeciálnych cyklistických chodníkov sa roja usilovní cykloturisti. S úsmevom, nadšení, ochotní poradiť tomu, kto tápe.
Fantázia vo výzdobe domov nemá hraníc
No a je tu ešte iná kategória – tandemy. Tých som v živote toľko nevidel. Je to dobrá kombinácia silnejšieho (obyčajne ním býva muž) a slabšieho. Silnejší sedí vpredu a riadi smer, slabší je usadený vzadu, ale šliape aj on. Len ten výhľad na chrbát spolujazdca asi býva časom nezáživný. No a vek? Videl som na tandeme šliapať vehementne babičku, ktoré mala určite cez ôsmy krížik. Keď som neskôr bez mapy hľadal správnu orientáciu, ochotne pri mne zastal vyšportovaný cyklista na cestnom ľahkom bicykli a ochotne mi nielen poradil správny smer, ale vytiahol aj mapku, na ktorej som sa zorientoval. Bol zadychčaný z usilovnej jazdy, ale nevyzeral na to, že by mu moje zdržanie vadilo. Skôr naopak. No a tiež pri pozornejšom pohľade do tváre som mu tiež nehádal menej ako medzi sedemdesiatkou a osemdesiatkou...
V mestečku Moëlan-sur-Mer fotografujem prastarý kostolík
A pred radnicou si nechávam spraviť foto na pamiatku. Dokumentuje, že ešte stále som sa neodhodlal odložiť teplé oblečenie
Klasicky začínam. V mestečku Moelan-sur- Mer prepúšťam sedlo Stančimu a fotografujem miestny kostolík. Ten ťahá do Quidelu, kde ho strieda posledný adept. Prechádzame veľké mestské zoskupenie, v ktorom dominuje Lorient. Je rozkošné ako doteraz všetky mestá. Prezreli sme si centrum a hľadám správny smer k jednej z miestnych najväčších atrakcií (ako Milko neúnavne opakoval – poslednej, ktorú sme mali v pláne) neuveriteľne rozsiahle plochy posiate menhirami, tu volanými megalitmi.
Trstinové strechy spestrujú kolorit krajiny
Opäť sedím v sedle a z Riantecu ťahám až do Plouvirnecu. Potom sa už blížime k skalným útvarom. Nečakane sme ešte pred Carnacom natrafili hneď vedľa cesty na ich menšie zoskupenie. Po 8 kilometroch sme v Carnacu, pýtam sa na cestu a dostávam informáciu, že je to hneď za rohom.
Nevernica Esperia
sa túli k jednému
z kamenných štramákov
Parkovisko v miernom svahu je pomerne plné, ale miesto sme si našli. Ukladám bicykel do auta a vydávam sa za dvojicou, ktorá už je v betónovej sále zapustenej do kopca. Na stene svieti prehľadná mapka celého komplexu, ktorého rozmery ma ohromujú. Čo to vlastne je? Titulky k tejto stati sú bombastické: Tajomná minulosť – menhiry, dolmeny a legendy. Toto musíme vidieť!
Monumentálny vstup Maison des Mégalithes do podzemného centra
Menhirov a dolmenov, tu volaných megalitmi, je neuveriteľné množstvo
Bohužiaľ, všetko je oplotené síce nízkym drôteným pletivom, ale bránka je zamknutá. Prehliadka je možná iba so sprievodcom a vo väčšej skupine. Sme nahraní – na to nemáme čas... Našťastie dobrák architekt zastrešil informačné stredisko plochou terasou, poskytujúcou výhľad na okolie. Celý obzor zapĺňajú megality. Od väčší po menšie, usporiadané v radoch a zástupoch. Význam týchto radov, dlhých až kilometer, je dodnes sporný. Tu sú aj najdlhšie aligmenty, ako ich nazývajú domorodci. Je to až 1100 kameňov v dĺžke 1,2 kilometra.
Vrelo odporúčam všetkým, aby si viac podrobností prečítali v akomkoľvek sprievodcovi po tejto oblasti či už v knihe alebo na internete. Nám zostáva iba fotografovať a kúpiť najbližším niečo z miestnych suvenírov.
Rady kameňov sú ukončené cromlechom, akoby zástupy ľudí smerovali k posvätnému miestu
Tu vidíme raritu v turistickom biznise: Viac kameňov ako zvedavcov...
Hýbeme sa ďalej smerom na Vannes. Slnko už dávno zvíťazilo nad mračnami a páli nás ako na bicykli, tak v aute. Cesty sú však bez parkovísk a bez stolíkov. Až naraz zhluk áut tesne pri križovatke, kde sa máme napojiť na inú cestu. Ale s miestom pre auto, možno aj stan – a s voľným stolíkom s lavičkami. Vyhrali sme aj dnes! Zaujímavosťou je veľká elektronická informačná tabuľa, kde sa pomocou dotyku prstov dá jednoducho a presne orientovať v mestečku Baden a jeho okolí.
Sme na 2850-tom kilometri a je nám dobre. Prvý z dní druhej polovice máme úspešne za sebou. Aj počet odjazdených kilometrov na bicykli všetkých uspokojuje.
