Priatelia, pár týždňov od krásnej cesty do prostredia kacírov vo Francúzsku sa mi do cesty postavila technická prekážka. Niečo mi našli v hlave a to by tam nemalo byť. Teraz čakám na termín, kedy ma pán Prof. Krajina v Hradci Králové bude chcieť opraviť. Iste má veľký nával, ale nikam sa neponáhľam.
Preto prosím o strpenie. Keď budem vedieť viac, oznámim to...
A je druhá polovička mája, za sebou mám chodenie, vyšetrovanie, ležanie spolu v 5 nemocniciach dvoch štátov aj s úspešným zákrokom pána Profesora - teraz som na chalupe, prakticky bez liekov a čakám na prvú MR kontrolu, ktorá bude 30. mája. Lenže cítim sa zo dňa na deň slabší, akoby zákroky nepomohli, skôr naopak. Z tohto dôvodu som musel zatiaľ zrušiť nielen cestu za Rytierskou krvou, ale aj iné aktivity. Hrozí mi strata vodičského preukazu, čo by bola katastrofa... Musím sa s tým zmieriť - lepšie to už asi nebude! Škoda!
Joži
streda, marca 27, 2013
nedeľa, mája 06, 2012
Rozprávka menom BENELUX
Za touto skratkou sa, ako určite viete, skrývajú tri krajiny západnej Európy. Dnes mimo iné preslávené aj sídlami inštitúcií Európskej únie: Belgicko, Holandsko a Luxembursko.
Cez všetky tri som už niekoľkokrát prechádzal, cez prvé dve z nich aj pri expedícii Trans Europe 1994 na bicykli. Cez ten najmenší – Veľkovojvodstvo Luxembourg – som zatiaľ nemal to šťastie sadnúť si tam na bicykel. Aj keď som ho v niekoľkých prípadoch v aute viezol na miesto výprav do Škótska či Veľkej Británie, dokonca aj do Írska. Tento fakt bol pravdepodobne tým hnacím motorom, aby som pripravil „nenáročnú“ cestu pre svoj a možno aj iný bicykel. Plán som mal hotový už v roku 2011, ale po nie príliš príjemnom priebehu cesty po ostrove Cyprus v tom roku som vymenil partnera a trošku upravil itinerár. Po dohode s RNDr. Jožkom Iľkom pri predpokladanom počasí a prijatí mojej ponuky od partnera, s ktorým som absolvoval cestu po Bretónsku, sme stanovili odchod z Bratislavy na sobotu 28. apríla, návrat na nedeľu 6. mája. Stanoviť presný čas expedície bol vážny problém. Dlhodobé daždivé a chladné počasie panovalo počas apríla 2012 v celej Európe. Expert v ňom našiel malú štrbinku, kedy by malo dokázať aj Slnko, že ešte stále existuje.
Ako je vidieť, veľa času na absolvovanie mnohých kilometrov priamo na bicykli nezostávalo. Cestu tam a späť a aj úseky, kde nebudeme bicyklovať, prejdeme osvedčeným spôsobom – mojou Octaviou. Pri úsekoch, vhodných na bicyklovanie, jeden pôjde na ňom a druhý bude viesť auto. Po niekoľkých desiatkach kilometrov sa vystriedame. Z každého dňa si na toto odkrojíme toľko času, koľko sa bude dať. Zostatok plánovaných kilometrov prejdeme spoločne autom na miesto, kde som predpokladal vhodné miesto na prenocovanie.
Plán nádherný, vytlačených máp kopec, podobne ako podrobných informácií. Dokonca mám aj úplnú novinku – ako sa ukázalo - výbornú pomôcku. Starší syn Dodo ma naučil narábať s navigačným prístrojom značky TomTom.
Všetko bolo pripravené, len bolo treba vymyslieť priliehavé meno pre túto miniexpedíciu. Pri plánovaní trasy som zbadal na mape neďaleko zamýšľanej cesty na brehu rieky Moselly na hraniciach Nemecka s Luxemburskom malú bodku označenú názvom Schengen. Toto nám nemôže ujsť! A meno bolo na svete: „Do Schengenu na bicykli“... Spravil som drobnú korekciu trasy a mohli sme vyštartovať.
Musím zdôrazniť, že pri tejto ceste nešlo o naháňanie kilometrov na bicykli, ale najmä o spoznávanie tejto oblasti. Nakoniec sme mohli točiť pedále iba v druhý, tretí, piaty a šiesty deň. Bohužiaľ, v ten posledný tak lialo, že bicyklovanie bolo absurdné. Krátka perióda slušného počasia sa skončila. Napriek tomu som spokojný. Prešiel som miesta, kde som doteraz nebol a videl tie, ktoré mi prirástli k srdcu v minulosti. A z hľadiska spolupráce dvoch členov ju považujem za najbezproblémovejšiu - a najkrajšiu.
Prvý deň: Odchod
Ako zvyčajne nakladám Stana do auta v sobotu 28. apríla 2012 o piatej ráno v Bratislave. Pôjdeme cez Rakúsko a Nemecko, kde u spolužiačky Helgy a jej manžela Laca prenocujeme. Cestu už poznáme, skúšame to aj s navigáciou. Všetko ide ako hodinky po masle. Niekedy popoludní sme na mieste v malom mestečku Ellerstadt neďaleko Ludwigshafenu. Je to približne 900 kilometrov, ak počítam aj cestu z Jura do Bratislavy. Počas mojich expedícií sa stal neodmysliteľnou zastávkou a milým prístavom ako stvoreným na odpočinok po nie každodennej dĺžke cesty. Kto sleduje pravidelne moje cesty cez tento blog, tam vie, o čo ide.
Všetko prebehlo ako už zvyk stanovil. Vedel som, že je dobre vo chvíli, keď domáci pán začal chodiť pre – šampanské. Tradíciu neporušil...
Druhý deň: Vstupujeme do Schengenu!
Je nedeľa 29. apríla, vonku mierne mrholí. Počas smerovania k pointu celej cesty, ktorý je netradične na jej začiatku a nie na konci, nám výborne pomáha malá čierna skrinka s obrazovkou. Stanči ju má na vedľajšom sedadle na kolenách a kontroluje ju s vytlačeným itinerárom. Všetko sedí a kilometríky ubiehajú. Cez Karlsruhe sa pomaly blížime k dnešnému vrcholu – k hraniciam s Luxemburskom. V diskrétnej vzdialenosti od nich zastavujeme, vyberám moju Esperiu von Dema a nasadám na ňu. V cyklistickom oblečení som už od rána. Je chladno, zatiahnuté, ale neprší.
Po pár kilometroch sa ocitám v malom mestečku Perl. Cesta kľučkuje pomedzi domčeky a nečakane sa zvažuje: Je to tu! Vravím si v duchu. Stanči už dávno prešiel s autom na druhú stranu rieky a tým aj hraníc. Čaká ma v Luxembursku. Je to zvláštny pocit – niečo vo mne vibruje. Taký starý kozák? Nie je to nepríjemné, ale tak dlho som sa tešil na tento okamih, že ma to na chvíľu úplne vzalo. Úzka cesta sa za zákrutou vyrovnáva, domy ustúpili a vidím pred sebou pomerne mohutný most a pod ním tečúcu rieku. Je to Mosella, prinášajúca vlahu jej brehom, na ktorých sa darí preslávenému Moselskému vínu. V strede mostu je najskôr modrá tabuľa s kruhom hviezd, za ňou iba pár metrov miestna tabuľa: SCHENGEN. Tak sme to splnili – vstupujeme na bicykli a priamo do Schengenu!
Stojím pred vstupom do mestečka a tým aj do spoločného priestoru
Slovenská slivovica pri pamätníku
Otvára sa opona nad prvým dejstvom rozprávky s názvom Luxembursko
Samozrejme že nemôžu chýbať dokumentárne fotografie rôznych kalibrov. Dokonca aj so slovenskou slivovicou pri pamätníku Schengenskej dohody o voľnom pohybe osôb. Ten ma trošku sklamal svojou strohosťou. Predstavoval som si ho monumentálnejší. Vyzerá, ako by symbolické hviezdy boli vyrezané do hrdzavého plechu. Dlho sa tu nezdržujeme. Stanči vyberá svoju slivovičku a dávame si slávnostne po glgu. Ako inak osláviť náš osobný vstup do Schengenu? Potom Stanči sadá na tátoša a vychutnáva si prvé metre. Nemá šťastie: Cesta, ktorou pôjdeme tak, aby sme sa vyhli diaľniciam a hlavným ťahom, má číslo 152 a prvým mestečkom by malo byť Hellange.
Rozprávka sa prejavuje už na prvých metroch. Vidím benzínové čerpadlo a neuveriteľnú sumu: liter nafty 1.277 euro, kým pri tankovaní na diaľnici pri rakúskom Linzi stál liter neuveriteľných 1.612 euro! A u nás bol tesne pod hranicou 1.5 eura. Míňa ma Stanči, ktorému v tom strmom stúpaní padla reťaz a teraz sa s ňou trápi. Pomohol som mu, s radosťou som natankoval plnú (určite už po celej ceste lacnejšiu nedostaneme) a v aute sa kochám tou krásou. Jednoduchosť a najmä neuveriteľný pokoj podčiarknutý tichom. Akoby automobily neexistovali.
Nachádzam príjemné miestečko s lavičkami, kde rozbaľujeme poživeň. Je 12.30 a Stanči tu končí. Čaká nás najmä veľkomesto Luxembourg a potom séria hradov severovýchodným smerom, kde sú hranice s Nemeckom. Je vidieť, ako na túto oblasť vplývala história. Bolo to územie nekonečných vojen či už o hrady a územia, alebo o celé štáty. Nemci sa neustále škriepili s Francúzmi, tí s Belgičanmi a aj medzi sebou. Aj za druhej svetovej vojny tu boli kruté boje, najmä v Ardenách. Preto je väčšina hradov v ruinách. Ale ošetrovaných. Tie zachovalé sú v súkromných rukách a prístup do nich nie je verejný.
Keď som bol v tomto hlavnom meste pred časom, parkoval som práve s týmto autom niekde v strede mesta. Mal som aj parkovaciu kartu a nezdržali sme sa dlho. Keď som sa vrátil, mal som za stieračom pozdrav od Veľkovojvodu: mastnú pokutu. Kartu som si totiž nejakým nedorozumením nedal za sklo, ale na sedadlo. Dodnes ju mám odloženú ako dôkaz mojej komunikácie s hlavou Luxemburska. Ešte stále, bohužiaľ, nezaplatenú...
Preto sme cez toto mesto iba prešli vyhliadkovou rýchlosťou. Naštudovali sme si históriu tohto mesta a vieme, že najmä hrad bol zničený. Teraz je najdôležitejšou budovou Veľkovojvodov Palác. Nič extra! Videli sme podstatné časti aj miesta, ktoré som naplánoval prejsť. Iste náhodou sme sa ocitli aj na Divadelnom námestí, kde som chcel pôvodne parkovať. Navigácia nás vyvádza žiadaným smerom. Je to naozaj super vecička. Najskôr tam zadám ako cieľ stred nejakého mesta, kam ma pokojne dovedie a z neho zadám zase ďalšie bod, podľa ktorého ma z pavučiny jednosmeriek aj vyvedie. Bez stresov, vracaní sa a najmä nekonečného vypytovania sa na správny smer.
Tak sme sa dostali nielen von z labyrintu, ale najmä cez husté lesy a skoro prázdne cesty k prvému z hradov, ktorých sme chceli cestou na sever navštíviť niekoľko. Je to Bourglinster v rovnomennom mestečku. Na polovinu zrúcanina, na polovinu obývaným. Iľkova predpoveď na tento deň hovorí doslova:
„Nemecko – polooblačno, najnižšie ranné teploty 10-12, najvyššie 20-22 stupňov.
Luxemburg: Popoludní dážď, najnižšie teploty 8-12, najvyššie 15-17.“
Terén okolo nás je zvlnený, lesíky striedajú polia a pastviny.
Pohoda a klídek v tejto božej krajine...
Bourlington
Samozrejme, že pri príchode na miesto pršalo. Našťastie iba krátko. V pohode sme prešli to, čo sme mohli a vyfotografovali to, čo sme mohli. A pobrali sme sa ďalej. Ja na aute, Stanči na bicykli. Cez Imbringen a malé dedinky sa kľukatou cestou dostávame do Fischbachu, kde je ďalšia perla. Bohužiaľ, pre verejnosť zatvorená. Sú tri hodiny, odtiaľto by sme mali smerovať na východ skoro až k hraniciam a brehom Moselly.
Rozprávková kulisa alebo skutočnosť?
O pol hodinky stojíme pri hrade, akoby vystrihnutom z knižky pre deti. Sme pred mestečkom Beaufort, kde som naplánoval nocľah. Parkujeme pri hrade, šťukáme ostošesť uzávierkami, tešíme sa, že aj počasie nám žičí. Ideme sa pozrieť do mestečka, ktoré je – úplne ako obyčajne – nie pod hradom, ale nad ním. Zaujímavá anomália klasického riešenia...
Bezstarostnosť a cit pre krásu
Milé, útulné a tiché turistické mestečko. Všade kvety a pohodička. Hľadáme miestny kemping, ktorý je však zatvorený. Škoda, je tam aj verejné kúpalisko – v tomto čase ešte bez vody. Je smerom, ktorým zajtra pôjdeme a hodil by sa nám. Ale akosi váhame. Ideme preštudovať miestny cintorín, ktorý je hneď vedľa. A hľa! Pri jeho severnom múre je malé trávnaté miestečko s dreveným stolíkov a lavičkami! Akoby domáci vedeli, čo na sklonku každého dňa hľadáme.
