sobota, októbra 30, 2010

Go West!






Postupne som uverejňoval jednotlivé etapy cesty po Západe Kanady a Spojených štátov. Cestu sme uskutočnili autom v trojici 
od 7. septembra do 11. októbra 2010.
Miestne názvy uverejňujem buď v anglickom originále alebo aj v preklade. Slovo Highway pre jeho častú frekvenciu aj foneticky. 
Je možné, že niektoré názvy nie sú celkom presné, záleží na tom, ako ich vylúštim z mojich načarbaných poznámok.

Na obrázkoch: Aj toto sa vám môže stať na ceste po Yellowstonskom národnom parku... Národný park ZION patrí medzi najkúzelnejšie Terasy Mamouth Hot Springs

Takto sa to celé začalo...

7.09.2010 Neleťte British Airways!


Po pristátí na letisku vo Vancouveri priateľ Noro len nechápavo krútil hlavou nad našou voľbou letieť touto známou firmou z Veľkej Británie. Ponuku som akceptoval pre prijateľnú cenu aj slušné nadviazanie na nasledujúci prípoj. Všetko sa zdalo byť v poriadku, v čase odletu sme sedeli v kabíne pripravení zniesť prvé sekundy do odlepenie sa lietadla z betónu runway vo Schwechate. Očakávanie sa zmenilo v neistotu, pretože Airbus do Londýna nie a nie odštartovať. Vysvetľovanie kapitána lietadla príčin meškania bolo také nezrozumiteľné, že neostávalo nič, len zachovať pokoj a veriť, že čas medzi príletom a odletom nasledujúceho spoja tou istou spoločnosťou bude na prestup stačiť. Už keď nás letušky posielali aj s batožinou dopredu, aby sme na čakajúci Boeing 747 400 dobehli, začínal som tušiť zradu. Čo z toho, že sme v autobuse, vezúcich pasažierov do odbavovacej haly, boli prví, keď ten čakal aj na posledného! Už informácia prvého zamestnanca spoločnosti bola zdrvujúca – postavte sa do jednej z dlhých radov čakajúcich pasažierov s nápisom TO LATE, Príliš neskoro! Ako to? Čo teraz? Našťastie sa nás, bezradných, ujala staršia pani za pultom a behala s nami krížom-krážom po obrovskej hale, až narazila na obrovského černocha, ktorý so stoickým pokojom zavrtel záporne hlavou a opakoval svoje To late definitívne. Stará pani rezignovala a začala nám zháňať náhradný spoj, pretože „naše“ lietadlo už bolo vo vzduchu. Vrtenie hlavou nasvedčovalo, že ani nájdenie náhradného letu nie je jednoduché. Nakoniec sa vzdala úplne a každému z nás troch podala nielen nové letenky, ale aj zatavené vrecko, v ktorom sa skrývali poklady, nevyhnutné pre núdzové prenocovanie. Letieť totiž budeme presne o 24 hodín neskôr, teda až zajtra...
Nájsť spoj k jednému z mnohých hotelov, posiatych okolo plochy letiska, uistiť sa, že týmto spojom sa ráno dostaneme aj späť, vybavenie pobytu a konečne si sadnúť k neskorej večeri na úkor BA, bolo treba riešiť v napätej atmosfére. Najskôr som musel oznámiť Norovi do Vancouveru, že dnes nepriletíme. Zlý začiatok, dobrý koniec?

8.09. Kanadský Vancouver
Ráno sme mali času dosť, ale odviezť sa do džungle Londýna sme sa neodvážili. Pri kontrole našich leteniek sme si vydýchli – máme tu rezervované miesta! Lenže BA pokračovali v skúšaní našich nervov. Tentoraz sa čakanie odohralo v odletových priestoroch terminálu a vždy sa o niečo predlžovalo. Zase bez vysvetlenia. Rýchlo zavolať Norovi, aby s meškaním počítal – a potom sa už usadiť do obrovského oceľového vtáka. Budeme vo vzduchu nepretržitých 9 hodín. Ale ešte aj tu nás na rampu hneď nepustili. Konečne letíme nad Škótskom a južnou časťou Grónska, smerujeme nad americký kontinent zo severovýchodu okolo Baffinovho ostrova a krížom na západné pobrežie, kde leží Vancouver, považovaný za jedno z najkrajších miest na svete.
Našťastie usmiaty Noro nás víta s otvorenou náručou. Je po starostiach? Zdá sa, že áno. Napriek neskorému času (je hodina pred polnocou miestneho času) prechádzame nočné veľkomesto a končíme v domčeku v jeho severozápadnej časti, veľmi výhodnom mieste pre zajtrajší odchod.

Ranný Vancouver

Otázok aj odpovedí je veľa, zoznamovanie a boj s časovým posunom (o deväť hodín menej ako u nás) nás nakoniec uložili na nočný odpočinok. Som spokojný - máme rezervované osobné auto, ktoré zajtra s Norom vyberieme, zaplatíme zálohu a hneď nabehneme na očakávané hltanie kilometrov s neustálymi prejavmi nadšenia pri pohľadoch na kanadskú prírodu.
V požičovni nám „ s prižmúrením oka“ dali v dohodnutej cene o stupeň vyššiu kategóriu. Ukázalo sa, že nám pripravili obrovské auto značky Mercury, v ktorom je viac priestoru ako v bývalej Volge. Má však jednu zásadnú chybu – ním nemôžeme absolvovať celú cestu, len Kanadu a pobrežné štáty USA. To som sa dozvedel na poslednú chvíľu a tak som musel už po niekoľkokrát narýchlo meniť plán a improvizovať. Navyše nad nami stále visela neistota, či nebudeme mať z neznámych dôvodov problémy so vstupom na americké územie. Tento hektický bod trápil nielen nás, ale každého, kto prichádza do Štátov bez víza. Tak si teda všetko vybav, vyplň elektronickú registráciu ESTA, kúp si letenku tam aj nazad – a pri vstupe Ťa pošlú domov. Bez udania dôvodu! Preto sme sa rozhodli jednak pristáť v Kanade a odtiaľ aj odletieť, v tom najhoršom prípade, ak čo len jedného z nás nepustia cez hranice, budeme sa túlať len po obrovskej Kanade...
A tak sa zrodila, či prirodzene vyplynula zo situácie, myšlienka dvoch veľkých okruhov. Prvý Severný (Kanada a časť štátu Washington) a druhý Južný, od hraníc s Kanadou po Národných parkoch U.S.A., najjužnejšie po Grand Canyon. Takže – hurá na SEVER! Začíname prvý kolotoč, od začiatku studenší a neprívetivejší. Každý z nich s predpokladanou dĺžkou nad 6 tisíc kilometrov.
Ešte jedna nepríjemnosť: Požičovne si vyhradzujú, že auto požičajú iba osobe do určitého veku. Spĺňal ho jediný z našej trojice – Dušan. Ja aj s mojou manželkou Vierou „sme už za vodou“. Pôvodne sme sa chceli za volantom striedať, ale poplatok za druhého šoféra je 10 dolárov na deň, teda približne 350 dolárov navyše. To sme odmietli a tak celá cesta zostala na Dušanových športových ramenách.

SEVERNÝ OKRUH





K mapke: B - Whistler, C - Lillooet, E - Quesnel

9.09. Na sever
Auto nemalo poistku, podobnú našej havarijnej. Keď sme si nechali všetky jej plusy a mínusy vysvetliť, nedalo sa nič robiť – zaplatili sme 30 dolárov na deň. Teda na prvý okruh po Kanade a časti štátu Washington po odovzdanie vo Vancouveri to bolo treba násobiť 14 dňami, skrátka celková suma sa zastavila na čísle cca 920 dolárov. Treba však podotknúť, že spotrebu malo predpísanú cca 10 l/100 km, malo automatickú prevodovku, klimatizáciu – teda luxus. Tankovať sme mali najlacnejší benzín, aký nájdeme. To bola malina: V Kanade nie sú míle, ale kilometre a benzín sa kupuje ako u nás – na litre. Jeho cena kolíše podľa odľahlosti miesta. Pri našom prvom „pokusnom“ tankovaní stál liter 1.089 CAD. Rozdiel medzi americkým a kanadským dolárom bol v tomto čase veľmi nepatrný v prospech amerického. Pri platení v oboch krajinách používali kurz 1:1. Z toho vyplýva, že v Kanade bolo pre nás asi všetko o niečo drahšie (potraviny, benzín, kempy, rôzne poplatky).
V Spojených štátoch sa predávajú pohonné hmoty nie na litre, ale na galóny (galón - americká objemová jednotka, 3785 l pre tekutiny. To znamená, že pri cene pod 3 doláre za galón vychádza liter na približne 0,79 dolára. V tom čase bol kurz dolára (či už amerického alebo kanadského) 26 Sk (uvádzam pre ilustráciu starú menu), tak liter stál okolo 20 Sk! No nekúp to! (pre porovnanie cena benzínu u nás bola cca 1.2 Eura/liter.

V chvate nakupujeme prvé potraviny, vodu a najmä plynové bomby do horolezeckého variča, v požičovni Budget v strede veľkomesta s radosťou kvitujeme, že auto, ktoré máme rezervované, je nádherný, skoro nový cestný krížnik, v ktorom prejsť plánovaných 6 tisíc km bude pohodou. Po rozlúčke s Norom a jeho najbližšími sa púšťame nádhernou, novou diaľnicou na sever.
Noro rieši pre nás nové tajomstvá amerického auta, Dušan pozorne načúva

Spomienka na Pemberton

Pre mňa osobne bola táto cesta veľmi emotívnou spomienkou na rok 1988, kedy sme s dvomi priateľmi absolvovali horolezecké podnikanie v Pobrežných vrchoch, cez ktoré teraz budeme prechádzať. Prvý pohľad patril kamennému monolitu Squamish Cheef, ktorý aj vtedy a aj dnes patrí ku krásnym tréningovým areálom skalolezcov z celého sveta.
Nasledovala perla Západného pobrežia – mondénne stredisko zimných športov Whistler. Aj tu sa udiali neuveriteľné premeny. Nové zjazdovky, vleky, kabínkové lanovky a množstvo hotelov svedčia o tom, že tu sa ešte nedávno stretli športovci z celého sveta na svojej olympiáde. Ešte je zaliaty slnkom a trpezlivo čaká na bielu perinu. Tá ho prikryje čo nevidieť.

Najviac som sa tešil na malé mestečko Pemberton. Pred 22 rokmi sme tadiaľ prechádzali z opačného smeru a tu sme aj nocovali skrytí na slepej lesnej cestičke. Lenže predtým sme sa zastavili v miestnom pube. Objednané malé pivká nám priniesli v pohárikoch na stopkách, ktoré u nás používame na víno. Cena nás vtedy ohromila, ale už doma som si povedal, že si toto zopakujem aj tento krát. A tak aj bolo. Pre fajnšmekrov a zberateľov faktov: Tri trojdecové poháre ma stáli necelých 10 dolárov. Ale stálo to za to!

Ďalší bod, na ktorý som bol zvedavý, bolo miestne ródeo pri jazere Lillooet. Cesta k nemu je už asfaltová, predtým bola prašná. Lenže okolité stromy zmizli, ako by celý areál osirel. Zmizla aj atmosféra napätia pri sledovaní výkonov miestnych jazdcov. Stratil sa aj obrovský Indián, ktorý ma bez vstupenky natlačil dovnútra...
Len čierny medveď nám teraz skrížil cestu. Na tento jav si musíme zvyknúť, tabule veľmi často upozorňujú pútnika na voľný pohyb miestnej zvere.
Pretože sme vyštartovali až okolo obeda, pomaly je čas hľadať vhodné miesto pre nocľah. Tu nastal prvý nečakaný a vážny rozkol: Pokiaľ som ja ochotný prespať hocikde, moji spolupútnici sa rozhodli spávať zásadne iba v kempoch. Bohužiaľ, je po sezóne a mnohé sú už zatvorené. Nemáme ani presné informácie, kde tie fungujúce hľadať. Museli sme sa spoľahnúť nielen na informácie po ceste, ale najmä na ochotu miestnych obyvateľov nám v hľadaní poradiť. Hneď v prvý večer sme mali šťastie: Našli sme malé miesto na kempovanie na brehu rieky Cayoosh, na ktorej je postavená elektráreň. Kemp má aj názov Seton Dam Campside a aj tabuľku „Free“. Nádherné uvítanie! Nedbali by sme, keby to takto pokračovalo, pretože v rozpočte som ja osobne s poplatkami za prenocovanie v kempoch príliš nerátal.

10.09. Prvé tankovanie a blúdenie

Po prvýkrát staviame aj stan. Budúcnosť ukázala, že sa do tvrdých podmienok Severu nehodil...
Tak prvý deň Severného okruhu máme za sebou aj s príjemným nocľahom. Pre našinca sú trošku odstrašujúce všadeprítomné upozornenia na voľný pohyb lesnej zvere. Na dverách toaliet je nalepený plagát aj s veľmi priliehavou fotografiou útočiaceho medveďa. Skrátka – musíme na to myslieť a potraviny na noc ukladať do bezpečných železných boxov.
Dnes nás čaká cesta do stále panenskejšej kanadskej prírody. Je to nádherné sledovať život a prírodu okolo cesty. Je chladnejšie a na to sa musíme pripraviť. Prejdeme aj prvým krstom pri doplnení paliva do auta.
Všimnite si informácie na lístkoch: Pred čerpaním paliva MUSÍTE poplatok "predplatiť"
Tankovanie a najmä poplatok za benzín či naftu je však omnoho komplikovanejší ako u nás – samozrejme, že pre nás. Pre domorodcov stačí na stojane vložiť kreditnú kartu, vyťukať „air code“, čo by u nás znamenalo domáce Poštové smerovacie číslo – a je to! Cestujúci mimo amerického kontinentu môžu použiť niekoľko variant: Najlepšia je platiť „cash“, teda v hotovosti. Potom kartou pri pokladni buď pred tankovaním (keď beriete určité presné množstvo), alebo až po natankovaní (keď tankujeme „full“ – teda doplna a nevieme určiť presne množstvo). Toto bol náš prípad. Lenže vo všetkých možnostiach platenia pri pokladni vnútri treba najskôr vojsť dnu, povedať, z ktorého stojana budeme tankovať a čo je pre nás novinka – zaplatiť „prepay“, teda preddavok, akúsi zálohu. Aby ste neušli bez platenia. Aj pri platení kartou sme zažili niekoľko možností – raz sme kópiu účtu iba podpísali, inokedy sme museli vyťukať PIN kód. Niekedy z toho bol galimatiáš, ale ochotou obsluhy čerpadla sa vždy všetko vyriešilo. Naučila sa to dokonca aj manželka Viera, ktorá takéto praktiky nikdy nezažila a dokonca nevedela ani slovo po anglicky. Treba povedať, že cestou sa očividne zlepšovala a nepotrebovala pomoc pri každom kroku. V podstate som všetko vybavoval ja, Dušan stál pri aute a hadici. Tento prvý pokus mal takýto výsledok: Tankujem za hotovosť okrúhlych 30 dolárov a dostávam za ne 28,6 litra benzínu.
Počasie je nádherné, jeseň farbí lístie do celej palety charakteristických farieb pre toto obdobie. Povrch našej cesty, ktorú tu volajú Cariboo HWY, je dokonalý. Oficiálne má číslo 97 a povedie nás až do mestečka Prince George. Nie bez príčiny domáci tvrdia, že Britská Kolumbia je najkrajšia zo všetkých provincií Kanady.
Obedňajšiu prestávku máme v mestečku Williams Lake pri modernom Informačnom stredisku, z ktorého posielam aj pár mailov.

Po chvíli sa hýbeme ďalej, dnešným cieľom by malo byť mestečko Quesnel. Po ľavej strane je pohorie Interior Plateau a Fraser Plateau a v údolí nás sprevádza historický klenot – rieka Fraser. Práve po nej objavil vedúci výskumného oddielu Fraser Západné pobrežie Kanady. Po oboch stranách cesty je množstvo Provinčných parkov a Chránených území či divočiny. Dostávame sa do Quesnelu, za ktorým by mali byť nejaké kempy. (Žasol som, keď som toto meno začul úst domorodcov: Vyslovovali ho „Kiná“. Predpokladali by ste to?)
Pohoda sa zdá dokonalá až do momentu, keď sa nám povrch cesty nezdá. Je bez asfaltu a sú na nej priečne hrbolce, známe ako roleta. Dušan dostal prvé upozornenie, že viesť auto takýmto terénom je nebezpečné, ťažké auto sa dostávalo do šmyku a stávalo sa neovládateľné. Všetko vyvrcholilo v momente, keď cesta, ešte vlhká po nočnom daždi, sa zvažovala po svahu strmého úbočia ku kamennému mostíku. Tu auto vypovedalo úplne poslušnosť a strečkovalo ako splašený koník. Šmýkalo sa po celej šírke cesty a v jednom momente sa azda iba božím zásahom obrátilo niekoľko centimetrov pred nízkym kamenným múrikom. Sedel som na sedadle vedľa vodiča a videl som hlbokú priepasť pod nami. Zrútiť sa tam by znamenalo nielen koniec tohto dobrodružstva, ale asi aj náš.
Atmosféru v aute nebudem popisovať, hlavné je, že všetko dobre dopadlo. Poďakoval som sa Vyššej moci za pomoc a keď sme dobehli pred nami pomaly idúci pick-up, spýtal som sa na smer. Ochotní domorodci ma informovali, že sme si pomýlili cestu a namiesto pokračovania na sever sa vraciame do Williams Lake po vedľajšej ceste Fraser Road na druhom brehu rovnomennej rieky. Bola to moja chyba, mal som sa už skôr spýtať na správny smer. Lenže v čase, keď som tu bol naposledy, všetky cesty smerom na sever boli len s takým povrchom ako mala táto.
Pomaly už v daždi sme prechádzali mestečko a hľadali miesto s križovatkou, kde sme spravili chybu.

Už po druhýkrát sme absolvovali cestu do Quesnelu Samozrejme, museli sme prejsť cez most na druhú stranu rieky a tam sa už hadila opäť nádherná cesta v plnej svojej kráse. Spravili sme si neplánovaný okruh v dĺžke asi 240 kilometrov. Ale keby tohto nebolo, videli by sme tú neporušenú prírodu mimo hlavnej tepny?
Ten deň spravil Dušan svoj osobný rekord za volantom – prešiel 673 kilometrov. Napojili sme po druhý raz aj náš Mercury 37 litrami, ktoré sme dostali za 40 dolárov. A koniec dňa? Našli sme malý kemp dokonca s horúcou vodou a sprchami, dokonca s práčovňou za 20 dolárov. Aj v daždi sme boli radi, že tento ťažký deň máme za sebou.
K obrázkom z hora dole:
Tento detský stan musel čeliť všetkým nástrahám tvrdej prírody
Informačné stredisko pri Williams Lake
Na náš vkus bolo opravovaných úsekov hlavných ciest v Kanade viac, ako by sme si priali.