Nakoniec to predsa len prišlo!
Skutočnosť, že sa doteraz nič vážnejšieho nestalo, ma nenecháva pokojným. Veď to nemôže ísť tak podozrivo bezbolestne! Mám tušenie niečoho neblahého, čo nás po ceste stretne.
Ale že to príde v pondelok, 30. mája, som nevedel. Ráno bolo síce pod mrakom, ale v pohode. Prešiel som sa po okolí, odfotografoval blízky mlyn, dohodol stretnutia a trasu, vzal papierik s menami miest a číslami ciest, ktoré k nim vedú, naplnil som fľašu vodou, dal na hlavu helmu, na ruky rukavice a v kompletnom oblečení aj s nepremokavou vetrovkou som sa vydal do sveta. Že sa vydávam v ústrety priamo osudu, bolo vo hviezdach.
Mapka pôvodnej trasy cyklistického dňa číslo 8
Ako jednoducho to na mapke vyzerá...
Do veľkého mesta Vannes bolo asi 30 kilometrov. Pred ním sa počkáme a ak to nebude komplikované, prejdem za autom cez mesto a budem pokračovať ešte zopár kilometrov. Ako jednoducho to teraz znie. Naozaj osud chcel, že dnešný úsek sa stal školským príkladom všetkých Murphyho zákonov. „Čo sa môže pokaziť – pokazí sa...“, „Čo sa môže stratiť – stratí sa...“ atď.
Tu sme ešte nič netušili
U nás sa zvyklo pondelok volať „Modrým“ najmä zásluhou robotníkov, ktorí dochádzali do práce raz za týždeň a po ťažkej nedeli mali s návratom určité ťažkosti. Na toto som si spomenul až omnoho neskôr, aj keď my sme žiadne poopilecké stavy nemohli hroziť.
Opretá Esperia skoro o bránu do katedrály vo Vannes ako dôkaz,
že som tu bol
Proti mestu nič nemám... Je pôvabné...
Predpoveď však trošku pritvrdila. Sľubovala „polooblačno až oblačno s malým rizikom prehánky, minimum ráno 11 stupňov, popoludní okolo 22 stupňov. Slabý vietor.“ To malé riziko sme nebrali vážne, ale mne z neho išlo o zdravie.
Lenže nielen tam, tisíc a pol kilometra od domova, ale aj teraz, keď pracujem na doplnení tohto blogu, počítač ako keby niekto počaroval. Nie a nie urobiť mapku, robím to druhýkrát, tretí, ani na štvrtý to nejde. Preto som vypol PC úplne, vydýchal som to a až o nejaký čas som sa do mapky pustil. Pomohlo to.
Vráťme sa však do Bretónska. Stretol som sa naozaj s autom pár kilometrov pred mestom. Pri tejto zastávke som Milkovi podal moju vetrovku, pretože sa oteplilo. Auto s ňou odišlo a až neskôr som si uvedomil, že v jej vrecku som mal napísané na papieri všetky mestá aj osady, cez ktoré budem musieť prechádzať. Dokonca aj s číslami ciest. Bolo už neskoro, auto zmizlo. Pri vstupe do Vannes som sa zaň zavesil a snažil som nestratiť vizuálny kontakt. Darilo sa mi to až na hlavné námestie s radnicou, za ktorým sa cesta, vedúca do mierneho svahu, ako som zistil neskôr, rozdeľovala. Ako sa dostalo auto za horizont, zmizlo mi z očí. Nikde som ho nevidel. Podľa dohovoru malo hneď za križovatkou zastať, aby som sa mohol orientovať. Auta však nikde. Vybral som si smer, ktorým sme väčšinou riešili prechody cez mestá. Bola to výrazná šípka s vyznačením „Všetky smery“. Bez rozmýšľania som sa dal ňou. Prešiel som popod veľkú budovu a ocitol som sa na výpadovke. Auta však nebolo. Vedel som, že pocit, ktorý ma premkol už na námestí, sa stal skutočnosťou: Stratili sme sa! A toto nebude špás, pretože hneď za mestom sme sa mali striedať v sedle a z tohto dôvodu som nebral ani peniaze, ani mobil. Obrátil som sa a vrátil som sa na námestie. Z neho viedla úzka cesta pomedzi kamenné domy k jednému z dvoch kostolov. Bola to jedna z možných alternatív, keď sa stratíme. Ani tam nič, ani pri druhom. Spýtal som sa na správnu výpadovku mojím smerom a dostal som potvrdenie, že tá, ktorou som už išiel, je správna.
Čakanie pred katedrálou
v Redone
Nepomohol mi ani vojvoda Richard na koni
Tak čo teraz? Vrátil som sa na hlavné námestie so sochou vojvodu Richarda pred radnicou rozhodnutý tam vyčkať auto, ktoré by ma malo hľadať. Bolo to podľa mňa najideálnejšie miesto na stretnutie. Čakal som hodinu, ešte polhodinku a uvedomil som si, že situácia sa začína pritvrdzovať. Vedel som len, buď tu zostanem dovtedy, kým ma kamaráti nenájdu, alebo použijem druhú možnosť – ísť až do mesta. Ktoré som označil za moje cieľové. Volalo sa Redon a do smrti na toto meno nezabudnem.