Náš prvý kemp vedľa cintorína
Auto som postavil tak, aby sme hlavy nemali nižšie ako nohy, čo nebol žiadny problém, rozložili sme „spaciu úpravu“, uvarili si teplú polievku a v úžasnej pohode čakáme na koniec dňa. Pred nami sa odohráva hra svetla zapadajúceho slnka a mrakov, z ktorých našťastie neleje. Je bezvetrie, teplota dáva za pravdu predpovedi odborníka. Je asi 17 stupňov, teda jeho horná hranica. Na záver prvého cyklistického dňa si dávame po dvoch glgoch a večeru zalievame pivkom.
Hra zapadajúceho slnka vyčarila nádhernú atmosféru nedeľného večera
Tretí deň: Mierime do Belgicka
V noci pršalo, len sa lialo. Vstávame veľmi skoro, aby sme zo susedstva cintorína zmizli. Odchod o pol siedmej na cestu plnú kaluží. Predsa mi toto pekné mestečko niečo dalo na pamiatku: V riedkom lesíku som objavil veľmi zachovalú tašku na chrbát, akú zvyknú nosiť žiaci. Bola úplne prázdna a podľa na nej napadaného ihličia tam čakala na dobrodincu dlho. Pomohol som jej začať plniť jej pôvodné poslanie, okrem toho je to milá spomienka na Luxembursko. Lebo dnes prejdeme jeho severné hranice a ocitneme sa za oponou druhého dejstva rozprávky – v Belgicku.
Už je pondelok, posledný aprílový deň. Pred nami je aj dnes viacero zámkov a bývalých pevností. Sadám na bicykel v nepremokavej vetrovke a púšťam sa na cestu, ktorá vedie spleťou vedľajších ciest v teréne, ktorá sa výrazne zmenil. Sú to Ardény, najvyššie pohorie nielen tu, ale v celom Beneluxe. V predpovedi sú hlásené prehánky, ale zatiaľ sú niekde ďaleko od nás.
Z hlavnej cesty nás itinerár aj navigácia vedú do lesov, občas s výhľadom na peknú zelenú krajinu. Jedno zo stúpaní bolo také prudké, že som napriek tomu, že idem bez záťaže, ho nevládal zdolať onak, ako tlačením. Nejako starnem, niekedy by som aj toto zvládol. Času však nerozkážem...
Ardeny sú Ardeny, tam vykapali aj silnejší ako ja...
Dostávam sa na relatívnu rovinu a poľnohospodárskou pôdou dokonale obrobenou. Prechádzam okolo rybníka a ocitáme sa, spoločne aj s autom, v malom mestečku Bettendorf. Mal by tu byť zachovalý kaštieľ. Skúšame zahnúť doprava – a už aj ho máme. Pekný, zachovalý, postavený v roku 1728 ako dáva na známosť kovový dátum na jeho okrúhlej veži.
Zámok Bettendorf
Dovnútra sme sa ani nepokúšali dostať, ideme ďalej,
Nie, kopce neprestali. Teraz sa s nimi trápi Stano. Prechádzame na druhú stranu pohoria do údolia riečky Our, tvoriacu zase ona hranicu štátov. Na nej leží kúpeľné a turistické mestečko Vianden, ktoré podľa tabule pri ceste nedávno oslávilo 700 rokov. Samozrejme, dominuje aj jemu pekná hrad s okrúhlymi vežami so špicatými strechami. Parkujeme na rozsiahlom parkovisku a vydávame sa na obhliadku mestečka aj hradu či kaštieľa.
Zámok vo Viandene
Nie, nebol to sen. Po pár kilometrov proti prúdu riečky stojíme v malom mestečku s nenápadným hradom. Je to Stolzemburg, kde sa krčí ešte menej nápadná benzínová pumpa. Keďže cena je rovnaká ako v Schengene, tankujeme doplna. O pár desiatok kilometrov už budeme v Belgicku a tam iste bude drahšie.
Cesta sa kľukatí a my opúšťame pravý okraj hornej časti Luxemburska, aby sme sa dostali do ďalšieho kúpeľného, mondénneho mestečka Clervaux približne v strede medzi východnou a západnou hranicou.
Tu sú rukolapné dôkazy ťažkých bojov najmä v druhej svetovej vojne, kde túto časť oslobodzovali americké vojská. Spomínam si na film Castlekeep, ktorý práve rozprával o bojoch americkej jednotky v tejto oblasti.
Americký Sharman zostal na zámku v Clervaux
Stanči si konečne kúpil aj batériu do aparátu a tak fotí jedna radosť. Mnoho z týchto obrázkov vyšlo z aparátu jeho syna...
Odtiaľto ideme priamo na sever a prekračujeme dnes pomyselnú hranicu dvoch suverénnych štátov. Sme v Belgicku a mierime širokou diaľnicou do študentského mesta menom Liege aj Lutych. Ideme neďaleko mestečka Bastogne, cyklistom známemu z pretekov, štartujúcich aj končiacich v Lutychu. V tomto mestečku sa trasa obracia na sever a v pahorkoch dáva účastníkom poriadne zabrať. Všetky tri krajiny sú domovom mnohých vynikajúcich cyklistov s desiatkami úžasných pretekov. Po kúsku tejto trasy pôjdeme o niečo neskôr.
Nábrežie v Liege
Robíme okružnú jazdu okolo Liege, obdivujeme jeho stavby aj Univerzitu, kde parkujeme. Iba pred pár týždňami práve tu sa odohrali veľké študentské protesty. Vraciame sa k autu a snažíme sa dostať na cestu vedúcu na západ hneď po brehu rieky Meuse. Navigácia nás stále tlačí na diaľnicu do ďalšieho starobylého mesta Namur. Z príjemného bicyklovania nie je nič, je to priemyselná oblasť s hustou dopravou nákladných áut.
Namur sme si odpustili, aj tak máme blúdenia po centrách miest už dosť. Ideme priamo na sever, kde nás čaká hlavné mesto. Pred ním však navštívime turistickú atrakciu tejto oblasti – mestečko Waterloo a najmä slávny Leví kopček na počesť víťazstva Wellingtona nad Napoleonom. Pod ním aj prenocujeme. Po krátkom blúdení, kedy sa mi zdá, že navigácia strečkuje, sme pri cieli: Butte du Lion je tam.
Z ostatných trčia zo zeme len hnijúce pne. Posielam SMS Zdenkovi, môjmu spolujazdcovi na ceste z Gibraltaru po Nordkapp, že som na našich spoločných miestach. Bicyklujem po okolí, večeriame a na počesť Wellingtona aj priateľa Janka ju zapíjame pravým belgickým pivom. Je vo fľaši ako šampanské a priniesol mi ju pred časom z Belgicka ku mne domov. To je teda tulák na bicykli! Klasa! Ja ju zase trepem sem. Tak je to správne! Cez mobil ďakujem jej darcovi.
Štvrtý deň: Najdlhší a bez bicykla
Pozerám sa na papier s predpoveďou. V noci zase lialo, v poznámkach mám pridané aj slovíčko „strašne“, ale teraz sú na prekvapujúco zanedbanom parkovisku iba veľké kaluže, cez ktoré si hľadá miesto autobus so skupinou rusky hovoriacich návštevníkov. Počas noci nás niekto prišiel kontrolovať s baterkou, ale nebudil nás. Prežili sme druhú noc pod širákom. Je kedysi sviatočný deň – 1. máj, Sviatok práce! Utorok. Tu netuším, ako ho svätia a či vôbec, ale v Holandsku je to normálny pracovný deň.
Opúšťame miesto, kde dostal veľký Napoleon „na frak“. Jeho socha na podstavci je asi primerane malá k výsledku bitky na vedľajších poliach. Teraz smerujeme priamo na sever – do Bruselu. Budeme tam dnes dvakrát: teraz ho pozrieme z juhu a prejdeme stred mesta so všetkými zaujímavosťami, niekedy okolo obeda pri návrate z Lievanu (Leuvenu) zase zo severu – aby sme neobišli niekdajšiu svetovú atrakciu – Atómium v priestoroch Expo. O bicyklovaní dnes, kedy nás čaká približne 470 kilometrov, sa nám môže iba snívať.
Najskôr však krájame priamo cez stred populárne mestečko Waterloo. Pred rokmi sme sa tu hľadali s naším sprievodným autom. Je iba zopár kilometrov ďalej a nie je na ňom nič zaujímavé. Aspoň takto ráno.
Do hlavného mesta to je tiež na skok. Navigácia nás vedie do stredu, tam však asi bude problém s parkovaním. Preto pri najbližšej príležitosti ukladáme auto na odpočinok a peši sa poberáme smerom k Grote Market, Veľkému trhovisku, najväčšiemu námestiu v srdci Belgicka. Máme šťastie. Prišli sme z juhu a tak nás smer vedie vedľa všetkých možných inštitúcií Európskej únie, sídliacich v super moderných budovách. Ochotní domáci nám radia, ako ďalej. Cesta neustále postupne klesá, slnko vychádza spoza nočných mrakov a osvetľuje akými ostrým jasom priestor námestia. So všetkými starodávnymi, nádherným i budovami. Uprostred je drevená búdka a okolo nej na dlažbe zopár drevených debničiek s kvetmi. V čase osláv býva celý priestor posiaty kvetmi a vytvára nádherný, živý koberec. Dnes sa tu motajú iba Aziati. Rozdiel medzi osvetlenou časťou a tieňom je prekvapujúco ostrý a chvíľu trvá aj očiam, kým sa prechodu prispôsobia. Vidím budovu na dolnom konci, kde som pred časom obdivoval vo veľkých výkladných skriniach jedu z atrakcií mesta – svetoznáme bruselské čipky. Našiel som ich aj teraz, bohužiaľ svetlo sa odrážalo od skla a znemožňovalo ich fotografovanie.
Veľký trh, najväčšie námestie v Bruseli
Dobre, toto máme za sebou. Stanovi som chcel ukázať aj ďalšiu z atrakcií – malú sošku cikajúceho chlapčeka. Pozná ju asi celý svet. Nemuseli sme ju hľadať, stačilo nasledovať smer húfu Japoncov. Každého prekvapí jej umiestnenie a najmä veľkosť. Dostať sa k nej bližšie nedá kvôli železnému kovanému plôtiku a preto každý z odstupu používa transfokátor. Aj keď mám slušný aparát, ani mne sa nepodarilo zvečniť jej detail dostatočne ostro.
Expert na Belgicko a priľahlé krajiny, tulák s dobrým slovenským srdcom Janko „Tatoja“, mi už pred cestou radil, aby som nevynechal mestečko Lievan. Ako všetky ostatné má mená nielen vo francúzštine, ale aj vo flámštine a valónštine. Je niekoľko desiatok kilometrov na východ od Bruselu a iba pre Tatojov nadšený opis jeho krásy a jedinečnosti ho nevynechávam v itinerári. Musel som tak spraviť s jeho susedom Mechelenom. Lákadiel je neúrekom a deň má iba 24 hodín. O siedmej večer by sme mali byť už v sídle holandskej kráľovnej Beatrix aj Európskeho súdneho dvora – v Den Haagu. Tiež má dve mená. Druhé je s-Gravenhage. Leží už za oponou tretieho dejstva rozprávky – v Holandsku na brehu Severného mora. Medzitým sú perly Gent, Brugy, Antwerpy v Belgicku, zahranicou Breda, Rotterdam a Delft. Každé mesto ponúka inú atmosféru, iný charakter, iné kroje aj výrobky. Povedzte, čo by ste vyhodili vy?
Vzdali sme sa teda Mechelenu, kadiaľ by bol najkratší smer do Antverp. Priamo z Bruselu to nie je ďaleko. Ušetrili by sme čas aj kilometre, pretože Brugy ležia úplne bokom na západe Belgicka. Mohli sme sa ich a s nimi aj Gentu vzdať? Stanči bol rezolútne proti. Stačí si niekedy niečo aj náhodne prečítať o nejakom mieste a človek sa k tomu upne a rád by to videl na vlastné oči. Ja s ním súhlasím.
Vraciame sa severným obchvatom nad Brusel a odbočujeme z diaľnice k miestu, kde boli priestory svetovej výstavy EXPO. Myslím, že to bolo v roku 1958. Stála tam ozajstná svetová „bomba“ – Atómium. Ale o tom až ďalej.
Cirkus na Prvého mája v Leuvene
Teda ideme na Leuven. Parkujeme neďaleko železničnej stanice pri chodníku, plnom len tak poopieraných bicyklov. Je to jeden z fenoménov nielen Belgicka, ale najmä Holandska. Z diaľky počujeme rezkú hudbu. Prichádzame k nádražiu. O pár krokov ďalej je priestor, pôsobiaci ako rozžeravená bublina. Odtiaľ sa rinie aj hudba. Priestor je plný atrakcií, dymu z opekaných dobrôt, vône a najmä červenej farby. Bože, veď je Prvý máj! Nepátrali sme, aká strana si tam spravila kortešačku. Najmenej dve stovky ľudí sú poobliekané do rovnakých červených tričiek s nápisom aj s červenou šiltovkou na hlavách. Bude to dobrý orientačný bod pri návrate k náhodne zaparkovanému autu.
Rozchádzame sa. Ja šetrím moju pajdavú nohu a volím pomalšie tempo, Stanči uháňa niekam, kde tuší stred mesta, ktorý býva vždy najatraktívnejší. V stanovený čas sa stretávame. Jeho zážitok vyjadruje krátko: „Tie krásy domov ako by sa množili. To by som musel fotografovať stále, možno až do večera..“
Dovtedy už musíme byť najmenej o 300 kilometrov ďalej.