Indiáni a „Zlatá horúčka“

Samozrejme, že si Ameriku bez Indiánov nedokážeme predstaviť. Stretávali sme sa s týmito potomkami pôvodných obyvateľov často v mestečkách, veľkomestách ale aj v ich domcoch povedľa ciest a najmä na územiach pre nich vyhradenými. Dnes to nie sú „koncentračné tábory“ obohnané ostnatými drôtmi. Práve naopak. Indiáni sa naučili zo svojej zeme ťažiť. Za každé nerastné bohatstvo, objavenom na ich území, dostávajú okrem stálej podpory aj ďalší podiel na zisku. Bohužiaľ, často končí pri pultoch miestnych pubov, lebo „ohnivá voda“ ešte stále šarapatí medzi pôvodnými obyvateľmi. Po celej ceste, či už v Kanade alebo Spojených štátoch, sme prechádzali medzi desiatkami, či dokonca stovkami tabúľ, informujúcich, že za nimi sú priestory, patriace konkrétnemu kmeňu. Na území spojených štátov tieto plochy dosahujú niekedy obrovské rozmery – veď známe kmene Navajov, Siouxov či Šošonov obývali nedozerné priestory. Dokonca sme pri ceste do Las Vegas prespali v malom kempe priamo ma indiánskom území, ktorého správcom bola statná Indiánka.

Osídľovaniu odľahlých končín Kanady aj Spojených štátov veľmi pomohla správa o náleze zlata v severozápadnej časti amerického kontinentu. Prepukla „gold rush“ – Zlatá horúčka a tisíce dobrodruhov sa valilo za vidinou zlatých nuggetov a vidinou bohatstva. Po ceste, ktorej predchodcom bol úzky presekaný chodník, rozdupaný kopytami mulíc, nesúcich potrebné vybavenie na hľadanie bohatstva, je množstvo pôvodných osád, poštových a obchodných staníc a stovky pamiatok na časy okolo roku 1851, kedy Zlatá horúčka na Yukone prepukla. No nebolo to iba zlato a striebro, ale aj uhlie a vzácne rudy. Osudy týchto prvých belochov, ktorí sa v tejto divočine ocitli, boli naozaj neuveriteľné. Stačí si prečítať iba niekoľko strán z kníh Jacka Londona, aby sme dostali ostrejšiu predstavu o živote a morálke v týchto oblastiach a v tých časoch.
Je len samozrejmé, že aj mňa lákala Alaska Highway, vedúca do krajiny zimy, snehu a zlata. Aj mňa lákal Sever, Yukon, možno Aljaška s nedotknutou prírodou, kryštálovými riečkami a potokmi, so striebornými vrcholkami snehom posypaných ostrých štítov. Preto som sa na túto cestu vypravil.

11.09. Zabuchnuté kľúče

Pohodu narušila neuveriteľná príhoda. Parkovali sme vo Fraser River pri miestnom informačnom stredisku, keď prišil Dušan s tvárou, zvestujúcou nejakú nepríjemnosť. Tentokrát v roztržitosti zabuchol príklop kufra, v ktorom mal položené kľúče. Bez nich sme sa ďalej pohnúť nevedeli. Zmobilizoval som miestny servis a ich priateľov, z ktorých sa jeden dokonca snažil telefonicky získať radu odborného servisu požičovne Budget. Ohlásil sa mu iba odkazovač. Výsledok všetkého snaženia bol nemilý. Nik kufor nevedel otvoriť. Vyzeralo to na stratu celého dňa ak budeme čakať na servisné vozidlo.
Nakoniec nečakane všetko dopadlo najlepšie: Dušan stlačil nejaký neoznačený gombík - a kufor sa ako rozprávkový Sezam - otvoril. Ušetrili sme čas aj peniaze. A všetci sme získali prirodzenú farbu tvárí...
Už usmiati v plnom slnečnom jase prechádzame mestečkami Smithers s mondénnymi lyžiarskymi strediskami Pobrežných vrchov a za Moricetownom po 525 km nachádzame aj nevyhnutný kemp pri jazere Seeley Lake.
Na obrázku: Mrazivá situácia – kľúče sú mimo náš dosah.

12.09. Pod Pobrežnými vrchmi
V noci lialo. Mám na sebe skoro všetko, čo mám v batohu. Keď sme sa chceli dostať na sever, museli sme odbočiť z cesty č.16 na 37-čku. Vedie popod zježené zasnežené vrcholce veľkého pohoria, ležiace po ľavej ruke. Pred časom som sa zúčastnil horolezeckej expedície, ktorá podnikala priamo v nich a mala za cieľ Mt. Waddington.
Teraz sa veziem nie v helikoptére, ale v pohodlnom aute po Cassiar Hajvej a postupne prechádzame mestečkami, založenými na odbočkách z nej. Aj tu vidíme veľa moderných lyžiarskych stredísk, propagujúcich či ponúkajúcich najmodernejší trend – heliskiing, teda lyžovanie po vysadení z vrtuľníka. Dnes končíme po 395 km za osadou Bell pri jazere Kinaskan. Máme z prvého koláča odhryznutých 1826 kilometrov.

Všetky západy slnka sú tu na Severe krásne. Dodávajú nádej a duševný pokoj po celodennom trmácaní. Škoda, že nepočujete to nádherné ticho panenskej prírody...

13.09. Aj takí sa nájdu...
Ráno sa u nás zastavil ranger, správca táboriska, ktorý vyberá peniaze od tých, ktorí „zabudli“ hodiť do obálky predpísaný poplatok. My sme niekedy schválne čakali až na jeho príchod, pretože buď sme nemali drobné peniaze, alebo sme nerozumeli, akú sumu a za aké služby máme zaplatiť. Tento vysoký bradatý starší pán sa nám priateľsky prihovoril, predstavil sa krstným menom a spomenul, že pochádza z dedinky blízko rakúskeho Innsbrucku. Videl na nás, že nás chladná noc poriadne poznačila. Zapýtal 16 dolárov, čo bola prijateľná suma. Keď sme sa už navzájom informovali, čo sme a čo tu vlastne robíme, trošku sa pomrvil, zalovil vo vrecku a vytiahol najskôr jedno a vzápätí 5 dolárové bankovky a vrátil mi ju s priateľským úsmevom. Že ako zľava... Keď som mu len tak na okraj poznamenal, že sme ešte aj penzisti, kovová dvojdolárovka sa tiež vrátila do našej pokladne. Bol som z toho perplex a skoro som sa mu zabudol aj poďakovať. Vidíte, ide to aj takto! Zaplatili sme vlastne iba polovičku regulárnej ceny...
V takýchto prípadoch, keď ráno pršalo alebo bola nepríjemná zima, sme používali variant, že sme sa rozložili s varičom a škatuľami s potravinami o desiatky kilometrov ďalej na nejakom slušnom parkovisku až čas trošku pokročil a počasie sa zlepšilo.
V nasledujúcom mestečku Iskut sme dali napapať aj autu. Pred nami na dlhej stužke cesty svieti najvyšší vrch tohto pohoria Mt. Edziza. Popri ceste však fotografujeme jazero Blue Lake a množstvo spálených stromov.

Paradox: Požiare dávajú prírode nový život

V Kanade to nie je zvláštnosť – stačí búrka s bleskom, a vyschnuté dreviny sa chytia ako papier. Paradoxne popol z nich dá zase silu vyrásť novým stromčekom, pretože výživná vrstva zeme, pokrývajúca kamenné podložie, je príliš tenká na toto znovuzrodenie.
Škoda, že sme sa nedostali vyššie na sever
Na tachometri naskakuje číslo 352 a pred nami na strmom svahu je vysnívaná tabuľa: YUKON. Od radosti, že som sa dostal až sem, som zdvihol radostne ruky nad hlavu. Vo Watson Lake, väčšom stredisku hneď za hranicami provincie, sme nakúpili a osobne ja som musel súhlasiť s tým, že pôvodný plán - zájsť až do Whitehorse - musím oželieť. Dôvodom bola moja nepresnosť pri plánovaní neviem ktorého variantu a vzdialenosti som z americkej mapy prepísal v míľach. V kilometroch to robí pochopiteľne viac a času naraz nie je dosť. Obraciame smer preto doprava, kde nás na východe čakajú Canadian Rockies – Kanadské skalnaté vrchy s perlami Jasper, Lake Louise a Bannf.
Pätnásť kilometrov pred osadou Fireside nám nádherná široká cesta Aljaska Hajvej priniesla vzácne obrazy:

Netajím: Prvé voľne sa pohybujúce zvieratá nás mierne šokovali

Po prvýkrát vidíme voľne sa pasúce bizóny, neskôr soby. V kulise nádherného čistého vysvieteného dňa sa nám všetko zdá ako v cestopisnom filme. Príroda okolo nás spieva hymnu o víťazstve panenskej prírody nad modernými časmi. Iba stužka asfaltu ju mierne špatí. Ale povedľa nej je príroda v stave, v ktorom do nej ešte ľudská noha nevkročila. Cesta je prázdna, ako stvorená pre bicykel, ozýva sa moje srdce. Bohužiaľ moje nohy sú v takom žalostnom stave, že sa ledva vytrepem zo sedadla auta a pešo "prepajdám" pár krivkajúcich krokov. Netuším, čo sa mi mohlo stať. Pravdepodobne chlad a neustála strnulá poloha urobili svoje.



Nasleduje Coal River (Uholná rieka) a Liard River s kempom pri horúcich prameňoch. Čo viac sme si mohli na sklonku dňa priať? Iba to drkotanie zubov v noci by nemuselo strašiť. Veď v noci teplota klesá pod bod mrazu a na stane aj aute je ráno vrstva ľadu. Obliekam si všetko teplé a dokonca do spacieho vaku leziem aj s topánkami. Ani to nepomohlo.

Po horúcej mokradi sa k prameňom nedá ísť. Preto malá pozornosť správy každému dobre padne

Teraz si horúci kúpeľ neodpustila naša jediná žena. Práve tu si pred viac ako 25 rokmi zohrievali premrznuté telá slovenskí horolezci z Tatier po zdolaní najvyššieho vrchu Mount Logan v Pohorí Sv. Eliáša. Som už niekoľko dní nabalený ako cibuľa a neviem sa odhodlať túto ochrannú vrstvu zo seba zhodiť. No čo, som barbar...
Cena za prenocovanie je vyššia ako predchádzajúce. Veď v nej je zahrnutý aj liečivý účinok horúcich prameňov. Preto som rangerke, ktorá pochádza z Drážďan, bez protestov zaplatil 21 dolárov. V tomto prípade sa žiadne zľavy nekonali.

14.09. Chladu nevieme utiecť
Napriek tom, že vedľa nás sú horúce pramene, v noci mrzlo a odchádzame do studenej lepkavej hmly. Už pár kilometrov za Liardom sa snažíme fotografovať viac stád bizónov a neskôr aj sobov. Úžasné, prirodzené, milé.
Až pri Muncho Lake začína mať slnko prevahu. Tankujeme, ale toto je najvyššia cena, akú sme za benzín zaplatili – 1.799 dolára za liter! Preto tankujeme len pár litrov. V cene si odnášam pohľad na hydroplán, ktorý tu nahrádza autobusové linky aj na preparovanú hlavo statného losa na exkluzívnom hoteli. Ale chlad trvá, ešte okolo desiatej je popri ceste na tráve biela inovať.

Fort Nelson je väčšie stredisko z čias zlatej horúčky aj stavania dopravnej tepny číslo 1. Je tu jej múzeum, veď leží presne na 300-tej míle. Neviem, čo našu dámu inšpirovalo, ale v Liquer Store kúpila plastikovú fľaštičku bieleho rumu značky Capitan Morgan. A nie za lacný peniaz. Dopĺňame nádrž po okraj, čo predstavovalo 61 litrov za 74 dolárov. Veru, aj keď sa Dušan naučil šetriť benzín úspornou jazdou, pod 9 litrov na stovku sa nedostaneme. Tankujeme skoro každý deň, veď aj prejdeme kopec kilometrov... Našej prejemnenej dvojici spadol kameň zo srdca: Pri jazere Bucking Horse, po 483 kilometroch, je pomerne lacný kemp – iba za 16 dolárov. Nie som si istý, či sme ich aj zaplatili...
Text k obrázkom: Paráda pri jazere Mundro
Pôvodná pošta vo Fort Nelsone slúži aj dnes


15.09. Tretia kanadská provincia - Alberta
O šiestej ráno začína klopkať dážď na stanovú plachtu. O pár minút sa kvapky zmenili na snehové vločky. Nohou skúšam povrch kaluží – a praská ľadová vrstvička. Nemali sme ísť predsa len o niečo skôr? O 6.45 začína husto snežiť. Veľké mokré vločky pokrývajú cestu aj okolie. Raňajkujeme na 135 míle Aljaška Highway v studenom vetre. Prechádzame Fort St. John a rozhodujeme sa, ktorou cestou pôjdeme ďalej. Z pochybností nás vyviedlo „super info“ stredisko o pár kilometrov ďalej v Taylore, kde sa na pamiatku nechávame odfotografovať.Pomaly sa dostávame do Dawson Creeku, bývalého „hlavného mesta“ Zlatej horúčky. Konečne nachádzame aj pamätník nultej míle tejto hlavnej spojnice so severom a bez pamiatky to nejde.

No a sme na hranici provincie Alberta. Tu je cena benzínu nižšia vďaka blízkej rafinériii a celého ropného strediska v Edmontone. Podľa informácií pani Portugalky z Tayloru cesta do Jasperu, ktorý je náš postupný cieľ, je už dokonalá. Nesie meno Big Horn Highway – cesta Veľkorohej divej ovce. Až tu vidíme prvú z obetí voľného odchovu, kde ovce nie sú nijako chránené pri prechode cez dopravnú tepnu. Do Jasperu sa dnes nedostaneme, nocľah nám poskytol kemp pri Musreau Lake. Dnes sme prešli po perfektných cestách ale za komplikovaného počasia bez 4 kilometrov pol tisícovky. Tak by to malo byť každý deň.

Text
k obrázkom: Pamätná snímka, že sme sa aspoň takto podieľali na ryžovaní zlata v mestečku Taylor


Nultá míľa super tepny Aljaska Highway v Dawson Creeku
Husky na mňa neútočí, práve naopak. Je hravý a bez problémov nás púšťa cez hranice


16.09. V tieni Skalnatých obrov


V noci chvíľu pršalo, potom bubnovanie kvapiek prestalo a utíšil sa aj vietor. Dušan skoro každý deň vynachádzal inovácie jeho spôsobu a miesta prenocovania, ktorej som sa musel, aspoň čiastočne, prispôsobiť aj ja. Dnes použil novú fintu – bude spať na prednom sedadle na mieste spolujazdca. Pri jeho výške skoro 190 centimetrov to bola odvaha. Ale vlastne takéto malé dobrodružstvo sa opakovalo každý deň.
Že s medveďmi v tejto oblasti nie sú žarty, svedčí aj plagátik s výstražným textom na dverách toalety v našom dnešnom kempe. O pol ôsmej sa obloha aspoň čiastočne roztrhala a teplota je potešiteľná: sú 3 stupne nad nulou! Aká lahoda!
Uháňame širokou rovinou, kopce a zasnežené končiare ustúpili niekam do diaľky. Vidíme poľnohospodársky obrobenú pôdu, po prvýkrát na doterajšej ceste. Až neskôr nastupujú aj lesy. Alberta je od prvého kilometra iná ako Britská Kolumbia. Iné značky, iné cesty, iné kempy. Tie sú drahšie a skromnejšie vybavené, dokonca mnohé z nich bez pitnej vody. Pri cestách je odpočívadiel ako šafranu, krajnice iba vysypané štrkom.


Pár kilometrov pred osadou Grand Cache odbočuje doprava medzi lesy cestička a šípka nás posiela vedľa Sheep Creeku, Ovčieho potoka, do vnútra Willmore Wildernes Parku. Cesta sa končí a úzky chodník nám predstavuje nádherný výhľad na Sulphur Gate, Sírnatú bránu nad riečkou, úplne skrytou na dne rokliny. Dvaja chlapi, ktorí to očividne so zvieratami vedia, ponúkajú jazdecké kone na takúto prechádzku. Keď som sa spýtal, či tu niekde nie je pitná voda, mladší z nich s dobráckou indiánskou tvárou, skočil do prívesu a priniesol mi zopár plastikových fliaš s vodou. Naše žieňa neodolalo a poprosilo o zvečnenie v určite zaujímavom prostredí.
Vraciame sa na štyridsiatku a pred Hintonom odbočujeme na slávnu cestu č.93, ktorá vedie popod najvyššie štíty tejto oblasti Canadian Rockies. No nebude to zadarmo: za jej použitie zajtra zaplatíme v hotovosti 19 a pol dolára, čo nás oprávňuje pohybovať sa v národných parkoch Jasper a Banff do pozajtrajšieho podvečera. Pre istotu budeme spať ešte pred ich hranicou. Nachádzame kemp pri jazere Wildhorse a tešíme sa z večernej pohody. Je bezvetrie, okolo panenské ticho a nad nami sa už ježia zasnežené štíty s výškou aj cez 3 tisíc metrov. Najvyšší (a pre mňa najkrajší) je Mount Robson, na ktorý sme podnikli v roku 1988 malú horolezeckú výpravu, lenže z opačnej strany, ako ho vidím dnes. Čas nám nedovoľuje zájsť k päte obrovskej, niekoľko stovák metrov vysokej stene. Ráno navštívime klasické turistické centrum tejto časti Kanadských skalnatých vrchov – Jasper.