Lenže ako bez mapy nájsť správnu cestu? Veľmi ťažko. Informácie sa líšili o 180 stupňov. Jedni radili doprava, iní doľava. Dokonca ma zaviedli do veterinárnej stanice, kde mi ochotný mladý lekár nielen ukázal, ale aj vytlačil mapku, kadiaľ sa do cieľa dostanem. Poďakoval som a s nadšením som sa vydal naznačeným smerom. Až neskôr som zistil, že cieľ bol nesprávny: Miesto Redon bolo zadané iné mesto s menom Aredon! To som si pri zbežnej prehliadke mapy nevšimol.
Vrátil som sa opäť, už piatykrát, na námestie a zase začalo hľadanie správneho smeru. Francúzi sú takí nacionalisti, že z desiatich opýtaných vedel iba jeden niečo z angličtiny. Po toľkom vypytovaní ma už boleli ruky a najmä ústa. Prebicykloval som najmenej 15 kilometrov, kým som z neho vypadol približne správnym smerom. Keď som odchádzal, bolo pol tretej.
Dôkaz, že som tu bol o šiestej...
Musím to skrátiť: Naozaj som sa do Redonu nakoniec dostal. Bez mapy, bez peňazí, bez mobilu. Áno, je to moja chyba, mal som ho mať pri sebe! Pri miestnej tabuli nebolo nikoho, tak som pokračoval do centra. Na kostolnej veži ukazovali obrovské hodiny šesť. Opäť vidím dva kostoly, pri jednom zostanem, k druhému som zbehol, ani pri jednom nik nebol.
Na námestí v Redone som si pred odchodom vyfotografoval aj takýto zázrak architektúry, ktorý popiera všetky zákony statiky...
Po jeden a pol hodine som videl, že je zle. Za najvhodnejšie riešenie som pokladal vrátiť sa k miestnej tabuli na začiatku mesta, okolo ktorej som už raz prešiel. Napriek tomu, že tam nik nebol, som tam zostal čakať. Práve zatvárali autoservis a stihol som si do prázdnej fľaše nabrať vodu. Do rána tu musím vydržať. Bohužiaľ, nikde tak, aby prípadne chlapci zbadali buď mňa alebo nápadne opretý bicykel, nebolo žiadnej strechy. A vietor silnel a chladol. Z jeho smeru bol horizont čierny. Toto mi ešte chýbalo! Bol som len v tričku a cyklistickom drese a začal som si uvedomovať, že takto tu do rána prežijem iba s nepríjemnými následkami. Začalo liať. Čo liať, víchor ma bičoval drobnými ľadovými krúpkami. „Keď je núdza najvyššia, pomoc božia najbližšia“ hovorí naše porekadlo. Pomoc spočívala v jednom mládencovi, ktorý okolo mňa volal akési meno. Vysvitlo, že hľadá svojho kocúra. Vysvetlil som mu situáciu rukami a poprosil o nejaký plast, do ktorého by som sa mohol zabaliť. O chvíľu mi priniesol peknú superteplú deku. Dohodli sme sa, že keby chlapci prišli, nechám mu ju na plote jeho domu. Odišiel ako dobrý anjel a viac som ho nevidel.
Na tejto strane cesty som zostať nemohol, stál som priamo vo víchri a daždi. Na opačnej strane cesty bola budova, ktorá čiastočne lámala silu vetra a smer dažďa. Nemal som na výber, prešiel som tam. Bola prirodzene zatvorená. Našiel som miesto, ktoré bolo dokonca suché a čakal som, čo mi osud ešte nadelí.
Keď som zbadal moju Octaviu, zapískal som z plných pľúc. Počuli ma, Stanči dokonca už predtým zbadal opretý bicykel, ktorý som nechal na pôvodnej strane cesty. Prichádzali smerom od centra mesta...
Je zaujímavé, ako sa vo mne menili nálady. Jedno však viem, že nebol som na nikoho nahnevaný. Bol som rozhodnutý tu prečkať čas, kým sa stretneme.
Chalani sa pravdepodobne obávali mojich nadávok, ja som sa iba pýtal na ich verziu a príčinu, prečo na kritickom bode nezastali. Vraj nedalo sa!
Najskôr čakali vo Vannes. Podľa mojich máp sa dostali po vyznačených cestách do Redonu. Tam čakali na miestach, kde som čakal ja. Boli tam dokonca dvakrát, pretože sa vrátili do Vannes, či ma nestretnú po ceste. Dokonca čakali aj na nádraží, či neprídem vlakom. Ako? Nemal som ani cent! Vysvitlo, že vždy čakali na tých istých miestach ako ja, ibaže v inom čase. V cieli boli o pol druhej, kedy som sa ešte motal vo Vannes. Ja som zrejme išiel inou cestou a preto sme sa po ceste nestretli. Nabehali najmenej o 150 kilometrov navyše, pretože ten úsek meral 68 kilometrov. Keď to všetko zrátam, vychádza mi, že som v ten deň iba s ľahkými raňajkami prešiel okolo sto kilometrov. Terénom, ktorý mi ochotný cyklista neradil použiť. Vraj sú tam prudké stúpania. Musel som tadiaľ ísť, čo som mal robiť? Chýbajúcu vodu som vyžobral v miestnych puboch, ak boli otvorené...