Všetky stavby sú architektonické a sochárske klenoty. V celom Beneluxe
O jedenásť 17 odpúšťame toto milé mestečko a o 11.50 sme už pri Atómiu. Je to monument v Bruseli, originál postavený pre Expo'58, bruselskú Svetovú výstavu. Navrhol ju André Waterkeyn, je vysoký 102 metrov. Predstavuje deväť oceľových gulí, spojených do celku predstavujúci štruktúru oceľového krištáľu, zväčšeného 165 billión krát. Toľko hovorí Wikipédia. Nás prekvapilo, že oceľový plášť svietil doďaleka čistotou aj po toľkých rokoch. Niet div, v marci 2004 a uzavretie pre publikum sa skončilo vo februári 2006.
Pre fajnšmekrom uvediem situovanie: Atomium je na 50°53′41″N 4°20′28″E na Boulevard du Centenaire pri parku Mini-Europe a stanici metra Heysel/Heizel.
Našli sme to poľahky. Zaparkovali v úctivej vzdialenosti a prešli sme sa. Na celú prehliadku sme naozaj nemohli pomyslieť. Zabrala by najmenej dve-tri hodiny. Ale videli sme , čo sme chceli a ideme ďalej. Na západ, rovnou diaľnicou ako pravítko.
Míňame odbočku z nej do Gentu. S krvácajúcim srdcom, ale museli sme návštevu tohto mesta obetovať celému dňu. Prichádzame do Brúg akousi okľukou, kde nám cestu asi na polhodinku prehradil zdvíhací most.
Pretrhnutá cesta: lode majú prednosť!
V tomto prípade nám navigácia iba skomplikovala cestu. O pol tretej sme na bočnej uličke pri kanáli, ktorý obopína celé mesto a vteká do Severného mora. Tu už sa prezentujú “veterné mlyny“. Preto tie úvodzovky, že mlynmi sú iba niektoré vysoké stavby s veterným kolesom, väčšina z nich slúžila nie na mletie múky, ale ako čerpadlá vody. Budeme musieť natankovať a preto tým smerom jastrím. Potešenie je na mojej strane – nafta tu stojí od 1.44 do 1.48 eura, čo je menej ako v tom čase u nás! Teda cenou pohonných látok nevykrvácame.
Bežná záležitosť - chvíľu si počkáme
Opäť sa delíme na hodinku. Ja sa venujem nábrežiu, ktoré slúži ako odpočinkový park s promenádou, vidím systém zdvíhacích mostov pri rušnom živote na ich vode. Partner loví zážitky zase v hĺbke mesta. Slnko svieti, je skoré popoludnie a v tieni je príjemne. Plní zážitkov, obohatení o fotoúlovky, pri ktorých dúfame, že vystihnú atmosféru miesta, sa o pol štvrtej hýbeme ďalej. Stanči má v Den Haagu známu, ktorá nás rada na noc prichýli. S ňou sa dohodol, že na určenú adresu, kde býva s priateľom, prídeme okolo siedmej večer. Keď nechceme byť netaktní a dostáť slovu, máme čo robiť. Doslova letíme cez Antwerpy, míňame Bredu a vidíme, že nestihneme ani Delft. Čo sa dá robiť? Ani čas na letné prezretie centra so súdnym dvorom nemáme. Cestou vidím pri Carfoure čerpaciu stanicu – samoobsluhu. Dávam do nej kartu, ale niekde je zádrhel. Holandštinu neovládam. Pomoc som našiel u Angličana, ktorý mi vysvetlil, že pri jednotlivých krokoch jeden vyžaduje zadať číslo stojana. Urobené, vybavené, natankované. Srdce nám poskočilo: liter stál 1.408 eura, kým na diaľnici pred pár kilometrami až 1.538. Dobre, že sme tam nenatankovali.
U Evky a Ariana v Den Haagu
Je presne sedem podvečer, keď stojíme na ceste popri kanáli s menom Schenkkrade pre číslom 324 v Den Haagu. Stanči zvoní, dvere sa otvárajú a víta nás Evička a jej holandský partner Arian. Pripravili pre nás večeru ani nie slovenskom, ani nie v holandskom, ale v Indickou štýle. Najskôr sme chceli ešte zájsť do stredu mesta, ale rozhovor sa pretiahol do hlbokej noci a tak – možno ráno. Na tachometri nášho auta je cifra 1955 kilometrov do môjho štartu z Jura.
Ešte som nevysvetlil, prečo práve táto etapa bola taká extrémne dlhá. Podľa pôvodného plánu sme mali prespať na hranici Belgicka a Holandska a tým ukončiť tento deň. Keď však nastala možnosť využiť pozvanie krajanky Evky, museli sme ju o približne 150 kilometrov predĺžiť. Tým sme zase získali skrátenie ďalšej etapy o túto vzdialenosť. Chcel som dodržať pôvodne naplánované miesta nocľahov, lebo sa mi videli dobrým a bezpečným miestom. Posledné dni som mal dohodnuté na pevno kde a kedy prídeme nielen domov, ale aj k priateľom do Nemecka. Navyše sme získali viac času na prehliadku takého mesta, akým je Amsterdam.
A aj možnosť bicyklovať na pobreží severného Holandska.
Piaty deň: Holandské tulipány
Pozrime sa, už je streda, druhý májový deň! Hostitelia síce idú do práce, ale veľmi sa neponáhľajú. Pripravujú nám raňajky a dávajú informácie o atrakciách po ďalšej trase. Evka nás presviedča, aby sme vynechali tie, ktoré pripomínajú jarmok a radšej sa vrátili a pozreli si Delft. Je to malé mesto, známe výrobou fajansov – modrej keramiky. Neprotestujeme, vlastne sme radi.
Pohľad z okna dokazuje, že naozaj sme neďaleko mora. Na druhú stranu cesty nedovidieť, taká je hmla. Zdvihnutý prst pozornosti pre všetkých vodičov.
Len približne kilometer je zámok holandskej kráľovnej. Prečo ho nepozrieť? Zastavil som neďaleko stráženého vchodu do oplotenej záhrady, kde sa nachádza a ideme k uniformovaným strážnikom.
Len záporne vrtia hlavou. Nič pre verejnosť, sem sa nesmie! Prešli sme sa aspoň kúsok po vedľajšom verejnom parku s pekne starými stromami – obrami. Aj tu sa ľudia prechádzajú, na bicykloch idú do práce, relaxujú vo voľnom čase.
Sadáme do tátoša a v navigácii zadávam cieľ: centrum. Tak sa dostávame medzi moderné budovy nielen sídla vlády, ale aj, ako som spomenul, aj sídla Európskeho súdneho dvora. Práve tam sa súdia tí, čo sa cítia ukrivdení. Samozrejme zo štátov EÚ.
Vraciame sa do Delft. Na ceste je ešte hmla a tá vytvára tajomný opar nad námestím, pred ktorým je symbolické veľké modré srdce. Okolo neho budovy v nádhernom štýle. Ako to má byť v každej rozprávke. Dobre sme spravili, že sme sa vrátili práve sem.
Radnica na námestí v mestečku Delft
Teraz by mal nasledovať obrovský areál, domov jedného zo symbolov krajiny – holandských tulipánov. Je to v okolí mesta Leiden, kde sídli slávna univerzita. Podľa nej je pomenovaná aj pre fyzikov známa Leidenská fľaša. Nad ňou už kraľujú tulipánové plantáže.
Vstup do svetovej atrakcie: Keukenhof
Keď vidíme prvú, stojíme a fotografujeme ako diví. Sme v takej sezóne, kedy veľký stroj doslova kosí zrelé hlavičky tulipánov. Tým sa uchovajú vzácne cibuľky, ktoré sú hľadaným artiklom po celom svete. Vidíme, že polia sú vysiate rôznymi farbami. Musí tu iste vládnuť dobrý prehľad, akej farby tulipány s cibuliek vyrastú. Prvé polia sú tmavo karmínové, vedľa nich sú hriadky biele. Potom žlté v rôznych odtieňoch. Ako sa to robí, aby sa farby nezmiešali bez toho, aby to pestovateľ chcel? Iste je v tom kus umenia. Cibuľky si na mieste môžete kúpiť v pútavom balení aj hneď.
Práca s tulipánmi si vyžaduje aj precíznu ručnú prácu človeka
Na ceste sa čosi deje: Veľká rekonštrukcia dopravnej tepny vytvára chaos. A to práve pri ďalšej atrakcii – na celom svete známom Keukenhofe, čo je asi najväčšia kvetinová záhrada asi nielen v Holandsku. Tých autobusov čo tam je! A tých dychtivých ľudí, čo sa chcú dostať dovnútra! Ideme? Zvažujeme čas a náklady. Vstupenka, ktorú nám núkali v Haagu, zľavnená cez internet, stojí na osobu cez 20 eur. Teraz ma mrzí, že nie som o trošku solventnejší! Veď to je, ak počítam oboch, cena, za ktorú dostaneme skoro plnú nádrž nafty! A to je teraz pre nás najdôležitejšie. Sme asi najďalej od domova a musíme počítať aj s nejakou rezervou pri nečakanej príhode či poruche auta. Veď to je nielen naším dopravným prostriedkom, ale aj kuchyňou, cyklistickým servisom a najmä spálňou...
Teraz sú tulipány všade okolo nás. Je to krehká krása. Keď som robil videoklip z tejto cesty, podfarbil som túto časť niekedy veľmi populárnou piesňou „Tulipány z Amsterdamu“. Doteraz mi zneje v ušiach.
Pokračujeme na sever do Haarlemu. Kde sa dá, bicyklujeme. Haarlem leží na západnom pobreží a láka ma tam jeho meno. Bohužiaľ, nič nás neupútalo. Len skok od tohto prístavu je Zanvoort. Myslel som, že tam je autodróm, na ktorom sa niekedy v hlbšej minulosti konali aj preteky F1. Mýlil som sa.
Od tohto pobrežia sa odrážame priamo na východ. Je tam veľké a dobre známe mesto Amsterdam. Mesto, ktoré ako jedno z prvých toleruje „ľahké“ drogy. Mesto diamantov a dobrého futbalu. Rozdiel medzi ním a Rotterdamom bol pri mojej predchádzajúcej návšteve ohromujúci. Studený a akosi prísny najväčší prístav a rozbláznený Amsterdam. Pivom aj omamnými látkami, možno aj radosťou zo života. Živá hudba hrala na každom kroku, každý druhý Ti podával hašiš. Akoby to bol jeden veľký cirkus či oslava. Dodnes na to spomínam.
Dal som prednosť oddychu. Naháňačiek po hrboľatých chodníkoch som mal už akurát. Autom som sa dostal na výborné miesto, odkiaľ bol do živých štvrtí iba skok. Vysvetľujem Stančinu, kde má ísť a kedy by sa mal vrátiť. Pre istotu mu radím vziať si mobil. Tu jeden nikdy nevie...
Zo Stančiho úlovku z Amsterdamu
Vrátil sa presne na čas a na tvári mu vidieť nadšenie. Videl toho dosť, mal dostatok času a nepotreboval ani našu mapku. Po čase som si prezrel jeho fotografie z tejto exkurzie a tie hovoria za všetko. Nejakú z nich uverejním aj tu.
Kľučkujeme von z roztancovaného mesta – a nastávajú problémy v doprave. Z ničoho nič je náš smer pre opravu povrchu uzavretý a obchádzku nechce navigácia akceptovať. Doslova blúdime po vidieckych cestičkách, ktoré nemajú čísla ani smerovníky. Chceme sa dostať do Volendamu, už na pobreží Markermeer, ako znie názov obrovského zálivu Severného mora. Láka ma tam informácia, naštudovaná cez zimu cez internet: Mesto je známe výrobou najkvalitnejších syrov a veľkým syrovým festivalom. Navyše vstup do syrárne je voľný. Podobne ako do výrobne ďalšej zo symbolov Deravej zeme – drevákoch. Vyrezaných a nádherne vymaľovaných. Pri prvej návšteve Holandska som videl ich praktickú stránku: z rozmoknutej pôdy farmári vychádzali na súš zablatení po kolená. Nič si z toho nerobili. Vzali hadicu a nohy aj s drevákmi vystriekali dočista. Ponožky do nich nenosia.
Áno, do Volendamu sme sa dostali. Len pred spomínanou syrárňou bolo najmenej desať aj viac tých obludných poschodových autobusov a ľudí tam bolo ako na futbalovom derby.
Podobne to vyzeralo aj v „drevákárni“. Chceli sme sa najesť, tak sme zabočili na vedľajšiu cestu, vedúcu pod ochrannou hrádzou. Bicykel opierame o plôtik a zaberáme miesto pri drevenom stolíku s lavičkami. Pamätrám sa, ako slaný vietor z mora voňal jódom, soľou a chaluhami. Fotografujeme farmičku pri malom močiari, kde sídlia bociany. Pred ňou je tabuľa: Založené v roku 1570...
Po sparťanskom obede opäť križujeme severný cíp na opačnú stranu, kde som vybral miesto na spánok. Pri plánovaní som, si predstavoval, že sú tam opustené duny, porastené vyschnutou trávou a nikde ani živáčika. Okrem morských vtákov.
Strašne som sa mýlil. Z tejto oblasti sa vykľula mondénna rekreačná oblasť, plná návštevníkov. Že je iba začiatok mája, nikomu nevadilo. Ani deťom, čľapkajúcim sa v morskej vode.