Hore: Rastú aj tu!
Pod ním: S medveďmi nie sú žarty...
Nádherný pohľad na Sulphur Gate
Dole: Dnešní kovboji

17.09. Srdce Skalnatých hôr
Národné parky pomenované podľa mondénnych turistických stredísk Jasper, ktorý tvorí severnú časť oblasti a Banff na juhu sú perlou nielen Britskej Kolumbie a Alberty, ale pýši sa nimi celá Kanada. A má sa čím! Nádherné, snehom pokryté končiare, modré jazerá, husté zelené lesy, stáda divej zvere, kŕdle vtáctva, stovky kilometrov turistických chodníkov, vyhliadkové miesta, lyžiarske strediská, výlety na koňoch aj helikoptérou – to všetko nájdete na tomto neveľkom priestranstve. Nesmiem zabudnúť ani na rafting, kajaking, splavovanie riečok a riek, parašutizmus a tiež rybárstvo a poľovníctvo. Samozrejme dokonale regulované. Dôkaz o tom stretávame pred Jasperom, kedy sa nám prišlo predstaviť veľké stádo laní a jeleňov.

Raňajkujeme na odpočívadle pod Mt.Karkeslin, ktorý má výšku 2959 metrov, ale zdá sa, že jeho vrchol môžeme dosiahnuť rukou. Poskakujeme, podupávame, pretože v noci nás vytrvalo častuje chladom severský mráz. Panoráma nádherných štítov nám toto vynahrádza.
Prírodu chráni armáda rangerov aj dobrovoľných ochrancov prírody. Majú na to prostriedky a vedia, ako na to. Pomáha im aj výchova ľudí či už v školách, alebo cez masovokomunikačné prostriedky. A výsledky sú neodškriepiteľné. Oproti roku 1992, kedy som tu bol posledný raz, sa čistota okolo ciest zmenila dokonale. Nikde som nenašiel odpadky, papiere, zostatky jedál, ani poháriky a iné plasty, o cigaretových škatulkách a špakoch ani nehovorím. Musel to byť veľký prerod v myslení a chovaní obyvateľov nielen v Kanade, ale aj Spojených štátoch. Áno, ak sa niečo našlo, tak to majú na svedomí ľudia bez svedomia a vzťahu k vlastnej krajine. Možno sú to jedinci z miliónov turistov, ktorí sem každoročne prichádzajú. Ak by podobná zmena nastala aj medzi nami, Slovákmi, ktorí sa zvykneme hrdiť našou prírodou, bol by som rád. A Slovensko by dosiahli úroveň vyspelých „turistických“ štátov.

Jasper sa len prebúdza, ale je jasno a z diaľky, z výšky štyroch kilometrov, nám kýva Mount Robson. Lúčim sa s ním ako s priateľom so stiahnutým hrdlom, pretože pravdepodobnosť, že ho už nikdy viac neuvidím, sa rovná skoro istote.
Mení sa aj čas na Horský, posunutý o hodinu dopredu, my si nechávame Pacifický, ktorý je vo Vancouveri. Jediný termín, ktorý nás ešte trápi, je čas odletu z tohto mesta.
Aj zastávka pod ľadovcom Athabasca, kde pramení aj slávna kanadská veľrieka, stojí za to. O pár kilometrov južne nás šokuje obrovské ľadové pole, Icefield Columbia, po ktorom ľadobusy vozia turistov po jeho popráskanom povrchu a určite to môže byť trvalý zážitok.

My však máme dnes iný cieľ. Po dnešných 302 kilometroch stojíme pri asi najpopulárnejšom jazere celej oblasti – pri Lake Louise. Som zdesený, kam až horný ľadovec ustúpil teplej klíme. Za našimi chrbátami sa týčia pahorky, kde sa uskutočňujú preteky Svetového pohára alpských lyžiarov. Asi 50 kilometrov dolu na juh je zase podobné stredisko, kráľovstvo bežkárov a turistov – olympijský Banff. Moja radosť z opätovného stretnutia vyšla navnivoč: Dvojica mojich partnerov sa rozhodla, že pre nich je to nezaujímavé... Také niečo som u nich nečakal. Veď je to svetoznáma perla. Bohužiaľ, musel som podľahnúť presile. Takto dopadli aj iné skvosty, ktoré je hriech nenavštíviť. Dá sa to odpustiť? Myslím, že veľmi, veľmi ťažko.

Od jazera jednej z dcér Márie Terézie sa kúsok po 93-ke vraciame a spúšťame sa po Trans Canada Highway, nesúcej právom číslo 1, dolu strminou. Prechádzame priesmykom Kicking Horse Pass, kde vedúceho staviteľa pri výstavbe tepny kopol jeho kôň tak nešťastne, že všetci ho už považovali za nebohého. Krátko pred pohrebom sa z mrákot našťastie prebral a predĺžil si tým aspoň o pár rokov svoj život. Preto sa aj miesto volá Priesmyk Kopajúceho koňa. Hneď za ním obdivujeme jeden zo zázrakov techniky. Z výšky cez 1600 metrov, kde Transkanadská železnica prechádza krížom cez hrebene, museli stavitelia riešiť problém prudkého spádu. Vyriešili to na tie časy nevídaným činom – tunel viedli špirálou tak, že už o pár kilometrov sa môže spúšťať po svahoch velikánov bez problémov. Železnica nevedie len tunelom, ale cez niektoré úseky vychádza „na svetlo Božie“.

Už po pár kilometroch prudko odbočujeme z Jednotky doprava. Spolupútnikom chcem ukázať nádherný Národný park Yoho s jeho skvostom vodopádom Takakaw. Žiadne veľké nadšenie som u nich nezbadal. Pravdepodobne im už hlavu zamestnávali myšlienky, kde nájdu po ceste im vyhovujúci kemping. Hoci hneď skoro popoludní...
Našiel sa za osadou Golden, menom nepochybne pripomínajúcu staré slávne a úspešné časy. Pre istotu sme napojili nášho vraníka (aj keď ho dvojica premenovala na „kravu“ pre jeho ťažkopádnosť) v Goldene, aby aj on zahnal smäd. Prešli sme 443 kilometrov a odteraz (až na výnimku Rogger Pass) budeme len klesať. Celkove sme prekonali hranicu 4100 kilometrov, z čoho vyplýva, že máme dve tretiny plánovaného Severného okruhu za sebou.
Cena 20 CAD prijateľná, je jasno, sme uprostred zasnežených štítov, takže ani tu bez „vlnenej teplej spodnej bielizne“ ťažko vydržíme.


18.09. Z Rogger Passu už len dolu

Dušanova nová finta

Hory ma nesklamali. Ráno sa predstavili námrazou nielen na stane, ale aj na aute – a na drevenom zrubovom stole. Prečo nie? Sme na hranici Glacier National Park, čo svedčí o teplote v jeho objatí. Navyše bola jasná, hviezdnatá noc. Napriek tomu volíme raňajky tu a preto odchádzame o hodinku neskôr.
Nádherný Glacier park

Teším sa na to, že ukážem partnerom to, čo som si pred rokmi vryl do pamäte: V informačnom stredisku v Rogger Pass som vtedy obdivoval obrovskú maketu, ktorá obdivuhodne realisticky predstavovala miestnu dvojnásobnú katastrofu. Obrovská lavína vtedy zavalila vlak aj s pasažiermi. Tí pracovali v neľudských podmienkach na záchranu zasypaných, bohužiaľ, druhá snehová lavína zasypala o pár hodín aj ich. Odvtedy vojenské delá odstreľujú nebezpečné stráne hroziace spustiť hory snehu a ľadu do údolia.

Rogger Pass je tam hore

Dnes je tu iné informačné stredisko. Bohužiaľ nie podľa môjho vkusu. Vyčačkané, zamerané nie na informácie, ale na biznis. Pre časový posun sme prišli pár minút pred otváracou dobou a zamestnankyne boli z toho trošku nervózne. Nesadli sme si do vyčačkanej reštaurácie a okolo záľahy suvenírov sme iba prešli. Dokonca naša madam si skúšala typickú zálesácku čiapku z kožušiny líšky. Našťastie len skúšala. Dušan neodolal a kúpil si – pre seba – šiltovku s kanadskou vlajkou. Svedčí mu! Tvrdí, že v nej bude v miestnom pohostinstve rozprávať priateľom o tomto dobrodružstve.
Pýtam sa na starú budovu, pracovníčka mi ukazuje von oknom na niečo medzi zrúcaninou a stavebným dvorom. Povedala mi, že v tomto čase je táto expozícia v prestavbe a preto sa moje želanie vidieť spomínanú maketu nedá splniť...
No vidíš, ako svet pokročil...


Ešte že sme si kúpili permanentku hneď na začiatku, inak by sme opäť platili mýto za cestu hore na Rogger Pass. Opúšťame jeden a vchádzame do druhého národného parku. Tentoraz je pomenované podľa väčšieho mesta Revelstoke.


Milé mestečko, toto Revelstoke. Pred časom som sa v ňom zdržal dlhšie, tentokrát sme si ho pozreli len letmo

Ja sa starám o navigáciu a rozhodujem sa pre cestu č.23 priamo na juh. Ibaže tam nám stojí v ceste obrovské jazero, vlastne dve spojené – Horné a Dolné Arrow Lake, Šípové jazero. Cesta vedie, vlastne pokračuje, po ich druhom brehu a prevoz zabezpečuje miestne ferry. Starostlivá Portugalka nám ešte pred pár dňami našla malú brožúru, kedy loď premáva s poznámkou, že je FREE, teda zadarmo. Preto k prievozu ideme bez obáv. Chodí každú celú hodinu a my máme tak 20 minút čas na okolie. Shelter Bay – Chránenom, krytom zálive. Cesta trvá asi 20 minút a pri pokojnej hladine je veľmi príjemná. Na druhej strane v Galena Bay sa cesta vlní po hrebienkoch svahov. V osade Nakusp sa číslo cesty mení na 6 a rozdvojuje sa. Ideme východnejšou vetvou a v osade New Delhi sa informujem o počasí: Načo? Leje a tmavé mračná visia až nad cestou. Ideme v údolí Crescent Valley, Polmesiacovým údolím. Začína každodenná starosť: Kde budeme spať?
To nikto z nás netuší, nájsť to musím najmä ja pomocou miestnych ľudí. Dozvedeli sme o kempingu Syringa, kam sme po blúdení a dlhom hľadaní konečne dorazili po 393 kilometroch hodinku pred tým, ako sa začne stmievať. Poplatok z tých najvyšších – 21 dolárov.

Pripravujem si večeru...


Strava a stravovanie

Obrázok o niečo vyššie ma inšpiruje k téme, ktorá sa nedá ignorovať. Asi táto časť bude tých, ktorí sa chystajú na podobné dobrodružstvo a majú, tak ako my, „hlboko do vrecka“, spolu s nocľahmi, najviac zaujímať.
Hneď na začiatku uvádzam, že stravovanie v reštauráciách, bufetoch a rôznych lunchbaroch sme napriek ich obrovskému kvantu vylúčili z finančných dôvodov. Možno na jeden deň či pár by sa to dalo, zase nás však naháňal čas. Zameriam sa preto na individuálne stravovanie. Pritom som nevylúčil, ak niekto chce tento systém nejako inovovať, ale nie na úkor ostatných.
Podľa mojich dlhoročných skúseností je najlepšie, keď sa stará o svoju stravu každý sám, v prípade spoločných názorov na jej výber aj množstvo možno dvaja, vzácnejšie už traja.

Klasické raňajky pri peknom počasí. Stôl vyzerá bohatý, ale zdanie klame. Je to malý horolezecký varič, pár dielov ešusu a obaly,
v ktorých sa skrýva záťaž pre naše žalúdky


Samozrejme, dá sa na tom dohodnúť ešte pred cestou, ale často sa stáva, že dohoda padne veľmi skoro. U nás sme sa „individualizovali“ hneď pri prvom nákupe vo veľkopredajni vo Vancouveri. Ukázalo sa, že jeden nemá rád to, iný tamto, jeden viac mäsa, druhý sladkostí, jeden musí mať teplé jedlo, iný sa uskromní bez jeho tepelnej úpravy. Tak sme to riešili takto: S výnimkami sme sa skoro každý deň zastavili v nejakej predajni potravín a každý si dokúpil taký tovar, ktorý mu chutí, prípadne chce zmeniť jedálníček či skúsiť niečo iné. Pôvodný návrh mať spoločný chlieb sa tiež ukázal nepraktický. Už kvôli množstvu druhov a najmä cenových rozdielov. A – samozrejme – rôznemu apetítu.
Ukázať spôsob stravovania na mojom príklade by nebolo presné, zjem prakticky všetko, čo môžem, vyberám si najmä podľa ceny a nie kvality. Naučili sme sa orientovať v druhoch aj umiestnenia tovaru a tiež hľadať potraviny v akcii alebo momentálne zlacnené.
Z dôvodu zjednodušenia prípravy a následného čistenia nádob, ktorých sme mali kvôli limitovanej váhy batožiny v lietadlách minimálne, vylúčili sme varenie a pečenie. Preto sme kupovali potraviny, ktoré sa dajú rýchlo a jednoducho pripraviť s horúcou vodou (instantné polievky, párky). Našli sme paštéty, sardinky, mleté mäso, varenú fazuľu v plechovke, džemy, buchty a rôzne polotovary. Partnerom sa pohybom smerom na juh postupne roztopili margaríny aj maslo, ja som ich nekupoval. K párkom som používal horčicu a kečup v plastikových fľašiach. Na pitie čaj, prípadne slabú kávu. Pár sladkostí vyrovnalo deficit cukrov. Na večeru si muži dávali skoro pravidelne instantnú polievku v americkej verzii. Našťastie sa ukázalo, že potraviny sú iba o niečo drahšie ako u nás...
Myslím si, že strava bola najnižšou a veľmi jednoduchou položkou. Že sme pri tomto systéme schudli, je samozrejmé a s tým sme aj počítali.

19.09. Na druhej strane hranice
Dnes sa malo rozhodnúť o osude našej cesty. Pár hodín po budíčku sa nám postaví do cesty budova colnice a v nej prísni strážcovia, o ktorých jednaní a nekompromisnosti nielen u nás kolujú legendy. Ak na niekom z nás nájdu nejakú chybu, pre ktorú bude je prechod na výsostné územie Spojených štátov nežiaduci, dotkne sa to celej trojice. Obrátime auto o 180 stupňov a nastúpi náhradné riešenie – ďalšie provincie obrovskej Kanady. A z Ameriky zostane pre nás iba prasknutá bublina.

Koľko neistoty a obáv môže skrývať takáto búdka...

Aj počasie akoby zvyšovalo dramatickosť chvíle. Od rána prší, ale je teplo. Motáme sa spleťou ciest, vedúcich z Trailu či Castlegardu k južnej hranici Kanady. Sú tu dva prechody a osud, či nie celkom zreteľné značenie, nás poslali na Wanetu, osadu, do ktorej a aj z ktorej vedie úzka, krivolaká cestička, vrezaná do svahu pohoria Selkirk Mountains, na mape označená ako číslo 22A. Zrazu, celkom nečakane, bez akýchkoľvek náznakov blížiacej sa hranice, sa spomedzi kvapiek dažďa na čelnom skle objavuje tenučká závora a drevený domček. Nedýchame, teraz sa rozhodne o všetkom.
Skrátene po všeobecných otázkach nás jeden colník pozval dnu, odovzdal ďalšiemu, ten nás po jednom posadil do kresla pred fotokameru, ktorá zabezpečí naše zvečnenie do archívov colnej správy na večné veky, museli sme vypísať vstupnú deklaráciu, vzali nám odtlačky prstov oboch rúk, zaplatili sme poplatok 6 dolárov za osobu za takýto úkon – a mohli sme sa začať slobodne pohybovať po „najslobodnejšej krajine na svete“. Nazbieral som ešte zopár informácií, ktoré sa nám pri dlhej ceste cez USA budú hodiť, dostal som informáciu, že až do skončenia dátumu vstupu môžeme cez hranice USA chodiť koľkokrát chceme – a už si nepamätám na formu prejavu všeobecného uspokojenia a úľavy v aute.


Hneď za hranicami treba zohnať mapu štátu Washington. Colník radí skúsiť šťastie o kilometer ďalej v miestom obchode v osade s priliehavým názvom Boundary. Podľa slovníka to znamená hranicu, medzný okraj, pomedzie. Je tu aj benzínová pumpa a malý kút, predstavujúci Informačné stredisko. Nebol problém – ako vždy s úsmevom a želaním šťastnej cesty – mi ju podáva pravdepodobne majiteľ.
Už dlhší čas nás sprevádza rieka Columbia. Jej prameň sme mohli len tušiť pri pohľade na obrovské ľadovcové pole v Skalnatých horách pred pár dňami. Je široké ústie budeme prechádzať približne o týždeň pri prekonávaní hranice štátov Washington a Oregon. Často sa jej tok spomaľuje a vytvára desiatky nádherných jazier. V Northporte cesta dostáva nové číslo 25, ale jej charakter sa vôbec nemení. Vlní sa v svahoch pohoria a po pár kilometroch vidíme pod sebou prvé zo spomínaných jazier – Roosevelt Lake. Jeho dĺžka je neuveriteľná – 57 míľ, čo je skoro 100 kilometrov. Naň však nadväzuje ďalšie jazero a po ňom ďalšie a ďalšie...

Ideme po hranici rozľahlej rezervácie Indiánov Colville, neskôr prechádzame priamo rezerváciou Indiánov kmeňa Spokane.
25-ka nás priviedla do Devenportu, väčšieho mesta na dopravnej tepne východ-západ s číslom 2, ktorá sa začína vo veľkomeste Spokane pri východných hraniciach so štátom Idaho a končí sa na Západnom pobreží štátu Washington. Neskôr zbiehame č.28 a 23 na skutočnú cestnú „veľrieku„ č. 90, ktorá sa končí až v metropole severozápadu Seatle.
Náš dnešný cieľ je dostať sa čo najvyššie k vrcholu sopky Mt. Rainier a aspoň z diaľky si prezrieť spúšť, ktorá znivočila nielen vrchol, svahy, okolitú krajinu, mestečká a osady aj ľudí vedľajší vulkán – Mt. St. Helens. Preto traverzujeme z východu na juhozápad
Cesta touto tepnou nám prináša niekoľko pozoruhodností: Najskôr nás šípka nalákala na Coffe Free na jednom z odpočívadiel. Prečo nie? Vyskúšame to! Mňa najviac na tom zaujala ceduľa, ktorej text znel asi v tomto zmysle: “Zastav sa na chvíľu, preruš ponáhľanie, daj si kávu, odpočiň si. Prispeješ tak k zvýšeniu bezpečnej jazdy všetkých.“ Nádherná myšlienka! Tieto dobročinné akcie a najmä ten personál, ktorý vás obslúži, sú pravdepodobne vytvorené na základe dobrovoľnosti. Asi sa každý deň niekto uchádza o to ukázať svoje pohostinstvo. Ako odmena pre deduškov a babičky je dobrovoľný príspevok do nenápadnej kasičky. Ku káve (čaju či horúcej čokolády) je aj výber koláčikov. Keď som sa spýtal jednej staršej pani, či dobroty piekla sama, záporne zavrtela hlavou a pyšne ukázala na manžela. Osud chcel, že v tomto stánku sme sa zastavili ešte raz, dva či tri dni pred koncom celej cesty.