Koniec dobrý, všetko dobré?
Premočený do nitky som sa pomaly v teple auta roztápal a počúval neuveriteľný príbeh. Vyšli sme z mesta smerom, ktorým zajtra pôjdeme ďalej a hľadali miesto na prespanie. Modrý pondelok sa ešte neskončil: Mali sme smerovať na východ a predsa som musel dvakrát posádku upozorniť, že pred nami je zapadajúce a nie vychádzajúce slnko. Opäť otázky na miestnych dobrákov, návrat do Redonu a zase nájsť správny smer... Nie je to pobosorované?
Fotografujem z predného sedadla. Veď ideme na západ a nie na východ!
Niekoľko minút pred polnocou pri prechádzaní akéhosi tmavého kamenného mestečka nás rozkopávka opäť pomýlila a prinútila zastať. Dobre sa stalo, lebo chlapci videli hneď na druhej strane cesty akúsi škôlku s krytým priestranstvom, samozrejme v úplnej tme iba s privretou bránou. Nebolo nám viac treba napriek tomu, že hneď za rohom bola polícia.
Okamžite som zaspal. Ráno musíme predbehnúť tých najskorších návštevníkov a zmiznúť skôr, ako zavolajú na nás políciu...
Cyklistický deň číslo 9
Utorok, 31. máj. Nečakáme na rozvidnenie. O piatej zrýchlene balíme plné poľné a nasadáme do auta. Boli sme našťastie na správnej ceste a tak kilometre pri východe slnka rýchlo ubiehajú. Dnes by mal byť náš posledný deň v Bretónsku. Mali by sme sa dostať už do inej časti Francúzska, Pays de la Loire, ktorou preteká slávna rieka, ako diamantmi posiata všakovakými hradmi, zámkami, palácmi aj menšími zámočkami. Dva dni pôjdeme proti jej prúdu, aby sme sa v ešte slávnejšom meste Orléans naložili už do auta definitívne a poskladanú Esperiu uložili na odpočinok.
Mrzí ma, že kvôli týmto zmätkom som si nemohol prezrieť to, čo ma vlastne viedlo zakomponovať do trasy mesto Redon. Vyznačuje sa totiž tým, že do neho alebo z neho vedú vodné toky najmenej na päť strán. Je tu ponuka požičať si jachtu či iný čln a máte o zábavu najmenej na týždeň postarané.
Samá romantika a vinohrad, táto oblasť Anjou!
Ráno zisťujem, že sme v noci prešli dosť kilometrov. Predpokladám, že sme nocovali v mestečku Gueméne a raňajkovali v Coufé na 3265-tom kilometri. Prechádzame cestou D723 cez Saint-Gézéon, po pravej ruke nechávame Ancenis a ocitáme sa na pravom brehu rieky Loire. Je pekný deň a po včerajšku nemám chuť nasadnúť na Esperiu. Preto na 3283-ťom kilometri odchádza Stanči a stále po 723-ke smeruje do mesta Varanes. V Ingrandes prechádzame v Ongrandes na opačný breh a po hrádzi prichádzame do Montjean-sur-Loire. Pôvodne sme mali tu nocovať, teraz sa plán posunul a preto sme tu ešte pred obedom.
Milko na hrádzi. Ideálna cesta, počasie aj atmosféra
Loira nás prekvapila nedostatkom vody. Ale zákutia sú to krásne...
Fotogenické mestečko má niekoľko mostov, jedným z nich prechádzame opäť na pravý breh rieky a po D210 budeme pokračovať. To už Miloš strieda Stana a má pred sebou ideálnu trasu po hrádzi s minimálnou premávkou až do La Poissonniére. Za ňou ide ešte do Béhuardu, kde obedujeme na lavíčkach nad riekou. Tu má chuť a energiu ešte Stanči a preto ide ďalej. Po prechode mostom, kde nás upútal tandem s najmenej osemdesiatročnou babičkou, ide cez Rochefort-sur-Loire opäť po ľavom brehu na východ.
Čo dom, to nielen hrad a pevnosť, ale aj krása s prastarými prvkami
Trošku sme stratili správny smer, ale to mi už moje nohy hrajú svoju pesničku na pedáloch bicykla. Našli sme správne mestečko Denée a po D132 ideme úplne blízko Loiry. Lemujú ju pôvabní mestečká. Už hľadáme nocľah a po včerajšej noci by sme si zaslúžili nejakú „vyššiu triedu“. Čo sme chceli, sme aj našli. V meste Gennes na chvíľu opúšťame tento breh a mostom sa dostávame do Les Rosiers-sur-Loire, kde hneď vedľa mosta vidíme rozľahlé trávou pokryté priestranstvo. So stolíkom aj lavičkami, dokonca aj s toaletami s tečúcou vodou... Viac sme nepotrebovali.