Takže sme v Pettene. Je to vlastne iba pár nízkych domcov. Na mape je v jeho okolí naznačených plno kempov. Tu niekde si musíme vybrať miesto na prespanie. Najskôr sme si mysleli, že prenocujeme pri uzučkej asfaltke, pri ktorej bola lavička, ale keď som sa na bicykli vybral na prieskum, o necelé dva kilometre som našiel obrovské parkovisko na južnom kraji osady so zaujímavým menom Callantsoog. Samé apartmány na prenájom, štýlové hotely a rekreantov more.
Tulipány pestujú aj tu. Uchmatli moru kus pôdy, vyhnali vodu a získali priestor
No nezostaň tam! Zaparkovali sme na mieste bokom od húfu iných áut a Stanči sa dal do zohriatí vody na zaliatie vreckovej polievky. Myslím, že každý deň aspoň raz sme takto jedli teplé jedlo, inak studené. Najviac rybacie konzervy, keď sme už v takejto oblasti...
Tu budeme spať! Lepšie miesto ani nemôžeme mať. Nemusíme sa tu skrývať a báť sa, že nás niekto odtiaľto vyženie
Na dovŕšenie dobrej pohody nachádzame pumpu Gulf s cenovou 1.409 za liter nafty. Napchali sme jej tam, koľko sa zmestilo!
Začiatkom noci si v rohu robili mládenci diskotéku, našťastie netrvala dlho. Čakala nás asi predposledná noc v prírode. Je tu príjemne, trávička a duny naokolo chránia priestor pred vetrom. Je prekvapujúco teplo. Počas dňa mali byť prehánky, ale neboli. Chvála Bohu...
Tachometer ukazuje 2174 kilometrov. Kalkulačka zase, že sme dnes prešli 219 kilometrov. Teda takú vzdialenosť, akú som pri plánovaní považoval za optimálnu.
Šiesty deň: Cez mólo na najsevernejší bod cesty
V noci bolo bezvetrie, prázdne parkovisko a nádherné ticho. Vstávame o šiestej, odchod plánujeme o pol hodiny. Pozriem sa, aké počasie pre nás pripravil Jožko Iľko na tento – pre mňa veľmi dôležitý – deň – štvrtok 3. mája. Pri určovaní počasia sa riadil mojím itinerárom a snažil sa nájsť čo najpresnejšiu predpoveď práve na tú oblasť, v ktorej sa budeme pohybovať.
Sľubuje nám niečo, čo ma potešilo. Citujem: „Popoludní prehánky, teplota od 5 do 15 stupňov“. Predpoveď je pre mňa dôležitá z jednoduchého dôvodu. Iba niekoľko desiatok kilometrov od Pettenu je jedna zo svetových rarít – ochranná hrádza proti prívalom morskej vody. Po jej po vrchu vedie perfektná diaľnica v oboch smeroch. A popri jednom z nich je aj cestička, vyhradená chodcom a najmä cyklistom. Hrádza má na oboch koncoch zdvíhacie mosty, aby do takto chráneného zálivu mohli plávať aj menšie lode. IJseelmeer . Tieto dve písmenká na začiatku názvu sú napísané správne. Obe veľké. Je to jedno písmeno, ktoré sa číta – nechal som si to vysvetliť od Ariana – ako „aj“. Tak teda nie záliv, ale samostatné more! Práve toto som považoval za najväčšiu atrakciu tejto poslednej etapy, vhodnej pre bicyklovanie. Na konci hrádze sa naša cesta lomí na juhovýchod a práve tu by sme mali dosiahnuť najsevernejší bod našej cesty. Odtiaľto už pôjdeme fakticky domov.
Potom nech už prší, koľko chce!
Takto to vyzeralo na hrádzi - nič moc!
Ako obyčajne, keď sa niekto na niečo veľmi teší, je veľká pravdepodobnosť, že to nevyjde. „Človek mieni – Pán Boh mení“ hovorí múdre slovenské porekadlo. Takto to ten Pánbožko vymyslel, že nás poteší dažďom. Napriek Iľkovi. Som sklamaný až strach. Je tu síce nádej, že pršať prestane o čosi neskôr a predsa len budem môcť snívať pri jazde na bicykli. Aj som na to oblečený od rána.
Polhodinu po šiestej odchádzame z parkoviska, o pár kilometrov zabubnovali prvé kvapky na prednom skle auta. Keď prechádzame osadou s ruským menom Anna Paulowna už leje ako z krhly. A neprestáva, práve naopak, pridal sa silný vietor od mora a auto bičuje silnými poryvmi. Stojíme v dlhom rade áut, kde sa naša cesta pripája na diaľnicu na hrádzi. Asi je vytiahnutý spomínaný most pre rybárske bárky, ktoré sa vracajú z morského lovu. A leje strašne – prvýkrát takto po celú cestu. Našťastie...
Pôvodne som mal bicyklovať už z Pettenu. Čo robiť? Podľa mojej vízie som aj v tejto situácii na mieste, kde sa hrádza začína, na rozšírenom parkovisku s veľkou vežou pri Den Oever, chcel osedlať Esperiu, prejsť do stredu hrádze na ostrovček nazývaný Breezanddjik, kde sa dá nadjazdom v prípade potreby obrátiť do protismeru. Tam sa so Stanom vymeníme, aby aj on mal zážitok, ako málo zo slovenských cykloturistov. On prejde úsek po koniec móla a podľa situácie pôjde ďalej, alebo nastúpi do auta. Prvá časť hrádze meria približne 16 kilometrov, druhá dvanásť.
Lenže nedá sa vyjsť ani z auta. Stierače nestačia odhŕňať prívaly vody. Obetujeme teda prvý úsek a vezieme sa tam autom. Vidíme popretŕhanú oblohu a máme nádej. Na chvíľu prestáva pršať. Sadáme si k stolčeku a dobiehame zmeškané raňajky. Fotografujeme historickú chvíľu. Od policajtov som sa dozvedel, že pokračovanie cyklistického chodníka vedie po opačnej strane hrádze, popri protismere. Prechádzam nadjazdom na druhú stranu, Stanči s autom ostáva na pravej strane. V prípade núdze nebudeme v kontakte. Ale tých dvanásť kilometrov sa hádam nič nestane...
Lúčime sa „na chvíľu“ a prechádzam na opačnú stranu. Áno, je tu aj značka cyklistickej trasy. Som nadšení do chvíle, ktorá všetko zmenila. Bez varovania sa spustil taký lejak, aký som už dávno nezažil, Nie je vidieť na desať metrov. Zdá sa mi, že od chodníka odskakujú kúsky ľadu. Krúpy! Tie ma prišli odradiť? Podarilo sa im to, pretože v takomto nečase sa uskutočniť moju predstavu nedalo. Našťastie Stano ešte neodišiel. Iste by nastala zaujímavá situácia, keby už bol na diaľnici bez možnosti obrátenia sa...
Toto nepotrebuje komentár: Po hrádzi iba pár metrov
Premočený robím kaluže vo vnútri Octavie. Som premočený do nitky – za tú chvíľku!
Takže aj preto je tých kilometrov menej, ako som predpokladal.
A liať neprestáva. Keby sa tak stalo, som ochotný sa vrátiť opačným smerom na začiatok a zopakovať si pôvodný plán. Ale nebesá sú zatiahnuté tmavo kobaltovými mrakmi. Ale pri mori nie sú neočakávané prudké zmeny počasia raritou...
Na konci hrádze, v mapách označená križovatka ako Zurich, ale samotné miesto Kornwerderzand, sa napájame na diaľnicu, smerujúcu na východ popri meste Sneek. Začína sa dlhá, predlhá cesta domov. Na parkovisku Breezanddijk ukazoval tachometer 2225 kilometrov. Aká dlhá bude druhá polovica?
Táto časť Holandska, ukradnutá moru, je prirodzene rovina, popretkávaná kanálmi a - diaľnicami. Tieto vôbec nerušia vzhľad krajiny, prirodzene a akosi nenásilne sa napájajú jedna na druhú a ich zásluhou je dlhá cesta veľmi príjemná. A ich povrch je perfektný, informačné značenie ideálne.
V Sneeku sme sa nezastavili, doslova sa rútime po poloprázdnej tepne, ktorá sa mierne točí na juh. Obchádza z druhej, západnej strany, ako sme išli pred niekoľkými dňami my, obe vnútorné moria. Prechádzame cez mestečko Lammer, o ktorom som nezohnal žiadne informácie, a po 120 kilometroch z Breezanddjiku, kedy aj prestalo pršať, stojíme v meste Lelystad, hlavnom meste provincie Flevoland. Mesto, postavené na regenerovanej pôde, bolo založené v roku 1967 a je pomenované po Cornelisovi Lelym, staviteľovi hrádze Afsluitdijk, bez ktorej by odvodnenie pôdy nebolo možné. Lelystad má priemernú výšku 5 metrov nad hladinou mora. Jeho socha zdobí aj začiatok hrádze.
Len 5 metrov nad hladinou mora - Lelystad
Navigácia nás vedie do stredu tohto mesta. Sme ohúrení: Toto je stred mesta? Dominuje mu moderný superhotel s ešte modernejšou architektúrou akéhosi veľkoobchodu v krikľavých farbách. Inak trávnatý priestor. Keď som si však prečítal informáciu, kedy a ako ho začali stavať, vzdávam tomuto mestu hold.
A teraz prichádzame k kúsku českej, ale aj európskej histórie: Stojíme na ulici Klosterstraat Naardene, maličkom mestečku, kde pôsobil a dožil svoj život veľký učiteľ národov Ján Amos Komenský. Je tu aj jeho múzeum, ale zatvorené. Fotíme aspoň záhradu s jeho bustou a ja stoličky, opreté o múr. Odľahčene hovorím, že na nich niekedy rozjímal rodák z Komne na Morave, alebo odkiaľ. Spory o rodnú obec sa vedú dodnes.
Kaplnka v Naardene, kde pôsobil Ján Amos Komenský
Táto časť Naardenu bola kedysi pevnosť, obohnaná hviezdicovým opevnením, ktorého múry sa zachovali dodnes. Pre mňa je to najroztomilejšie miesto na celej ceste. Akoby tu zastal čas, Všetko je milé – drobné budovy, kvety aj ľudia. Som nadšený, že som mohol vidieť aj tento klenot. Jedinú chybu, ktoré malo, bolo, že v celom mestečku bola iba jedna predajňa, kde predávali pohľadnice. Na prvý pokus sme kúpili omylom korešpondenčné lístky a na druhom mieste v predajni suvenírov, mali iba jedinú, čiernobielu pohľadnicu. Tú som poslal Jožkovi Iľkovi. Poslať sme ju mohli až z Nemecka. Žiadnu poštu sme totiž nenašli! Či ju dostal a aj ukázal v Markíze, doteraz neviem.
Z Naardenu je do Utrechtu, starobylého mesta, neďaleko. Prechádzame jeho stredom, fotografujeme na pamiatku sochy aj budovy. Dlho sa nezdržujeme, Videli sme už toľko, že máme pamäť prepchanú a myseľ otupenú, Naviac už sa nám ani nechce túlať sa po neznámom meste. So sprievodcom by to bolo určite iné...
Aj Utrecht je pretkaný vodnými kanálmi
Severne od Arnhemu, poslednému veľkému mestu v Holandsku, je jedna z ďalších svetových atrakcií: Burgerova zoologická záhrada. So všetkým, čo by mala obsahovať. Pár krokov od nej je na mape zakreslený kemp. Preto moje pôvodné plány počítali na sklonku dnešného dňa s nocľahom tu.
Akosi sme nemali chuť. Ideme ďalej, na spiatočnej ceste by som rád aspoň prešiel cez Bonn, bývalé hlavné mesto vtedajšieho Západného Nemecka. Má tu pamätník aj bývalý kancelár Konrád Adenauer, veľká politická persóna v období „Studenej války“. Prezreli sme iba centrum, aj to letmo. Počasie je nie najlepšie, je pod mrakom a nízky tlak. Stále viac a viac cítime únavu zo všetkých tých kilometrov aj zážitkov. Adenauerovu sochu sme nenašli. Po dohode s Helgou ideme ďalej, škoda strácať čas na odpočívadlách na diaľnici.
Na jednom z nich končíme. Ani tu nemohol pohodu nezničiť hulvátsky Poliak, ktorý chcel svoj kamión napasovať na malé parkovisko pre osobné autá. Podobne, ako v minulosti v Belgicku iný, ktorý ma v noci vyhnal do dažďa posunúť auto o pár metrov ďalej. Nejde tak o to, nepomôcť. Ale ide o spôsob. Obaja, bez štipky svedomia, zatrúbili, ako trúby z Jericha. Určite sa to dalo spraviť aj jemnejšou formou.
Stano opisuje tachometer. V poznámkach jeho rukopis zaznamenáva cifru 2624 km, čo znamená, že dnes sme prešli 450 kilometrov. Na upršaný deň stačí!
Siedmy a ôsmy deň: Relax u priateľov
Asi je to na nás už veľa: cesty, kočovný spôsob života, napätie, neistota po nociach a najmä vstrebávanie tisícov nových dojmov deň čo deň. V snahe vidieť čo najviac, plánoval som navštíviť alebo aspoň sa prizrieť na všetko, čo stojí za to. Počas relatívne krátkeho času sa všetko zmenilo na naháňačku s každodennou neistotou nocľahu. Príkladom je spomínaný štvrtý deň, kedy sme boli ešte pomerne svieži: Preložením miesta nocľahu sme mali navštíviť za dvanásť hodín 27 miest a zaujímavých atrakcií. Žiadnu z nich sme nechceli vynechať. Ale nebolo iného riešenia. Nakoniec sme skoro všetko zvládli. Veľmi sa na tom podpísala aj duševná pohoda a výborný vzájomný vzťah. Partner vôbec nezasahoval do programu. Pri jednej z debát mi povedal: „Ty si autor scenára, Ty vieš prečo a kam ideme, ja sa prispôsobím, lebo verím, že všetko robíš po dlhom a dôkladnom zvážení.“ A ani nikdy nepoložil otázka typu: Prečo tam? Prečo nie inam? Pri predchádzajúcich spoločníkoch to tak, bohužiaľ, vždy nebolo. Ak sme teraz niečo zmenili, tak po vzájomnej dohode. Z toho vyplynul celkový dojem z cesty: Najpríjemnejšia a najbezkonfliktnejšia cesta!