Nádherná krajina po žatve, ale pred búrkou

Druhým momentom, na ktorý nezabudneme, je stretnutie s búrkou, nemajúcou ďaleko k tornádu. Prechádzame totiž poľnohospodárskou krajinou, rovnou ako tabuľa. Polia sú už zožaté, baly slamy odvážajú usilovné traktory na správne miesta. Miesto ako stvorené na vznik takýchto meteorologických javov.

Tornádo to našťastie nebolo...

Prvé kvapky sme ešte prijali s pokojom, ale nasledujúci príval dažďovej steny nás prinútil zastať a počkať, kým sa búrka presunie inam. Našťastie sme vyčkávali iba pár neistých minút, kým sme si mohli vydýchnuť. Stretnutie s takýmto živlom, od ktorého človek netuší, čo môže čakať, dobre pošteklí nervy cestovateľov.

Priehrada na rieke Columbia z druhého brehu

No a dnešným cieľom je nájsť nejaké miestočko na nocľah. Nachádza sa na brehu nám už priateľskej Columbia River s priehradným jazerom a tabuľkami, upozorňujúcimi na výskyt štrkáčov... (Brŕŕ). Camping Wanapum nás privítal pokojom a dobrým prostredím. Aj okolo neho sme ešte raz prechádzali... Máme za sebou dnešných 503 kilometrov a celkovo sme prekročili –tisícovú hranicu o 29 kilometrov. K záveru prvej časti nás ešte tisícka čaká...

20.09. Dobre ukryté sopky

Ráno nás potešilo trojnásobne, ak počítame aj skutočnosť, že nám štrkáče dali pokoj, tak štvornásobne. Nad údolím rieky Columbia sa ukázalo ráno ako vymaľované. Nikto od nás neprišiel vybrať žiadny poplatok a do tretice som našiel zaujímavý šedý kamienok, pravdepodobne nejakým lastúrnikom prevŕtaný presne v prostriedku. Tak stúpame medzi pahorky, pokryté suchou trávou a trsmi bodliakov. Raňajky sme odložili o dvadsať kilometrov na príjemnom parkovisku, dokonca rozkladám stan po rannej rose trošku zvlhnutý. Napodiv bola to druhá noc od začiatku putovania, kedy nás neskropili kvapky dažďa. Nad hlavami sa nám vrtia obrovské vrtule veterných kolektorov, aké som zatiaľ počas celej cesty nevidel.


Okolo nás beží pahorkatinami posiata, nádherná krajina, hrajúca farbami od žltej po čiernu. Serpentíny nám po každej zákrute ponúkajú nové a nové krásne pohľady.
Dnes začína priateľ Noro neďaleko miesta, kde sme ešte v Kanade nocovali, nakrúcať nový celovečerný film. Je kameraman a v tejto brandži sa mu darí.



Smerujeme do Ellensburgu, odtiaľ cestou 12 a neskôr 410 k Mount Rainier. Cesta je lemovaná ovocnými sadmi, pripomínajúcimi nám domov. Horšie bolo, že obzor, na ktorom sa zdvíhali kopce, do ktorých máme namierené, boli pokryté ťažkými kobaltovými mračnami, pokrývajúcimi celý horizont. Skutočne – keď sme začali stúpať do Chinook Passu, priesmyku pred vstupom do Mt. Rainier Národného parku, nádej na pohľad tohto skoro 5 kilometrov vysokého obra, sa rozplynul nadobro.

Vrátili sme sa od vstupnej brány vstupu k Sunrise, najvyššiemu bodu, kam sa dá dopraviť autom a pokračovali sme cestou 123 na juh. Bohužiaľ, aj Mount St. Helena, ktorá spôsobila toľko nešťastia pred pár desiatkami rokov, nám zostala zahalená v závoji mrakov. Čo sa dá robiť? Nie vždy počasie vyjde... Tu sme sa napojili na tepnu č.12, ktorá vedie tiež krížom cez štát Washington a končí sa až v Aberdeene na polostrove na brehu Tichého oceánu, ktorému dominuje sopka Mt. Olympus. Práve západné a severné pobrežie tohto polostrova je naším cieľom pred koncom prvého okruhu.

Po prechode na druhú stranu pohoria vysvitlo aj slnko a cestu lemuje nádherná obrovská dúha.
Zbiehame z rušnej tepny, zlákaní informáciou o blízkom kempe. No nie je to také jednoduché, dobré rady ochotných domácich nás zaviedli po 460-tich kilometroch k jazeru Sylvia, kde sme naozaj našli príjemný nocľah. Bol najvyšší čas – začína strašne liať. Je jeseň, čo sa s tým dá robiť?

K obrázkom zhora dolu:
Nádherné pahorky čakajúce na dážď
Ako v rozprávke, že?
Dobre ukryté sopky za clonou mrakov
Dúha lemuje pätu sopky Mt. Rainier
Jazero Sylvia je riadna divočina...


21.09. Ako som v noci zablúdil

Dnes, deň pred ukončením prvého okruhu, by sme sa chceli dostať čím bližšie k trajektu, ktorý musíme použiť, ak chceme ísť cestou, smerujúcou priamo na sever. Prechádzame okolo tabule, ktorá oznamuje, že historická cesta č.12 končí a my pokračujeme okolo západného pobrežia po ešte slávnejšej pobrežnej ceste 101. Z nej sa môžeme konečne pokochať pohľadom na sopku Mt. Olympus, dominujúcu polostrovu. Vrchol jej zdobí biela čiapočka, znamenie, že zima je už o chvíľu tu. Okolitá príroda je otvorenou knihou, popísanou históriou. Je to reťaz múzeí, parkov a historických budov spolu s indiánskymi rezerváciami.
V Amanda Parku máme malú prestávku a našťastie sa môžem pozrieť na moju poštu. Bolo to ako na zavolanie: Mám tam odkaz, že Noro už zabezpečil ďalšie auto v Bellinghame a tiež autobus z Vancouveru do tohto malého mestečka hneď za hranicou USA. Je krásne počasie, slnko nám suší premočené veci.
Cestou sa zastavujeme v škótsky znejúcej osade Kalaloch, kde nám rangerka Berdie pomáha pri informáciách o prevoze cez úžinu. Dostávame nielen Timetable, cestovný poriadok, ale aj veľa užitočných rád na ďalšiu cestu. Ešte sa s nami nechala aj zvečniť... Za osadou opúšťa 101-čka pobrežie a vrezáva sa do pevniny, aby neobišla mestečko Forks. Tu odbočuje doľava k pobrežiu cesta 110 do vychýrenej turistickej perly, indiánskej osady La Pusch. Je v indiánskej rezervácie kmeňa Quileutov a je preslávená zvláštnym úkazom – v malebnom zálive sú nazhromaždené tisícky morom doplavených kmeňov. V čase, keď sme sa tam pohybovali, sme videli iba pár belochov, ostatné rodinky na výletoch boli práve títo Indiáni. Po celom pobreží nás strašia výrazná tabule, varujúce pred možnosťou Tsunami.
Po návrate do Forks opäť sledujeme číslo 101, ktorá nás vedie cez Port Angeles do prístavného mestečka Port Townsend pomocou odbočky č.20, kde nás čaká prevoz na druhú stranu zálivu na jeden z mnohých ostrovčekov Whidbey.
Pobrežie je naozaj nádherné, patrí medzi turistické perly. Šípka nás smeruje k Big Ceder, Veľkému cédru, svedčiacemu o priaznivej klíme pre tieto odolné stromy s drevom s vynikajúcimi vlastnosťami.
Kľukatá cesta nás vedie cez husté lesy, človekom nikdy neporušené. Žiaľ, počasie sa večer opäť kazí a začína liať ako z krhle. Miesto sme si našli v kempe v Rhododendron Parku na ostrove Whidbey. Je to skoro strašidelný hustý prales s obrovskými stromami, vedľa ktoirých si miesto hľadajú už odvitnuté rododendróny.

Prechádzame cez Coos Bay a Bandon, kľukatá cesta nás vedie cez husté lesy, človekom nikdy neporušené. Žiaľ, počasie sa večer opäť kazí a začína liať ako z krhle. Nemám chuť spať v mokrom stane a tak sa ukladám na predné sedadlo vedľa vodiča. Môžem povedať, že celú noc stráviť v takej polohe nebolo lízanie medu. Ale na prekvapenie – ráno som sa cítil dobre vyspaný...

Pohodu narušila iba jedna príhoda: Neďaleko nás svietila budova toaliet celú noc, takže ranné problémy sú zažehnané. Lenže z osvetleného miesta sa pri pohľade späť všetko stratilo v nepreniknuteľnej tme. Som presvedčený, že som prišiel odtiaľto. Odhodlane kráčam medzi stromami a kríkmi prastarého lesa, ale naše auto s Dušanovým stanom nie a nie nájsť. Nepanikár! Hovorím si a vraciam sa opäť na osvetlené miesto. Pustil som sa iným smerom – a výsledok bol zase rovnaký. Už som si myslel, že budem takto pendlovať do úsvitu, keď tu sa zázrakom objavilo číslo nášho auta. Odľahlo mi. Ráno som sa dozvedel, že presne toto postihli už večer aj Dušana...

K obrázkom zhora dolu:
Rangerka Berdie
Pohodička aj v starobe
Večný boj s vetrom a morom
Aby sme sa sem raz vrátili...





Text k obrázkom zhora dole:
Rhododendron Park na ostrove Whidbey
Namiesto rododendronov sa nám ráno ukázalo nádherné sŕňa


22. 09. Kruh uzatvorený!

Most, ktorý spája ostrov Whidbey s pevninou na severe

Koľko otáznikov bolo pred ním! Desiatky, možno stovky? A teraz sa blížime k východiskovému bodu, aby sme kruh, dúfajúc ten ťažší poveternostnými podmienkami, ukončili. Hlavy sa nám naplnili novým poznaním, obrazmi, napätím aj úľavou. A najmä poznaním nádhery kanadskej aj americkej prírody.
Kontrolou cez colnicu sme prešli ako horúci nôž maslom bez jediného problému. Pretože ideme z juhu, musíme prejsť celým týmto veľkomestom so všetkými novými štvrťami. Podarilo sa mi navigovať až k Severnému Vancouveru, ale po prejazde slávneho mostu Lion Bridge som sa pomýlil a pár nepríjemných chvíľ sme prežili, kým sme sa ocitli pri Norovom domčeku.
Tachometer ukazuje v tej chvíli 6124 kilometrov. Odmenou nám je nádherný večer u priateľov s vrelým srdcom a klasickým rezňom. Ráno vrátime auto a ihneď nasadneme do autobusu, ktorým sa začne náš druhý okruh, optimisticky nazvaný Južný. Veru, prehriať si premrznuté kosti by už bolo naozaj na čase!

Je najvyšší čas na predstavenie našej trojice: Zľava vodič Dušan, samopasovaný vodca expedície a jeho manželka Viera. Pod nami verný sprievodca Mercury. Kto si čo z tejto prvej časti cesty v duši odniesol, je dodnes pre mňa záhadou.


******************************************************


Južný okruh

23.09. Cesta za teplom
Je štvrtok a pred nami je druhá polovina nášho dobrodružstva. Mali by sme byť už poučení z miestnych zvyklostí aj z našich naivných chýb a predstáv. Prejaví sa to pozitívne na ďalšej ceste? Uvidíme, zatiaľ je to vo hviezdach.

Ronda, Norova manželka, nás sprevádza na miesto, kde sme si nášho tátoša pred časom požičali. Vo Vancouveri prší. Je to typický úkaz príchodu zimy v tomto pásme. Sme zbalení a naše imanie vyzerá strašne skromne. Prvá štácia je Budget, kde odovzdávame auto. V globále bez problému, iba zamestnancovi sa nezdá dĺžka nami najazdených kilometrov. Keďže v zmluve máme poznámku „unlimited“ teda počet kilometrov bez limitu, ukazuje sa, že je všetko v poriadku. Neuveriteľné, celá akcia netrvala dlhšie ako pár minút...
Druhá nasleduje hneď po prvej – a to je vyzdvihnutie si lístkov na autobus do Bellinghamu. Kde? Na recepcii hotela Vancouver, pri ktorom je zastávka. Ronda nás tam priviedla, zorientovala a odišla. Nechala za sebou fluidum človeka s dobrým srdcom.

Batožinu sme uložili do provizórneho skladiska, ktoré som zostal „strážiť“, kým dvojica odišla na prehliadku veľkomesta. Máme asi polhodinku čas a tak chcú vidieť aspoň útržok z toho, čo toto nádherné mesto ponúka.
Všetko dobre dopadlo. Rezervácia, lístok aj na hraniciach pasová kontrola. Tu sme museli všetci vyložiť aj batožinu a prejsť normálnou colnou prehliadkou a kompletnou colnou procedúrou. Jediný tieň je skutočnosť, že odbavovacie priestory cez tento najfrekventovanejší prechod z Kanady do USA je umiestnený mimo hlavný ťah a tak sme slávny Piece Arche, Oblúk mieru, nevideli. Pred časom som tam robil rozhovor do Slovenského rozhlasu... Napriek tomu sme na letisku v Bellinghame po druhej popoludní. V požičovni majú všetko na háku, dokonca sa zriadenec neunúva ani ísť s nami k pripravenému autu.

Je to prekvapenie – skoro úplne nový (iba 3 035 míľ) čierny Ford Fokus, na prvý pohľad krásavec. Jeho vady sme však zistili až neskôr: proti rozložitému Merkury je užší a v horúčavách juhu sme zistili, že klimatizácia nie je v poriadku. Ale máme v rukách šoféra kvalitné luxusné auto so spotrebou, ktorú sme stlačili až na 5 litrov na 100 kilometrov... Takže cesta za teplom sa môže začať.
Jej prvá zastávka je priamo v mestečku Bellingham v nákupnom stredisku Albertsons, pretože colné predpisy zakazujú do štátov USA prívoz akéhokoľvek druhu potravín. A niečo predsa len musíme, nie?
Ušli sme aj dažďu, tak peláši Dušan v novom aute. Ideme diaľnicou 5, ktorá obchádza veľkomesto Seatle, známu výrobou svetoznámych lietadiel firmy Boeing – a tu máme možnosť zažiť americkú zápchu. Je pred večerom, klasický čas na návrat z práce. Môžem potvrdiť, že iba raz, naozaj na krátkych pár sekúnd, sa riava na sedemprúdovej diaľnici zastavila. Horší je však povrch – je to betón, ktorý vytvára v aute nečakaný hluk a vibrácie. Našťastie to bol jediný a posledný úsek, ktorý sme na ceste stretli.

Je prirodzené, že hľadáme miesto na prenocovanie. Camping American Heritage nám ho ponúkol.
Texty k obrázkom zhora:
Náš provizórny "camp" pred nástupom do autobusu vo Vancouveri
Sen mnohých našich automobilových fajnšmekrov...
Bol to ideálny úkryt pred dažďom a pritom som nespadol...


24.09. – Oregon - sila v kráse prírody


Bola to strašná noc! Snažil som sa ukryť v aute, ale Ford je podstatne kratší a užší ako jeho predchodca a tak som vydržal na prednom sedadle pre spolujazdca iba do polnoci. Mal som šťastie: Pod strieškou sa chúlilo pár stolov, krytých pred dažďom a vetrom. Na jeden z nich som si položil karimatku a vliezol do spacieho vaku. Konečne som si mohol narovnať údy, najviac trpiace chladom a dlhodobým uložením v nepohodlnej polohe. Výsledok bol príjemný: Ráno som živý, zdravý a vyspaný. To Vierka, uložená už tradične na zadnom sedadle, dopadla inak – iba ťažko si rozhýbala pokrčené telo.

Počasie akoby nám chcelo pokaziť aj tú malú radosť. Po vyjasnení v noci prikryli modrú farbu oblohy tmavosivé chmáry. Opäť nám zostalo len pokrčenie plecami a nádej, že ďalšia cesta nám dopraje viac tepla.
Prechádzame posledné kilometre štátu Washington a máme pred sebou jediný problém: nájsť vhodné informačné stredisko, kde by sme mohli získať podrobnejšiu mapu Oregonu. Podarilo sa nám to pár kilometrov za „malým“ Vancouverom, asi mladším bratom toho kanadského. Odtiaľ je hranica len na skok, ani sme si ju poriadne nevšimli, podobne ako obrovskú riavu veľrieky Columbie. Prechádzame Portlandom a smerujeme po diaľnici č.5 neustále na vytúžený juh.
Cestou sa zastavujeme na parkovisku a nachádzame ďalšie pohladenie po duši – ponuku horúcej kávy a bisquitu. Kávu mením za horúce kakao a po mne mu dala prednosť aj celá naša trojica. Pokračujeme ďalej a po 168 km odbočujeme cez Albany na Corvallis cestou č.20, ktorá sa tam mení na 34. Dôležité je, že nás privedie v osade Waldport priamo k pobrežiu. A sme v silnom vetre, presýtenom vodnými kvapkami, strhované z hladiny a hrebeňov vĺn Pacifiku.
Cez štát Oregon som už prechádzal viackát a vždy ma očaril niečím novým. Zvolili sme aj teraz cestu po pobreží, pretože tu je jeho sila najvýraznejšia. Stavia bralnaté brnenie voči dvom veľkým súperom: Víchru a úžasnému príboju Pacifiku. Keď sa pozorne pozriete na autoznačku tohto kúska zeme, dominuje na ňom strom na skalisku, ruvačkami s víchricami deformovanou korunou. Či je to už céder, červený smrek či sequoja, stoja hrdo na hranici kontinentu. Od búrlivého oceánu až po hranice Idaha na východe musí víchor prekonať najskôr Pobrežný hrebeň, potom celú šírku Skalistých hôr a až potom sa môže rozbehnúť po nekonečných pláňach prérií. Je to nádherná krajina...