Cestou na nás kývali zámky z každej strany
Krásne miesto na nocľah, ale oblečenie potvrdzuje, že fúka studený vietor
Konečne som sa povyzliekal, vypral si základné časti odevu a v pohode sme strávili večer. Je pekný slnečný večer, ale fúka nepríjemný studený vietor. Akoby sa prišiel s nami rozlúčiť. Sprevádzal nás počas celej cesty a už sme si naň asi zvykli. Na tachometri svieti číslo 3385 čo znamená, že sme prešli slušnú vzdialenosť.
Prestal som uvádzať presné počty prebicyklovaných vzdialeností každého z nás, pretože presvedčenie, že nejde o kilometre, ale o krajinu a spoznávanie tejto časti (ale aj najmä samých seba) je dôležitejšie. Každý bicykluje toľko, koľko má chuť. Som prekvapený, že ju nestráca ani Milko, dokonca sa mi zdá, že mu nohy zosilneli a nefajčí toľko.
Popri Loire
Mapka cyklistického dňa číslo 10
Streda, prvý deň nového mesiaca nás prebúdza príjemným počasím. Bicykel sedlá ako prvý Stanči. Vraciame sa cez most opäť na ľavý breh Loiry a tesne vedľa nej ideme proti jej prúdu.
Neuveriteľne pôsobia obydlia, vytesané v sprašovej stene
Kopce a prudké stúpania sú už niekde ďaleko za našimi chrbtami. Okolo nás sa rozprestiera rovina, obrovský priestor pre poľnohospodárov, najmä vinohradníkov.
Áno, Bretónsko máme za sebou. Ako Milko vraví, všetko podstatné, čo sme chceli vidieť, sme videli. Mne chýba najmä detailnejšia návšteva alebo aspoň pohľad na slávny vojenský prístav v Breste a možno aj historické kamenné Kalvárie, ktorých je najmä v západnej a juhozápadnej časti oblasti viac. Ale, ako vraví klasik, všetko vidieť nemôžeme.
Milko si to užíva
V Souzey sadá na Esperiu Miloš. Zdá sa mi, že mu toto bicyklovanie prospieva. V mestečku Turquant mu robím na pamiatku dva zábery, jeden z nich uverejňujem aj tu.
Keď sadám na bicykel ja, atmosféra pokoja a harmónie ma okamžite vtiahla do svojej moci. Som nadšený, jazdím v eufórii. Teší ma najmä fakt, že aj napriek tomu, že moji spoločníci ešte nikdy na podobnej expedícii neboli a určite museli prekonávať a prispôsobovať sa pre nich nečakaným veciam, sú aj oni plní nadšenia.
Takýchto atraktívnych pútačov
je Francúzsko plné...
Jazdu si vychutnávam plnými dúškami. Veď je to náš predposledný deň, kedy si toto všetko môžeme vychutnať priamo v reále. O pár dní to budú iba spomienky. Pekné spomienky...
Už dlhší čas sledujem na rieke plávať úzke drevené loďky, pripomínajúce naše pramice s plochým dnom. Majú stožiar, na ktorom je zvinutí biela plachta. Sú to gabáry, ktoré kedysi zabezpečovali dopravu ľudí aj tovaru po riečnej ceste. Dnes sú skôr atrakciou pre turistov, ktorí si môžu zaplatiť cestu z jedného mesta do druhého alebo inú trasu. Na „korme“ stojí muž a ako na benátskych gondolách dlhou tyčou usmerňuje smer lode. Sklamalo ma, keď som zazrel za ním zavesený silný motor.
Prešli sme až do mestečka Ligniéres-de-Touraine a stále popri rieke cestou posiatou kamennými domami a ohraničenej poľnohospodárskou pôdou sa blížime k veľkému mestu Tours.
No toto! Cestou si Esperia našla francúzskeho seladóna...
Tu sa nehodláme motať. Nechceme provokovať pohodu pri hltaní kilometrov bez zbytočného napätia zo vzájomného hľadania sa. Obišli sme ho v dostatočnej vzdialenosti a na ceste D751 sme pri prechádzaní mestečka Montlouis-sur-Loire sme zahliadli pod cestou akýsi zelený priestor. A na ňom stolík s lavičkami! Parkovisko je naše!
Ako sme sa o chvíľu dozvedeli, nebolo to parkovisko, ale záhrada. Plocha asi 20x20 metrov bola pokrytá trávou a pár stromami. Uprostred štvorca však rástol mladý javor, evidentne iba nedávno zasadený. Nikde ani noha, ako nepočítame záhradkársky pár, pracujúci na zveľadení svojej parcely. Môžeme tu zostať? Na túto otázku sme si museli dať iba sami odpoveď. Pri podrobnejšej prehliadke sme na kamennom múriku našli decentnú sklenenú tabuľku s vysvetlením. Táto parcela predstavuje Quebeckú záhradu a na počesť 400-ho výročia založenia mesta Quebec v Kanade ju zriadili potomkovia vysťahovalcov z prelomu 17-teho a 18-teho storočia.