Na piatok s dátumom 4. máj môj „dvorný“ meteorológ, ako sa sám nazval, predpovedá pre obe krajiny, Holandsko aj Nemecko: Slnečno! V celkovej predpovedi je takáto možnosť iba jediný krát. Po poslednom nocľahu nadivoko to využívame k bezproblémovému presunu z okolia Kolína do sídla Helgy a Laca k Rýnu. Bol som už párkrát v tom veľkomeste a tak ma opäť blúdenie jeho ulicami a križovatkami neláka. Našťastie ani Stana. Navigácia nás spoľahlivo doviedla na Bruchstrasse, kde nás čakala domáca pani s obedom a domáci pán s fľašou sektu. Už dlhšie ma škrelo, že túto oblasť vlastne využívam iba na prechodnú zastávku, najčastejšie iba na jednu noc, a okoliu sa venujem z nedostatku času iba sporadicky. Preto som ešte pred cestou sľúbil, že tu jeden deň zostaneme.
Helga navrhla a Laco potvrdil možnosť návštevy svetoznámeho koncernu BASF, kde bol dlhý čas zamestnaný. Práve v soboty tam býva deň, vyhradený pre návštevy. Hodilo sa nám to, lebo v túto sobotu 5. mája, od rána leje. Najskôr audiovizuálna inštruktáž, po nej autobusová prehliadka komplexu. Pracoval som kedysi na propagačnom oddelení vtedy najväčšieho kolosu v Bratislave a teraz žasnem nad tým, ako tu na propagáciu svojich výrobkov aj výrobných systémov využívajú moderné elektronické prostriedky.
Deviaty deň: Návrat domov
Domáci vravia, že v nedeľu je na diaľniciach voľnejšie, lebo nejazdí toľko kamiónov. Preto sme sa zavčasu rána v nedeľu 6. mája rozlúčili s hostiteľmi a pobrali sa smerom na východ. Okolo Hockenheimringu, okolo Norimbergu a Passau až cez rakúske hranice do Viedne. V Bratislave sme krátko po poludní, ja v Jure o hodinku neskôr. Tachometer zastal na čísle 3777 kilometri. Sme unavení ani nie fyzicky, ako psychicky. Fotoaparáty máme plné dokumentov a tešíme sa na ich prezentáciu.
Po čase som z nich spravil spoločný videoklip, podfarbený hudbou, ktorú mi poslala Evka. Rád ho ukazujem záujemcom, pretože vystihuje priebeh cesty aj s mapkami. A najmä jej zmysel.
Tento blog dokončujem v utorok 31. júla skoro ráno. Dúfam, že sa bude páčiť... Ak bude niekto potrebovať informácie o oblasti a cestách, ktorými sme prešli, zavolajte buď na moje mobilné číslo 00421 903 410 716 (0903 410 716), napíšte mail na adresu trabalkajozef@gmail.com (zmenil som operátora) alebo pridajte komentár k tomuto blogu.
Cez všetky tri som už niekoľkokrát prechádzal, cez prvé dve z nich aj pri expedícii Trans Europe 1994 na bicykli. Cez ten najmenší – Veľkovojvodstvo Luxembourg – som zatiaľ nemal to šťastie sadnúť si tam na bicykel. Aj keď som ho v niekoľkých prípadoch v aute viezol na miesto výprav do Škótska či Veľkej Británie, dokonca aj do Írska. Tento fakt bol pravdepodobne tým hnacím motorom, aby som pripravil „nenáročnú“ cestu pre svoj a možno aj iný bicykel. Plán som mal hotový už v roku 2011, ale po nie príliš príjemnom priebehu cesty po ostrove Cyprus v tom roku som vymenil partnera a trošku upravil itinerár. Po dohode s RNDr. Jožkom Iľkom pri predpokladanom počasí a prijatí mojej ponuky od partnera, s ktorým som absolvoval cestu po Bretónsku, sme stanovili odchod z Bratislavy na sobotu 28. apríla, návrat na nedeľu 6. mája. Stanoviť presný čas expedície bol vážny problém. Dlhodobé daždivé a chladné počasie panovalo počas apríla 2012 v celej Európe. Expert v ňom našiel malú štrbinku, kedy by malo dokázať aj Slnko, že ešte stále existuje.
Ako je vidieť, veľa času na absolvovanie mnohých kilometrov priamo na bicykli nezostávalo. Cestu tam a späť a aj úseky, kde nebudeme bicyklovať, prejdeme osvedčeným spôsobom – mojou Octaviou. Pri úsekoch, vhodných na bicyklovanie, jeden pôjde na ňom a druhý bude viesť auto. Po niekoľkých desiatkach kilometrov sa vystriedame. Z každého dňa si na toto odkrojíme toľko času, koľko sa bude dať. Zostatok plánovaných kilometrov prejdeme spoločne autom na miesto, kde som predpokladal vhodné miesto na prenocovanie.
Plán nádherný, vytlačených máp kopec, podobne ako podrobných informácií. Dokonca mám aj úplnú novinku – ako sa ukázalo - výbornú pomôcku. Starší syn Dodo ma naučil narábať s navigačným prístrojom značky TomTom.
Všetko bolo pripravené, len bolo treba vymyslieť priliehavé meno pre túto miniexpedíciu. Pri plánovaní trasy som zbadal na mape neďaleko zamýšľanej cesty na brehu rieky Moselly na hraniciach Nemecka s Luxemburskom malú bodku označenú názvom Schengen. Toto nám nemôže ujsť! A meno bolo na svete: „Do Schengenu na bicykli“... Spravil som drobnú korekciu trasy a mohli sme vyštartovať.
Musím zdôrazniť, že pri tejto ceste nešlo o naháňanie kilometrov na bicykli, ale najmä o spoznávanie tejto oblasti. Nakoniec sme mohli točiť pedále iba v druhý, tretí, piaty a šiesty deň. Bohužiaľ, v ten posledný tak lialo, že bicyklovanie bolo absurdné. Krátka perióda slušného počasia sa skončila. Napriek tomu som spokojný. Prešiel som miesta, kde som doteraz nebol a videl tie, ktoré mi prirástli k srdcu v minulosti. A z hľadiska spolupráce dvoch členov ju považujem za najbezproblémovejšiu - a najkrajšiu.
Prvý deň: Odchod
Ako zvyčajne nakladám Stana do auta v sobotu 28. apríla 2012 o piatej ráno v Bratislave. Pôjdeme cez Rakúsko a Nemecko, kde u spolužiačky Helgy a jej manžela Laca prenocujeme. Cestu už poznáme, skúšame to aj s navigáciou. Všetko ide ako hodinky po masle. Niekedy popoludní sme na mieste v malom mestečku Ellerstadt neďaleko Ludwigshafenu. Je to približne 900 kilometrov, ak počítam aj cestu z Jura do Bratislavy. Počas mojich expedícií sa stal neodmysliteľnou zastávkou a milým prístavom ako stvoreným na odpočinok po nie každodennej dĺžke cesty. Kto sleduje pravidelne moje cesty cez tento blog, tam vie, o čo ide.
Všetko prebehlo ako už zvyk stanovil. Vedel som, že je dobre vo chvíli, keď domáci pán začal chodiť pre – šampanské. Tradíciu neporušil...
Druhý deň: Vstupujeme do Schengenu!
Je nedeľa 29. apríla, vonku mierne mrholí. Počas smerovania k pointu celej cesty, ktorý je netradične na jej začiatku a nie na konci, nám výborne pomáha malá čierna skrinka s obrazovkou. Stanči ju má na vedľajšom sedadle na kolenách a kontroluje ju s vytlačeným itinerárom. Všetko sedí a kilometríky ubiehajú. Cez Karlsruhe sa pomaly blížime k dnešnému vrcholu – k hraniciam s Luxemburskom. V diskrétnej vzdialenosti od nich zastavujeme, vyberám moju Esperiu von Dema a nasadám na ňu. V cyklistickom oblečení som už od rána. Je chladno, zatiahnuté, ale neprší.
Po pár kilometroch sa ocitám v malom mestečku Perl. Cesta kľučkuje pomedzi domčeky a nečakane sa zvažuje: Je to tu! Vravím si v duchu. Stanči už dávno prešiel s autom na druhú stranu rieky a tým aj hraníc. Čaká ma v Luxembursku. Je to zvláštny pocit – niečo vo mne vibruje. Taký starý kozák? Nie je to nepríjemné, ale tak dlho som sa tešil na tento okamih, že ma to na chvíľu úplne vzalo. Úzka cesta sa za zákrutou vyrovnáva, domy ustúpili a vidím pred sebou pomerne mohutný most a pod ním tečúcu rieku. Je to Mosella, prinášajúca vlahu jej brehom, na ktorých sa darí preslávenému Moselskému vínu. V strede mostu je najskôr modrá tabuľa s kruhom hviezd, za ňou iba pár metrov miestna tabuľa: SCHENGEN. Tak sme to splnili – vstupujeme na bicykli a priamo do Schengenu!
Otvára sa opona nad prvým dejstvom rozprávky s názvom Luxembursko
Samozrejme že nemôžu chýbať dokumentárne fotografie rôznych kalibrov. Dokonca aj so slovenskou slivovicou pri pamätníku Schengenskej dohody o voľnom pohybe osôb. Ten ma trošku sklamal svojou strohosťou. Predstavoval som si ho monumentálnejší. Vyzerá, ako by symbolické hviezdy boli vyrezané do hrdzavého plechu. Dlho sa tu nezdržujeme. Stanči vyberá svoju slivovičku a dávame si slávnostne po glgu. Ako inak osláviť náš osobný vstup do Schengenu? Potom Stanči sadá na tátoša a vychutnáva si prvé metre. Nemá šťastie: Cesta, ktorou pôjdeme tak, aby sme sa vyhli diaľniciam a hlavným ťahom, má číslo 152 a prvým mestečkom by malo byť Hellange.
Rozprávka sa prejavuje už na prvých metroch. Vidím benzínové čerpadlo a neuveriteľnú sumu: liter nafty 1.277 euro, kým pri tankovaní na diaľnici pri rakúskom Linzi stál liter neuveriteľných 1.612 euro! A u nás bol tesne pod hranicou 1.5 eura. Míňa ma Stanči, ktorému v tom strmom stúpaní padla reťaz a teraz sa s ňou trápi. Pomohol som mu, s radosťou som natankoval plnú (určite už po celej ceste lacnejšiu nedostaneme) a v aute sa kochám tou krásou. Jednoduchosť a najmä neuveriteľný pokoj podčiarknutý tichom. Akoby automobily neexistovali.
Nachádzam príjemné miestečko s lavičkami, kde rozbaľujeme poživeň. Je 12.30 a Stanči tu končí. Čaká nás najmä veľkomesto Luxembourg a potom séria hradov severovýchodným smerom, kde sú hranice s Nemeckom. Je vidieť, ako na túto oblasť vplývala história. Bolo to územie nekonečných vojen či už o hrady a územia, alebo o celé štáty. Nemci sa neustále škriepili s Francúzmi, tí s Belgičanmi a aj medzi sebou. Aj za druhej svetovej vojny tu boli kruté boje, najmä v Ardenách. Preto je väčšina hradov v ruinách. Ale ošetrovaných. Tie zachovalé sú v súkromných rukách a prístup do nich nie je verejný.
Keď som bol v tomto hlavnom meste pred časom, parkoval som práve s týmto autom niekde v strede mesta. Mal som aj parkovaciu kartu a nezdržali sme sa dlho. Keď som sa vrátil, mal som za stieračom pozdrav od Veľkovojvodu: mastnú pokutu. Kartu som si totiž nejakým nedorozumením nedal za sklo, ale na sedadlo. Dodnes ju mám odloženú ako dôkaz mojej komunikácie s hlavou Luxemburska. Ešte stále, bohužiaľ, nezaplatenú...
Preto sme cez toto mesto iba prešli vyhliadkovou rýchlosťou. Naštudovali sme si históriu tohto mesta a vieme, že najmä hrad bol zničený. Teraz je najdôležitejšou budovou Veľkovojvodov Palác. Nič extra! Videli sme podstatné časti aj miesta, ktoré som naplánoval prejsť. Iste náhodou sme sa ocitli aj na Divadelnom námestí, kde som chcel pôvodne parkovať. Navigácia nás vyvádza žiadaným smerom. Je to naozaj super vecička. Najskôr tam zadám ako cieľ stred nejakého mesta, kam ma pokojne dovedie a z neho zadám zase ďalšie bod, podľa ktorého ma z pavučiny jednosmeriek aj vyvedie. Bez stresov, vracaní sa a najmä nekonečného vypytovania sa na správny smer.
Tak sme sa dostali nielen von z labyrintu, ale najmä cez husté lesy a skoro prázdne cesty k prvému z hradov, ktorých sme chceli cestou na sever navštíviť niekoľko. Je to Bourglinster v rovnomennom mestečku. Na polovinu zrúcanina, na polovinu obývaným. Iľkova predpoveď na tento deň hovorí doslova:
„Nemecko – polooblačno, najnižšie ranné teploty 10-12, najvyššie 20-22 stupňov.