Potešila nás informácia, že nasledujúce dni budú v tejto oblasti výraznejšie teplé. Horšia zvesť je, že klimatizácia v tomto novom aute nefunguje ako by sa patrilo.
Navečer hľadáme v mape zaznamenaný Campground Alder Dune. Cena je prijateľná, ale niečo nás núti pozrieť sa ešte ďalej. A skutočne – o pár kilometerov nachádzame ďalší kemp s názvom Sutter a ešte niečo, čo som si nestihol zapísať. Cena je rovnaká a dokonca sme ju ani nemali komu zaplatiť... Večer počúvam staré melódie v aute ako kedysi s Paľom na ceste cez Kanadu. Príjemné ukončenie dňa!

25.09. Popri Pacifiku


Cesta 101 nevedie stále vedľa morskej pláne. Dnes sme sa z množstva obrovských stromov, obalených zeleným machom a lišajníkmi, dostali na svetlo Božie. Nad ránom bola silná rosa a hmla, ktorá nám ponúkla na ďalších kilometroch nádherné pohľady na bojové polia súboja pevniny s oceánom, prikryté čiastočne chumáčmi hustej bielej vaty.






Pieskové duny lákali najmä našu lejdy

Prechádzame mestečko Florence, za ktorým nás mapa aj smerovky navádzajú pozrieť sa do kráľovstva pieskových dún, takých vzácnych po stovkách kilometrov holých skalných brál. Našli sme sa v zátoke, kde prebiehala akási akcia. Duny sa pred nami skrývali, ale mňa upútal jeden zaujímavý fakt. Na priestore, asi vybudovanom pre takéto mítingy a oslavy, boli všetky budovy, všetky stavby, ploty, búdky aj toalety postavené – s recyklovaného materiálu! Klobúk dolu! Dožijem sa niekedy aj ja, že podobný trend zvíťazí aj u nás?
Vraciame sa na stojednotku a v mestečku Bandon okupujeme na chvíľu miestny obchod s potravinami. Všetko nám pripadalo o polovicu lacnejšie než doteraz. Aký to kontrast s tým, že v Oregone sa cena benzínu zvýšila o dve-tri desiatky centov za galón.
Tak sme sa premohli a „na skúšku“ kúpili galónový demižón vína. Ale akého! Silného Portského, ako stálo na etikete. Veď uvidíme. Stálo 4.99 USD, jogurty som dostal tiež za facku – 5 za dolár, balík párkov (12 ks) za 99 centov, celozrnný chlieb tiež za toľko... Potom nekúp to! Svedčí o tom aj účet, ktorý si, ak chcete, môžete u mňa pozrieť... Je na ňom poznámka, že týmto nákupom sme ušetrili 6.65 dolára. Úžasné!
V Crest Porte sa zastavujeme na načerpanie informácií o okolí a jeho zvláštnostiach. Večer je nečakane chladno, studená vlna sa prihnala z morských diaľav ma núti obliecť si na noc „Yukonským štýlom“ – teda všetko, čo som mal k dispozícii.
Po ceste nás zastavila búdka s úradníkmi v uniformách. A ževraj kontrola, či nevezieme do ďalšieho štátu, ktorým je Kalifornia, žiadne ovocie. Našťastie sa iba pýtali na pomaranče a keď som záporne zavrtel hlavou, boli sme za ďalšou nečakanou prekážkou. Naviac v ďalšom štáte U.S.A. – v Kalifornii.
To už pátrame po nocľažisku. Tabuľa nás vedie do kopca k drevenému domčeku v mestečku Trinidad, kde vypĺňam prihlasovací lístok a platím nečakane vysokú sumu 25 dolárov. Cena prvotriedna, prostredie - tretia trieda.

Tento kemp bol v znamení "Za veľa peňazí málo muziky"

Takto som si privítanie krajiny snov nepredstavoval. Kamp je síce medzi obrovskými stromami s ranami po bleskoch a zlom počasí, ale terén neupravený, bez dreva a naviac začína pršať. Nechali sme to tak, veď máme pred sebou inú úlohu – test Portského. Nesklamalo ma. Ani svojou chuťou, ani vôňou, ani silou. Po tomto teste sme sa už nemohli pohnúť ďalej, aj keby sme chceli. Pod nátlakom som zrušil zastávku a návštevu priateľa Mirka v San Franciscu z dôvodu, že by nám to mohlo priniesť nejaké komplikácie. Aké? To som sa nedozvedel od chúlostivých spolucestujúcich. Škoda, toto spojenie ma stálo veľa námahy. Zato usilovná fotografka priniesla zaujímavý záber s prostredia, kde sa svadba odohráva v náručí neporušenej horskej zelene.


26.09. „Slnečná Kalifornia“


Do jedenástej som sa za pomoci sily vína ešte dokázal mrviť na nepohodlnom sedadle auta, ale potom som vtiahol aj bez podhlavníka k Dušanovi do stanu. Ale korenisté sladké Sherry mi pomohlo na problémy zabudnúť.
Takže Kalifornia! Koľko som sa o nej načítal a napozeral! Dokonca som tu už aj bol. Nie bez zaujímavosti je príkry rozdiel medzi prímorským počasím v Oregone a tu. Rovnaké obrazy sa nemenia, iba tu už nezúri vietor a neprináša záclony morskej hmly.
Pomaly sa nebo vyjasňuje a my začíname cítiť pálčivosť kalifornského slnka. Robíme všetky možné presuny a otváranie okien, aby sa v ňom dalo existovať. Okolo nás sú kulisy prekrásneho národného parku Redwood, ktorý sa ťahá popri pobreží hlboko na juh Kalifornie.
Niečo sme zhltli napochytro na odbočke z hlavnej cesty potom, čo sme napojili Forda a opäť sa nadchýname krásou, ktorú nám prezentuje príroda okolo stojednotky. Po 121 kilometroch nás láka k odbočeniu informácia o obrovskom strome, cez ktorého deravý kmeň sa dá prejsť osobným autom. No nechajte si to ujsť! Ani poplatok 5 dolárov nás nemohol odradiť. Je to zaujímavá atrakcia, ja som prešiel „tunel“ pešo a videl som, že vnútro stromu tvorí do hladka vytesaná homogénna drevná hmota, určite tvrdá ako oceľ. Výšku som si nezapamätal, ale vek odborníci odhadujú maximálne na 2400 rokov. A jeho štica je stále zelená... Ak by sme leteli domov už zajtra, neodolal by som ponuke kúpiť za 10 dolárov originálny stromček takéhoto exempláru, ktorý ponúkajú miestni priekupníci!
Za mestom Leggett odbočuje cesta č.1, vedúca priamo po pobreží až do San Francisca. Pretože sme môj pôvodný plán zmenili, pokračujeme stojednotkou cez Redwood Valley, kde odbočuje cesta č. 20 križujúca Kaliforniu zo západu na východ. Pomôže nám dostať sa k novému cieľu – Yosemitskému Národnému parku. Takže Zbohom, Pacifik, už Ťa na tejto ceste viac neuvidíme!

Zmestili sme sa!

Okolo nás sa krajina mení. Začínajú sa vinice, včelie úly a ovocné sady. Naďabili sme na Bison Store, obchod, profitujúci z týchto obrovských tankov prérií. Na benzínke v Nice sa nám ochotný černoch snažil pomôcť s klimatizáciou, ale neuspel ani on. Prekonávame strmé stúpania, ktorými kolmo prechádzame cez Kordillery.
Za väčším mestečkom Colusa nachádzame na dnešný deň koniec. V terénnom vozidle sa u nás zastavil „Asistent kalifornskej polície“, obor v uniforme, a ukázal nám, kde máme vhodiť obálku s poplatkom za použitie kempu. Vypočítal ho na 25 doláčov, ale keď som zamrmlal, že sme dôchodcovia, opäť sa stal zázrak: dva doláre sa vrátili do mojej peňaženky...

27.09. Honba za plynovou bombou
Posádka sa sťažuje, že príliš škrtím plyn, na ktorom varíme (skôr len prihrievame) vodu na sáčkové polievky. Čo mám robiť, keď posledná bomba neúprosne speje ku koncu. Cesta vedie rovinou Yuba Flat s palmami a ovocnými sadmi. No a potom – ako inak pri križovaní Kordiller – sa cesta začína šroubovať do nebies. Je to nádherný pocit, bez dopravy, v dobrom počasí a v pohode...

Toto si tak prejsť na bicykli...

V Grass Valley meníme prudko smer a odbočujeme na juh po č.49, ktorá nás vedie do Auburnu a neskôr po nádherných serpentínach do dedinky Pilot Hill. Aj tu ma čaká nepríjemné zháňanie plynovej bomby s negatívnym výsledkom napriek ochote predavačov. Dokonca sme odbočili do akéhosi outdoorového obchodu v osade El Dorado, ale ani tam som nepochodil. Získal som však informáciu, že to, čo hľadám, určite nájdem v obchode v horolezeckom raji v Yosemitoch.

Pohybujeme sa v oblasti, kde zúrila Zlatá horúčka, ktorá vypukla pod úpätím Sierra Nevada v roku 1850. Cesta vedie po úbočiach a hrebeňoch pahorkov, pokrytých zožltnutou trávou. Hodinu po poludní sme v Jacksone, ktorý leží na križovatke s cestou č.88. Veru, takto nejako som si ako chlapec predstavoval „Divoký západ“ so všetkým, čo k nemu patrí. Nie div, pramene hovoria, že práve tu, v zlatokopeckom meste, sa nachádza baňa Kennedy Mine s hĺbkou neuveriteľných 1805 metrov! V ďalšom mestečku San Andreas dopĺňame zásoby, pretože predpokladáme ich zvýšenú cenu v oblasti takej exponovanej, akým je Národný park Yosemite.
V maličkej osade Moccasin sa so 49-kou lúčime a pokračujeme číslom 120, ktoré nás prevedie cez celý spomínaný park až za jeho východnú hranicu. Serpentíny nás vyniesli až do výšky nad 3000 metrov nad morom, až sa z toho točí hlava. Číry vzduch a jasné slnko sú úžasné. Veď sme v srdci pohoria Sierra Nevada! Niekde tu bude nocľah pôžitkom. Priamo v Yosemitoch kempovať nehodláme, necháme si ich až na „čistú hlavu“. Prijímame preto ponuku pár kilometrov pred dedinkou Groveland, kde pri Pine Mountain Lake leží kemping, ako kabát prehodený cez vrchol kopca. Každý z nás si našiel miesto na prenocovanie dostatočne ďaleko, aby si ustrážil súkromie. Ja som využil odstavený príves na odvoz dreva a nádherne vyrovnaný som sa vyspal za cenu, že som bol celý ufúľaný od zeminy, ktorú na ňom zanechali kmene. Ešte pred úplným zotmením som akoby zázrakom tu inštalovaného telefónu zavolal Mirkovi do San Francisca a ospravedlnil som sa za to, že som ho vlastne ťahal za nos...
Podľa inštrukcií na tabuli sme nevedeli, či zaplatiť 13 alebo 17 dolárov. O cene rozhodol odchod: nikto ich od nás nepožadoval.

28.09. Kráľovstvo horolezcov – Yosemite

Rezervoár Don Pedro pri osade Moccasin

Cesta 120 nás priviedla úplne pohodlne po stúpaniach a traverzovaní svahov k vstupu do tohto národného parku. To, že dôchodcovia platia iba zlomok poplatku, platí iba pre obyvateľov Spojených štátov. Využili sme možnosť kúpiť hneď teraz permanentku (ParkPass) pre všetky parky platnú jeden rok. Cena? 80 dolárov za auto, šoféra a ešte troch pasažierov. Dobrý počin, neskôr som spočítal, koľko sme na konci cesty týmto získali. Veď každé auto platí cca 25 dolárov, dokonca aj motocyklista aj cyklista musia platiť myslím 10 dolárov, ak chcú nakuknúť do tajov, strážených úhľadnými dreveničkami s nekompromisnými rangermi.

Cez niekoľko tunelov sa nám otvára voľný pohľad na kaňon, ktorý vytvorili postupujúce ľadovce. Jeho koryto lemujú ohlodané a neuveriteľne vybrúsené skalné zuby, ktoré sa mu stavali na odpor. Zamrazil ma pohľad doprava: Svah pod cestou je posiaty spálenými stromami a pôsobí desivo. Je to pozostatok požiaru, ktorý tu napáchal pred pár rokmi nevyčísliteľné škody. Paradoxne tieto lesy potrebujú popol z požiarov pre svoju reprodukciu, ako tvrdia odborníci. Po ľavej strane klesáme na dno rokliny, ktoré sa v diaľke rozširuje. Množstvo zaparkovaných áut popri ceste nás upozorňuje, že tu bude nejaká atrakcia. Bola, a nie hocijaká. Obrovská platňa, skoro kolmá, miestami previslnutá, je najťažšia stena asi na svete: Slávny El Capitan, 2307 metrov vysoký obor. A už aj všetci fotografujeme a ja sa snažím sa zachytiť tie malé body, ktoré majú v skutočnosti veľkosť človeka, driapajúceho sa stále vyššie v súboji s týmto kolosom. Pod ním v lesíku je množstvo jednoduchých stanov bez monštróznych obytných nákladiakov, stále častejšie až autobusov. Horolezci sú v podstate skromní a jednoduchí ľudia, prepychom pre nich je cesta sem a možnosť preveriť si svoje majstrovstvo.

Sen každého horolezca: Granitové steny El Capitan

Pohľad aj fotoaparát kĺže po granitových bralách a trblietajúcich sa vodopádov, osvetlených kalifornským slnkom. Na konci údolia je zhluk budov, moderné srdce dnešného parku. Nad nimi je druhá najväčšia horolezecká výzva – akoby odťatá polovica obrovskej kopuly, tróniacej nad záhradou skalných stien. Volá sa Half Dome, bohužiaľ výhľad naň je z komunikácií, tvoriacich spleť cestičiek, spájajúcich jednotlivé dôležité body parku, veľmi problematický.
V „General store“ som konečne našiel to, čo som doteraz márne hľadal: plynovú bombu, ktorá by sa dala použiť do môjho variča. Posledných pár kusov malých, o dve tretiny menších nádržiek, sa krčilo v kúte regálu. Je zrejmé, že sezóna ešte nekončí. A cena? Napriek menšiemu obsahu bola vyššia ako tie predchádzajúce. Obchod je obchod aj v srdci prírody.
Odchádzame s hlavou plnou dojmov a s pocitom, že sme sa aj my správali výzvou: “Rešpektujte tento park, v ktorom je uchovaná 9000 ročná história.“ Nič sme netrhali, nezahadzovali, nepremiestňovali a nechali sme ho pre ďalšie generácie v stave, v akom sme doň vstúpili. A to, čo si odnášame, je z iného než materiálneho sveta...
Z Yosemitského údolia sa vraciame k 120-ke. Veľmi sa mi nechce, ale čakjú nás ešte iné atrakcie a divy prírody a čas je neúprosný. Tioga Road, ako stodvadsiatku volajú, nám pripravila seriál nádherných pohľadov. Pod Lembert Dome sa zastavujeme v Tuolumne Meadows Visitor Centre a o pár desiatok kilometrov sa s Yosemitmi lúčime presne v sedle Tioga Pass vo výske 3031 metrov nad hladinou mora. A slnko už páli a páli...
Cesta ústi do väčšej dopravnej tepny, vedúcej zo severu na juh. Má číslo 395 a z východnej strany obchádza národné parky Kings a Soquoia. Bohužiaľ, prístup k nim je pre nás komplikovaný a preto ich s ľútosťou musíme oželieť. Cesta je bohatiersky široká s kvalitným povrchom a preto kilometre pekne ubiehajú. Pred Fort Indenpendence vidíme pozvánku do kempu, ležiaceho priamo v rezervácii indiánskeho kmeňa Mojavov (ak som si to dobre zapamätal). Je to pár desiatok metrov od cesty, ale je to najúbohejší priestor, na akom sme spali. Kontrastne pôsobí obrovská moderná budova s toaletami a sprchami, akurát sa k nim nedá dostať pre neznalosť kódu, ktorý treba na otvorenie Sezamu zadať. Nakoniec som zašiel za statnou Indiánkou, zaplatil 10 dolárov a kľúče (extra pre mužov a extra pre ženy!) sme mali teraz v moci my.
Vierka tu našla posvätný kameň, ja malý hrobček s osvetlením, akoby túlavého psíka a ovečku. Dušan relaxoval s nohami v chladných vlnkách potoka. Kto potreboval, v ňom si vypral veci a plní dojmov sme sa pobrali do inej ríše.

Práčovňa so sušičkou v indiánskom kempe na slovenský spôsob

29.09. Death Valley – Údolie smrti



Vtáčí pohľad na Údolie smrti z Dantovho výhľadu

Blízkosť púšte a jeho nedefinovateľného ducha už cítiť od rána. Toto fluidum milujem a vždy sa teším na nové a nové stretnutie s ním. Či to bola Sahara, či púšte v Sýrii, Jordánsku, Patagónii či na Madagaskare. Cítim zreteľne pohyb odkazov histórie, aj keď im nie veľmi rozumiem. Napĺňajú ma pocitom spätosti s dávnymi, možno mystickými časmi, ich kultúrou a postavením v celom vesmíre.

Tak sa hýbme dopredu, toto všetko už cítim v nozdrách ako poľovnícky pes pach zvere. Odchádzame čím skôr, aby sme cez najväčšiu horúčavu, ktorá tam dosahuje cez 50 stupňov Celzia v chládku boli už niekde v bezpečí. Tieň tam nenájdete...
Neodbočujeme podľa plánu v Lone Pine, ale na želanie vodiča odchádzame po dokonalej ceste až do mestečka (dávam tu otáznik pre tých pár domcov) Olancha k odbočke cesty č.190, čím sme vlastne obišli veľké soľné jazero Owens Lake s nánosmi vykryštalizovanej soli. O chvíľu sme na rešpekt budiacej hranici: Death Valley National Park. Na obrovské prekvapenie nás nečaká nekonečná pustá rovina, ale horské pásma, tiahnuce sa týmto údolím cez celý národný park zo severu na juh. Z vyhliadkového bodu Father Crowley vidíme ako na dlani, do čoho ideme. Stojíme na okraji kamenných brál, lemujúcich podlhovasté údolie, vyschnuté a pokryté čiastočne ostrovčekmi slaných nánosov. Našťastie hlavná ceste ho pretína úplne kolmo, takže v priepasti s najvyššou teplotou budeme iba akceptovateľný čas. Vstupnú bránu tvorí skôr bod ako osada Panamint Springs a potom je kamenná púšť pustá až do zhluku budov, kde je voda, kvapka tieňa a možnosť odpočinku, niekedy dávno nazvaná Stovepipe Wells. Hľadáme kúsok tieňa na novo vyasfaltovanom parkovisku, za ochladením sa rútime do klimatizovaného obchodu. Za ním je značka kempu, ale tu by som sa v tých nemilosrdných lúčoch neodvážil postaviť stan, nieto ešte sa doň ukryť.
Cesta rapídne klesá, čo oznamujú značky popri ceste. Poďme rýchlo ďalej, kým auto vládze. Z výšky 5000 stôp sa dostávame až na polovinu pri Stovepipe a neskôr, na samom dne údolia, je vyznačená elevácia s výšku hladiny mora. Ktorého, netuším, ale ešte pár kilometrov si musíme počkať, kým sa cesta zdvihne a bude sa predierať druhou hradbou skalísk a brál. V nich si našlo miesto, neviem ako ho nazvať inak ako luxusnejší a modernejší ranch s hotelom, označený ako Furnace Creek Inn.