Na tachometri naskakuje cifra 3498 km. Esperiu staviam k autu tak, aby nevzbudila nežiaducu pozornosť a posielam mobilom správu Jožkovi Iľkovi, že si s nami už nemusí robiť starosti. Tie nasledujúce tri dni, ktoré nás čakajú do príchodu domov, musíme prekonať v akomkoľvek počasí či chceme alebo nie. O chvíľu pípne prijatá správa, v ktorej meteorológ oznamuje, že našu pohľadnicu dostal, ukázal ju divákom v Markíze a povedal o našej ceste pár slov. Dobrá reklama!
Tešíme sa na zajtrajší deň, v ktorom nás hneď z kraja čaká jedna z najväčších perál – mestečko a najmä zámok Amboise. A po ňom ďalšie a ďalšie...
Do mesta Johanky z Arcu
Mapka posledného cyklistického dňa číslo 11
Tak máme pred sebou posledný cyklistický deň. Je štvrtok, 2. jún a počasie nám praje. Opúšťame - my s Milkom v aute a Stanči na Esperii - pohostinnú kanadskú záhradu. O pár kilometrov nás cesta D751, ktorou by sme sa mali dostať až do dnešného cieľa, priviedla k skutočnej perle. Mestečku Amboise dominuje obrovský zámok, ktorý ma očaroval už pred rokmi. Teraz tu pod ním stojím potretie. Dvakrát z toho som sa sem dostal na bicykli. Pri prvej návšteve som objavil v skalnej stene, na ktorej sa vypína mohutný zámok, ochutnávku vína, za ktorú sa, na moje veľké potešenie, neplatilo. Preto som pri našej Transeurópskej ceste v roku 1994 chlapcom sľuboval toto príjemné prekvapenie. Bohužiaľ – prišli sme až po záverečnej. Tentoraz sa to zopakovalo: Dnes sme prišli zase pred otváracími hodinami... Nie je to smola?
Nádhera Amboise v protisvetle
Ploché lode gabáry sú atrakciou pre turistov
Vynahradili sme si to prehliadkou pitoreskného mestečka, korunovanou kúpou nádherných pohľadníc a najmä podložiek pod taniere. Tu sa aj striedame. Na bicykel sadám ja a veziem sa k cieľu. Gabáry na Loire už naplno prevážajú turistov. Včera som ich nefotografoval, dnes si to nenechám ujsť.
Toto je spomínaná "koštovka"
v hradnej skale v Amboise
Po niekoľkých kilometrov ma zastavuje pútač, ktorý pri ceste láka milovníkov francúzskeho vína pravými perlami z Ambois. Neváham, sklamanie z mesta musím retušovať. Beriem si peňaženku a vstupujem do skalnej jaskyne, v ktorej je interiér nádherne inštalovaný. Fľaše, fľaše a fľaše, s bielym, červeným a ružovým nápojom.
Na ochutnanie si vyberám ružové. Jeho sila, chuť, vôňa a všetko, čo má dobré víno mať, ma presvedčilo: Beriem jednu fľašku! Majiteľ, starček, ktorý má už problémy nielen so zrakom, ale aj sluchom, mi názorne ukazuje, ako mám vzácnu fľašu na bicykli chrániť. Prezeral cenník a povedal mi cenu: 4,4 euro. No nekúp to!
Spravil som však chybu – mal som ochutnať zo všetkých druhov. Ale vlastne som na bicykli...
Nedá sa odolať! Kúpil som fľašu ružového
O chvíľu dorazili chlapci a nechal som ich v ochutnávke príjemnému zážitku. Až v aute som videl, že sa nebabrali – vína mali plný kartón.
Idem ešte zo dvadsať kilometrov. Je krásne vymaľovaný deň, ale fúka silný, pomerne studený protivietor. Naň sa sťažuje aj Miloš a neskôr aj Stanči. Čo sa sťažujete, keď sa do mňa v Patagónii oprel ten víchor, tam volaný pampero, aby ma silou-mocou zhodil z bicykla, najskôr som zúfal, ale neskôr som si uvedomil, že sa prišiel so mnou rozlúčiť. A hneď mi bolo veselšie, cítil som jeho silu ako poláskanie... Tak to musíme brať aj dnes. Veď končíme. Pridali sme si navyše jeden deň, strávený aj na bicykli, a to patrí k plusu cesty.
Videl si už podobného blázna?
Somárik v záhrade sa na mňa začudovane pozerá: Čo je to za blázna? Prečo nesedí doma, nehúpe sa na kresle a nepopíja pivo? Ťažko na to odpovedať: Kto si raz obuje túlavé topánky, nikdy ich nevyzuje. A kto raz prejde kus sveta na bicykli, nadobudne presvedčenie, že tento spôsob, kedy sa vlastnou silou človek dostáva k novým a novým poznaniam, je najkrajší.
Cestou ideme cez Chaumont-sur-Loire, nad ktorým drží stráž ďalšia z hradných pevností.