Luxemburg: Popoludní dážď, najnižšie teploty 8-12, najvyššie 15-17.“
Terén okolo nás je zvlnený, lesíky striedajú polia a pastviny.
Samozrejme, že pri príchode na miesto pršalo. Našťastie iba krátko. V pohode sme prešli to, čo sme mohli a vyfotografovali to, čo sme mohli. A pobrali sme sa ďalej. Ja na aute, Stanči na bicykli. Cez Imbringen a malé dedinky sa kľukatou cestou dostávame do Fischbachu, kde je ďalšia perla. Bohužiaľ, pre verejnosť zatvorená. Sú tri hodiny, odtiaľto by sme mali smerovať na východ skoro až k hraniciam a brehom Moselly.
O pol hodinky stojíme pri hrade, akoby vystrihnutom z knižky pre deti. Sme pred mestečkom Beaufort, kde som naplánoval nocľah. Parkujeme pri hrade, šťukáme ostošesť uzávierkami, tešíme sa, že aj počasie nám žičí. Ideme sa pozrieť do mestečka, ktoré je – úplne ako obyčajne – nie pod hradom, ale nad ním. Zaujímavá anomália klasického riešenia...
Milé, útulné a tiché turistické mestečko. Všade kvety a pohodička. Hľadáme miestny kemping, ktorý je však zatvorený. Škoda, je tam aj verejné kúpalisko – v tomto čase ešte bez vody. Je smerom, ktorým zajtra pôjdeme a hodil by sa nám. Ale akosi váhame. Ideme preštudovať miestny cintorín, ktorý je hneď vedľa. A hľa! Pri jeho severnom múre je malé trávnaté miestečko s dreveným stolíkov a lavičkami! Akoby domáci vedeli, čo na sklonku každého dňa hľadáme.
Auto som postavil tak, aby sme hlavy nemali nižšie ako nohy, čo nebol žiadny problém, rozložili sme „spaciu úpravu“, uvarili si teplú polievku a v úžasnej pohode čakáme na koniec dňa. Pred nami sa odohráva hra svetla zapadajúceho slnka a mrakov, z ktorých našťastie neleje. Je bezvetrie, teplota dáva za pravdu predpovedi odborníka. Je asi 17 stupňov, teda jeho horná hranica. Na záver prvého cyklistického dňa si dávame po dvoch glgoch a večeru zalievame pivkom.
Tretí deň: Mierime do Belgicka
V noci pršalo, len sa lialo. Vstávame veľmi skoro, aby sme zo susedstva cintorína zmizli. Odchod o pol siedmej na cestu plnú kaluží. Predsa mi toto pekné mestečko niečo dalo na pamiatku: V riedkom lesíku som objavil veľmi zachovalú tašku na chrbát, akú zvyknú nosiť žiaci. Bola úplne prázdna a podľa na nej napadaného ihličia tam čakala na dobrodincu dlho. Pomohol som jej začať plniť jej pôvodné poslanie, okrem toho je to milá spomienka na Luxembursko. Lebo dnes prejdeme jeho severné hranice a ocitneme sa za oponou druhého dejstva rozprávky – v Belgicku.
Už je pondelok, posledný aprílový deň. Pred nami je aj dnes viacero zámkov a bývalých pevností. Sadám na bicykel v nepremokavej vetrovke a púšťam sa na cestu, ktorá vedie spleťou vedľajších ciest v teréne, ktorá sa výrazne zmenil. Sú to Ardény, najvyššie pohorie nielen tu, ale v celom Beneluxe. V predpovedi sú hlásené prehánky, ale zatiaľ sú niekde ďaleko od nás.
Z hlavnej cesty nás itinerár aj navigácia vedú do lesov, občas s výhľadom na peknú zelenú krajinu. Jedno zo stúpaní bolo také prudké, že som napriek tomu, že idem bez záťaže, ho nevládal zdolať onak, ako tlačením. Nejako starnem, niekedy by som aj toto zvládol. Času však nerozkážem...
Dostávam sa na relatívnu rovinu a poľnohospodárskou pôdou dokonale obrobenou. Prechádzam okolo rybníka a ocitáme sa, spoločne aj s autom, v malom mestečku Bettendorf. Mal by tu byť zachovalý kaštieľ. Skúšame zahnúť doprava – a už aj ho máme. Pekný, zachovalý, postavený v roku 1728 ako dáva na známosť kovový dátum na jeho okrúhlej veži.
Dovnútra sme sa ani nepokúšali dostať, ideme ďalej,
Nie, kopce neprestali. Teraz sa s nimi trápi Stano. Prechádzame na druhú stranu pohoria do údolia riečky Our, tvoriacu zase ona hranicu štátov. Na nej leží kúpeľné a turistické mestečko Vianden, ktoré podľa tabule pri ceste nedávno oslávilo 700 rokov. Samozrejme, dominuje aj jemu pekná hrad s okrúhlymi vežami so špicatými strechami. Parkujeme na rozsiahlom parkovisku a vydávame sa na obhliadku mestečka aj hradu či kaštieľa.
Nie, nebol to sen. Po pár kilometrov proti prúdu riečky stojíme v malom mestečku s nenápadným hradom. Je to Stolzemburg, kde sa krčí ešte menej nápadná benzínová pumpa. Keďže cena je rovnaká ako v Schengene, tankujeme doplna. O pár desiatok kilometrov už budeme v Belgicku a tam iste bude drahšie.
Cesta sa kľukatí a my opúšťame pravý okraj hornej časti Luxemburska, aby sme sa dostali do ďalšieho kúpeľného, mondénneho mestečka Clervaux približne v strede medzi východnou a západnou hranicou.
Tu sú rukolapné dôkazy ťažkých bojov najmä v druhej svetovej vojne, kde túto časť oslobodzovali americké vojská. Spomínam si na film Castlekeep, ktorý práve rozprával o bojoch americkej jednotky v tejto oblasti.
Stanči si konečne kúpil aj batériu do aparátu a tak fotí jedna radosť. Mnoho z týchto obrázkov vyšlo z aparátu jeho syna...
Odtiaľto ideme priamo na sever a prekračujeme dnes pomyselnú hranicu dvoch suverénnych štátov. Sme v Belgicku a mierime širokou diaľnicou do študentského mesta menom Liege aj Lutych. Ideme neďaleko mestečka Bastogne, cyklistom známemu z pretekov, štartujúcich aj končiacich v Lutychu. V tomto mestečku sa trasa obracia na sever a v pahorkoch dáva účastníkom poriadne zabrať. Všetky tri krajiny sú domovom mnohých vynikajúcich cyklistov s desiatkami úžasných pretekov. Po kúsku tejto trasy pôjdeme o niečo neskôr.
Robíme okružnú jazdu okolo Liege, obdivujeme jeho stavby aj Univerzitu, kde parkujeme. Iba pred pár týždňami práve tu sa odohrali veľké študentské protesty. Vraciame sa k autu a snažíme sa dostať na cestu vedúcu na západ hneď po brehu rieky Meuse. Navigácia nás stále tlačí na diaľnicu do ďalšieho starobylého mesta Namur. Z príjemného bicyklovania nie je nič, je to priemyselná oblasť s hustou dopravou nákladných áut.
Namur sme si odpustili, aj tak máme blúdenia po centrách miest už dosť. Ideme priamo na sever, kde nás čaká hlavné mesto. Pred ním však navštívime turistickú atrakciu tejto oblasti – mestečko Waterloo a najmä slávny Leví kopček na počesť víťazstva Wellingtona nad Napoleonom. Pod ním aj prenocujeme. Po krátkom blúdení, kedy sa mi zdá, že navigácia strečkuje, sme pri cieli: Butte du Lion je tam.
Z ostatných trčia zo zeme len hnijúce pne. Posielam SMS Zdenkovi, môjmu spolujazdcovi na ceste z Gibraltaru po Nordkapp, že som na našich spoločných miestach. Bicyklujem po okolí, večeriame a na počesť Wellingtona aj priateľa Janka ju zapíjame pravým belgickým pivom. Je vo fľaši ako šampanské a priniesol mi ju pred časom z Belgicka ku mne domov. To je teda tulák na bicykli! Klasa! Ja ju zase trepem sem. Tak je to správne! Cez mobil ďakujem jej darcovi.
Štvrtý deň: Najdlhší a bez bicykla
Pozerám sa na papier s predpoveďou. V noci zase lialo, v poznámkach mám pridané aj slovíčko „strašne“, ale teraz sú na prekvapujúco zanedbanom parkovisku iba veľké kaluže, cez ktoré si hľadá miesto autobus so skupinou rusky hovoriacich návštevníkov. Počas noci nás niekto prišiel kontrolovať s baterkou, ale nebudil nás. Prežili sme druhú noc pod širákom. Je kedysi sviatočný deň – 1. máj, Sviatok práce! Utorok. Tu netuším, ako ho svätia a či vôbec, ale v Holandsku je to normálny pracovný deň.
Najskôr však krájame priamo cez stred populárne mestečko Waterloo. Pred rokmi sme sa tu hľadali s naším sprievodným autom. Je iba zopár kilometrov ďalej a nie je na ňom nič zaujímavé. Aspoň takto ráno.
Do hlavného mesta to je tiež na skok. Navigácia nás vedie do stredu, tam však asi bude problém s parkovaním. Preto pri najbližšej príležitosti ukladáme auto na odpočinok a peši sa poberáme smerom k Grote Market, Veľkému trhovisku, najväčšiemu námestiu v srdci Belgicka. Máme šťastie. Prišli sme z juhu a tak nás smer vedie vedľa všetkých možných inštitúcií Európskej únie, sídliacich v super moderných budovách. Ochotní domáci nám radia, ako ďalej. Cesta neustále postupne klesá, slnko vychádza spoza nočných mrakov a osvetľuje akými ostrým jasom priestor námestia. So všetkými starodávnymi, nádherným i budovami. Uprostred je drevená búdka a okolo nej na dlažbe zopár drevených debničiek s kvetmi. V čase osláv býva celý priestor posiaty kvetmi a vytvára nádherný, živý koberec. Dnes sa tu motajú iba Aziati. Rozdiel medzi osvetlenou časťou a tieňom je prekvapujúco ostrý a chvíľu trvá aj očiam, kým sa prechodu prispôsobia. Vidím budovu na dolnom konci, kde som pred časom obdivoval vo veľkých výkladných skriniach jedu z atrakcií mesta – svetoznáme bruselské čipky. Našiel som ich aj teraz, bohužiaľ svetlo sa odrážalo od skla a znemožňovalo ich fotografovanie.
Expert na Belgicko a priľahlé krajiny, tulák s dobrým slovenským srdcom Janko „Tatoja“, mi už pred cestou radil, aby som nevynechal mestečko Lievan. Ako všetky ostatné má mená nielen vo francúzštine, ale aj vo flámštine a valónštine. Je niekoľko desiatok kilometrov na východ od Bruselu a iba pre Tatojov nadšený opis jeho krásy a jedinečnosti ho nevynechávam v itinerári. Musel som tak spraviť s jeho susedom Mechelenom. Lákadiel je neúrekom a deň má iba 24 hodín. O siedmej večer by sme mali byť už v sídle holandskej kráľovnej Beatrix aj Európskeho súdneho dvora – v Den Haagu. Tiež má dve mená. Druhé je s-Gravenhage. Leží už za oponou tretieho dejstva rozprávky – v Holandsku na brehu Severného mora. Medzitým sú perly Gent, Brugy, Antwerpy v Belgicku, zahranicou Breda, Rotterdam a Delft. Každé mesto ponúka inú atmosféru, iný charakter, iné kroje aj výrobky. Povedzte, čo by ste vyhodili vy?
Vzdali sme sa teda Mechelenu, kadiaľ by bol najkratší smer do Antverp. Priamo z Bruselu to nie je ďaleko. Ušetrili by sme čas aj kilometre, pretože Brugy ležia úplne bokom na západe Belgicka. Mohli sme sa ich a s nimi aj Gentu vzdať? Stanči bol rezolútne proti. Stačí si niekedy niečo aj náhodne prečítať o nejakom mieste a človek sa k tomu upne a rád by to videl na vlastné oči. Ja s ním súhlasím.
Vraciame sa severným obchvatom nad Brusel a odbočujeme z diaľnice k miestu, kde boli priestory svetovej výstavy EXPO. Myslím, že to bolo v roku 1958. Stála tam ozajstná svetová „bomba“ – Atómium. Ale o tom až ďalej.
Teda ideme na Leuven. Parkujeme neďaleko železničnej stanice pri chodníku, plnom len tak poopieraných bicyklov. Je to jeden z fenoménov nielen Belgicka, ale najmä Holandska. Z diaľky počujeme rezkú hudbu. Prichádzame k nádražiu. O pár krokov ďalej je priestor, pôsobiaci ako rozžeravená bublina. Odtiaľ sa rinie aj hudba. Priestor je plný atrakcií, dymu z opekaných dobrôt, vône a najmä červenej farby. Bože, veď je Prvý máj! Nepátrali sme, aká strana si tam spravila kortešačku. Najmenej dve stovky ľudí sú poobliekané do rovnakých červených tričiek s nápisom aj s červenou šiltovkou na hlavách. Bude to dobrý orientačný bod pri návrate k náhodne zaparkovanému autu.
Rozchádzame sa. Ja šetrím moju pajdavú nohu a volím pomalšie tempo, Stanči uháňa niekam, kde tuší stred mesta, ktorý býva vždy najatraktívnejší. V stanovený čas sa stretávame. Jeho zážitok vyjadruje krátko: „Tie krásy domov ako by sa množili. To by som musel fotografovať stále, možno až do večera..“
Dovtedy už musíme byť najmenej o 300 kilometrov ďalej.