Furnace Creek Inn

Neodolali sme pozvaniu pozrieť si toto všetko akoby z lietadla: taký výhľad ponúka veľmi trefne nazvaná vyhliadka na strmom skalnom zube Dantes View, Danteho pohľad do pekla... A potom len zase skalné prekážky tejto časti Sierra Nevady až po Death Valley Junction, kde sa z týmto parkom, ktorý si nemilostne zjednáva u každého rešpekt, rozlúčili. A oddýchli si z napätia, v ktorom sme celú túto cestu absolvovali. Veď každá porucha auta či nás by znamenala obrovské komplikácie. S úctou spomínam na priateľov, ktorí toto peklo prešli – na bicykloch. Teda klobúk dolu, priatelia!
V múzeu tohto údolia sme spoznali históriu prírody aj osudy tých, ktorí tadiaľto v tomto pekle stavali našu dnešnú cestu.
Tu nachádzame po pár kilometrov novú odbočku, vedúcu na Pahrump, osady ležiacej na ceste 160, smerujúcej priamo na Las Vegas. A sme v ďalšom štáte – Nevade. Práve na križovatke tróni a pozýva nás dnu čerpacia stanica s obchodom. Čo iné nám je treba? Predsa pas! Pri platení úplne nepochopiteľne od nás žiadala obsluha cestovný doklad! Vôbec po prvý raz za celý doterajší pobyt na území Spojených štátov...
Teraz nás už vyzýva hriešne hniezdo hazardu Las Vegas. Každý z nás troch má na jeho návštevu iný názor. V prvom rade hľadáme miesto na prenocovanie. Je po sezóne a tak s pomocou rady policajného oficiera toto mesto obchádzame. Domov na dnešnú noc nachádzame asi 25 kilometrov južnejšie pri jednom z prítokov obrovskej vodnej nádrže jazera Mead, ktoré stráži na južnom konci jedna z najväčších priehrad na svete Hoover Dam. Je to odbočka za mestom Henderson, ktorým sa cesta hadí na juhovýchod, aby sa popasovala s Mohavskou púšťou. Tadiaľ mala viesť naša pôvodná trasa, ale príliš opatrné duše toto zamietli. Akoby som hlavou udrel do betónovej prekážky: Teda južnú, kráľovskú časť Veľkého kaňona neuvidím..! Je to pre mňa obrovské sklamanie. A fakt, že o jedenásť dní odlietame, potvrdzuje asi definitívu.
V kempe nás privítali obrovské vtáky, podobné supom. Až neskôr som sa dozvedel, že to boli kondory morkovité. Okupovali palmy v okolí a keď sa vzniesli, budili svojím vzhľadom a holým červeným krkom všeobecný rešpekt. Konečne sa nemôžeme sťažovať na zimu: Pri prechode Las Vegas ukazoval teplomer na križovatke 98 stupňov Farenheita, teda niečo pod 40 stupňov Celzia a všetko, čoho sa dotkneme, je horúce, vodu na polievku musím ochladzovať. Aká bude tropická noc? Uvidíme, večer mi beťár Mesiac v splne nedal zaspať. Sme predsa na najjužnejšom bode (po vynútenej korektúre trasy) a hviezdy, miešajúce sa s blikajúcimi svetlami malých lietadiel, ktorými hráči prichádzajú pokúšať šťastie v Las Vegas, akoby nad nami rozprestreli sieť, ovešanú vianočnými svetielkami. Pohľad na severovýchod je presvetlený, akoby tam horelo. Kdeže, to len svetlá hazardu a reklamy menia noc na deň v meste, kde sa všetko platí vopred. Veď kde je záruka, že z boháča nebude o pár hodín žobrák?

Obrovské sú to vtáky, tie kalifornské kondory...

30.09. Nevada, Arizona, Utah a Národný park Zion


Bleskovka z mesta hazardu

Tlačím spoločnosť do toho, aby sme aspoň prešli po hlavnej triede Strip, ktorá, podľa sprievodcu, v plnom osvetlení vyzerá ako miesto mimo našej planéty. Je to zmes gýču a snahy o najpríťažlivejšiu reklamu, ale mne sa zdá, že keď sme sa už dotrepali až sem, nemali by sme túto príležitosť vidieť všetko na vlastné oči, zahodiť. Ale kdeže..! Dvojica sa vzpiera tak vehementne v strachu, že tam môžeme len zablúdiť a skomplikovať si život, že nakoniec volím prechod súbežnou komunikáciou, diaľnicou s číslom 15, smerujúcu na východ. A tam je aj náš cieľ.
Celá hrôza prebehla bez jediného problému, iba som stačil dvakrát stlačiť spúšť aparátu, aby som aspoň cez sklo auta získal dôkaz, že sme tam boli.
Za mestečkom Mosquite prekračujeme na pár desiatok kilometrov hranicu Arizony, čo je príležitosť na pamätnú fotografiu. Pretíname severozápadný kút tohto ďalšieho amerického štátu, aby sme sa doňho ešte raz vrátili. Ideme kaňonom rieky Virgin, Panenskej, ktorý nás zdvíha zo sedadiel auta. Potom nasleduje hranica Utahu.


Nádherné názorné spomienky na zašlé časy...

V meste St. George stojíme pri Infocentre, skvele vybavenom so skoro realistickou kombináciou fotografií a trojrozmerných postáv. Získavam aj mapu Utahu spolu s mapou kempov. A – samozrejme – sa nadájame studenou vodou do prasknutia. Za mestom pár kilometrov odbočujeme na cestu č.9, ktorá vedie na východ a ňou sa dostaneme k nášmu dnešnému cieľu – Národnému parku Zion. Priateľ David mi o ňom hovoril v superlatívoch a tvrdil, že zo všetkých amerických NP je najkrajší. Dokonca aj Grand Canyon sa mu vraj nemôže rovnať. To som naozaj zvedavý!
Cez Hurricane, Virgin a Rockvill, okolo krvavočervených útesov, sa dostávame po rovine do Springdale, kde je južný vstup do parku Zion. Je pekné počasie, hľadáme parkovisko a orientujeme sa v turistickom veľkostredisku. O autobusoch, ktoré vozia zvedavcov bezplatne nielen v tomto stredisku, ale aj do srdca parku aj s výkladom vodiča, som si už naštudoval.

Úchvatné monolity Štyroch patriarchov v Zione

David nepreháňal: krása červených monumentov je úchvatná. Ich krehkosť pripomína ľahké šaty baletky, vejúcich a točiacich sa dokola nás. Rozchádzame sa, každý ide za svojim cieľom, ja s mojimi boľavými nohami si nedávam náročný cieľ. Ale aj to mi stačí, aby som kráse a veľkoleposti parku podľahol.
V obchode so suvenírmi kupujem drobné darčeky pre rodinu a po osviežení v klimatizovanej odpočivárni sadáme do rozpáleného Forda a pokračujeme deviatkou na východ. Za zaznamenanie stojí, že aj cesta cez osadu je z červeného kameňa, tak typického pre celý Zion. Celý čas nás šokujú bralá, útesy a steny, vždy v inej podobe a stovkách odtieňov červenej a pomarančovej. Cesta si vydobyla smer cez skalnú bariéru The East temple – Východného chrámu – sa predierame tunelom na konci údolia. Prechod ním je tiež nevšedný zážitok. Pre cyklistov a peších je však prechod zakázaný. No a na dennom svetle za ním pokračujú neuveriteľné kulisy. Po ceste sa mocú horské ovce s obrovskými rohmi. Nádhera!
Dnes prídeme do mestečka Kanab, ktoré leží už na ceste č.89, vedúcej zo severu na juh neďaleko hraníc s Arizonou. Hneď za križovatkou upútala Vierku pre návštevníkov upravená jaskyňa, mňa o pár kilometrov ďalej zaujímavá atrakcia: Dom pre dôchodcov. Ale akých? Tu dožívajú svoj zaujímavý život herci, hrajúci v najmä filmoch o americkom Západe. Lenže nie ľudia, ale mačky, psíkovia, kone, medvede... Nádherná myšlienka, nie?
Vstupujeme do mestečka, ktoré sa hrdí tým, že sa v ňom narodili praví herci, známi po celom svete. Mesto na ich počesť vytvorilo popri hlavnej ceste akúsi galériu, kde sú na kovových platniach vyleptané ich portréty, mená a názvy ich filmov. A verte, je ich dosť!
Nám Kanab vyhovuje preto, lebo sme si tu našli kemp, no nič moc, ale predsa, z ktorého zajtra ráno vyrazíme k severnému okraju Grand Canyonu a doňho sa aj vrátime, pretože nasledujúci deň budeme pokračovať už len smerom na sever. Volá sa Moab Camping a je to niečo medzi druhou a treťou triedou. Nech! Len cena je doteraz druhá najvyššia: 26.93 dolára. Ako k tejto úžasnej sume bielovlasá babička dospela, je mi ďalšou záhadou tejto krajiny, kde je všetko možné.

1.10. Skoro splnený sen – Grand Canyon zo severu

Až ma zamrazilo, keď som uvidel túto tabuľu...

Pre mňa je to najvzácnejší deň: Uvidím Grand Canyon, ktorého mapu z National Geographic opatrujem od roku 1978. Vtedy sme sa s Dušanom Dušekom opíjali možnosťou tento zázrak raz vidieť na vlastní oči. Dodnes sa tak nestalo a preto som mimoriadne vzrušený. Na oblohe vidím ráno dúhu: Je to dobré znamenie?

Po prechode hraníc sme opäť v Arizone, na ceste 89A, ktorá z Kanabu vedie cez Fredoniu do Jacobs Lake. Je to pravá púšť – rovina s vencom hôr na horizonte s trsmi vyschnutej trávy a páliacim slnkom. A úplne červenou pôdou. Náš cieľ je neďaleko – už iba 78 míľ, teda približne 130 kilometrov. Po prechode Kaibab Plateau prechádzame hranicu územia označeného ako Kaibab National Forest, národný les. Lenže prešlo mnoho kilometrov, kým sme vošli medzi tiene stromov. Nádherne pôsobia rozsiahle alpínske lúky so všetkým, čo k nim patrí. Prvé brezy už aj tu na juhu zmenili farbu listov na pomarančovú. Vo výške 8827 stôp, čo je málo pod 3000 metrov a po 9 500 kilometroch celej našej púte sa konečne môžem kochať pohľadom na vstupnú tabuľu parku Grand Canyon. Vezieme sa až na koniec cesty k parkovisku iba niekoľko metrov od honosnej budovy správy parku a pohostinných zariadení Grand Canyon Lodge. Na obrovskej mape zisťujeme možnosti, kadiaľ sa pustiť. Veľa toho nie je. Vyberáme si s Vierkou pešiu túričku na Bright Angel Point, čo je ostrý skalnatý výbežok s výhľadom. Nie je to náročný pochod, ale nedbám na bolesť a protestovanie chorých nôh a ženiem sa na koniec chodníka. Pár kilometrov na juh cez opar vidíme môj detský sen – South Rim, teda Južný okraj kaňona. Nuž čo, aspoň takto som pri ňom! Vzduch sa teplom tetelí a robí fotografovanie náročným. Nechal som sa odfotografovať s touto kulisou v pozadí, aby som tak dokumentoval moju spätosť, aspoň duševnú, s týmto kútom prírody. Pod nami sa črtá obrovský Bright Angels Canyon s vežami, útesmi a bránami navzájom sa miešajúcich kamenných hrebeňov. Úžasné divadlo prírody. Uvedomujem si, že celý Grand Canyon meria 446 kilometrov a jeho šírka je od jedného po 29 kilometrov! A jeho hĺbka je úžasná – dosahuje v určitých častiach dna 1600 metrov!

Jedným slovom: Veľkolepé!

Nemôžem sa nasýtiť veľkolepých obrazov z vtáčej perspektívy, ale odtiaľto sa ďalej nedostaneme. Pohľadu na východ do Roaring Springs Canyonu už chýba tá veľkoleposť.
So slzou v kútiku oka sa vraciame k autu. Moje nohy si potrebujú odpočinúť. Škoda, park ponúka množstvo niekoľkohodinových, aj celodenných a tiež viacdenných peších výletov. Bohužiaľ, dnes na to nemám. Ani čas, ani fyzické dispozície.
Beriem si so sebou niekoľko kamienkov, typických pre tento kúsok Zeme a ďakujem Bohu za to, že mi umožnil aspoň nazrieť do takejo nádhernej arény. Kde sú výtvory ľudských rúk proti týmto Božím? V duchu však neviem potlačiť sklamanie: Čo by ma čakalo na juhu, keď toto je také úžasné?

Áno, túto fotografiu mám na pamiatku, že sa mi sen aspoň čiastočne splnil

Sedíme každý sám na lavičkách, duchom aj telom, a naraz nie je čo robiť. Polhodinku po pravom poludní nasadáme mlčky do auta a obraciame sa chrbtom tej kráse. Osobne mám pocit, že by sme mali v úcte skôr cúvať tvárou obrátenou k tým krásnym miestam...
Počasie vyšlo na jednotku: niekoľko desiatok míľ severne sa chystá búrka. Blesky sa križujú na čiernom pozadí priamo pred nami. Dážď ešte čaká. Zastavujeme sa na mieste, kde majú šiatre rozložené Indiáni s ich ručnými výrobkami. Sú nádherné, ceny sa za ten čas, čo sme boli hore, nezmenili. Tu si určite návštevníci môže kúpiť trvalú a hodnotnú pamiatku na tento národný park. Všetky menšie výrobky sú za jednotnú cenu 20 dolárov. Pre nás to bolo veľa.
V kempe, kde sme nechali stan aj stôl, ktorý sme včera očistili, je príšerne horúco. Prišiel k nám na kus reči chlapík, ktorý sa z Kanady sťahuje aj s manželkou do Mexika. Bruce bol - či stále je - hudobník a na juh mieri jediného dôvodu – pre nižšie životné náklady. Hľadáme miestnu knižnicu, kde by mohol byť internet. Možno aj bol, ale o štvrťhodinu ju zatvárali. V obchode kupujeme plechovky so studeným pivkom s nádejou, že deň ukončíme príjemným posedením. Mýlil som sa. Každý z nás troch je duchom niekde inde, naladený na inú frekvenciu. Je to večer bez oslavy a slov. Naraz niet o čom napriek toľkým zážitkom...

2.10. Bryce Canyon

Aj vás toto šokuje, spoľahnite sa!

V noci je chladnejšie, ako to na púšti už býva. Včera večer sme si sadli s Vierkou a upresnili trasu na ďalšie dva dni. Peniaze v hotovosti sa mi minuli a preto som už skoro ráno stepoval pred veľkopredajňou, v ktorej je umiestnený bankomat. S pomocou ochotnej predavačky som vybral okolo 160 dolárov, pretože v mnohých prípadoch, ako napríklad v kempoch, sa platí iba „cash“.

Lúčime sa s „naším kempom“ so škótskymi názvami na toaletách a smerujeme na sever. Netrvalo dlho a ocitáme sa pred búdkou s rangermi. Víta nás doslova nádherná asfaltka, lemovaná lúkami a lesmi v jesennej uniforme. Pokoj a krása kraľujú aj tu.
Neriešime problém pri odbočení z cesty č. 12 do parku v Bryce Canyon City. Už tu vidíme zastávky autobusov Shuttle, ktoré z prvého parkoviska vozia návštevníkov na zaujímavé miesta – zadarmo. Náš cieľ je jednoznačný – dostať sa čím bližšie k hlavnému kaňonu. Pokračujeme teda po hrebeňoch medzi svahmi, porastenými nedotknutými prastarými stromami. Cesta je parádna, s vyznačenými výhľadmi a k tomu prispôsobenými parkovacími priestormi. Nemá konca kraja, už sa nevieme dočkať... Po približne 25 kilometroch sa zrazu cesta končí a ako na konečnej električiek sa slučkou vracia nazad.
Je to Rainbow Point, Dúhový bod, ktorý nás vyhnal do výšky 2778 metrov. Pod nami je vidieť malý kemp, ukrytý v lesíku a okolo nás nádherný panoramatický pohľad na kamenné čipky brál, všetko v teplej červenej farbe. Naša fotografka je vo vytržení. Ani sa jej nečudujem, je to niečo úžasné. Kam sa oko pozrie, samé červené, ružové a pomarančové zuby útesov. Ako a čo ich vlastne stvorilo, hovoria odborníci v mnohých prospektoch.

Natural Bridge - Prírodný most

Cestou späť sa zastavujeme skoro na každej vyhliadke. Vždy tam je niečo extra, nové tvary, nové kaňony, rozbiehajúce sa do všetkých strán. Najskôr nás zlákal pohľad na Ponderosa Canyon, nasledovali Aqua Canyon, Natural Bridge, Farview Point, po dlhšej ceste Swamp Canyon a nakoniec Bryce Amphitheater. Tu v Old Towne, repliky v štýle osídľovania Západu, kupujeme suveníry. Aspoň ja určite.