Zámok nad Chaumont-sur-Loire
Panoráma mesta Blois
Milko to dotiahol až k Blois, ktoré sa rozkladá na protiľahlom brehu. Prechádzame cez most a nachádzame na pár minút malé parkovisko. Stanči je posadnutý fotografovaním hradov, zámkov a najmä katedrál a tak sa púšťa do neznáma. Mne pri fotografovaní panoramatického záberu mesta „konečne“ kapitulovala batéria v aparáte. Takže už nič nechcem naháňať. Pri pohľade z druhej strany som videl, že tunajší zámok je úplne iný ako tie doterajšie: Bez veží, cimburia, pevných múrov. Aj Stano rezignuje a vraciame sa cez most na cestu, ktorá nás má priviesť k tej najväčšej perle – k zámku Chambord. Neleží pri Loire, je uprostred lesov a záhrad, uprostred obrovského poľovného revíru. Tu priložil ruku k jeho výstavbe aj geniálny Leonardo da Vinci a zhotovil tu fantastické schodište.
Vezieme sa pár desiatok kilometrov, až prichádzame k miestnym tabuliam. Dominujú tie, ktoré radia, kde zaparkovať. No kde asi? Čím bližšie k zámku, nie? Nič nám v tom nebráni.
Vchádzame cez rampu, berieme si lístok a trielim k zámku. S nami sa však ženie stádo iných nedočkavcov azda z celého sveta. Je poludnie a hrozná spara. Milko rezignuje, bolia ho tie nožičky, sadá si do tieňa na múrik oproti tomuto zázraku a vraj – počká tu na nás.
Idem so Stančim na obchôdzku, aj keď fotoaparát už nemám. Z každej strany je to architektonický skvost. Pomáham priateľovi s fotografovaním a dostávam spásonosný nápad: Veď mám pri sebe mobil! A tak som tri zábery zaškatuľkoval do tohto čuda. Jeden z nich si môžete pozrieť aj tu.
Čarokrásny zámok Chambord, fotografovaný cez mobil
Prišli sme, videli a – odchádzame. Čaká nás ešte cesta čím bližšie k domovu. Nebolo to však také jednoduché: Pri snahe zaplatiť v automate za parkovanie chlapci majú problémy. Akosi im ich lístok stroj vracia. V pochybnostiach prišli ku mne a pokúšajú sa vložiť do prístroja takýto lístok. Rampa však je zavretá. Rad áut za nami rastie a pochopiteľne aj nervozita. Naraz sa rampa zdvihla a prechádzam popod ňu na slobodu. Či už legálne, alebo nie, je mi to v tej chvíli jedno. Ukázalo sa, že za čas, ktorý sme strávili na parkovisku, sa neplatí... Boli sme prekliato rýchli!
Je už pol tretej, niečo musíme zjesť. Robíme to napochytre a určite nezdravo. Sme už v osídlach cestovnej horúčky a jasného cieľa – pred nami je dnes posledná výzva – mesto slávnej udatnej ženy Johanky z Arcu, nazývanej Pannou z Orléansu.
Cesta nás vedie cez husté lesy, na moje veľké prekvapenie sú to nádherné stromy jedlých gaštanov. Dva mám doma v záhrade a stále obdivujem ich sviežu, lesklú sýtu zeleň. Sám som ich vypestoval z plodov a odmeňujú sa mi množstvom zaujímavých plodov.
Pri príchode na hranice mesta si vyberáme cestu priamo do centra. Už som tu bol a bol som aj pri jazdeckej soche Johanky, ktorá stála v tieni jednej z katedrál. Dnes má dôstojnejšie miesto. Centrum tvorí okrúhle námestie s jej sochou uprostred. Celé je vyložené mramorom a ja za volantom sa cítim neisto, veď žiadne iné auto tu nevidím. Stano sa nedal zadržať, upaľuje k blízkej katedrále. Čakám na zvuk policajnej sirény, ale našťastie nič. Hľadám preto správny východ a ním opúšťame toto veľkomesto, v ktorom sa lúčime s Loirou.
Dnes má Johanka zaslúžene reprezentatívne miesto
na hlavnom námestí v Orléans
Odteraz sa aj Esperia povezie. Skončil sa náš výlet, trip či dobrodružstvo, strávené na jej chrbte. Ideme smerom na Montagris, najpriamejším smerom k Nemecku a dedinke Ellerstadt, kde nás zajtra budú čakať priatelia Helga s Lacom.
Máme neuveriteľné šťastie: Na nádhernej rovnej ceste, pokrytej kvalitným asfaltom, je hľadaná značka. Stromček so stolíkom a lavičkami. Neváhame, okupujeme prázdny stôl a vydýchli sme si s úľavou. Sme v hustom lese a skoro sami. Vedľajší stolík je pokrytý zeleným machom, podobne ako lavičky. Úžasná romantika posledného nocľahu v tejto krajine... Tachometer ukazuje 3658 kilometrov. Do Ellerstadtu by to malo byť približne cez 500 kilometrov. Ukázalo sa, že hľadanie správnej cesty pridalo stotridsať naviac.
Vyberám z dna batožinového priestoru fľašu Huberta. Napriek dnešnej horúčave je príjemne chladné. Takúto bodku nosím z domu skoro na každú expedíciu. Na jej počesť a našu vďaku.