O jedenásť 17 odpúšťame toto milé mestečko a o 11.50 sme už pri Atómiu. Je to monument v Bruseli, originál postavený pre Expo'58, bruselskú Svetovú výstavu. Navrhol ju André Waterkeyn, je vysoký 102 metrov. Predstavuje deväť oceľových gulí, spojených do celku predstavujúci štruktúru oceľového krištáľu, zväčšeného 165 billión krát. Toľko hovorí Wikipédia. Nás prekvapilo, že oceľový plášť svietil doďaleka čistotou aj po toľkých rokoch. Niet div, v marci 2004 a uzavretie pre publikum sa skončilo vo februári 2006.
Pre fajnšmekrom uvediem situovanie: Atomium je na 50°53′41″N 4°20′28″E na Boulevard du Centenaire pri parku Mini-Europe a stanici metra Heysel/Heizel.
Našli sme to poľahky. Zaparkovali v úctivej vzdialenosti a prešli sme sa. Na celú prehliadku sme naozaj nemohli pomyslieť. Zabrala by najmenej dve-tri hodiny. Ale videli sme , čo sme chceli a ideme ďalej. Na západ, rovnou diaľnicou ako pravítko.
Míňame odbočku z nej do Gentu. S krvácajúcim srdcom, ale museli sme návštevu tohto mesta obetovať celému dňu. Prichádzame do Brúg akousi okľukou, kde nám cestu asi na polhodinku prehradil zdvíhací most.
V tomto prípade nám navigácia iba skomplikovala cestu. O pol tretej sme na bočnej uličke pri kanáli, ktorý obopína celé mesto a vteká do Severného mora. Tu už sa prezentujú “veterné mlyny“. Preto tie úvodzovky, že mlynmi sú iba niektoré vysoké stavby s veterným kolesom, väčšina z nich slúžila nie na mletie múky, ale ako čerpadlá vody. Budeme musieť natankovať a preto tým smerom jastrím. Potešenie je na mojej strane – nafta tu stojí od 1.44 do 1.48 eura, čo je menej ako v tom čase u nás! Teda cenou pohonných látok nevykrvácame.
Opäť sa delíme na hodinku. Ja sa venujem nábrežiu, ktoré slúži ako odpočinkový park s promenádou, vidím systém zdvíhacích mostov pri rušnom živote na ich vode. Partner loví zážitky zase v hĺbke mesta. Slnko svieti, je skoré popoludnie a v tieni je príjemne. Plní zážitkov, obohatení o fotoúlovky, pri ktorých dúfame, že vystihnú atmosféru miesta, sa o pol štvrtej hýbeme ďalej. Stanči má v Den Haagu známu, ktorá nás rada na noc prichýli. S ňou sa dohodol, že na určenú adresu, kde býva s priateľom, prídeme okolo siedmej večer. Keď nechceme byť netaktní a dostáť slovu, máme čo robiť. Doslova letíme cez Antwerpy, míňame Bredu a vidíme, že nestihneme ani Delft. Čo sa dá robiť? Ani čas na letné prezretie centra so súdnym dvorom nemáme. Cestou vidím pri Carfoure čerpaciu stanicu – samoobsluhu. Dávam do nej kartu, ale niekde je zádrhel. Holandštinu neovládam. Pomoc som našiel u Angličana, ktorý mi vysvetlil, že pri jednotlivých krokoch jeden vyžaduje zadať číslo stojana. Urobené, vybavené, natankované. Srdce nám poskočilo: liter stál 1.408 eura, kým na diaľnici pred pár kilometrami až 1.538. Dobre, že sme tam nenatankovali.
Je presne sedem podvečer, keď stojíme na ceste popri kanáli s menom Schenkkrade pre číslom 324 v Den Haagu. Stanči zvoní, dvere sa otvárajú a víta nás Evička a jej holandský partner Arian. Pripravili pre nás večeru ani nie slovenskom, ani nie v holandskom, ale v Indickou štýle. Najskôr sme chceli ešte zájsť do stredu mesta, ale rozhovor sa pretiahol do hlbokej noci a tak – možno ráno. Na tachometri nášho auta je cifra 1955 kilometrov do môjho štartu z Jura.
Ešte som nevysvetlil, prečo práve táto etapa bola taká extrémne dlhá. Podľa pôvodného plánu sme mali prespať na hranici Belgicka a Holandska a tým ukončiť tento deň. Keď však nastala možnosť využiť pozvanie krajanky Evky, museli sme ju o približne 150 kilometrov predĺžiť. Tým sme zase získali skrátenie ďalšej etapy o túto vzdialenosť. Chcel som dodržať pôvodne naplánované miesta nocľahov, lebo sa mi videli dobrým a bezpečným miestom. Posledné dni som mal dohodnuté na pevno kde a kedy prídeme nielen domov, ale aj k priateľom do Nemecka. Navyše sme získali viac času na prehliadku takého mesta, akým je Amsterdam.
A aj možnosť bicyklovať na pobreží severného Holandska.
Piaty deň: Holandské tulipány
Pozrime sa, už je streda, druhý májový deň! Hostitelia síce idú do práce, ale veľmi sa neponáhľajú. Pripravujú nám raňajky a dávajú informácie o atrakciách po ďalšej trase. Evka nás presviedča, aby sme vynechali tie, ktoré pripomínajú jarmok a radšej sa vrátili a pozreli si Delft. Je to malé mesto, známe výrobou fajansov – modrej keramiky. Neprotestujeme, vlastne sme radi.
Pohľad z okna dokazuje, že naozaj sme neďaleko mora. Na druhú stranu cesty nedovidieť, taká je hmla. Zdvihnutý prst pozornosti pre všetkých vodičov.
Len približne kilometer je zámok holandskej kráľovnej. Prečo ho nepozrieť? Zastavil som neďaleko stráženého vchodu do oplotenej záhrady, kde sa nachádza a ideme k uniformovaným strážnikom.
Teraz by mal nasledovať obrovský areál, domov jedného zo symbolov krajiny – holandských tulipánov. Je to v okolí mesta Leiden, kde sídli slávna univerzita. Podľa nej je pomenovaná aj pre fyzikov známa Leidenská fľaša. Nad ňou už kraľujú tulipánové plantáže.
Keď vidíme prvú, stojíme a fotografujeme ako diví. Sme v takej sezóne, kedy veľký stroj doslova kosí zrelé hlavičky tulipánov. Tým sa uchovajú vzácne cibuľky, ktoré sú hľadaným artiklom po celom svete. Vidíme, že polia sú vysiate rôznymi farbami. Musí tu iste vládnuť dobrý prehľad, akej farby tulipány s cibuliek vyrastú. Prvé polia sú tmavo karmínové, vedľa nich sú hriadky biele. Potom žlté v rôznych odtieňoch. Ako sa to robí, aby sa farby nezmiešali bez toho, aby to pestovateľ chcel? Iste je v tom kus umenia. Cibuľky si na mieste môžete kúpiť v pútavom balení aj hneď.
Na ceste sa čosi deje: Veľká rekonštrukcia dopravnej tepny vytvára chaos. A to práve pri ďalšej atrakcii – na celom svete známom Keukenhofe, čo je asi najväčšia kvetinová záhrada asi nielen v Holandsku. Tých autobusov čo tam je! A tých dychtivých ľudí, čo sa chcú dostať dovnútra! Ideme? Zvažujeme čas a náklady. Vstupenka, ktorú nám núkali v Haagu, zľavnená cez internet, stojí na osobu cez 20 eur. Teraz ma mrzí, že nie som o trošku solventnejší! Veď to je, ak počítam oboch, cena, za ktorú dostaneme skoro plnú nádrž nafty! A to je teraz pre nás najdôležitejšie. Sme asi najďalej od domova a musíme počítať aj s nejakou rezervou pri nečakanej príhode či poruche auta. Veď to je nielen naším dopravným prostriedkom, ale aj kuchyňou, cyklistickým servisom a najmä spálňou...
Teraz sú tulipány všade okolo nás. Je to krehká krása. Keď som robil videoklip z tejto cesty, podfarbil som túto časť niekedy veľmi populárnou piesňou „Tulipány z Amsterdamu“. Doteraz mi zneje v ušiach.
Pokračujeme na sever do Haarlemu. Kde sa dá, bicyklujeme. Haarlem leží na západnom pobreží a láka ma tam jeho meno. Bohužiaľ, nič nás neupútalo. Len skok od tohto prístavu je Zanvoort. Myslel som, že tam je autodróm, na ktorom sa niekedy v hlbšej minulosti konali aj preteky F1. Mýlil som sa.
Od tohto pobrežia sa odrážame priamo na východ. Je tam veľké a dobre známe mesto Amsterdam. Mesto, ktoré ako jedno z prvých toleruje „ľahké“ drogy. Mesto diamantov a dobrého futbalu. Rozdiel medzi ním a Rotterdamom bol pri mojej predchádzajúcej návšteve ohromujúci. Studený a akosi prísny najväčší prístav a rozbláznený Amsterdam. Pivom aj omamnými látkami, možno aj radosťou zo života. Živá hudba hrala na každom kroku, každý druhý Ti podával hašiš. Akoby to bol jeden veľký cirkus či oslava. Dodnes na to spomínam.
Dal som prednosť oddychu. Naháňačiek po hrboľatých chodníkoch som mal už akurát. Autom som sa dostal na výborné miesto, odkiaľ bol do živých štvrtí iba skok. Vysvetľujem Stančinu, kde má ísť a kedy by sa mal vrátiť. Pre istotu mu radím vziať si mobil. Tu jeden nikdy nevie...
Vrátil sa presne na čas a na tvári mu vidieť nadšenie. Videl toho dosť, mal dostatok času a nepotreboval ani našu mapku. Po čase som si prezrel jeho fotografie z tejto exkurzie a tie hovoria za všetko. Nejakú z nich uverejním aj tu.
Kľučkujeme von z roztancovaného mesta – a nastávajú problémy v doprave. Z ničoho nič je náš smer pre opravu povrchu uzavretý a obchádzku nechce navigácia akceptovať. Doslova blúdime po vidieckych cestičkách, ktoré nemajú čísla ani smerovníky. Chceme sa dostať do Volendamu, už na pobreží Markermeer, ako znie názov obrovského zálivu Severného mora. Láka ma tam informácia, naštudovaná cez zimu cez internet: Mesto je známe výrobou najkvalitnejších syrov a veľkým syrovým festivalom. Navyše vstup do syrárne je voľný. Podobne ako do výrobne ďalšej zo symbolov Deravej zeme – drevákoch. Vyrezaných a nádherne vymaľovaných. Pri prvej návšteve Holandska som videl ich praktickú stránku: z rozmoknutej pôdy farmári vychádzali na súš zablatení po kolená. Nič si z toho nerobili. Vzali hadicu a nohy aj s drevákmi vystriekali dočista. Ponožky do nich nenosia.
Podobne to vyzeralo aj v „drevákárni“. Chceli sme sa najesť, tak sme zabočili na vedľajšiu cestu, vedúcu pod ochrannou hrádzou. Bicykel opierame o plôtik a zaberáme miesto pri drevenom stolíku s lavičkami. Pamätrám sa, ako slaný vietor z mora voňal jódom, soľou a chaluhami. Fotografujeme farmičku pri malom močiari, kde sídlia bociany. Pred ňou je tabuľa: Založené v roku 1570...
Po sparťanskom obede opäť križujeme severný cíp na opačnú stranu, kde som vybral miesto na spánok. Pri plánovaní som, si predstavoval, že sú tam opustené duny, porastené vyschnutou trávou a nikde ani živáčika. Okrem morských vtákov.
Strašne som sa mýlil. Z tejto oblasti sa vykľula mondénna rekreačná oblasť, plná návštevníkov. Že je iba začiatok mája, nikomu nevadilo. Ani deťom, čľapkajúcim sa v morskej vode.
No nezostaň tam! Zaparkovali sme na mieste bokom od húfu iných áut a Stanči sa dal do zohriatí vody na zaliatie vreckovej polievky. Myslím, že každý deň aspoň raz sme takto jedli teplé jedlo, inak studené. Najviac rybacie konzervy, keď sme už v takejto oblasti...
Na dovŕšenie dobrej pohody nachádzame pumpu Gulf s cenovou 1.409 za liter nafty. Napchali sme jej tam, koľko sa zmestilo!
Začiatkom noci si v rohu robili mládenci diskotéku, našťastie netrvala dlho. Čakala nás asi predposledná noc v prírode. Je tu príjemne, trávička a duny naokolo chránia priestor pred vetrom. Je prekvapujúco teplo. Počas dňa mali byť prehánky, ale neboli. Chvála Bohu...
Tachometer ukazuje 2174 kilometrov. Kalkulačka zase, že sme dnes prešli 219 kilometrov. Teda takú vzdialenosť, akú som pri plánovaní považoval za optimálnu.
Šiesty deň: Cez mólo na najsevernejší bod cesty
V noci bolo bezvetrie, prázdne parkovisko a nádherné ticho. Vstávame o šiestej, odchod plánujeme o pol hodiny. Pozriem sa, aké počasie pre nás pripravil Jožko Iľko na tento – pre mňa veľmi dôležitý – deň – štvrtok 3. mája. Pri určovaní počasia sa riadil mojím itinerárom a snažil sa nájsť čo najpresnejšiu predpoveď práve na tú oblasť, v ktorej sa budeme pohybovať.
Sľubuje nám niečo, čo ma potešilo. Citujem: „Popoludní prehánky, teplota od 5 do 15 stupňov“. Predpoveď je pre mňa dôležitá z jednoduchého dôvodu. Iba niekoľko desiatok kilometrov od Pettenu je jedna zo svetových rarít – ochranná hrádza proti prívalom morskej vody. Po jej po vrchu vedie perfektná diaľnica v oboch smeroch. A popri jednom z nich je aj cestička, vyhradená chodcom a najmä cyklistom. Hrádza má na oboch koncoch zdvíhacie mosty, aby do takto chráneného zálivu mohli plávať aj menšie lode. IJseelmeer . Tieto dve písmenká na začiatku názvu sú napísané správne. Obe veľké. Je to jedno písmeno, ktoré sa číta – nechal som si to vysvetliť od Ariana – ako „aj“. Tak teda nie záliv, ale samostatné more! Práve toto som považoval za najväčšiu atrakciu tejto poslednej etapy, vhodnej pre bicyklovanie. Na konci hrádze sa naša cesta lomí na juhovýchod a práve tu by sme mali dosiahnuť najsevernejší bod našej cesty. Odtiaľto už pôjdeme fakticky domov.
Potom nech už prší, koľko chce!
Ako obyčajne, keď sa niekto na niečo veľmi teší, je veľká pravdepodobnosť, že to nevyjde. „Človek mieni – Pán Boh mení“ hovorí múdre slovenské porekadlo. Takto to ten Pánbožko vymyslel, že nás poteší dažďom. Napriek Iľkovi. Som sklamaný až strach. Je tu síce nádej, že pršať prestane o čosi neskôr a predsa len budem môcť snívať pri jazde na bicykli. Aj som na to oblečený od rána.
Polhodinu po šiestej odchádzame z parkoviska, o pár kilometrov zabubnovali prvé kvapky na prednom skle auta. Keď prechádzame osadou s ruským menom Anna Paulowna už leje ako z krhly. A neprestáva, práve naopak, pridal sa silný vietor od mora a auto bičuje silnými poryvmi. Stojíme v dlhom rade áut, kde sa naša cesta pripája na diaľnicu na hrádzi. Asi je vytiahnutý spomínaný most pre rybárske bárky, ktoré sa vracajú z morského lovu. A leje strašne – prvýkrát takto po celú cestu. Našťastie...
Pôvodne som mal bicyklovať už z Pettenu. Čo robiť? Podľa mojej vízie som aj v tejto situácii na mieste, kde sa hrádza začína, na rozšírenom parkovisku s veľkou vežou pri Den Oever, chcel osedlať Esperiu, prejsť do stredu hrádze na ostrovček nazývaný Breezanddjik, kde sa dá nadjazdom v prípade potreby obrátiť do protismeru. Tam sa so Stanom vymeníme, aby aj on mal zážitok, ako málo zo slovenských cykloturistov. On prejde úsek po koniec móla a podľa situácie pôjde ďalej, alebo nastúpi do auta. Prvá časť hrádze meria približne 16 kilometrov, druhá dvanásť.
Lenže nedá sa vyjsť ani z auta. Stierače nestačia odhŕňať prívaly vody. Obetujeme teda prvý úsek a vezieme sa tam autom. Vidíme popretŕhanú oblohu a máme nádej. Na chvíľu prestáva pršať. Sadáme si k stolčeku a dobiehame zmeškané raňajky. Fotografujeme historickú chvíľu. Od policajtov som sa dozvedel, že pokračovanie cyklistického chodníka vedie po opačnej strane hrádze, popri protismere. Prechádzam nadjazdom na druhú stranu, Stanči s autom ostáva na pravej strane. V prípade núdze nebudeme v kontakte. Ale tých dvanásť kilometrov sa hádam nič nestane...
Lúčime sa „na chvíľu“ a prechádzam na opačnú stranu. Áno, je tu aj značka cyklistickej trasy. Som nadšení do chvíle, ktorá všetko zmenila. Bez varovania sa spustil taký lejak, aký som už dávno nezažil, Nie je vidieť na desať metrov. Zdá sa mi, že od chodníka odskakujú kúsky ľadu. Krúpy! Tie ma prišli odradiť? Podarilo sa im to, pretože v takomto nečase sa uskutočniť moju predstavu nedalo. Našťastie Stano ešte neodišiel. Iste by nastala zaujímavá situácia, keby už bol na diaľnici bez možnosti obrátenia sa...
Premočený robím kaluže vo vnútri Octavie. Som premočený do nitky – za tú chvíľku!
Takže aj preto je tých kilometrov menej, ako som predpokladal.
A liať neprestáva. Keby sa tak stalo, som ochotný sa vrátiť opačným smerom na začiatok a zopakovať si pôvodný plán. Ale nebesá sú zatiahnuté tmavo kobaltovými mrakmi. Ale pri mori nie sú neočakávané prudké zmeny počasia raritou...
Na konci hrádze, v mapách označená križovatka ako Zurich, ale samotné miesto Kornwerderzand, sa napájame na diaľnicu, smerujúcu na východ popri meste Sneek. Začína sa dlhá, predlhá cesta domov. Na parkovisku Breezanddijk ukazoval tachometer 2225 kilometrov. Aká dlhá bude druhá polovica?
Táto časť Holandska, ukradnutá moru, je prirodzene rovina, popretkávaná kanálmi a - diaľnicami. Tieto vôbec nerušia vzhľad krajiny, prirodzene a akosi nenásilne sa napájajú jedna na druhú a ich zásluhou je dlhá cesta veľmi príjemná. A ich povrch je perfektný, informačné značenie ideálne.
V Sneeku sme sa nezastavili, doslova sa rútime po poloprázdnej tepne, ktorá sa mierne točí na juh. Obchádza z druhej, západnej strany, ako sme išli pred niekoľkými dňami my, obe vnútorné moria. Prechádzame cez mestečko Lammer, o ktorom som nezohnal žiadne informácie, a po 120 kilometroch z Breezanddjiku, kedy aj prestalo pršať, stojíme v meste Lelystad, hlavnom meste provincie Flevoland. Mesto, postavené na regenerovanej pôde, bolo založené v roku 1967 a je pomenované po Cornelisovi Lelym, staviteľovi hrádze Afsluitdijk, bez ktorej by odvodnenie pôdy nebolo možné. Lelystad má priemernú výšku 5 metrov nad hladinou mora. Jeho socha zdobí aj začiatok hrádze.
Navigácia nás vedie do stredu tohto mesta. Sme ohúrení: Toto je stred mesta? Dominuje mu moderný superhotel s ešte modernejšou architektúrou akéhosi veľkoobchodu v krikľavých farbách. Inak trávnatý priestor. Keď som si však prečítal informáciu, kedy a ako ho začali stavať, vzdávam tomuto mestu hold.
A teraz prichádzame k kúsku českej, ale aj európskej histórie: Stojíme na ulici Klosterstraat Naardene, maličkom mestečku, kde pôsobil a dožil svoj život veľký učiteľ národov Ján Amos Komenský. Je tu aj jeho múzeum, ale zatvorené. Fotíme aspoň záhradu s jeho bustou a ja stoličky, opreté o múr. Odľahčene hovorím, že na nich niekedy rozjímal rodák z Komne na Morave, alebo odkiaľ. Spory o rodnú obec sa vedú dodnes.
Z Naardenu je do Utrechtu, starobylého mesta, neďaleko. Prechádzame jeho stredom, fotografujeme na pamiatku sochy aj budovy. Dlho sa nezdržujeme, Videli sme už toľko, že máme pamäť prepchanú a myseľ otupenú, Naviac už sa nám ani nechce túlať sa po neznámom meste. So sprievodcom by to bolo určite iné...
Severne od Arnhemu, poslednému veľkému mestu v Holandsku, je jedna z ďalších svetových atrakcií: Burgerova zoologická záhrada. So všetkým, čo by mala obsahovať. Pár krokov od nej je na mape zakreslený kemp. Preto moje pôvodné plány počítali na sklonku dnešného dňa s nocľahom tu.
Akosi sme nemali chuť. Ideme ďalej, na spiatočnej ceste by som rád aspoň prešiel cez Bonn, bývalé hlavné mesto vtedajšieho Západného Nemecka. Má tu pamätník aj bývalý kancelár Konrád Adenauer, veľká politická persóna v období „Studenej války“. Prezreli sme iba centrum, aj to letmo. Počasie je nie najlepšie, je pod mrakom a nízky tlak. Stále viac a viac cítime únavu zo všetkých tých kilometrov aj zážitkov. Adenauerovu sochu sme nenašli. Po dohode s Helgou ideme ďalej, škoda strácať čas na odpočívadlách na diaľnici.
Na jednom z nich končíme. Ani tu nemohol pohodu nezničiť hulvátsky Poliak, ktorý chcel svoj kamión napasovať na malé parkovisko pre osobné autá. Podobne, ako v minulosti v Belgicku iný, ktorý ma v noci vyhnal do dažďa posunúť auto o pár metrov ďalej. Nejde tak o to, nepomôcť. Ale ide o spôsob. Obaja, bez štipky svedomia, zatrúbili, ako trúby z Jericha. Určite sa to dalo spraviť aj jemnejšou formou.
Stano opisuje tachometer. V poznámkach jeho rukopis zaznamenáva cifru 2624 km, čo znamená, že dnes sme prešli 450 kilometrov. Na upršaný deň stačí!
Siedmy a ôsmy deň: Relax u priateľov
Asi je to na nás už veľa: cesty, kočovný spôsob života, napätie, neistota po nociach a najmä vstrebávanie tisícov nových dojmov deň čo deň. V snahe vidieť čo najviac, plánoval som navštíviť alebo aspoň sa prizrieť na všetko, čo stojí za to. Počas relatívne krátkeho času sa všetko zmenilo na naháňačku s každodennou neistotou nocľahu. Príkladom je spomínaný štvrtý deň, kedy sme boli ešte pomerne svieži: Preložením miesta nocľahu sme mali navštíviť za dvanásť hodín 27 miest a zaujímavých atrakcií. Žiadnu z nich sme nechceli vynechať. Ale nebolo iného riešenia. Nakoniec sme skoro všetko zvládli. Veľmi sa na tom podpísala aj duševná pohoda a výborný vzájomný vzťah. Partner vôbec nezasahoval do programu. Pri jednej z debát mi povedal: „Ty si autor scenára, Ty vieš prečo a kam ideme, ja sa prispôsobím, lebo verím, že všetko robíš po dlhom a dôkladnom zvážení.“ A ani nikdy nepoložil otázka typu: Prečo tam? Prečo nie inam? Pri predchádzajúcich spoločníkoch to tak, bohužiaľ, vždy nebolo. Ak sme teraz niečo zmenili, tak po vzájomnej dohode. Z toho vyplynul celkový dojem z cesty: Najpríjemnejšia a najbezkonfliktnejšia cesta!
Na piatok s dátumom 4. máj môj „dvorný“ meteorológ, ako sa sám nazval, predpovedá pre obe krajiny, Holandsko aj Nemecko: Slnečno! V celkovej predpovedi je takáto možnosť iba jediný krát. Po poslednom nocľahu nadivoko to využívame k bezproblémovému presunu z okolia Kolína do sídla Helgy a Laca k Rýnu. Bol som už párkrát v tom veľkomeste a tak ma opäť blúdenie jeho ulicami a križovatkami neláka. Našťastie ani Stana. Navigácia nás spoľahlivo doviedla na Bruchstrasse, kde nás čakala domáca pani s obedom a domáci pán s fľašou sektu. Už dlhšie ma škrelo, že túto oblasť vlastne využívam iba na prechodnú zastávku, najčastejšie iba na jednu noc, a okoliu sa venujem z nedostatku času iba sporadicky. Preto som ešte pred cestou sľúbil, že tu jeden deň zostaneme.
Helga navrhla a Laco potvrdil možnosť návštevy svetoznámeho koncernu BASF, kde bol dlhý čas zamestnaný. Práve v soboty tam býva deň, vyhradený pre návštevy. Hodilo sa nám to, lebo v túto sobotu 5. mája, od rána leje. Najskôr audiovizuálna inštruktáž, po nej autobusová prehliadka komplexu. Pracoval som kedysi na propagačnom oddelení vtedy najväčšieho kolosu v Bratislave a teraz žasnem nad tým, ako tu na propagáciu svojich výrobkov aj výrobných systémov využívajú moderné elektronické prostriedky.
Deviaty deň: Návrat domov
Domáci vravia, že v nedeľu je na diaľniciach voľnejšie, lebo nejazdí toľko kamiónov. Preto sme sa zavčasu rána v nedeľu 6. mája rozlúčili s hostiteľmi a pobrali sa smerom na východ. Okolo Hockenheimringu, okolo Norimbergu a Passau až cez rakúske hranice do Viedne. V Bratislave sme krátko po poludní, ja v Jure o hodinku neskôr. Tachometer zastal na čísle 3777 kilometri. Sme unavení ani nie fyzicky, ako psychicky. Fotoaparáty máme plné dokumentov a tešíme sa na ich prezentáciu.
Po čase som z nich spravil spoločný videoklip, podfarbený hudbou, ktorú mi poslala Evka. Rád ho ukazujem záujemcom, pretože vystihuje priebeh cesty aj s mapkami. A najmä jej zmysel.
Tento blog dokončujem v utorok 31. júla skoro ráno. Dúfam, že sa bude páčiť... Ak bude niekto potrebovať informácie o oblasti a cestách, ktorými sme prešli, zavolajte buď na moje mobilné číslo 00421 903 410 716 (0903 410 716), napíšte mail na adresu trabalkajozef@gmail.com (zmenil som operátora) alebo pridajte komentár k tomuto blogu.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