Old Town

Vychádzame z národného parku a vraciame sa dvanástkou na hlavnú tepnu, smerujúcu na sever. Prechádzame cez mestečko s indiánskym názvom Panguitch, kde napájame aj naše auto. S potešením konštatujem výsledok kupeckých počtov, ktorý tvrdí, že sa nám podarilo znížiť spotrebu aj napriek tomu, že sa pohybujeme v horských pásmach, skoro na 5 litrov na stovku. Úžasné!
Sme na širokej prérii, obklopenou v diaľke vencom pohorí. Prechádzame okolo bieleho jazera, čo nepochybne svedčí o množstve soli v jeho vodách.
Chvíľu blúdime, hľadáme avizovaný kemp. Bez toho, aby sme ho čo len zahliadli, pokračujeme cestou medzi lesmi ďalej. Ocitáme sa v Lizzie&Charles RV Parku. Je to príjemné miesto, dokonca môžem platiť aj kartou zaujímavú sumu 13.08 dolára! Tieto čipky na konci sumy majú na svedomí miestne dane. Napriek tomu, že je skoré popoludnie, zhltol som fazuľu z konzervy a zapil dnešný deň dvomi pivkami, ktoré boli, na prekvapenie, od noci ešte chladné... Dvojica sa chystá do nejakej reštaurácie, ktorú videli pri slalome cesty cez lesy.
Čo robiť? Ja som už na obed po večeri! Najlepším liekom je zaľahnúť. Predtým si však listujem v nádhernej knihe Pán Kaplan má triedu stále rád, ktorú som si kúpil pred viacerými rokmi a oblúkom cez Vancouver sa mi nečakane vrátila.






Bez štvorkolky
sme tu v kempe
jedine my...



Vŕta mi hlavou: Z čoho títo ľudia žijú v tej púšti a skalnatých horách? A veľmi dobre! Kemp je plný štvorkoliek a terénnych motoriek. Informácia hovorí, že práve toto je oblasť endura na každý spôsob.


3.10. Už len na sever okolo Srdca Mormonov

Prérie severného Utahu

Je nedeľa, práve o týždeň sa naša anabáza na tomto kontinente skončí.
Neprší, tráva je ráno bez rosy. Živná pôda pre prach a smútok farmárov. Po ceste 89 odchádzame na sever. Cesta je taká dokonalá a prehľadná, že vidíme značky, ktoré povoľujú rýchlosť až 80 míľ za hodinu, čo je najvyšší limit, aký sme v tejto časti sveta videli. Cesta nám vyráža dych. Taká je kvalitná, bezchybná, čistá a zakompovaná do terénu, ako by ju dokončili včera. Vedie v úctyhodnej výške 7000 stôp (cca 2000 metrov), čo je cítiť na čistote a jasnosti vzduchu. Napriek tomu sa vedľa nej ťahajú krásne lúky a pahorky, ponúkajúce sa neustále k zvečneniu. Najskôr jazero Scipio a neskôr za Nephi strmý štít priliehavého mena Mt. Nebo, lebo jeho výška 11 928 stôp, teda skoro 4 tisíc metrov, sa naozaj škriabe do neba. Postupne sa okolie mení na poľnohospodársku pôdu s mnohými ovocnými sadmi.
Vedľa mesta Provo vidíme po prvýkrát tabuľku s označením kempu. Niet divu, leží na brehu jazera Utah. Dosť dlhá cesta bez takejto možnosti prenocovania!
Pri čísle na tachometri, označujúcom od štartu vzdialenosť 194 míľ (okolo 320 km), sa dostávame do srdca krajiny Mormonov. Fakt, že je nedeľa okolo poludnia, chcem využiť na nazretie do centra tejto náboženskej komunity v slávnostnom okamihu. Nie, nechcem rušiť ich zvyky, dostatočne známe svojou tvrdosťou voči iným náboženstvám, len viem, že pri hlavnom chráme je aj kultúrne centrum, ktoré práve v tomto čase prezentuje aj kultúrny a historický život prvých osídlencov v týchto púštnych končinách. Treba len zahnúť prvou odbočkou do centra. Už vidím vežu chrámu čo by som kameňom dohodil hneď vedľa cesty, schúlenú pod holými pahorkami, porastenými suchou trávou... Narážam na nepochopenie a odpor. Dokonca počujem výčitky, či chcem partnerov vystaviť takému nebezpečenstvu... Iste, nechcem. Nemyslím si, že by naša prítomnosť, rovnako ako prítomnosť iných turistov či návštevníkov Salt Lake City, ktorí svojim chovaním nevzbudia pozornosť a nenarušia atmosféru a hranice morálky Mormonov, by nás mohla ohroziť. Nie! Ide sa ďalej! Ďalšie nepríjemné prebudenie zo snov.

Pohľad z cesty na severnú časť Salt Lake City

Tak iba jeden či dva letmé zábery z diaľnice. Zanedbávame aj fakt, že po ľavej ruke sa tiahne Veľké Solné Jazero, ktoré netreba najmä rýchlym motoristom predstavovať. Zaberá obrovskú plochu a dodnes ma mrzí, že sme sa tam aspoň na chvíľku nezastavili.
Obedňajšiu prestávku si dávame pri benzínke v malom mestečku Centerville. Musíme sa schladiť, pretože vonkajšia teplota je vysoká a naša klimatizácia stále štrajkuje. Vierka si dáva pravý americký „hotdog“, tankujeme benzín a na schladenie nevyhnutné chladné pivo.
Horúčava unavuje, určite najviac trpí vodič. Nádherná cesta vedie aj cez Ogden, za ktorým začíname hľadať kemp. Tie, ktoré sme prešli, sme nevyužili. Veď slnko je ešte veľmi vysoko nad obzorom... Až skoro pri severnej hranici Utahu, v meste Logan, sme našli to, čo hľadáme. Prešli sme v tej páľave 459.84 km. Nečudujem sa Dušanovi, že potrebuje relax a samotu. Platím 15 dolárov a pohľad na obzor nás núti postaviť pre každý prípad dorantaný stan. Horúčava navečer priniesla čierne mrákavy, valiace sa na náš kemp spoza horského hrebeňa, tiahnuceho sa vľavo od dopravnej tepny. Odťahujeme auto spod tieňa vysokých stromov do bezpečia, lebo poryvy vetra z nich odlamujú suché haluze a skúšajú pevnosť stanu. Našťastie padlo len pár kvapiek a aj stan vydržal.
Ešte nie je tma a preto som spravil nový itinerár až do konca cesty, bohužiaľ, ešte stále ho musím považovať za provizórny vzhľadom na možnosť nepredvídanej udalosti. Zdá sa, že to vyjde aj s návštevou mestečka Cody, ktoré nesie meno svojho zakladateľa Williama Codyho, presláveného po celej Amerike aj časti Európy pod menom Buffalo Bill. Zajtra prekročíme hranicu ďalšieho štátu Idaho a pravdepodobne aj Wyomingu, kde nás už netrpezlivo očakáva Yellowstone National Park so všetkými svojimi návnadami.

Žblnkot potôčka prispel k pohode v kempe pri Logane

4.10. Medvedie jazero a Šošoni

Nie tí slovenskí, tí praví... Ráno je nádherné. Obloha čistá, po daždi ani pamiatky, vychádzajúce slnko rozdáva úsmev a dobrú náladu všetkému okolo nás. Iba na severe, kam vedie naša cesta, je kobaltová bariéra mrakov. Včera večer mi domáci vraveli, že v Yellowstone snežilo. Že by nás tieto výkyvy počasia neopustili až do konca?

Jeseň farbí aj Logan Valley do krásnych šiat

Veru, už sa dažďa sme našli správnu cestu 89, ktorá nás vedie do nádherného údolia Logan Valley. Nebesá sa zmilovali, prestalo pršať. Stúpame do svahu horského hrebeňa Wasatch Range až k bodu, kde sa pred nami otvára úžasná panoráma v strede so svetlomodrým jazerom. Na moju úžasnú radosť na mape vidím, že jazero je to najslávnejšie Medvedie jazero, neodmysliteľná kulisa a prostredie skoro všetkých písaných aj hraných indiánok.

Medvedie jazero

Sme vo výške 7800 stôp (cca 2360metrov). Je to od vekov krajina Indiánov obrovského kmeňa Šošonov. Stojí tu Informačné centrum a jeho vnútro ponúka cestovateľom naozaj pestrý výber máp, prospektov, obrazov a informácií z histórie tohto kraja.

Nefalšovaná história


Náčelník Washakie v roku 1928

Tadiaľto, ako dokumenty tvrdia, tiahli povozy priekopníkov a dobrodruhov. Obchádzame jazero z ľavej strany a cez Garden City, ktorého výzor zodpovedá názvu, sa dostávame na úroveň jazera. Asi v jeho polovici prechádza ďalšia hranica na našej dlhej ceste – víta nás Idaho.

Aj hraničný kameň je pôvodný...

Stretávajú sa tu cesty priekopníkov – číslo 34 nesie meno Pioneer Historic Byway, pred chvíľou sme preťali Oregon Trail – Bear Lake Scenic Byway, vedúcou popri ceste č.30.

V tomto štáte sme sa zohriali iba pár desiatok kilometrov, aby sme cez osadu Paris a križovatku ciest Montpelier sa dostali do Geneve na hraniciach Wyomingu. Tieto názvy nie sú ani osady, iba zhlukom niekoľkých domcov a pôsobia dojmom, že v takomto stave tu stoja už stáročia. Aj oblaky nad nami sa poskladali do výtvarných diel. Úžasné je vidieť toľko typických detailov na takom kúsku sveta.
Po prekonaní hranice Wyomingu sa ocitneme medzi do neba siahajúcimi končiarmi pohoria Teton Range. V mestečku Afton každého upúta akási rampa nad hlavnou cestou, upletená zo zhodov jelenej zvere.

Grand Taton National Park

Koľko stoviek parádnych ozdôb je tu spletených do pevného mostu? Koľko ich museli nájsť, kým ju dokončili? Svedčí o hojnosti vysokej v tejto oblasti. Popri ceste je množstvo stád mladých býčkov. Aj podľa drevených ohrád a tribún je to kraj ródea.
89-ka nás vedie neúprosne na sever. Tak to potrebujeme. Ešte pred Yellowstonským parkom nám ponúka malý predkrm – Bridger Taton National Forest nie sú žiadne žriedla, ani erupujúce gejzíry, ale úžasné kamenné bralá, v tmavých mračnách akoby vytesané z čierneho kameňa. Uzučkú cestu cez park lemujú riedke lesíky. Často sa dostávame do „zápchy“. Autá v oboch smeroch stoja bez zjavnej príčiny. Desiatky návštevníkov stoja pri stojanoch s profesionálnymi fotoaparátmi a kamerami s na niečo čakajú. Našli sme to aj my – malí medvedíci si v korunách stromov pochutnávajú na zelenom lístí.

Už sa nevieme dočkať. Cez mestečko Jackson prechádzame asi najmenší z Národných parkov – Grand Taton. Volá sa podľa končiara, ktorý sa tu vypína do výšky 13 772 stôp, čo sa mi ani nechce veriť, ale je to tak – do neba sa zavrtáva výškou skoro 4 a pol kilometra! Ani jeho ďalší z družiny nie sú trpaslíci. Pár kilometrov za Moran Junction, kde odbočujeme vľavo hľadáme nocľah. Stále mierne poprcháva. Nakoniec sme zakotvili po dnešných 365 kilometroch v Signal Hill Campground. Platím 20 dolárikov, vyberáme si miesto č.40. Je to na svahu, zvažujúcemu sa k jazeru Jackson. Každý z nás trávi svoj čas v súkromí najmä na jeho brehu. Na druhom konci jazera pod pásom mrkov, zapadá slnko. Foto, foto a zase foto, až kým úplne nezapadne.

Za druhým brehom Jackson Lake zapadá slnko

Zlatý klinec programu nastal vo chvíli, kedy Dušan nečakane zablahoželal fľašou whisky Seagrem našej Vierke k meninám. Zaskočil ma, lebo ja som sa pripravoval na presný deň a Viery je až piateho. Napriek nedorozumeniu nám všetkým whisky veľmi dobre padla. Ako rosa na kvietok... K tomu nám zvláštnym dreveným klopaním namiesto škrekotu vytvárajú kulisu malé veveričky, ktoré nás sprevádzajú po celú cestu.


5.10. Yellowstone - časovaná bomba pod tenkou kôrou


V noci sa mračná roztrhali a obloha bola plná obrovských hviezdnych lampášov. Po ôsmej opúšťame hranicu tohto parčíku a vzápätí prechádzame hranicou jedného z najznámejších parkov na svete.



Ako tvrdí Dušan, Yellowstone je vlastne časovaná bomba. Horúce vnútro je iba niekoľko decimetrov pod slabou škrupinou, cez ktorú ako cez ventily unikajú nielen para, ale aj horúce vody. Akoby tu na plné obrátky fungovala akási podzemná fabrika. Najbližšia erupcia toho najväčšieho gejzíru bude až o pár hodín, preto po prehliadke okolia, posiateho akoby malými vetrákmi s vlajkou pary nad sebou a aj krásne vybaveného moderného informačného strediska balíme kufre a ideme ďalej. Dnes sa už asi do Cody nedostaneme.
Rangerka nám podala leták s informáciami o miestnych kempoch, ale sme sklamaní. Z tých asi desiatich uvedených sú v tomto neskorom termíne otvorené iba tri, aj to sa v ňom asi bez rezervácie vopred miesto nenájde. A sú porozhadzované každý na inej okrajovej časti.

Pionieri to s hľadaním vhodnej cesty nemali ľahké

Pretože naším nasledujúcim cieľom bude mestečko Cody, ležiace od nás na východ, riskujeme a vyberáme si ten kemp, ktorý leží asi v strede severného okraju parku, na dotyk od Montany. Aby sme dvakrát nešli rovnakou cestou, pretože cez Yellowstone sa budeme aj vracať. Preto na križovatke West Thumb sa dávame doľava, naša 89-ka nás vedie vedľa gejzíru Old Faihful (z auta to vyzerá ako tlejúci les), na križovatke Madison ideme stále na sever a cez Norris Junction opäť na sever k prekvapeniu – Mamouth Hot Springs, Mamutie horúce pramene.


Biele terasy Mamouth Hot Springs


Pasú sa ako u nás kozy

Na ceste sa objavujú zo začiatku jednotlivci, potom celé čriedy bývalých vládcov prérií. Závidím im: Tie krásne údolia, porastené trávou, s veselou riečkou v údolí, s lesíkmi – to je tá pravá domovina. Nielen bizónov, ale aj Indiánov. Predstavujem si ich stany tí-pí okolo jemného ohníka, ktorý neprezrádza ich prítomnosť. A všade okolo stúpa para z prasklín zemskej kôry. Ak sa raz obavy naplnia, bude to celosvetová tragédia.
Nečakane sme sa dostali do úžasného, akoby iného sveta. Vyvierajúce horúce pramene nesú v sebe rozložené rôzne horniny a tie rozprestierajú po tabuliach svahu ako vyšívaný biely svadobný obrus s čipkami kaskád po krajoch. V hĺbke sa pod nami krčí pár domcov. V nich o chvíľu nachádzame aj obchod a cestu do spomínaného kempu. Aby som sa nezahanbil, kupujem aj ja tekutý darček k meninám s príhodným názvom v sklenenom obale.
Blíži sa večer. Z cesty odbočuje prašná krížom cez prériu k zalesneným vrchom. Tam, na behu riečky, leží camp Slough, ktorý je však plný. To nám už prezradila tabuľa pri odbočke. Čo máme však robiť? Musíme si nejaké miesto nájsť!
Aj sme sa natlačili do škáry medzi zaparkovanými autami a stan sme si postavili pri príslušnom stolíku na svahu k potoku. O chvíľu prišla šéfka. Prekvapilo ma, že mala na rukách pletené zimné rukavice. Zháňame pitnú vodu, tá ide zo studne s ukrutne komplikovaným spôsobom napúšťania.
Zmeravel som: pri pohľade cez potok sa na zvažujúcej sa lúke pásol obrovský starý bizón. Samotár. Pri súmraku sa pohol k vode, prebrodil ju a niekoľko metrov od nášho stanu prešiel na našu stranu. Pohyboval sa majestátne pomaly, dôstojne, ako sa na kráľa patrí. Nik to nerušil, nikoho si nevšímal. Mal svoju trasu a svoje zvyky.
Je to zázrak, táto časť Ameriky. Možno pokračuje aj tam, kde sme ešte neboli.
Večer sa zlepšilo počasie a je dokonca príjemne, akoby na jar.

Potomkovia dávnych prospektorov?


6.10. Kočujúci bizóni a Buffalo Bill

Z príjemného pocitu, ktorým nás obdaroval súmrak a zapadajúce slnko, nás vyviedla vrstva inovatky na aute aj stane. Aj rangerka vraví, že mrzlo, najmenej dva stupne pod nulou. Teraz už chápem tie rukavice. Darmo je, posledných pár dní smerujeme priamo na sever – a tam sa nekúri!
Náš samotársky bizón už je na svojej paši na druhom brehu potoka, keď sa lúčime s príjemnou domácou a hýbeme sa ďalej.

Beh na neurčitú dĺžku bez štartovných čísel

Po príchode na hlavnú cestu, nádhernú asfaltku s číslom 296, nás v rozlete zastavila nečakaná prekážka. A nie jedna. Z paše na ľavej strany cesty sa bizóni presúvajú na pašu asi o kilometer ďalej na jej druhú stranu. Nemôžu za to, že človek im preťal chodník asfaltom a hučiacimi motormi. Zdá sa, že si z toho nič nerobia. Idú v skupinkách asi po desiatich. Z jednej strany ich nepúšťa strmý svah hore, z druhej strmý svah dolu k rieke. A tak začína zaujímavá hra – kto z koho. Keď po niekoľkých riskantných pokusoch sa dostávame pred prvú čriedu, protiidúci vodič mi volá, že sa nemusíme ponáhľať, pred nami je ich ešte zopár... Pri jednom manévre mi stuhla krv v žilách a do zadku by sa mi nevopchalo ani špáradlo. Dvojica samcov, ktorí tvorili čelo stáda a Dušan už bol tesne za nimi, sa zrazu zvrtla a obrátila sa proti nám. Niečo si vyrovnávali, asi starý pacifikoval mladého, ktorý sa nevhodne obšmietal okolo samíc. Ak by sa táto hora mäsa a kostí len obtrela o karosériu nášho auta, plechy by zaplakali - a my s nimi.

Čo si to dovoľujete?

Našťastie všetko dobre dopadlo. V poznámkach mám názor, že tento úsek medzi lesmi a Silver Gate, Striebornou bránou, bola najkrajšia a najromantickejšia časť celej našej cesty. A videli sme tých krás neúrekom.
Silver Gate leží ako vajce namäkko položené presne na hranici s Montanou. Cesta cez osadu prechádza a vedie ešte asi 15 kilometrov po cudzom území, aby si to nakoniec rozmyslela a vrátila sa domov. Predtým však stojíme v malebnej drevorubačskej a baníckej osade s názvom Cooke City, založenej pred dlhými rokmi prospektormi, hľadajúcimi zlato. Nechce sa mi veriť, že to nie sú divadelné kulisy.
Teraz naša 296-ka vedie údolím Šošonov a nesie názov Chief Joseph Scenic Highway. Tento indiánsky náčelník musel byť veľký muž a silná postava, preto jeho menom som našiel na mape viacero atrakcií, pokrstené jeho menom. Žeby som o tomto vlastníctve nevedel? Príroda okolo nás sa mení, prechádzame úzkymi kaňonmi. Nádhera. Človek to musí zhlboka predýchať, inak ho to zadusí. Ešte stúpame na Dead Indian Summit, Vrchol stúpania mŕtveho Indiána.
Toto miesto dostalo meno po tom, čo udatného bojovníka Nez Perce-ho v boji s belochmi práve na týchto miestach armáda prenasledovateľov našla a usmrtila.
Je to úchvatné divadlo z výšky 2420 metrov, ten pohľad do sútoku troch kaňonov na dne priepasti. Samozrejme fotíme a vzdycháme. Tí Šošoni, tí si vedeli vybrať svoju zem...

Pohľad na pavučinu kaňonov zo Summitu Mŕtveho Indiána

Pri ceste je tabuľa, upozorňujúca na historickú udalosť. Na priľahlej pláni stál Camp Monaco, miesto, kde Buffalo Bill predvádzal Albertovi, princovi z Monaka, svoje predstavenie v roku 1913.
A potom sa už spúšťame dolu, k ceste č. 120, vedúcej do mestečka Cody.
Tam prichádzame ako praví desperádori: Na pravé poludnie. Najprv zorientovanie sa, potom nájsť miesto na zaparkovanie a potom vniknúť do útrob obrovskej budovy s kovovým Buffalo Billom s puškou pred hlavným vchodom. Nápis Buffalo Bill Historic Center sa skvie na priečelí. Mám zmiešané pocity: Taká sláva človeku, ktorý sa sám vystatoval tým, že len tak, z pasie a v snahe dokázať svoju šikovnosť, skántril dlo 20 tisíc bizonov? Ak má niekto záujem o viac informácií o ňom, nech si ich nájde na internete. Ja, hoci ich mám, si ich nechám pre seba.

Tak čo - hrdina alebo masový vrah?

Kupujem na pamiatku obraz divých koní a radšej bežím na čistý vzduch. Ešte jedno foto jeho jazdeckej sochy na návrší na konci cesty a som rád, keď sa pohýňame ďalej.
Akoby nastala úžasná zmena okolo cesty, vedúcej z mesta na východ. Je tam síce Buffalo Bill State Park s ranchom a možno rekvizitami z čias jeho cirkusu s ohradami koní, ale na okolitých svahoch sa pasú – kravy. V okolí Cody som živého a slobodne žijúceho bizóna nezazrel... Dobre ich vytĺkol...

Po bizónoch ani pamiatky...

Po dlhom čase máme šťastie: nachádzame camping Newton Creek, ktorý už je pred zavretím. O pár dní už bude odpočívať cez dlhú zimu. Z tohto dôvodu nás ranger informoval, že teraz je v ňom ubytovanie bezplatné. Ponúkol nám aj pitnú vodu a strávil som s ním pár desiatok minút v priateľskom rozhovore.
Zaujímavosťou bola informácia, že nebezpečenstvo medveďov je reálne. Aj každé campovacie miesto je označené tabuľkou s odtlačkom medvedej laby. Okrem toho bol každý strom v kempe očíslovaný malou kovovou tabuľkou s malým číslom.

Nie je to žiadna sranda!

7.10. Návrat cez Montanu

V noci nás chránia skalné veže na oboch stranách údolia. Ráno je jasné, ale cítiť už veľmi zreteľne príchod zimy. Blížime sa južnou cestou č. 20 k Yellowstonu. Cestou vidíme obrovské plochy spálených stromov. Možno je to práve vzácny prvý prírodný les na celom území Spojených štátov, založený už v roku 1891. Je to smutný pohľad.
Cesta zbieha k jazeru s rovnakým menom ako park a vedie nás k osade s priliehavým názvom Lake. Tu už požiar nezúril. Zaujímavé, že aj tu sa bizóni pasú všade, len okolo Cody nie! Pri Yell River vidíme kojota a divé husi. Zver tu má absolútnu slobodu, človek je len divák a možno ich ochranca. Tento smer cesty sa mi zdá omnoho menej atraktívny a bohatý na vizuálne zážitky ako opačná cesta, ktorou sme šli pred tromi dňami.

Vítajte u nás v Montane!

Sme po druhýkrát v Madison Junction. Cesta, ktorú predtým opravovali, je už v perfektnom stave. Ak sa chce, všetko sa dá... Vychádzame z nádherného Yellowstonu a za jeho hranicou sme v osade West Yellowstone. To sme už v Montane. Chvíľka prestávky, načerpanie benzínu. Kadiaľ ďalej? Volíme cestu 287, ktorá vedie údolím rieky Madison.

Skoro nulová premávka na perfektnej ceste

Smeruje na severo-severozápad. Je vyšperkovaná niekoľkými priehradami aj kempami, z ktorých je však väčšina už zatvorených. Prechádzame okolo pamätníka veľkého zemetrasenia pod Madison Range. Blížime sa k veľkej dopravnej tepne Interstate Highway s číslom 90. Vo Willow Creeku odbočujeme vľavo a skratka okreskou nás privádza k diaľnici. Bizóni definitívne zmizli. Aj toto je to historické údolie, o čom svedčia veľké tabule pri ceste. Prechádzame mesto Butte. Je to centrum oblasti, nazvaného „Granite County“, teda Granitový okres podľa množstva kamenolomov a spracovateľských závodov. Vidíme aj mnoho ťažných veží pravdepodobne čerpajúcich ropu.

Jeden zo stálych strážcov nášho kempu

Vedľa cesty, ako vždy pri nejakom potoku alebo riečke, je vyznačený kemp. Tento raz je to riečka s názvom Clark, čistá, jasná. Motajú sa okolo nej divé moriaky. Škoda, že nemá pitnú vodu. Na druhej strane cesty ho chráni útes Beavertail Hill, svedčiaci o výskyte bobrov. Na tabuli sa dozvedám, že práve v tejto oblasti sa rozhorel plameň obchodu s kožušinou týchto hlodavcov medzi Indiánmi a belošskými priekupníkmi. Staviame stan v poslednej chvíli, aby kvapky dažďa mali na čo bubnovať. Je však podozrivo teplo. Vodu nám ponúkol majiteľ obrovského kemperu, vysoký štíhly muž, s neomylne vojenským držaním tela. Nemýlil som sa. Ráno môj dojem potvrdilo.
Prichádza rangerka a inkasuje iba 13 dolárov.

8.10. Dva dni pred posledným

...Teda to je ráno! Namiesto murovaných toaliet s tekúcou vodou som našiel iba plastovú prenosnú kadibúdku, ale v dokonalom stave. Dokonca miesto vody je tu aj nádoba s tekutým mydlom, po ktorom človek vonia celý deň. Keď som skončil moju rannú povinnosť, vonku ma už čakal včerajší dobrodinec a pozýva ma na kávu. Určite mi dobre padne, hovorí s úsmevom. Neprotestujem, ale hovorím, že nie som sám. Vie to. Pozvanie do jeho kráľovstva postupne prijali aj ostatní spolucestujúci a vznikla tak príjemná chvíľka, pretkávaná vzájomnými informáciami. Keď dobrodinec vytiahol vizitku, bolo všetko jasné: je veterán z Vietnamu s dôstojníckou hodnosťou. Ako taký má mesačný dôchodok – podržte sa – 5748 dolárov čistého. Z takého si môže dovoliť tento mobilný druhý domov s vysúvateľným televízorom a všetkými technickými vymoženosťami. Jeho pani je tiež príjemná spoločníčka, ponúkla nám dobré koláčiky.

Harvey, veterán z vojny vo Vietname, s manželkou Nicou - to sú naši noví známi z Montany

Ona mi dala aj svoju e-mailovú adresu a dodnes s nimi takto udržiavam kontakt. Našli nám aj adresu kempu v Spokane, ak by sme ju potrebovali. Nebývajú ďaleko – o pár kilometrov ďalej, v mestečku Missoula, odbočuje na juh cesta č.93, ktorá vedie do Hamiltonu, ich mesta. O chvíľu tadiaľ pôjdeme. Pri rozlúčke robím fotografiu na pamiatku. Kto vie, či sa ešte niekedy stretneme?
Pred osadou Superior máme dnes prvú prestávku. O chvíľu cesta odbočuje do údolia inej rieky – St. Regis. Cesta sa okolo nej krúti, vrtí, tancuje po svahoch v serpentínach v hustých zelených lesoch. Stojíme na Lookout Pass na hraniciach Idaha, do ktorého sa po krátkom čase vraciame. Sme tu po dnešných 208 kilometroch. Odkladám mapu Montany, štátu, o ktorom spieva aj jedna z trampských piesní. Jej refrén znie: „Teď už je ráno, zbohem, Montáno,...“. Potichu si ju spievam ako spomienku na tie vatry mladosti.

Mestečko Wallace sa krčí pod horami a diaľnicou

Vo Wallace tankujeme. Sme v horách a tak je toto mestečko s klasickou architekúrou starých čias vtesnané medzi horské hrebene. Sme v baníckej oblasti, kde sa kedysi – a možno ešte aj dnes – dobývala medená ruka a striebro. Dobre nám padla prechádzka jeho jedinou hlavnou ulicou.

Vo výklade miestnej knižnice nachádzam exponát lebky Tyranosaura – Rex aj s údajmi o veku a mieste nálezu. Objavili ho v Južnej Dakote 14. augusta 1990. Podľa vedcov bol dlhý 42 stôp a vysoký 13 stôp. Vážil 7 ton a žil pred 67 miliónmi rokov.
Mestečko Coeur d’Alene je už moderné obchodné a turistické centrum na brehu rovnomenného jazera. Nachádzame informačné stredisko a čerpáme novinky ich plnými dúškami. Najmä čo sa týka kempov na našej trase. Ochotný starší pán nám nielen poskytol mapy, ale aj na nich vyznačil tie, ktoré by, podľa neho, mali byť v tomto čase ešte v prevádzke. Ďakujeme a hýbeme sa ďalej. Po pár kilometroch sme na hranici Washingtonu, posledného štátu USA, skoro doma... Hory niekam zmizli a začína sa rovina, pokrytá prériou so žltou trávou aj jej skultúrnenou podobou. O žiadnej zveri nechyrovať, ak nepočítam chovné farmy koní a kráv. Rozhodli sme sa kemp pri Spokane minúť, pôjdeme ďalej.
O chvíľu sme na úseku, ktorý sme už kedysi prešli. Dokonca si Vierka pamätala aj bufet na odpočívadle, kde sme po prvýkrát spoznali Cafee Free, my zase miesto, kde nás zastihla tá silná búrka...
Pri veľkom meste Moses Lake sú dva kempy. Ten po pravej ruke nás odmietol, lebo bol iba pre prívesy a kempery, ale poslal nás na druhú stranu po nadjazde do Sunrise 4, kde sme už pochodili. Bohužiaľ, luxus sme museli aj zaplatiť najvyššou taxou – 32.97 dolárov. Je to predposledný nocľah, tak sme to akosi zniesli bez protestov.
Je príjemne teplo. Teplá voda v sprchách núti na hygienu, stolíky zase k večeri. Aj slnko sa lúči nádhernými farbami.

9.10. Predposledné ráno v Amerike!

Po včerajšom „babom lete“ s klasickými bielymi fúzami je všetko inak. Obloha zatiahnutá a je chladno. Odmietol som plánovanú sprchu z obavy, aby som náhodou v tom počasí neprechladol, len som sa asi poslednýkrát na tomto kontinente oholil. Balíme premočený stan s nádejou, že to už nejako doklepeme. Veď zajtra nám letí lietadlo!
Teraz už žiadne komplikácie nepotrebujeme, musíme sa dostať do zajtrajšieho poludnia do Bellinghamu. Preto vypúšťame možnosť ísť po ceste č.2, ktorá vedie po hornatejšom území Washingtonu a volíme istotu – budeme pokračovať po tejto diaľnici s číslom 90. Strašiak Seatle obídeme a niekde ešte posledný raz zakempujeme. Dokonca sa objavili aj úvahy nad možnosťou zájsť až na letisko v Bellinghame a tam prespať. Uvidíme, čo deň prinesie.
Ideme priamo na západ, od Ellensburgu na severozápad. Stojíme na Viewpointe s upozornením: Pozor, hadi! Po prvýkrát vidím na takomto priestore roztrhané igelitové sáčky s odpadom. Tej zveri sa nečudujem, že išla po lákadle, ale tým, čo ich tu nechali.
Prechádzame známym mostom cez rieku Columbia a z cesty mávame na pozdrav kempu, v ktorom sme pred časom spali. Aj odpočívadlu s veľkými vrtuľami, kde sme raňajkovali. Míňame odbočku na juh do Yakima a pokračujeme stále deväťdesiatkou neúprosne na západ. Mt. Rainier je zase zahalený v oblakoch. Nevidíme ho ani z tejto strany.
Je chladno, iba 50 stupňov F, čo je pod 20 stupňov C. V North Bende dopĺňame nádrž, pred mestečkom Mercer Island odbočujeme doprava na 405-ku a po nej sa v Lynnwoode napájame na tepnu s číslom 5. Keď vidíme signalizáciu kempu, neváhame, hoci je iba polhodinka po obede. Je to za Everetom, camp Wenberg v Indiánskej rezervácii Tulalipov. Neponáhľame sa. Do Bellinghamu nám zostáva iba 60 míľ. Čo je to tých 90 kilometrov? Je to smutný, upršaný deň so silným vetrom. Už sa všetkým cnie po domove a jeho pohode. Máme plné zuby improvizácie v spôsoboch prenocovania, ktorých výsledok je nevyspanosť, deformácia tela, improvizovaná strava a nasledovná duševná nepohoda.
Prší príšerne husto. Čo teraz? Bude to dlhá noc! Chmáry v duši zaháňa glg kanadskej whisky... Skladám sa na miesto spolujazdca. Spaním sa to nebude môcť nazvať ani náhodou, len pretrpením noci. Veď to už poznám. Leje až do rána...

Tak, jeseň už blbne aj tu na teplom Západe, tak radšej rýchlo domov

10.10. Letíme dva dni domov

Ráno kvapká iba zo stromov, pod ktorými sa krčíme. Baliť veci v tejto pľúšti, alebo to nechať na relatívne sucho letiska, kde má zastávku aj náš autobus? Hamletovská otázka! Z maličkostí sa stávajú neriešiteľné problémy, únavu nikto nezaprie, ani sa o to nesnaží.
Každý robí, ako mu to jeho vnútro radí.
Hlavné je, že o hodinku jazdy sme na pumpe pri letisku v Bellinghame. Tankujeme doplna, ako zmluva káže. Zase u tých Indov či akých aziatov, kde sme tankovali už na začiatku cesty. Aj s rovnakými komplikáciami...
Odovzdávame „náš“ Ford Fokus bez problémov. Poruchu na klimatizácii riešil personál požičovne poukázním na uvedené číslo servisu, kde by nám celé auto vymenili. Dozvedeli sme sa to, bohužiaľ, až teraz.
Pre úplnosť štatistika: V druhom okruhu sme prešli 6560 kilometrov, spolu s prvým okruhom plus 6124 kilometrov je to úctyhodných 12 688 kilometrov. Cítime ich všetci ako na tele, tak na duši.
Rezerváciu autobusu máme „pre strýčka príhodu“ až na tretiu popoludní, teraz tu toľko času nemusíme tvrdnúť. Preto vybavujem u vodiča autobusu, idúceho okolo jedenástej, či by nás nevzal. Bez problémov! Tak sme prešli opäť už známu colnicu bez možnosti obdivovať Oblúk mieru v Baine a ocitáme sa v mravenisku medzinárodného letiska Vancouver.

Indiáni zo západného pobrežia Kanady nepripúšťajú, že by sa ich predkovia dostali sem v dávnych časoch po prechode Beringovej úžiny. Majú množstvo legiend o tom, že sa zrodili práve na týchto miestach z vajca mytologického vtáka či ryby...

Čas do odletu sa vlečie ako slimák. Nová technológia vybavovania palubných lístkov pomocou osobných terminálov nám nepomáha, ale pomoc sme našli u personálu. Batohy už vysušené a pevne zbalené odnáša pohyblivý pás do temnoty útrob letiska a my „zabíjame čas“. Pokúšam sa dovolať Norovi, ale nedarí sa mi. Škoda, chcel by som sa mu poďakovať za všetko, čo pre úspech našej miniexpedície spravil. Robím to teraz: Ďakujeme, Norko s rodinou!

Možnosť sa zaviesť taxíkom alebo autobusom do stredu Vancouveru a po dvoch hodinkách sa vrátiť pre tých, ktorí ho nepoznajú, bola zmetená zo stola.
British Airways ma nesklamali ani tentokrát. Opäť čakáme bez vysvetlenia viac ako hodinu. Keď už sedíme na svojich miestach v lietadle, ešte nás brzdí nejaké čakanie na runwayi. Konečne stúpame, už v tme. Slnko medzitým odišlo spať a my nevidíme nič. Tento let bude síce rovnako dlhý ako ten sem, ale časovo bude trvať dva dni, kým predtým pár hodín. Celkovo bol let pokojný, iba nad Grónskom sme vošli do turbulencií, že s lietadlom hádzalo ako s pingpongovou loptičkou. Pred pristátím v Londýne zase krúžime neuveriteľne dlho, kým sa uvoľnila pristávacia dráha. Aspoň sme si mohli dôkladne prezrieť všetky jeho atrakcie z vtáčej perspektívy. A na záver potvrdenie výnimočnosti leteckej spoločnosti: Štart smer Viedeň sa oneskoril zase o viac ako hodinu! Preto opakujem vetu z prvej časti tohto vyprávania: „Neleťte s British Airways!“

Stálo to všetko za to..?

Tie nervy! Čo naše, ale tých, ktorí čakajú svojich na letisku! Našťastie vidím usmievajúceho s Riška. Odviezol nás do Petržalky, tam sme prestúpili do Dušanovho auta, ktorým sme sa dostali na Záhorie vlastne už hodinu z tretieho dňa. Vystúpením z auta sa naša anabáza skončila.
Zbohom, Kanada, aj Amerika! Povedať dovidenia si už netrúfam. Aj keď mi srdce plače už teraz, keď končím túto moju výpoveď...