Tak teda na spoločné zdravie na kamarátstvo,
kvapku odvahy a kýbeľ trpezlivosti a tolerancie, chlapci!
Cesta domov
Lúčime sa s lesom a po kvalitnej ceste uháňame smerom Troyes. Napriek tomu, že je piatok 3. júna, cesty sú bez väčšej premávky. Praje nám aj počasie. Odtiaľ už k nemeckým hraniciam. Posledné relatívne lacné tankovanie v mestečku Pont-a-Mousson, po ktorom nám komplikujú pohodu cestovania nie celkom presné smerovacie tabule. No pár desiatok kilometrov už nemôže pokaziť. Keď sme prešli hranicu neďaleko Saarbrückenu a aj smer na Karlsruhe, boli sme v obraze. Pretože sme boli dohodnutí, že prídeme do Ellerstadtu o pol siedmej večer, previezol som chlapcov nádhernou krajinou jeho okolia s pílami v lone hlbokých lesov a zámkov. Bohužiaľ nielen v ruinách, ale aj zatvorenými pre verejnosť.
Jedna zo zrúcanín hradu, na ktorom sa dodnes odohrávajú historické akcie
Helga mi zvykne pripraviť ryby, ani teraz to nebola výnimka. Večera bola, ako vždy, úžasná. Najskôr sme sa však po jednom zbavili potu, špiny, prachu z cesty a aj „vône“ a potom sme do noci aj s Lacom preberali aktuálnosti. Zajtra sa už nikam nemusíme ponáhľať, vypadneme okolo deviatej. Napriek tomu som s ťažkým srdcom zdvorilo poďakoval domácemu hostiteľovi za ďalšie fľaše šampanského. Veď ma zajtra čaká cesta, dlhá do 900 kilometrov...
Celkový pohľad na cyklistickú časť.
Kto potrebuje vysvetlenia k jednotlivým číslam,
nech mi napíše na e-mailovú adresu:
trabalkajozi@yahoo.com
Cesta Ellerstadt - Bretónsko - Ellerstadt
Ráno už balíme veci tak, aby sme sa v Bratislave nemuseli zdržovať. Je sobota 4. júna a cesty nie sú také plné. Príchod som predbežne odhadol na pol siedmu. Cesta domov, ktorú som prechádzal už niekoľký krát, sa mi zdala najpríjemnejšia. Nesmiem zabudnúť na obedňajšiu prestávku na parkovisku: Otvorili sme príručnú chladničku, ktorú nám pribalila Helga – a nezmohli sme sa na slovo. Samé dobroty, až sa mi to zdá príliš luxusné. Samozrejme údený losos, kvalitný syr, nátierky, redkvičky, Cola Zero – teda vez cukru, minerálky a ako pointa jabĺčka... Všetko sme, samozrejme, ani nevládali zjesť. Ďakujeme, starostlivá domáca pani!
Cesta z Borského Sv. Jura do Ellerstadtu pri smere do Bretónska
a aj naspäť
Potom to už bola „brnkačka“. Cestou pred Viedňou nás síce pokropil dážď, ale na Klemensovej sme sa ocitli presne o 18.30! Na chvíľu som sa zvítal s manželkou a pretože nebo bolo hrozne čierne, ponáhľali sme sa ďalej. Na Grösslingovej sme sa rozlúčili so Stančim a v Tavárikovej osade som vyložil Milka. V pravý čas, práve padli prvé ťažké kvapky dažďa.
No a potom to začalo: Celý obzor bol čierny ako uhoľ a po jeho celej šírke svietili stovky bleskov s hrozivým dunením. Nemám diaľničnú známku a tak som musel ísť cez Stupavu. Išiel som v stopách centra tejto prietrže a v Máste bolo na ceste do polovice auta hnedej vody, valiacej sa z kopcov. Autá išli krokom a preto som pred Lozornom nezaváhal a odbočil som na diaľnicu. V pohode som prešiel Malacky a po starej ceste na Brno som sa okolo pol deviatej som mohol po pätnástich dňoch a 5158 kilometroch pohladkať nášho Adidasa. Strážil poctivo celý čas. Dostal za to pochúťku a bolo vidieť, že je spokojný s tým, že pán je už konečne opäť doma.
Takto sa skončila jedna z mojich ciest. Postupne sa dozvedám, že aj ostatní účastníci si nezávisle na mne toto dobrodružstvo veľmi pochvaľovali. Dokonca mi po dlhšom čase priniesol svoje poklady aj Stano a tak som mohol nimi vyšpičkovať tento blog.
O pár dní som sa stretol s bývalým špičkovým horolezcom a spýtal som sa ho, či ho nesvrbia päty a či sa nechce ísť previezť na bicykli trošku za hranice všedných dní – do Sandokanovho teritória na severnom Borneu. Bez zaváhania súhlasil.
Takže „ZOMREL KRÁĽ – NECH ŽIJE KRÁĽ!“
Poznámka:
Bohužiaľ sa Borneo nekonalo z viacerých príčin. Nebol by som optimista, keby som tu nenapísal slovko "zatiaľ". 26. 7. 2012
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára